Reklama
Reklama

Tam, kde je Caracas...

Počet zobrazení: 1272

V tento pondelok sa americký minister zahraničia Mike Pompeo zvlášť ponáhľal do úradu vo washingtonskej štvrti Foggy Bottom. Vedel, že čoskoro bude musieť zareagovať na jednu krajinu, ktorá nielen jemu, ale celému politickému zoskupeniu USA leží v žalúdku už vyše dvadsať rokov. Volá sa Venezuela a v  nedeľu sa v nej konali parlamentné voľby. A vie si vôbec niekto predstaviť, že by na ich výsledok nevyslovil pár, samozrejme, hanlivých slov predstaviteľ mocnosti, ktorá nielen Venezuelu, ale celú Latinskú Ameriku považuje ešte od čias neslávnej tzv. Monreovej doktríny len za akýsi „zadný dvor“ USA? A je teda jasné, čo sa na takom dvore pod všemožnou kontrolou severného „brata“ môže alebo má odohrávať.

Stačí pripomenúť len Kubu, kde diktátor Fulgencio Batista, vrelo podporovaný Amerikou, musel pred Fidelom Castrom utiecť do exilu a vieme, čo potom nasledovalo. Ale v prípade Venezuely lepšie sedí prirovnanie k Chile, kde pred desaťročiami americká vláda za asistencie svojej pravej ruky CIA a rovno aj vtedajšieho ministra zahraničných vecí Henry Kissingera s pomocou fašistického generála Augusta Pinocheta zvrhla prezidenta – socialistu Salvadore Allendeho. O ďalšie príklady nie je, pravdaže, núdza. Taký Ronald Reagan podnikol výsadok na maličkú Grenadu, kde oficiálne zachraňoval amerických vysokoškolákov, ale skutočnou príčinou vojenského prepadu bolo stavanie vraj príliš dlhých štartovacích a pristávacích dráh na miestnom letisku, čo pomáhali budovať aj kubánski špecialisti... Alebo taká invázia do Panamy v roku 1989, ktorú odobril vtedajší prezident George Bush senior, čo bolo až tragikomické, lebo CIA krátko pred útokom zistila, že tamojší prezident Manuel Noriega je síce dobrý diktátor, ale s drogami už obchoduje až neprimerane, aj keď sa agentúre asi ťažko priznávalo, že bol jej miláčikom a ako taký dlhé roky vedený na jej výplatnej listine...

Ale späť k Mikeovi Pompeovi.

Ako bývalý riaditeľ CIA, no aby sme mu nekrivdili, najmä ako minister zahraničných vecí má právo, no najmä povinnosť čítať ranné „zvodky“ práve od bývalého zamestnávateľa. A tak po rýchlej šálke ľahkého čaju /ktorý vraj veľmi obľubuje, no nech sa páči/ sa pustil do jej čítania. A otvoril sekciu s názvom South America a so zvlášť podčiarknutým  titulom Venezuela, no a  hneď vedel, čo urobí. Vzal do ruky mobil, teda po americky cell phone, a prihlásil sa na twitterovú stránku, aby čo najrýchlejšie napísal jednu, jedinú vetu, bez ktorej by ten pondelok možno ani nebol prežil. A tá veta znela nasledovne:

„To, čo a deje vo Venezuele, je podvod, fraška, nie voľby!“

A bolo. Všetci Američania, ba aj celý svet, si mali tento obsah osvojiť. Lebo Amerika si stále o sebe myslí, že je jedinou a vraj aj poslednou superveľmocou, a teda ak si aj ten najnižší americký úradník niečo zmyslí a vypovie to buď nahlas alebo potichu, alebo to napíše na „fasabuk“, alebo na ten twitter, planéta Zem sa má otáčať jeho smerom. Neviem síce, odkiaľ môže Mike Pompeo vedieť, že nedeľňajšie parlamentné voľby boli podvodom či až fraškou, alebo že vôbec voľbami ani neboli, keď do Caracasu osobne nikdy ani len nepáchol... /A navyše ten ich miláčik, vraj „riadny“ prezident Venezuely Juan Guaidó vyzval opozíciu, aby sa na voľbách nezúčastnila, čím je ešte viac zrejmé, že prehral/.

Mike Pompeo bol síce pred pár mesiacmi v neďalekej Guayane, odkiaľ vyzýval na povstanie proti „diktátorovi“ Nicolasovi Madurovi, aby aj tak dodal novú odvahu Juanovi Guaidóvi. /Veď vieme, že to je ten muž, ktorého Trump pred pár mesiacmi vyhlásil, za „skutočného“ prezidenta Venezuely a potom s podobnými „hláškami“ nasledoval zástup pritakávačov vrátane slovenského ministra Ivana Korčoka./ Nuž, to bola a je oveľa väčšia fraška a oveľa väčší podvod. Prezident USA jednoducho vyhlási akéhosi chlapíka za prezidenta iného štátu napriek prezidentským voľbám, ktoré sa tam konali a vyhral v nich práve Nicolas Maduro. Donald vtedy stúpil na hrable, ktoré ho udreli do hlavy až teraz, keď by sa najradšej sám vyhlásil za amerického prezidenta na budúce volebné obdobie, alebo by potreboval podobnú pomoc ako Guaidó od nejakej svetovej veľmoci, aby mu s vyhlásením pomohla a svet by to mal brať za bernú mincu...

Do myslenia Trumpa a ani Pompea či ďalších amerických politikov síce nevidno, ale hádam aspoň niektorým naskočia podobné prirovnania. Ak nie, tak je to na škodu tej ich vykričanej demokracii.

Pravdaže, Venezuelu by potrebovali „zmáknuť“ a po vyše dvadsiatich rokoch ju znovu vrátiť do „správnych“ koľají. V tomto prípade je až úboho málo sa čudovať, ako vôbec mohla Venezuela americký tlak vydržať. Všetko sa začalo pred dvadsiatimi rokmi volebným víťazstvom socialistu a generála Huga Cháveza. Ten sa stal prezidentom z vôle venezuelského ľudu a prisľúbil reformy s nádychom socializmu. Len čo znárodnil prvé zahraničné monopoly, ktoré prakticky bez kontroly ťažili venezuelskú ropu /hlavný poklad krajiny/ a vyvážali a predávali ju s veľkým ziskom pre seba, odštartoval Washington útoky. Istotne si spomenieme na takú krehkú ženu, akou bola Condoleezza Riceová. Vychytená politologička a ešte lepšia pianistka, ktorá často, a vraj aj na recepciách, predvádzala  svoje nesporné umenie, no neskôr sa dala do služieb George Busha juniora, až sa stala prvou „černoškou“  ministerkou zahraničných vecí. No a práve táto distingvovaná dáma zorganizovala taký malý demokratický puč proti Chávezovi. Jednoducho ho „Amíci“ nechali uniesť pučistickými vojakmi a krajina bola niekoľko dlhých hodín, presne 48 , bez prezidenta. Išlo o tajný a veľký úspech a Washington už chystal za Cháveza náhradu, nejakého Pedra Carmonu. Je zrejmé, akého vydania.

Lenže Hugo sa nezdal a nevzdal.

Keď ho pučistickí vojaci uniesli a umiestnili na vojenskej základni, druhá skupina odvážnych a jemu oddaných výsadkárov ho oslobodila a Chávez sa vrátil do prezidentského paláca.

Condoleezza veľmi zosmutnela skoro ako v rozprávke a spolu s ňou aj Bush junior a celá parta. Nechápali, čo sa stalo, veď všetko bolo precízne pripravené: aj zradcovia, aj slušná podpora z pozadia, samozrejme, s agentmi CIA, bez ktorých sa nič nemôže podniknúť. Lenže Hugo Chávez neskôr podľahol rakovine a nepomohla mu ani liečba na Kube, a to je už čo povedať. Po ňom nastúpil Nicolas Maduro a aj keď to nie je muž s podobnou, až hviezdnou charizmou a s vypätým revolučným nadšením, no s jasnou predstavou, ako pomôcť tým najbiednejším Venezuelčanom. No Washington ho považuje za nepriateľa.

Jednoducho nestrpí, aby sa v „zadnom dvore“ nebodaj odohral ďalší prípad Kuby. Havana ostáva pre Washington neskončenou výstrahou, a preto Venezuela, ale aj Bolívia /kde iba nedávno vyhral tiež ľavičiar pod zástavou Evo Moralesa/ no sledujú aj dlhoročného ľavicového prezidenta Daniela Ortegu v Nikarague. Proti Venezuele použil Washington navlas podobnú metódu ako dávno proti Chile. Hospodárske embargo, hospodársku blokádu až hospodársku vojnu. Venezuela začala krvácať a desaťtisíce občanov krajinu opustili, lebo životné podmienky sa stali pre nich nezvládnuteľné. Tak sa to predsa robí: sankcie, hospodársky tlak, a to všetko vyvolá až sociálne nepokoje. Mali aj jedného generála, ktorý mohol byť venezuelským Pinochetom, ale na poslednú chvíľu, a neviem prečo, ušiel do Kolumbie. Potom, a to už bolo v marci tohto roku, sa skupinka starších žoldnierov pokúsila zopakovať, no v opačnom, teda v pravicovom garde, Fidelov príchod na jachte Granma z mexického exilu na Kubu. To boli tzv. pravicoví revolucionári a chceli vtrhnúť do prezidentského paláca Miraflores v Caracase a milého Maduru uniesť a nechať si od Trumpa vyplatiť sľúbených a vyhlásených 15 miliónov dolárov za jeho hlavu.

Nič z toho nevyšlo.

To muselo byť fakt na zbláznenie a až potom ,ako píše vo svojej knihe bývalý Trumpov poradca John Bolton, vraj práve Donald uvažoval rovno o vojenskom útoku na Caracas, a teda bol by použil tú známu a odporne užívanú metódu o regime change, teda o zmene režimu, ale vraj práve Bolton mu to vyhovoril, lebo mal prehľad o veľkej sile venezuelskej armády. Tá naďalej pevne stojí za prezidentom Madurom. No a navyše Venezuela v poslednom čase upevnila vzťahy nielen s Kubou, ale aj s Ruskom a prijala veľké finančné investície z Číny a buduje dôležité vzťahy najmä s Iránom. Objavili sa dokonca aj správy, že Maduro mieni práve od Iránu prijať nielen ďalšie dodávky ropy dováženej tankermi z času na čas prerušované Američanmi, ale aj iránske rakety ako odstrašenie na možnú US inváziu. Donaldov špeciálny zmocnenec pre Irán a aj pre Venezuelu v jednej osobe, diplomat Elliott Abrams sa už vyjadril, že ak by to Maduro urobil /a podľa CIA má ísť vraj o rakety schopné zasiahnuť územie USA, niečo na spôsob sovietskych rakiet umiestnených dávno na Kube ako odpoveď na americké rakety na základniach v Turecku a namierených na Moskvu/, určite by hrozila nová eskalácia napätia.

Zatiaľ je však podstatné, že v nedeľňajších voľbách zvíťazila Partido Socialista Unido de Venezuela so svojou ideológiou Socializmus 21. storočia na čele s Madurom. A aj keď účasť vo voľbách nebola nijako masívna, no práve táto strana získala vyše tridsať percent hlasov. Čo by malo prezidentovi pomôcť, aby sa krajina postupne vymanila z neľahkých problémov a spevnila vytýčený kurz. A zabudlo by sa aj na ohováračskú vetu Mikea Pompea , že išlo o podvod, frašku a že to vlastne ani voľby neboli. No a možnože nová americká vláda na čele s Joeom Bidenom by mohla poľaviť v agresívnom kurze, aj keď by pritom mohol prísť o „flek“ ten ich čoraz viac v kúte stojaci Juan...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama