Reklama
Reklama

Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (6)

Počet zobrazení: 3860
Čitatelia Slova si môžu v lete na pokračovanie prečítať román spisovateľa Ľuboša Juríka skôr, než vyjde tlačou. Navyše, autor sa podujal na experiment, akýsi interaktívny pokus medzi textom a čitateľmi, ktorí sa môžu k jeho textu vyjadrovať, dopĺňať ho svojimi spomienkami, osobnými zážitkami a pod., ktoré by sa potom – podľa zváženia autora – mohli dostať do definitívnej podoby rukopisu.
Svoje pripomienky, spomienky, námety a príbehy posielajte na e-mail: slovo@noveslovo.sk
 

 

dubcek_300_prelinanie.jpg
 

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 4. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 5. pokračovanie

 
    8)

     „Tak to je Béďo,“ povedala sestrička a odstúpila odo dverí. „Dovolili ste, aby sa na vás prišiel pozrieť...“

     Chvíľu som nechápavo hľadel na sestričku, no potom som si spomenul, že hovorila o nejakom chlapcovi, ktorý robí záchranára na sanitke. Tvrdila, že s ním nič nemala, sú len  priatelia, veď je rozvedený a má dieťa a otec ju varoval, aby si so ženáčmi a rozvedenými nezačínala...

     Musel som sa usmiať a zvedavo som pozrel k dverám. Do miestnosti nesmelo vstúpil chudý, vysoký chlapec s bledou tvárou a riedkou plavou šticou; pripomínal mi známeho českého herca Vladimíra Pucholta. Mal vypúlené oči a na tvári výraz ako študent, ktorý sa nepripravil na skúšku.

     „Len poď ďalej,“ povedal som a pokúsil som sa mu podať roku; v žile som však mal zapichnutú ihlu s infúziou.

     Sestrička ho rázne postrčila, takmer sa potkol. Pristúpil tesne k posteli a vyjavene na mňa hľadel. „Nó... To mi... to mi nikto neuverí,“ jachtal. „Videl som Dubčeka! Keď to budem rozprávať u nás doma... alebo chlapcom zo sanitky...“

     Bol som zvyknutý, že bývam stredobodom pozornosti, že si ma ľudia obzerajú, pristavujú ma, chcú so mnou hovoriť, odvracajú sa, prejdú na druhú stranu cesty. Obdivujú ma, milujú, aj nenávidia.

     „Veď vidíš, že keď tu takto ležím, som obyčajný pacient,“ povedal som.

     „Neobyčajný pacient!“ vyhŕkol náhlivo. Ukázal bradou na sestričku. „Nó... Keď mi Pavlína povedala, že vás môžem navštíviť, celú noc som nespal...“

     Pochopil som, že sestrička sa volá Pavlína. „Ale zdá sa, že ju politika nezaujíma...“

     „Nó... Asi má iné záujmy,“ odvetil vyhýbavo. „Mňa politika zaujíma! Viete, ja pochádzam z Vysočiny, tam je obec Nové Veselí, je to len pár kilometrov od Žďáru nad Sázavou, a tam má chalupu Miloš Zeman, ten politik. Ono to nie je chalupa, to je bývalý zámoček, dala ho postaviť ešte v roku 1564 grófka Berkovna, a ten zámoček si opravili piati majitelia a jeden z nich je Miloš Zeman. A on tam býval už pred revolúciou. Môj otec bol sociálny demokrat a tak sme tam občas zašli za pánom Zemanom... On vás často spomínal! Vraj, aj vy ste sociálny demokrat, zakladáte stranu na Slovensku a mohli by ste byť prezident. A otec sa bol na vás pozrieť aj na Řípe, na slávnosti, tam ste rečnili...“

     Chrlil zo seba slová, akoby chcel toho povedať príliš veľa a príliš rýchlo, pretože už nebude mať ďalšiu príležitosť.

     „Bol na Řípe?“ prerušil som ho. „To bola veľká národná manifestácia, áno, spomínam si, bolo to 10. mája, sté výročie prvého tábora ľudu...Vystúpil som tam s krátkym príhovorom. Videl som to obrovské nadšenie, masy ľudí, vnímal som to ako podporu našej politiky...“

     „Otec mi o tom hovoril,“ pokračoval Béďa nadšene. „On bol váš veľký fanúšik. A ja som tiež! Bol som sa na vás pozrieť na Letnej, na Václaváku, štrngal som kľúčmi, volal som Dubček na hrad! A teraz vás vidím... Nó... Škoda, že sa toho otec nedožil...“

     „Čo robil váš otec?“ spýtal som sa opatrne.

     „On bol rušňovodič. Strojvodca. V tom pamätnom roku šesťdesiatom ôsmom zakladal Federáciu lokomotívnych čiat. Robil vtedy v Českej Třebovej. Nezaprel sa! Nó... Sociálny demokrat...“

     Spozornel som. Rušňovodiči a železničiari bojkotovali presun sovietskych jednotiek počas štábneho cvičenia v Československu. Chceli štrajkovať, žiadali zvýšenie platov, lepšie pracovné podmienky, sociálne istoty, chceli odvolať funkcionárov, ktorí nemali odborné znalosti. Niektorí členovia Federácie lokomotívnych čiat presadzovali heslo: „Odbory bez komunistov“. Štrajk! Na tie časy čosi nepredstaviteľné! Pravdaže, v čase normalizácie Federáciu lokomotívnych čias zrušili, funkcionárov potrestali...

     „Nó... Otca potom vyhodili z roboty,“ pokračoval Béďa, akoby čítal moje myšlienky. „Už neriadil lokomotívu. Po čase ho vzali späť k železnici, ale robil výhybkára. To ho bolelo! Mal rád mašiny, vravieval mi, že si v kabíne spieval staré trampské pesničky. Bol tramp, aj mňa k tomu viedol... Prepáčte, neotravujú vás moje reči?“

     „Už by si mal skončiť, Béďo,“ zasiahla sestrička. „Pacient je unavený...“

     „Nie, vôbec nie,“ namietal som. „Rád počúvam ľudské príbehy...Váš otec bol statočný človek. Možno aj vy sa dáte na politiku.“

     „Nó... To neviem,“ odpovedal Béďo váhavo. „Vidím, čo sa okolo mňa robí. Celá politika... to je, odpusťte, špinavosť...“

     „Ale Béďo!“ zahriakla ho sestrička. „Nehovor takto pred pacientom...“

     „Ten pacient, to je pán Dubček,“ ohradil sa Béďo. „A ten tomu rozumie...“

     Zárodok budúcej hádky, pomyslel som si. A ešte sú len priatelia.

     „Máte pravdu,“ pripustil som. „V politike je veľa špinavosti. Ale nech vás to neodradí...“

     „Ani vás!“ zvolal Béďa prostoreko. „Ale vás nič neodradí! Vrátili ste sa do sociálnej demokracie? Nó... Budete kandidovať na slovenského prezidenta?“

     „Vrátil,“ povedal som. „Ale či budem kandidovať..?

     Vrátil. Stal som sa členom sociálnodemokratickej strany 14. marca 1992 a na zjazde 28. marca 1992 ma zvolili za predsedu. V tomto smere bol veľmi aktívny Boris Zala, ale aj Ivan Laluha a podaktorí ďalší priatelia. Vtedy som vyhlásil: Dokončil som veľký oblúk. Môj otec prestúpil kedysi zo sociálnej demokracie do komunistickej strany, ja, po dlhej, zložitej a často tŕnistej ceste sa vraciam z komunistickej strany do sociálnej demokracie.“

     V parlamentných voľbách sme prekonali 5-percentnú hranicu a v Snemovni národov sme dostali päť poslancov. Ale do Snemovne ľudu a do slovenského parlamentu sa nám nepodarilo získať dosť hlasov, pretože sociálni demokrati nemali na Slovensku také tradície, ako v Čechách. Ale pre mňa to bolo logické zavŕšenie ľudskej, aj politickej dráhy. Návrat do komunistickej strany bol pre mňa nemožný, aj keď som o tom chvíľu uvažoval. Ideály sociálnej demokracie mi boli bližšie. Životné skúsenosti mi zreteľne ukazovali cestu: viedla k sociálnym demokratom. Pomohla mi aj podpora významných sociálnodemokratických politov: Willyho Brandta, Bruna Kreiského, Olafa Palmeho, Francoisa Mitteranda a ďalších politikov II. internacionály. Pochopil som, že socializmus komunistického typu je mŕtvy. Definitívne. Mal som predstavu modernej strany po vzore takýchto strán v západných demokraciách. Veril som, že budeme spolupracovať so Stranou demokratickej ľavice a utvoríme vplyvný ľavicový blok. Nestalo sa. A či budem prezidentom? Áno, myslel som na to... Mohol by som byť tým, kto zmierňuje politické napätie, otvára dvere do zahraničia, vzbudzuje rešpekt... Ale vedel som, že mnohým politikom na Slovensku sa takáto predstava ani trochu nepáčila... Chceli mať voľné ruky, aby si robili, čo uznajú za vhodné. Smutná predstava.

     „Uzdravte sa!“ vyhŕkol Béďa a pristúpil blízko k posteli, akoby si ma chcel natrvalo vtisnúť do pamäti. „Nó... Na toto stretnutie nikdy nezabudnem...“

     Pokúsil som sa o úsmev. Hadička, ktorá mi viedla do nosa sa uvoľnila.

     „Už choď, Béďo,“ povedala sestrička rázne. „Pacient si potrebuje oddýchnuť... Počkajte, napravím vám tú infúziu...“

     Naklonila sa tesne nad moju tvár, až som zacítil pižmo ženského tela a jemný zápach cesnaku. Béďo sa zvrtol, vyšiel a tíško zatvoril dvere.
 

    9)

     Primár stál pri posteli, pod pazuchou držal objemnú obálku; pozoroval som ho spod privretých viečok, chcelo sa mi spať, chcelo sa mi aspoň  trochu zdriemnuť, no zmocnila sa ma zvedavosť, prečo za mnou prišiel, či sú v obálke nové lekárske výsledky, alebo je v nej pre mňa nejaký odkaz, listiny, stratené dokumenty... Otvoril som oči.

     „Nechcel som vás rušiť,“ povedal primár opatrne. „Ak si chcete pospať, ihneď odídem!“

     „Niečo mi nesiete?“ spýtal som sa chrapľavo. „Výsledky vyšetrení? Stratené doklady?“

     Primár sa vyčítavo pozrel na obálku. „Ach nie, nie, to nie sú lekárske výsledky, ani vaše dokumenty... Váhal som, či vám ju mám odovzdať. Prišiel sem jeden pán, spisovateľ a novinár z Kanady, ak som si dobre zapamätal, volá sa Jiří Hochman. Prosil ma, aby som vám odovzdal túto obálku, sú v nej vaše pamäti, ktoré on rediguje. Vraj, ak budete mať dosť síl, či si nechcete prečítať ďalšie kapitoly...“

     Na znak súhlasu som privrel viečka a zase ich nadvihol. „Ak budem mať dosť síl...“ zašomral som. „Prečítam, koľko budem vládať. Položte ju, prosím vás, na nočný stolík...“

     Jiří Hochman bol výborný novinár, publicista, spisovateľ, pamätám si na neho ešte z jeho pôsobenia v Československu, písal do Obrany lidu, Rudého práva, do týždenníka Reportér; po okupácii v roku 1968 ho však uväznili a keď sa dostal na slobodu, emigroval do USA; stal sa univerzitným učiteľom na Ohio State University, písal do Pelikánových Listov, písal pre Škvoreckého vydavateľstvo 68, aj do nakladateľstva Index v Kolíne nad Rýnom. Po revolúcii v novembri 1989 sa vrátil, navrhol mi, že spracuje moje spomienky. Mal už vydavateľa v USA, požiadal som teda mojich blízkych spolupracovníkov a priateľov Oldřicha Jaroša, jeho pani Věru, pani Máriu Hornú, ale aj ďalších, aby Hochmanovi vyšli v ústrety, poskytli mu archív, pomáhali pri písaní i redigovaní. Strávil som s ním dlhé hodiny pri rozpomínaní, pri preverovaní dokumentov, triedení záznamov, až sa začala formovať kniha pamätí. Dali sme jej názov Nádej zomiera posledná, hoci mne sa ten titul neveľmi páčil, bol príliš konvenčný... Nevedel som však vymyslieť nič lepšie.

     „Bude to kniha spomienok?“ spýtal sa primár.

     „Čosi také,“ pritakal som. „Bol by som rád, keby si ľudia mohli prečítať, ako to bolo, ako som to videl ja... Myslím, že je to veľmi dôležité.“

     „Veľmi dôležité!“ povedal náhlivo primár. „Je to predsa svedectvo..! Prídu po nás iní, naše deti, deti ich detí... Nech vedia, ako sme žili! Mohlo by to byť pre nich poučenie...“

     „Neviem, či sú ľudia poučiteľní,“ povedal som skepticky. „Ale v podstate máte pravdu. Je našou povinnosťou, aby sme im nechali nejaké svedectvo... Len aby to niekoho zaujímalo!“

     „Určite ich to bude zaujímať,“ tvrdil primár, akoby chcel presvedčiť sám seba. Zmiernil tón: „Viete, ja som si tiež robil poznámky, čosi ako zápisky... Určite nemajú takú vážnosť ako vaše pamäti... no je to autentické svedectvo.“

     „O čom?“

     „Už som vám, myslím, spomenul, že som hneď prvý deň okupácie pomáhal zdravotníkom. Jazdil som s nimi sanitkou a ošetroval zranených ba aj... zbieral mŕtvych. Zopár krát som aj sám šoféroval, keď už iní nevládali... Písal som si podrobný denník, vždy večer, alebo v noci, keď som sa vrátil domov, som si zapisoval zážitky, detailne som zaznačil, kde som bol, koho sme ošetrili, odviezli do nemocnice... do márnice! Je to pekná hŕba papierov!“

     „Ale? To je vzácne svedectvo. Také čosi by ma zaujímalo.“

     „Fakt? Ak by vás to nezaťažovalo, dovolím si vám ich priniesť, prelistujte ich... Už som to začal spracovávať, triediť, prepisujem všetko na stroji... Sám sa čudujem, čoho všetkého som bol schopný, ako som riskoval!“

     „Naozaj ma to zaujíma,“ zopakoval som. „Veď viete, že v noci dvadsiateho prvého obsadili budovu ústredného výboru sovietski výsadkári. Zajali nás a potom odvliekli do Moskvy. Nevedeli sme, čo sa u nás deje... všetko sme sa dozvedeli až neskôr. Keď mi dáte prečítať vaše zápisky, budem mať na tie pražské dni autentický pohľad... Aj keď oneskorene.“

     Primár sa zháčil; na tvári mu však bolo vidno, že ho moje slová potešili. „To ste ma naozaj poctili... Aspoň čímsi prispejem k objasneniu tých dní...“ Odmlčal sa. „A potom, keď si tie moje záznamy prečítate, ma možno nebudete súdiť tak prísne... za to, že som bol agentom...“

     Sklonil hlavu, vyšiel a tak ako Béďo pred ním, aj on tíško zatvoril dvere.

     Nechcelo sa mi otvoriť obálku s vlastnými spomienkami, nechcelo sa mi čítať, čo pán Hochman napísal; zdalo sa mi to v tejto chvíli zbytočné, až márnivé. aj keď som pred chvíľou primárovi povedal, že každé svedectvo je potrebné, dôležité. Ale naozaj? Bude niekoho zaujímať, ako sme sa správali, ako sme žili, akým sme boli vystavení skúškam? Aké boli roky šesťdesiate? Čo tu po nás zostane? Niekoľko spomienok, zaprášené archívy, po mne možno aj názvy ulíc... ale inak ľahostajnosť, nezáujem, ticho...

     Spomenul som si na poviedku spisovateľa Milana Kunderu: Nech ustúpia starí mŕtvi mladým mŕtvym...

      Až po chvíli som neochotne siahol po obálke. Trvalo mi dosť dlho, kým som ju otvoril: bola prelepená páskou z umelej hmoty. Vybral som papiere husto popísané klasickým písacím strojom, kde-tu opravené červeným perom.

     Text som dobre poznal, niektoré časti som čítal viackrát, kde-tu som niečo doplnil, prípadne vypustil, ale držal som sa faktov; pravda, niektoré spomienky sú už zahmlené, nie na všetko sa pamätám do detailov, niekedy sa spolieham na to, čo vo mne zostalo ako pocit, ako dojem, ako súhrn zážitkov a skúseností.

     Niektorým pasážam pripisujem väčšiu vážnosť a dôležitosť ako iným, občas sa mi však zdá, že som nedocenil udalosti, alebo ich precenil; nie som historik, ani politológ, moje rozprávanie spracoval Hochman tak, ako ho zachytil, trochu ho upravil a spresnil. Listujem v známom texte a tak ako už viackrát, aj teraz som sa pristavil pri období od konca mája zhruba do polovičky júla 1968: tieto dni sa mi zdali v mnohých smeroch rozhodujúce, vtedy sa prijímali rozhodnutia, ktoré mali zásadný význam – no ja som ich Hochmanovi opísal s akousi ľahkosťou, takmer úľavou, akoby sa situácia upokojila a nám prestalo hroziť nebezpečenstvo. Lenže opak bol pravdou.

     Nespomenul som cestu parlamentnej delegácie s Josefom Smrkovským do Moskvy začiatkom júna. Keď v máji Smrkovský ostro vystúpil proti ultraradikalizmu, Brežnev s Kosyginom a Podgorným si zrejme pomysleli, že na poste generálneho tajomníka by ma mohol nahradiť – práve Smrkovský. Bol populárny, mal politické schopnosti, vtedy bol ešte pre sovietske vedenie akceptovateľný. Parlamentná delegácia bola v Sovietskom zväze celých desať dní a na rôznych vystúpeniach, na rôznej úrovni – od najvyšších politických predstaviteľov až po besedy v inštitúciách a závodoch – sa naši poslanci snažili vysvetľovať, čo sa u nás deje, aká je situácia. Smrkovský mi sám podrobne opísal atmosféru, akej museli čeliť: verejnosť bola dezinformovaná, ľudia vyslovovali obavy, tvrdili, že sa u nás chystá kontrarevolúcia, že sa oslabuje vedúca úloha strany, že k nám prenikajú západní agenti... Darmo sa Smrkovský a viacerí poslanci snažili obhajovať naše pozície, sovietska tlač si stále húdla svoje a tendenčné informácie prenikali aj do Československa: mali vzbudiť zdanie, že Smrkovský sa odkláňa od reformného krídla a zasieva rozkol do nášho vedenia. Na záver návštevy ponúkli Smrkovskému funkciu na najvyšší post, ten to však razantne odmietol; tým sa zmenil aj postoj sovietskeho vedenia, prerástol takmer do otvoreného nepriateľstva.

     Po návrate domov sa Josef Smrkovský snažil vecne vysvetliť výsledky cesty parlamentnej delegácie, ale sovietska strana to ignorovala. V tlači sa množili útoky proti nám, akademik Boris Konstantinov v sovietskej Pravde dokonca napísal, že „revizionisti bojujú proti chápaniu marxizmu ako jedinej vedy o zákonitostiach rozvoja spoločnosti...“ Množili sa aj provokácie: moskovská Pravda napísala, že pri Sokolove sa našli zásielky amerických zbraní určených pre kontrarevolúciu. Minister vnútra Josef Pavel však rýchlo predložil dôkazy, že ide o zbrane zo sovietskeho arzenálu a na naše územie ich umiestnili sovietski agenti. Dokonca východonemecká tlač uverejnila správu aj s fotkou, že v Čechách už sú americké tanky! Pritom išlo o film Most pri Remagene, ktorý nakrúcali americkí filmári...

     Ďalším varovným signálom bol veľký aktív Ľudových milícií, ktorý sa konal na ruzyňskom letisku 19. júna. Bola to citlivá téma.

     Ľudové milície sa stali terčom ostrých útokov časti radikálnej tlače: vyčítali im, že sú oporou konzervatívcov, že slúžia ako mocenský nástroj, že sú pozostatkom februárovej minulosti, dokonca, že sa môžu použiť ako prostriedok na prevrat. Vystúpenie milícií sa malo stať – aspoň tak si to predstavovali Biľak či Indra – ozbrojenou demonštráciou sily, ale aj akýmsi varovne zdvihnutým prstom. Stal sa však pravý opak: niekoľko desiatok tisíc milicionárov privítalo delegáciu KSČ s ováciami. Keď sa aktív končil, prijali milicionári rezolúciu a list pracujúcim Sovietskeho zväzu. Podporili reformnú líniu, dali hlas „úspešnému vývoju socialistickej demokracie, ktorý začalo januárové plénum.“

     Ale v Sovietskom zväze interpretovali aktív Ľudových milícií ako obavy z kontrarevolúcie a odsúdenie revizionistov. Začala sa proti nám kampaň, ktorá mala presvedčiť sovietskeho občana o tom, že naši pracujúci nesúhlasia s vývojom v spoločnosti a že u nás rastie obava o osud socializmu.

     Brežnev sa aj neskôr odvolával – na jeden odsek! – ktorý bol adresovaný novinárom vo vyhlásení Ľudových milícií: „Nedovolíme, aby princípy výstavby socializmu a komunizmu ktokoľvek špinil, alebo ho chcel ohroziť. Nesúhlasíme a dištancujeme sa od nezodpovedného počínania niektorých novinárov, ktorí tým, že preberajú rôzne vymyslené správy zo západnej tlače, chcú narušiť naše priateľstvo a družbu.“

     Na verejnosť sa dostal aj list predvojnových členov KSČ – tzv. skupina Josefa Jodasa – z Libně, v ktorom žiadali návrat pevnej ideologickej jednoty, odvolanie Novotného považovali za puč maloburžoáznych živlov a postavili sa proti obrodnému procesu. Ale list nevyvolal žiaden negatívny ohlas, iba spontánne odsúdenie takmer celej spoločnosti.

     Opäť a znovu sa vraciam k problému, ktorý ma dosiaľ trápi, ktorý som vtedy podcenil.

     Znepokojovali ma  niektorí novinári, ich články, či príspevky v rozhlase alebo televízii. Lenže cenzúra bola zrušená, Pandorina skrinka otvorená...

     Zúčastnil som sa na zjazde česko-slovenských novinárov v Prahe 21. až 23. júna. Nerád spomínam na moje vystúpenie. Mal som zlý deň, cítil som sa neisto, bol som akosi plný pochybností, až úzkostí, takmer na hranici depresie. Také dni bývajú, treba sa s nimi vyrovnať a treba na ne zabudnúť. Ale dejiny nezabúdajú ani na takéto zlyhania.

     Pôvodne som na tento zjazd vôbec nemal ísť. Niekoľko dní pred zjazdom Predsedníctvo ÚV KSČ poverilo ministra kultúry Miroslava Galušku a tajomníka ÚV KSČ Čestmíra Císařa, aby pôsobili na zjazd novinárov v tom zmysle, nech počas jednania nepríde k pokusom extrémne reagovať na meškajúcu novelizáciu tlačového zákona. Okrem Galušku a Císařa boli v delegácii aj podpredseda vlády G. Husák, minister spravodlivosti B. Kučera a tajomník Mestského výboru KSČ v Prahe B. Šimon. Na zjazd som prišiel až na druhý deň a nechal som sa vtiahnuť do diskusie o pôsobení šéfredaktora Rudého práva Oldřicha Švestku. Bol to spor vo vnútri redakcie Rudého práva, denníka, ktorý bol oficiálnym orgánom Ústredného výboru KSČ. Niektorí redaktori chceli, aby sa Rudé právo stalo orgánom celej KSČ, nielen ústredného výboru. Švestka síce tvrdil, že je zástancom reformného prúdu v strane, no jeho vlastní redaktori ho usvedčili z opaku, z klamstva. Oldřich Švestka stál dlhodobo na strane konzervatívnych síl, čo sa ukázalo neskôr, po okupácii a v čase normalizácie.

     Reagoval som len na čiastkové problémy, povedal som, že „kto by sa domnieval, že súdruh Švestka stál na druhej strane, je na veľkom omyle. Všetky práce, ktoré viedol, viedol poctivo a statočne, zatiaľ čo mnohí, dnes progresívni ľudia, vraveli na všetko áno...“

     Zamotával som sa čoraz viac, sám sebe som sa smial: „Prepáčte, som rozptýlený, keď cítim, že niečo nejde tak, ako by malo ísť. Je to chvíľková duševná depresia, z ktorej sa človek rýchlo dostane, netrvá to viac ako jeden deň.“

     Chvíľková duševná depresia... Takto na verejnosti a ešte k tomu pred novinármi sa priznať k duševnej depresii? Bolo to spontánne vyjadrenie, či skôr prerieknutie, no povedal som len to, čo som cítil, bolo to úprimné a pravdivé: nečudo pri takom tlaku, aký som v tom čase zažíval, pri toľkej zodpovednosti, pri množiacich sa pochybnostiach! Aj neskôr, keď som sa zmietal v horúčkach v moskovskom zajatí, v miestnostiach Kremľa, som prežíval mučivé depresie, oveľa horšie, ako tie počas zjazdu novinárov.

     Čo som im mal vtedy povedať? Novinári neboli spokojní, cítil som to, ale na viac som sa vtedy nezmohol: mali svoju pravdu, odrážali nálady verejnej mienky.

     Chápal som ich, no nemohol som súhlasiť s tým, ako píšu. Zaiste, bolo to v dobrom úmysle, nechceli škodiť, chceli hovoriť a písať pravdu, no podcenili situáciu, podcenili reakcie sovietskeho vedenia a spojencov. Chápal som, že keď treba veci meniť, treba ich najprv pomenovať – a pred novinármi, publicistami, historikmi, politológmi sa objavil obrovský priestor, množstvo tém, množstvo výziev, s ktorými sa chceli vyrovnať. Bola to najmä minulosť, krivdy, ktoré sa stali v päťdesiatych rokoch, deformácie v systéme, zničené ľudské osudy, nenapraviteľné omyly... A to aj robili. Noviny, rozhlas aj televízia boli zrazu plné vzrušujúcich tém, ľudia diskutovali nad článkami, zaujímali sa o minulosť, hľadali spôsob, ako reformovať socializmus. Ale konkrétne úvahy, hlbšie analýzy, ako systém obrodiť a reformovať boli zriedkavé, chýbali nám ucelené teórie, Oldřich Černík dokonca neskôr napísal, že celý obrodný proces bol „revoltou bez teórie“.  Bola to však povinnosť novinárov? Nemali to za nich urobiť politici? Ani my sme však vždy nevedeli, aké budú ďalšie kroky: vedeli sme, čo odmietame, no čo podnikneme, sme občas iba tušili.

     Novinári neskoro pochopili – či nepochopili vôbec! – že opojný pocit slobody je aj zodpovednosťou. Oni cítili väčšiu zodpovednosť pred pravdou: za každú cenu!

     Niektorí novinári si to však uvedomovali. Dobre mi utkvel v pamäti článok Stanislava Budína vo vtedy populárnom časopise Reportér – Sloboda a zodpovednosť: „Sloboda znamená aj zodpovednosť. Sloboda tlače je v našich podmienkach čosi tak nezvyčajného, že sa najprv budeme musieť naučiť s ňou zodpovedne zaobchádzať. Nie je to ľahké. Je tu úskalie senzačnosti... Tlač a oznamovacie prostriedky musia statočne odhaľovať všetko zločinné a prehnité, čo sa v našej spoločnosti nahromadilo – ale nesmie preberať úlohu sudcov...“

     Na zjazde slovenských novinárov (21. a 22. júna 1968) sa v podobnom duchu vyslovil skvelý novinár a publicista Mieroslav Hysko: „Niekedy sa zabúda...na povinnosť overovať si fakty, rozlišovať fakty od názorov, neprekrúcať zmysel výrokov... Novinárske osobnosti nevyrastú z tých novinárov, ktorí hľadajú a rozširujú rôzne senzácie alebo aj škandály za každú cenu, aby si získali momentálnu popularitu...“

    Pripomína mi to – aj keď pomery a súvislosti sú iné, celkom iné – aj média v súčasnosti, po páde železnej opony, po novembrovej revolúcii 1989: zrazu je každý odvážny, bez obáv sa púšťa do kritiky, nemyslí na to, že aj sloboda je limitovaná, že sa končí tam, kde ohrozuje slobodu a práva iného...

     Ak sme v tom období pociťovali náznaky, vravím – náznaky! – relatívneho pokoja, tak to boli najmä novinári, ktorí rozdúchavali vážne a zvyšovali napätie.

     Veľa sme si sľubovali od podpísania novej Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi Československom a Maďarskom v Budapešti (13. až 15. júna 1968). Viedol som delegáciu, v ktorej boli O. Černík, V. Biľak, J. Hájek a F. Vlasák. Očakávali sme, že takáto zmluva predsa len zlepší vzájomné vzťahy, už aj preto, že Kádár sa nám stále javil ako ten, kto sa prikláňa na našu stranu, prinajmenšom váha s otvorenou kritikou. Bola to krehká diplomacia, spočiatku rokovania prebiehali úspešne, atmosféra bola priateľská. Potom však vyšiel článok A. J. Liehma „Tiež jedno výročie“, v ktorom sa spomínal maďarský odpor a povstanie proti sovietskym vojskám a ktorý János Kádár chápal ako útok na jeho pozíciu. Hoci nevznikli otvorené konflikty, priateľská atmosféra sa pominula...

     Prečo sa stále vraciam k týmto chvíľam? Boli to rozhodujúce udalosti?

     Zhrnul som listy a vopchal ich späť do obálky. Už som unavený, nevládzem sa zapodievať minulosťou. Mal by som si pospať. Aspoň na chvíľu si zdriemnuť...

 

     10)

     Primár opäť stojí pri mojej posteli a zase má pod pazuchou obálku. Čo to má znamenať: film času sa vracia? Déjà vu. Veď už tu bol, už mi priniesol obálku s mojimi spomienkami, kde sa tu zase zjavil, prečo sa tá istá situácia opakuje?

     Nie, neopakuje. Je to ten istý primár, ale obálka pod pazuchou je iná. Zrejme som si zdriemol a medzitým sa primár vrátil. Pod pazuchou priniesol... čo priniesol? Nové výsledky mojich vyšetrení? Stratené dokumenty z mojej aktovky? Nie, nie, veď predsa spomínal svoje poznámky z prvých dní okupácie Prahy.

     Stojí a nehýbe sa. Predsa len sa našli dokumenty po havárii a chce mi ich šetrne odovzdať?

     Dokumenty... Havária... Čo si vlastne pamätám? Sedel som na zadnom sedadle vládneho BMW, šoféroval Ján Rezník, ktorý bol vodičom federálnej služby, ktorá obsluhovala ústavných činiteľov. Neviem, prečo šoféroval práve on, dlhší čas ma vozieval Jan Želízko, s ktorým som si dobre rozumel a navzájom sme si na seba zvykli. Ale keď som po parlamentných voľbách 1992 prestal byť predsedom Federálneho zhromaždenia, bol som odkázaný na šoférov, ktorí bol v tom čase voľní. Vždy ma vozil iný.

     Tento Rezník jazdil dosť riskantne, v minulosti bol dokonca kaskadérom a jeden z podpredsedov vlády s ním odmietol jazdiť. V ten deň, keď sa stala havária, prišiel po mňa neskoro a tak tvrdil, že sa musí ponáhľať, aby sme prišli do Prahy včas. Ale nezdalo sa mi, že sme išli nejako mimoriadne rýchlo; v takom veľkom aute, ako sú vládne bavoráky, si pripadáte pohodlne a bezpečne aj pri vyššej rýchlosti. Sedel som na zadnom sedadle, na kolenách som mal dokumenty, (nepripol som si pás, aby som sa mohol voľnejšie pohybovať) robil som si poznámky, vracal som sa v spomienkach do čias, keď sovietske jednotky obsadili Prahu, zatkli ma v budove Ústredného výboru KSČ a potom odvliekli do Moskvy. Premýšľal som, čo poviem komisii v Moskve, aké použijem argumenty a ktoré doklady predložím. Bolo síce zamračené, cesta bola vlhká, ale už prestalo pršať a cesta prebiehala pokojne. Vôbec sa nepamätám, ako došlo k havárii: náhle sme len vyleteli z diaľnice, vbehli sme na mierny svah a auto sa začalo prevracať. Stratil som vedomie.

     „Tak som sa vrátil,“ prerušil moje spomienky primár. „Priniesol som vám moje poznámky z prvých dní okupácie Prahy. Vraveli ste, že by vás to mohlo zaujímať...“

     „Pravdaže,“ povedal som tichým hlasom. „Pravdaže ma to zaujíma. Položte mi tú obálku na nočný stolík, ďakujem...Teraz ich však nebudem čítať, musím si trochu oddýchnuť...“

     „Ale isteže, áno, samozrejme,“ zvolal primár až prehnane zdvorilo. „Ak vás to nebude zaujímať, pokojne to odložte, chápem, že máte na mysli iné veci...“

     „Nie, nie,“ prerušil som ho. „Vskutku ma tie dni zaujímajú! Akoby ma mohli nezaujímať! Veď sú súčasťou tých búrlivých časov... Len teraz som unavený. Čítal som moje spomienky, premýšľal som o tom období od mája do júla... o úlohe, akú zohrali novinári... Som z toho naozaj unavený.“

     „Novinári?“ spýtal sa primár. „Musím sa ich zastať! Vtedy sme noviny priam hltali! Stáli sme pred trafikou na noviny ako na banány... Bol to taký... omamný pocit! Po toľkých rokoch neslobody..! Novinári boli čosi ako hrdinovia...“

     „Máte pravdu,“ pripustil som. „Ale inak vidia svet novinári a inak politici. A celkom inak čítali naše noviny v Moskve! Ledva čakali na zámienku...“

     „Aj vy máte pravdu,“ pripustil primár. „Keď vyšiel Vaculíkov článok Dvetisíc slov, aj mne to vyrazilo dych. Bolo to veľmi odvážne, veľmi som ten manifest obdivoval... no aj pre mňa to bol šok! Začal som sa báť... Cítil som, že text prekročil akési pomyselné hranice. Prečo? Ani neviem! Možno stará židovská opatrnosť... Alebo intuícia?“

     „Dvetisíc slov...“ povedal som skleslým hlasom. „To bol posledný impulz. Po tejto výzve sa spojenci definitívne rozhodli, že nás obsadia. Povedzte... stálo to za to?“

     „Na to sa mňa nepýtajte... Vtedy predsa nikto nemohol predvídať, čo sa stane po uverejnení výzvy Dvetisíc slov! Ani Vaculík, ani vy! Až neskôr sme boli múdri...“

     „Ale! Vy to zaiste dobre viete, že to nebol Ludvík Vaculík, ktorý inicioval napísanie tohto manifestu! On tých Dvestisíc slov len zoštylizoval...Veď celý tento problematický dokument vznikal tak neproblematicky! Počuli ste o tom? Niektoré základné myšlienky sa rodili už 29. marca 1968 a bol to pôvodne len akýsi pozdrav či stanovisko vedeckej rady Ministerstva zdravotníctva novému vedeniu KSČ. Pýtam sa: počuli ste o tom?“

     „Čosi som o tom počul,“ pripustil primár. „Ale... záleží na tom? Podstatný je obsah a dopad na celú spoločnosť...“

     „Vraví sa, že cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami,“ zašomral som. „Aj iniciátori manifestu mali dobré úmysly, áno, oni ich naozaj mali!“

      Na zasadaní vedeckej rady navrhol riaditeľ Ústavu pre choroby krvného obehu Jan Brod a spolu s ním aj vedúci oddelenia Fyziologického ústavu Československej akadémie vied Otakar Poupa, aby vedci založili zväz vedeckých pracovníkov. Podporil ich aj František Kriegel, predseda Národného frontu, ktorý od vedcov žiadal nejaké vyjadrenie k novej politike strany. A tak sa k Janovi Brodovi a Otakarovi Poupovi pridal riaditeľ Ústavu makromolekulárnej chémie Otto Wichterle a básnik, pracovník Mikrobiologického ústavu ČSAV Miroslav Holub, lekár a pedagóg Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej Bohumil Sekla, ale aj niektorí ďalší – režisér Emil Radok, historik Antonín Benčík, prednostka očnej kliniky Fakultnej nemocnice Věra Kadlecová... Ak František Kriegel očakával, že vedci sa pripoja k politike strany nejakým obligátnym vyhlásením, tak sa prepočítal: títo ľudia sa rozhodli jasne povedať, čo si nekomunisti myslia o vládnutí komunistov, bez obalu, priamo a nekompromisne podrobili nemilosrdnej kritike povojnový vývoj, ale aj režim ako celok. Lenže ich písomný prejav bol kostrbatý, chýbala mu ľahkosť a príťažlivosť: vedci neboli majstri slova...

     Profesor Otto Wichterle navrhol, aby požiadali o pomoc Ludvíka Vaculíka, vtedy populárneho redaktora Literárnych listov. Vedci sa stretli s Vaculíkom na terase Parkhotela v Prahe 6. júna 1968 a navrhli mu, aby spracoval ich názory, no nepriniesli mu žiadne podklady. Vaculík pozorne a mlčky  počúval, hneď však súhlasil: „Musí to byť krátke. Najviac tak dve tisíc slov...“

   Za osem dní potom  predložil kompaktný text; vedcom sa zdal príliš literárny, až básnický, ale bez pripomienok ho schválili už 11. júna. Manifest Dvetisíc slov vyšiel 27. júna 1968 v denníkoch Práce, Zemědelské noviny, Mladá fronta a týždenníku Literární listy. O deň neskôr vyšlo Dvetisíc slov v slovenskom denníku Smena.

     „Dobré úmysly,“ pritakal primár. „Kto mohol tušiť, že bude mať takú odozvu...“

     „Keď som si Dvetisíc slov prečítal, nemal som dobrý pocit...“

     Nemal, hoci som necítil obavy. Poslednú júnovú nedeľu som bol v Bratislave, prišli ku mne priatelia – Jozef Zrak, Hvezdoň Kočtúch, Viktor Pavlenda, Teodor Baník, Anton Ťažký, Ondrej Klokoč – sedeli sme v obývacej izbe okolo jedálenského stola, popíjali môj voňavý iršay a debatovali o obsahu Dvetisíc slov. Pod text výzvy sa podpisovali významné osobnosti, umelci, vedci, športovci, ale aj robotníci, roľníci, prostí občania. Pozorne sme čítali slovo za slovom, vetu za vetou, hľadali sme pozitíva, ale aj zjavné, či skryté riziká.

     Dvetisíc slov má tri tematické celky: kritiku vlády komunistov za posledných dvadsať rokov, podporu obrodného procesu a Akčného programu, ale aj čitateľnú výzvu k občianskej neposlušnosti.

     Mnohé myšlienky mi boli blízke, stotožňovali sa s nimi aj moji priatelia a radcovia: KSČ nesie politickú zodpovednosť za päťdesiate roky! „Moc rozprestretá pomocou straníckeho aparátu rozhodovala, čo kto smie alebo nesmie robiť, aparát dirigoval družstevníkom družstvá, robotníkom závody a občanom národné výbory. Žiadna organizácia nepatrila v skutočnosti svojim členom, ani komunistická. Hlavnou vinou týchto vládcov je, že svoju zvoľu vydávajú za robotnícku vôľu. Ale robotníctvo nerozhodovalo o ničom. Ich menom vládla zvlášť vychovaná vrstva funkcionárov straníckeho a štátneho aparátu... Zmeny, ktoré po januári nastali, nie sú dôvodom k oslave, ale len dôvodom na novú nádej. A tá je teraz ohrozená...“

     Nemohol som namietať. Všetci sme sa na tom zhodli, že ťarcha päťdesiatych rokov nás gniavi ako balvan, že bez vyrovnaných účtov s minulosťou nemôžeme meniť spoločnosť. Veď o to som sa usiloval, to bolo zmyslom rehabilitácií! Tvrdil som to isté, čo autori výzvy, že stranícky aparát je privilegovanou vrstvou, ktorá vládne v mene robotníckej triedy, vedel som aj to, že januárové zmeny ešte nie sú výhrou, len nádejou pre zmeny... tie sú ohrozené! Ale neohrozujú ich aj autori a signatári výzvy?

     Ludvík Vaculík správne konštatoval, že demokratickú obrodu nemožno robiť bez komunistov. „Majú vybudované organizácie a v nich treba podporiť pokrokové krídlo. Majú moc. Predstúpili s Akčným programom, ktorý je aj programom vyrovnania najväčších nerovností. Preto žiadame lepšiu KSČ, lepší jej ústredný výbor...“

     Mohol som protestovať? Mohol som sa hnevať, keď sa vo výzve tvrdí, že „ľudia sú znepokojení, že sa postup demokratizácie zastavil?“ V texte sa prezieravo hovorí, že „novým ľuďom musíme dopriať čas na prácu. Majú právo na ten čas, aby sa mohli buď osvedčiť, alebo znemožniť.“

     To všetko bolo pravdou. Ako aj požiadavka  „žiadajme odchod ľudí, ktorí zneužili svoju moc, poškodili verejný majetok, konali nečestne alebo kruto. Treba nachádzať spôsoby, ako ich donútiť k odchodu... Verejná kritika rezolúcie, demonštrácie demonštračné pracovné brigády. Odmietať však spôsoby nezákonné, neslušné a hrubé...“

     Niektoré formulácie som vnímal ako priveľmi emotívne, expresívne vyjadrenia. „Komunistická strana sa zmenila na  mocenskú organizáciu, ktorá sa stala príťažlivou pre vládychtivých sebcov, vypočítavých zbabelcov a ľudí so zlým svedomím... Iniciatíva a úsilie demokratických komunistov je preto len splátkou na dlh, ktorý má strana u nekomunistov...“

     Nuž ale... nebola aj toto pravda?

     Autori a signatári však išli ešte ďalej, keď žiadali výbor na obranu slova a chceli organizovať vlastnú poriadkovú službu. Vyslovili jasné znepokojenie, že do nášho vývoja by zasiahli vonkajšie sily; každému bolo jasné, že upozorňovali na možnosť vojenského zásahu zo strany spojencov. „Tvárou v tvár všetkým presilám môžeme len slušne trvať na svojom. Svojej vláde môžeme dať najavo, že za ňou budeme stáť aj so zbraňou, pokiaľ bude robiť to, na čo jej dáme mandát... Máme znovu možnosť vziať do rúk našu spoločnú vec, ktorá má pracovný názov socializmus a dať jej tvar, ktorý by lepšie zodpovedal našej kedysi dobrej povesti a pomerne dobrej mienke, ktorú sme o sebe mali. Táto jar sa skončila a už sa nevráti. V zime sa všetko dozvieme.“

     V zime sa všetko dozvieme... Dozvedeli sme sa skôr. Už koncom leta.

     Diskutovali sme o tom, aj vtedy, v našej obývačke v Bratislave, aj neskôr, na formálnych i neformálnych stretnutiach, čo je to za dokument, ako ho charakterizovať, akú mieru vážnosti mu prikladať. Bola to literárna publicistika, politologická analýza, výzva na obranu socializmu či výzva na jeho zvrhnutie, obavy z prerušenia demokratizácie, netrpezlivosť z pomalých zmien, falošná revolučnosť, politická naivita, nezodpovednosť a narcizmus jej autorov, nedostatok predstavivosti a predvídavosti, dôsledok dlhej cenzúry a autocenzúry, vybavovanie si účtov s minulosťou a strach, že „jar sa skončila a už sa nevráti“? Mala výzva otvoriť diskusiu vo verejnosti, vo vnútri strany, mala ovplyvniť výber delegátov na mimoriadny zjazd strany?

     Manifest podpísalo státisíce ľudí.

     Dostali sme sa do veľmi zložitej situácii. Konzervatívne sily doma, no najmä sovietske vedenie a spojenci, ledva čakali na takúto výzvu: museli mať rukolapný dôkaz, že strana a socializmus sú ohrozené, museli nájsť dôvod, aby obhájili svoju moc a pozície. Dvetisíc slov im k tomu poslúžilo.

     Po skončení štábneho cvičenia maršal I. Jakubovskij presadil požiadavku, aby na území Československa zostalo ešte 25 000 sovietskych vojakov. Oldřich Černík mi začiatkom júla povedal, že Jakubovského požiadavka mala spojitosť s vydaním manifestu Dvetisíc slov. Pred vydaním manifestu takéto návrhy neodzneli.

     Generál Samuel Kodaj na zasadaní Národného zhromaždenia, ktoré sa konalo v ten istý deň ako zasadanie predsedníctva ÚV KSČ, jasne povedal: „Považujem Dvetisíc slov za otvorenú výzvu ku kontrarevolúcii!“

     Nemohli sme s výzvou otvorene súhlasiť – mám na mysli predsedníctvo Ústredného výboru KSČ. Keby sme súhlasili, konzervatívne sily by sa ihneď zomkli a našli by oporu v brežnevovskom vedení. Odsúdiť sme však manifest nemohli, pretože verejná mienka v ňom nevidela žiadne nebezpečenstvo a ak by sa otvorene postavili proti Dvom tisícom slov, stratili by sme podporu spoločnosti, prinajmenšom by sa táto dôvera naštrbila. Museli sme hľadať kompromis.

     Na zasadanie predsedníctva ÚV KSČ 27. júna 1968 som prišiel až po druhej hodine popoludní; zostal som prekvapený, že predsedníctvo zasadá. Ja som ho nezvolal! Až neskôr som sa dozvedel, že to bola Kolderova iniciatíva. Naliehavo sa malo hovoriť o výzve.

     Zasadanie predsedníctva ÚV KSČ vyznelo ako jasné odsúdenie výzvy. Spochybnili ju takmer všetci prítomní. Predseda vlády Oldřich Černík jasne vyhlásil, že „je to vyslovene politická záležitosť namierená na rozklad strany“. Po ňom sa v takomto duchu vyjadrili aj Kolder, Císař, Kriegel, Lenárt, Švestka, telefonicky aj Biľak. Ostré slová použil aj Josef Smrkovský: „Keď s tým my teraz neskončíme, tak to budú riešiť tanky... Je to nástup kontrarevolúcie so všetkým, čo s tým súvisí. Keď teraz neurobíme nič, o dva či tri mesiace bude neskoro a bude to riešiť krv... Odmietam naivné názory, že s nimi povedieme diskusiu!“

     Alois Indra ho podporil: „Pokladám za veľmi pomýlené púšťať sa do diskusie!“ Zdeněk Mlynař bol však zdržanlivý, neodporúčal riešiť problém mocensky, zasiahnuť sme mali až potom, keby nás niekto vyprovokoval.

     Počas zasadania predsedníctva ÚV KSČ ma nečakane zavolali k telefónu: volá Moskva. Volá Brežnev.

     Napätie v miestnosti sa ešte zvýšilo.

     Brežnevov hlas v telefóne znel pomerne pokojne. Oznámil som mu, že predsedníctvo práve zasadá k výzve Dvetisíc slov. Brežnev si ma vypočul, no výzvu kvalifikoval ako ďalší nástup kontrarevolučných síl. Sloboda slova a tlače nemôže byť v protiklade so záujmami spoločnosti! Niektoré články naozaj nie sú v záujme spoločnosti... Povedal, že musíme mať dosť odvahy a rozhodnosti. Keď sa tieto tendencie neodrazia na našom rozhodnutí, môže to byť súmrak pre stranu. Potom ma ešte požiadal, aby som ho informoval, ako sme sa rozhodli.

     Keď som členom predsedníctva tlmočil obsah tohto rozhovoru, cítil som, že si uvedomujú nebezpečenstvo a dopady manifestu.

     O šiestej podvečer sme schôdzu prerušili. Poverili sme predsedu vlády Oldřicha Černíka, aby s generálnym prokurátorom prerokoval možnosť vydať prokurátorské upozornenie, že rozširovanie výzvy sa môže považovať za poburovanie. Tajomník ÚV KSČ Alois Indra mal na všetky krajské a okresné výbory KSČ poslať ďalekopis, v ktorom by informoval o priebehu schôdze: v duchu diskusie predsedníctva.

     Aj v tomto prípade sa ukázalo, ako možno manipulovať verejnosť a aký rozdielny pohľad na rovnaké udalosti majú jednotliví členovia predsedníctva. Alois Indra si rokovanie vysvetlil po svojom a v ďalekopise uviedol, že „predsedníctvo sa zhodlo na názore, že tu ide o veľmi vážny krok proti strane. Ide o pokus rozložiť stranu... Kvalifikujeme tento postup ako akt, ktorý by vo svojich dôsledkoch mohol podnecovať kontrarevolučnú situáciu.“  Vyzval aj delegátov okresných a krajských konferencií, aby Dvetisíc slov odmietli. Lenže na týchto konferenciách sa už o manifeste diskutovalo len okrajovo.

     Zasadanie predsedníctva ÚV KSČ sme prerušili kvôli – už vopred naplánovanému – slávnostnému zhromaždeniu pri príležitosti zlúčenia sociálnodemokratickej strany so stranou komunistickou. Zišla sa na nej celá politická elita. Mal som predniesť prejav.

     Narýchlo som do príhovoru vložil pasáž o čerstvej udalosti, o výzve Dvetisíc slov. Musel som improvizovať.

     „Demokratizačnému vývoju nepomáhajú, ale škodia výzvy, ktoré chcú obchádzať daný politický stav, danú politickú štruktúru a politické vedenie v zemi. Preto vedenie strany na dnešnom zasadaní predsedníctva jednomyseľne prejavilo veľké znepokojenie nad postupom autorov takýchto výziev, ako to bolo aj v závere článku Dvetisíc slov, a jednoznačne sa od nich dištancovalo.“

     Atmosféra na slávnostnom zhromaždení bola nervózna. V kuloároch sa nehovorilo o historickom zlúčení sociálnej demokracii s komunistami, ale o výzve.

     Po skončení zhromaždenia pokračovala schôdza predsedníctva takmer až do rána. Ale situácia sa postupne menila, rozhorčenie sa zmierňovalo. Ešte v ten večer odvysielala Československá televízia (naživo!) besedu, v ktorej o výzve Dvetisíc slov diskutovali F. Kriegel, O. Wichterle, M. Holub, O. Starý, cestovateľ Jiří Hanzelka a nový predseda zväzu novinárov V. Kašpar; besedu moderoval Jiří Ruml. Hoci Kriegel bol pred začiatkom besedy veľmi nervózny a nahnevaný, postupne sa upokojil a celá diskusia napokon vyznela pomerne zmierlivo. Na rokovanie predsedníctva ÚV KSČ postupne prišli rektor Univerzity Karlovy O. Starý, predseda Zväzu československých spisovateľov E. Goldstücker, filmový režisér L. Helge (bol predsedom Koordinačného výboru tvorivých zväzov), ale aj niekoľko ďalších umelcov a intelektuálov, ktorí výzvu podpísali. Aj rozhovory s nimi boli účinné, aspoň v tom zmysle, že sme nad ránom prijali miernejšie uznesenie.

     Dvetisíc slov sme síce odmietli, ale pripustili sme, že autori i signatári mali síce „dobré úmysly“, ale ide o akt, „ktorý by vo svojich objektívnych dôsledkoch mohol neobyčajne sťažiť, či dokonca ohroziť rozvoj Akčného programu, politiky Národného frontu a vlády republiky“.

     Nikde sme nepoužili slovo „kontrarevolúcia.“ Na to sme si dávali veľký pozor.

     Predsa len sme museli zdvihnúť varovný prst: „Politická platforma vyhlásenia objektívne otvára cestu protikomunistickým tendenciám a ženie vodu na mlyn krajným silám, ktoré by mohli vyvolať dezorganizáciu a konfliktnú situáciu. Je to útok proti súčasnému vedeniu KSČ i štátu, ktorý má byť donútený k tomu, aby musel vystúpiť mocenskými prostriedkami...“

     Na Dvetisíc slov postupne reagovali viacerí politici: Smrkovský už len zmierlivo podotkol, že to bol „akt politického romantizmu“, Černík už na druhý deň vystúpil na pôde Národného zhromaždenia a reagoval na Kodajovu interpeláciu, zreteľne povedal, že situáciu netreba dramatizovať, výzvu vysvetľovali aj Šik, Cisář, Husák. V piatok 28. júna som vystúpil v televízii s prejavom, ktorý som mal pripravený ešte pred zverejnením výzvy a tak sa na Dvetisíc slov nemohol reagovať. Ale zhodou okolností som oslovoval „všetkých poctivých občanov a vyzýval ich k spoločnému dielu“. Situácia sa ako-tak upokojila, ale verejnosť stanovisko predsedníctva ÚV KSČ predsa len podráždilo.

     Ani trochu ma neprekvapilo, že na Slovensku sa Dvetisíc slov stretlo s viac-menej odmietavým postojom. Predsedníctvo ÚV Komunistickej strany Slovenska vytýkalo výzve, že „redukuje federalizáciu na podradnú záležitosť sprevádzanú ešte istou dávkou irónie a nedôvery“. Básnik Ladislav Novomeský napísal, že „Dvetisíc slov je cestou k povstaniu, ktoré mi je bytostne cudzie“. Vladimír Mináč písal o nebezpečí anarchie a strate zmyslu pre zodpovednosť.

     Rozprúdila sa diskusia, o manifeste sa hovorilo na straníckej pôde, vášnivé diskusie sa odohrávali v novinách, v rodinách, na pracoviskách. Spoločnosť sa polarizovala. Po dvoch týždňoch od uverejnenia Dvetisíc slov Josef Smrkovský pokojne konštatoval, že „národ súhlasil s kritikou minulosti, ale výzva k činom bola paralyzovaná“.

     Aj po rokoch si myslím, že výzva Dvetisíc slov vyšla v nevhodnom čase. Spôsobila napätie, odvádzala pozornosť od dôležitejších problémov. A najmä vyostrila vzťahy so sovietskym vedením a spojencami.

     Primár si odkašlal, prerušil sled mojich nesúrodých spomienok.

     „Pociťoval som v tom období veľmi rozporuplné pocity, či nálady,“ prehovoril opatrne. „Ako som už povedal... Dvetisíc slov ma prekvapilo, zaskočilo, bolo odvážne, no presne vystihovalo pomery, situáciu, nálady ľudí... Aj keď som sa obával, či sa niečo nestane, či táto výzva neprekročila akési medze... vnútorne som bol takmer istý, že sa nič nemôže stať, že obrodný proces už nikto a nikdy nezastaví! Veď po zverejnení tohto manifestu už nič nebolo ako predtým! Nech už sa potom stalo to, čo sa stalo, spoločnosť bola už navždy zmenená, poznačená... Nemyslíte si?“

     Nevedel som, čo mám na to povedať. „V tom asi máte pravdu,“ pripustil som po chvíli. „Dejiny nepoznajú – keby! No keby Dvetisíc slov nevyšlo práve v tom čase, kedy vyšlo, tak možno – vravím, možno! – by spojenecké vojská neobsadili Československo. Sovieti nás chceli obsadiť tak či onak, chceli na našom území rozmiestniť vojská, to boli ich strategické zámery... no potrebovali zámienku. Keby nie Dvetisíc slov, tak čosi iné.“

     „Čiastočne s vami súhlasím,“ pripustil primár, „ale vo vašom podaní to vyzerá tak, že za okupáciu môžu div nie novinári! A konkrétne Dvetisíc slov...“

     Chcel som namietať, ale primár rýchlo pokračoval: „Hovoríte o zodpovednosti novinárov, prosím! Ale kde zostala zodpovednosť politikov? Prečo nehovoríte o ich naivite? Veď aj reformní komunisti boli v zajatí vlastnej minulosti!“ Mávol rukou, akoby nechcel počuť moje námietky. „Aj keď ja sám – a vám som sa s tým už neraz zdôveril – som bol nadšený z toho opojného roku, tak predsa len som vnímal tú pretvárku, prezliekanie kabátov, len akosi podvedome som si uvedomoval, že zo včerajších dogmatikov sú nečakane progresívni komunisti... Ale aj tí, ktorí to mysleli úprimne, sa viezli na vlne popularity, nechcelo sa im pomenúvať riziká, nechceli byť nepopulárni! Byť nepopulárnym znamenalo upozorniť na riziká, znamenalo zmierniť tempo reforiem... Ale kto by to povedal verejnosti? Hneď by ho označili za konzervatívca! Chceli ste veci meniť, áno, súhlasím, ale oprava zlého niekedy vedie ešte k horšiemu...“

     „Teraz vám celkom nerozumiem,“ prerušil som ho. „Snažte sa usporiadať svoje myšlienky! Možno ste chceli naznačiť, že nič nie je dobré, kým koniec nie je dobrý?“

     Primár sa zháčil. „Nie tak celkom,“ povedal opatrne. „Naznačiť som chcel niečo iné... Ak máte ťažké srdce na novinárov, musíte ho mať aj na politikov... A najmä sám na seba! Veď si priznajte, že v tom čase ste už stratili kontrolu nad vývojom udalostí! Boli ste ako v rozvodnenej rieke, ako v lodičke, ktorá nemala kormidlo a nedala sa ovládať... Tam je vaša historická zodpovednosť za august 68!“

     Ťažko sa mi na túto tému hovorilo; nechcel som sa brániť, nechcel som tvrdiť opak, no ani som nemohol povedať, že sme veci mali pod kontrolou. Zišiel mi na um Biľakov výrok, ktorý poznamenal o niekoľko rokov neskôr: „keď už videli, že sa im nepodarí kontrarevolúcia, tak sa rozhodli poškodiť socializmus tým, že vyprovokovali vojenský zásah, aby zdiskreditovali Sovietsky zväz...“

     Zdalo sa mi to zvrátené a lživé. Veď som sa snažil urobiť všetko pre to, aby sa vzťahy so spojencami upokojili a aby sme si sporné problémy vysvetlili. Ale vtedy sa už s Brežnevom, no ani s Ulbrichtom a Gomulkom nedalo pokojne diskutovať. Mal som predvídať, kam až udalosti dospejú? Mal v tomto prípade primár pravdu?

     Možno áno, možno nie, to je biblická odpoveď; no keď sa dejú veľké zmeny, keď vznikajú revolúcie, keď sa menia spoločenské pomery... myslia vtedy aktéri týchto procesov na nejaké následky? Pripúšťajú si pochybnosti? Vopred kalkulujú s porážkou? Ak by to tak bolo, nebolo by žiadnych zmien, žiadnej revolúcie, nijakých reforiem...

     Historická zodpovednosť? Sovietske vedenie využilo ponúkanú príležitosť, aby sa sovietske vojská dostali na hranicu so západným Nemeckom, aby boli v priamom kontakte s jednotkami NATO. Vedeli, čo chcú, vedeli, čo robia: aká historická zodpovednosť?

     Už začiatkom júla sa zišlo sovietske politbyro a rokovalo o situácii v Československu, najmä však o výzve Dvetisíc slov. Vyjadrilo „nepochopiteľnú miernosť, akú predsedníctvo ÚV KSČ prejavilo k signatárom manifestu“. Na rokovanie pozvali aj Červonenka, ktorý výzvu označil za novú etapu likvidácie KSČ a osobitne kritizoval „centristov“ Černíka a Dubčeka. Brežnev hovoril s Kádárom, aj on označil manifest za kontrarevolučný program, ktorý je zameraný na rozklad strany a socialistickej moci. Politbyro ÚV KSSZ poslalo nášmu predsedníctvu list, ktorý hodnotil situáciu ako čoraz nebezpečnejšiu a manifest označil za platformu protisocialistických síl, ktoré sú riadené konšpiračnými strediskami. V liste nás kritizovali aj za miernu reakciu a odporúčali, aby sme dali do pohybu robotnícku triedu, no najmä, aby sme ovládli médiá.

     „Vráťme sa k tomu manifestu,“ naliehal primár. „Myslím si, pravda, len laicky, len tak... amatérsky, že tu je kľúčový okamih! Vy tvrdíte, že tá výzva, Dvetisíc slov, bol onen spúšťací mechanizmus?“

      „Dvetisíc slov bolo súčasťou,“ súhlasil som. „Sama o sebe tá výzva nemala až taký ohlas, ako jej spojenci pripisovali. U nás určite nie! Veď na okresných a krajských konferenciách sa o nej hovorilo len okrajovo...“

     „Vravíte... Dvetisíc slov bolo súčasťou toho spúšťacieho mechanizmu... A čo ešte?“

     „Veď sme o tom hovorili veľakrát!“ povedal som zvýšeným hlasom. „Sovieti chceli mať vojská v priamom kontakte s jednotkami NATO. My sme boli jedinou krajinou socialistického bloku, kde nemali armádu! A ešte na jednu vec zabúdame... Išlo predsa o mimoriadny zjazd!“

     Primár ma pozorne počúval.

     „Nepodceňujme to!“ presviedčal som ho. „Uvedomte si, že na okresných a krajských zjazdoch strany suverénne zvíťazili prívrženci reforiem! Dokonca v Severomoravskom kraji nezvolili Koldera za delegáta zjazdu... Konzervatívci boli odstavení, stratili vplyv na budúci vývoj, nemali oporu vo verejnosti... Museli niečo urobiť! Keby sa mimoriadny zjazd uskutočnil s tými delegátmi, ktorí sa zvolili, tak by bolo definitívne po ich nádejach...“

     „Čo ešte mohli urobiť? Veď nemali žiadne šance!“

     „Ale mali... Neúspech ich zjednotil. Pochopili, že vlastnými silami už nič nezmôžu a tak hľadali oporu v zahraničí, hľadali oporu u Brežneva a tak ako on, aj oni dospeli k názoru, že proti nám treba tvrdo zasiahnuť... Brežnev vtedy na zhromaždení absolventov vojenských vysokých škôl naznačil, že Sovietsky zväz musí byť pripravený na akýkoľvek vývoj...“

     Brežnev mi 5. júla telefonoval a navrhol, aby sa opäť uskutočnila schôdzka šiestich krajín, ktoré sa stretli v Drážďanoch. Súhlasil som, ale chcel som, aby mi písomne oznámil program schôdzky. Chcel som získať čas.    

     Reagoval veľmi rýchlo. Navrhol, aby sa schôdza konala vo Varšave už 15. júla, vzápätí prišli listy aj od Gomulku, Kádára, Ulbrichta a Živkova, ktoré viac či menej kopírovali obsah Brežnevovho listu. Nad rámec však išiel list podpísaný Ulbrichtom, ktorý bol plný invektív takmer urážok. Nemalo zmysel, aby som na ne odpovedal.

     Schôdzku vo Varšave sme odmietli. Žiadali sme dvojstranné rokovania na našom území.

     Ale stretnutie vo Varšave sa predsa len uskutočnilo. Bez nás.

     Stretli sa 14. a 15. júla, ako pôvodne navrhol Brežnev a na programe mali jediný bod: hodnotenie situácie v Československu. Schôdzka bola namierená proti vývoju v spoločnosti, v strane, ostro nás odsúdili (okrem miernejšieho tónu Jánosa Kádára – ten vyhlásil, že v Československu sú revizionistické tendencie, no nie kontrarevolúcia) a zhodli sa na tom, že u nás už prebieha kontrarevolúcia. Ako kľúčový argument použili výzvu Dvetisíc slov.

     Zaútočili na naše médiá, Gomulka povedal, že chybou bolo zrušenie cenzúry. Kádár odsúdil Dvetisíc slov, ohradil sa proti Liehmovmu článku „Tiež jedno výročie“ o Imre Nagyovi, ale nepripustil, že ide o kontrarevolúciu.

     Walter Ulbricht bol rozčúlený; prudko zaútočil nielen na Dvetisíc slov, ale aj na Kádára: „Ak vy v Maďarsku jasne nepoviete, že platforma Dvetisíc slov má kontrarevolučný charakter, tým ťažšie budete vo vlastných radoch organizovať odpor proti týmto vplyvom protivníka.“ Ulbricht sa nezastavil: tvrdil, že kontrarevolučné sily majú vlastnú organizáciu a platformu Dvetisíc slov, rozkladajú armádu a štát.

     Todor Živkov išiel ešte ďalej: „Existuje iba jedno východisko a to je poskytnúť rozhodnú pomoc ČSSR socialistickými krajinami, štátmi Varšavskej zmluvy a nespoliehať sa už na vnútorné sily ČSSR.“

     Brežnev celú diskusiu zhrnul: aj on odsúdil médiá, povedal, že strana nad médiami stratila kontrolu, že komunisti nemajú možnosť sa brániť. „To už nie je sloboda informácií, to je sloboda teroru... strana bola okradnutá o vlastné politické zbrane. Vláda Sovietskeho zväzu, náš ľud, sú pripravení poskytnúť Československu nevyhnutnú pomoc.“

     Vo Varšave sformulovali spoločný list Komunistickej strane Československa: varovali nás, že keď situáciu nezvládneme, bratské socialistické krajiny budú musieť zasiahnuť. Opäť útočili na manifest Dvetisíc slov, ktorý „obsahuje otvorenú výzvu k boji proti komunistickej strane a proti ústavnej moci, je vážnym ohrozením strany, socialistického štátu, je pokusom o nastolenie anarchie...“

     Jasnejšie to už nemohli vyjadriť.

     Dostali sme sa do veľmi zložitej polohy: keby sme akceptovali požiadavky spojencov, museli by sme sa vzdať pojanuárovej politiky a opustiť východiská Akčného programu. Na druhej strane, ak by sme ignorovali tieto požiadavky, znamenalo by to na verejnosti poprieť spojenecké záväzky. Po dvojdňovom zasadaní sme sa v predsedníctve rozhodli list spojencov odmietnuť: odmietli sme už len samotnú skutočnosť, že schôdzka sa konala bez našej účasti, odmietli sme obavy z kontrarevolúcie, bránili sme zásady slobody slova. „Nevidíme reálne dôvody, ktoré by vás oprávňovali k tvrdeniam o bezprostrednom ohrození základov socialistického zriadenia.“

     Verejnosť prijala našu odpoveď s nadšením. Snažil som sa situáciu upokojiť, žiadal som novinárov, aby sa miernili. „Nepôjdeme cestou zásahov proti slobode tlače a prejavu. Zároveň však poukazujeme na to, že jedným z podnetov nedorozumenia s bratskými stranami boli niektoré state publikované v našej tlači. Naši novinári berú tak na seba politickú a doslova štátnickú zodpovednosť za svoju činnosť...“

     Nebol som si istý, či ma ešte novinári počúvali. Tak či onak, naše pozície sa upevnili, hoci list spojencov bol mienený ako podpora „zdravých síl“.

     Dvetisíc slov však bol ako balvan priviazaný na krku, ktorý nás sťahoval ku dnu.

     Primár na mňa sústredene hľadel.

     „Častokrát som myslel na to, ako sa asi cítili autori tejto výzvy, keď nás spojenci obsadili,“ povedal som namáhavo. „Nechcem ich z ničoho viniť, nie, to naozaj nie, a už vôbec nie teraz, po toľkých rokoch! Stále si myslím, že by nás okupovali tak či tak, či by vyšlo Dvetisíc slov, alebo nie. Jednoducho... spojenci hľadali zámienku a našli ju! No predsa... Čo asi cítili páni Vaculík, Wichterle, Poupa, Holub... a tí ďalší, keď sa valili tanky ulicami našich miest? Cítili nejakú historickú zodpovednosť, či cítili hrdosť na svoju odvahu? Vnímali súvislosti? Došlo im vôbec, že oni, práve oni, boli spoluzodpovední za to, že nás okupovali, že zahynuli tisícky ľudí, že nás ponížili, prišla normalizácia, že sme tu ďalších dvadsať rokov trpeli? Ako spával pán Vaculík, ako sa darilo pánom akademikom, spisovateľom, romantickým odvážlivcom? Chválili sa po rokoch v krčmách a pri víne, akí boli odvážni, priami, pravdiví... kým ja som bol romantik, naivný idealista, ktorý sa nedokázal postaviť na odpor?“

     Zavrel som oči. Rozhovor ma vyčerpal.

     „Je to pre vás namáhavé,“ povedal primár tichým hlasom. „Skúste si pospať. Keď budete v lepšej kondícii, tak potom... pravda, ak vás to bude zaujímať... si prelistujte moje poznámky o prvých dňoch okupácie... Možno vás to zaujme... Pokiaľ to nepovažujete za márnosť...“

 

     11)

    Márnosť?  Koľko som zažil takých dní, kedy sa mi zdalo, že márnosť je bez konca?

    Dal som sa na márnosť!

    Tieto slová som povedal Bohušovi Hanzelovi, ktorý si vzal za manželku moju neter Janku a s ktorým som sa takto, cez rodinné vzťahy, zoznámil začiatkom sedemdesiatych rokov. To už som bol, samozrejme, zbavený všetkých funkcií a odstavený z politického života. Najprv som Bohušovi neveľmi dôveroval – veď v tom čase som okrem rodiny a najbližším priateľom dôveroval málokomu –, no časom som sa presvedčil, že je to chlapec čistý a má, ako sa vraví, poctivé úmysly. Vtedy ma už sledovala štátna bezpečnosť, sledovali aj ľudí, s ktorými som sa stretával a tak som si dával pozor, s kým sa pustím do reči, koho navštívim, kto navštívi mňa. Nechcel som, aby mali kvôli mne opletačky s tajnou políciou.

     Bohuš Hanzel pôsobil skromne, takmer placho, no v skutočnosti to bol búrlivák, rebel, mladý muž nespokojný so svetom, so spoločnosťou, so sebou: bigbiťák, rocker, spevák a skladateľ (aj zakladateľ) trenčianskej skupiny s názvom Esperanto. Hovoril mi ujo a spočiatku sme sa o politike takmer nezhovárali; bol som zdržanlivý, aj opatrný, zdalo sa mi, že nemá zmysel hovoriť o okolnostiach môjho pádu, o roku šesťdesiatom ôsmom, o okupácii, myslel som si, že títo mladí ľudia majú už iné starosti, že ich naše prehry nezaujímajú. Mýlil som sa: roky šesťdesiate, 21. august, normalizácia... to všetko bolo stále živé, tlelo to pod povrchom zdanlivej stability. Navonok sa zdalo, že spoločnosť je ľahostajná, pomaly zabúda, žije s nevyhnutnými potrebami, uzatvára sa do seba; ale takíto mladí ľudia ma z času na čas presviedčali, že vždy je všetko aj inak, že ani oni sa neuspokoja s oficiálnym výkladom šesťdesiateho ôsmeho, že neveria Poučeniu z krízového vývoja, že sú nespokojní a možno by aj chceli zmeniť stav spoločnosti.

     Postupne sme sa zbližovali a čoraz viac som mu hovoril o politike, o mojich zážitkoch a sklamaniach; nemohol som si pomôcť, najväčšmi som bol nasrdený na Husáka, ktorý ma podrazil najviac zo všetkých. Stretávali sme sa v Trenčíne, rád som chodieval pracovať do veľkej babkinej záhrady a Bohuš mi pritom pomáhal, obľúbil si aj moju manželku Aničku, aj moju mamu Pavlínu, s ktorými si rozumel a ktoré ako on nevedeli pochopiť, prečo nás okupovali. Keď sme my nemohli prísť do Trenčína, prišli s Jankou k nám, do Bratislavy.

     Tušil som, že pri Bohušovej povahe sa mu problémy nevyhnú; pracoval ako vedúci závodnej jedálne v trenčianskej Merine, no keď vyšiel text Charta 77, bol jedným z prvých Slovákov, ktorý ju podpísal. Nahral si z vysielania rádia Hlas Ameriky text Charty 77, rozmnožil ho a porozdával známym, priateľom, aj nadriadeným: ja som však bol prvý, komu ho odovzdal. Kvôli tomu ho preradili zo závodnej jedálne do... kotolne!

     Kotolne... akoby sa do nich sústredil celý disent! Nová revolúcia sa rodila pri zásobníkoch tepla na sídliskách. Napokon, je zvláštne, že som neskončil medzi nimi...

     Ale Bohuša Hanzela tam preradili po tom, keď ho vypočúvali na ŠtB; neskôr mu zakázali účinkovať v kapele, nemohol nikam vycestovať. Videl som na ňom, ako sa mení, ako ho bezprávie a šikanovanie radikalizujú: písal listy straníckym funkcionárom, sťažoval sa predsedovi vlády Colotkovi, no všetko bolo márne. Náčelník ŠtB v Trenčíne, podplukovník Jariabka na Bohuša navrieskal, vyhrážal sa mu, strašil ho postavením nových väzníc pre chartistov, dokonca obesením... a napokon dodal, že keď sa mu u nás nepáči, môže emigrovať.

     Keď Bohuš nikde nemohol nájsť prácu, tak sa s mojou neterou Jankou rozhodli emigrovať. Nepáčilo sa mi to, emigráciu som neuznával, snažil som sa ho odhovoriť: nemôžeme predsa všetci odísť, niekto musí byť tým, kto zostane, kto sa bude trpezlivo snažiť, aby sa zmenili spoločenské pomery... Videl som však, že jeho situácia je beznádejná, tak som mu poradil, aby nešiel do USA, ale do Švédska, kde je silný sociálny štát.

     Ale nebolo to také jednoduché: keď sa Bohuš vrátil za podplukovníkom Jariabkom a povedal mu, že teda jeho ponuku emigrovať berie vážne, tak vraj ten ozelenel od zlosti... Trvalo dva roky, kým Bohuša s manželkou pustili: ešte aj Švédi mu trikrát odmietli dať vízum, až som sa rozhodol napísať list môjmu priateľovi Olafovi Palmemu, ktorý bol v tom čase predseda vlády. Bohuš ako utajený indiánsky stopár doručil list na švédsku ambasádu v Prahe a po pár dňoch konečne dostal vízum. Odišli začiatkom roku 1979. Dal som mu iba jednu radu: „Bohuš, venuj sa práci, o politiku sa nestaraj...“

     Stratil som mladého priateľa. Videli sme sa opäť až v roku 1986.

     Emigrácia... nevyliečiteľný smútok. Bola väčšia odvaha odísť, alebo zostať?

     Ako sa cítila mladá židovka Barbora, keď na jeseň roku 1968 odchádzala do emigrácie? Ako sa cítil Bohuš so ženou, keď prekračovali hranice s Rakúskom? Ako sa cítili tie tisícky Čechov a Slovákov, keď utekali pred okupáciou a neznesiteľnými normalizačnými pomermi? A mal som ja cítiť výčitky svedomia, že som bol tak akosi... spoluzodpovedný za ich osudy?

     Pravidelne sme si písali. Pravdaže, vymýšľal som si vždy iné meno a takmer každý list som začínal mentorovaním o tom, aby nerobil nášmu štátu hanbu a nemiešal sa do politiky; možno som tým odradil čítajúcich cenzorov. Bol som prekvapený, že jeho listy mi nezadržali, aj keď bolo na prvý pohľad jasné, že ich otvárali.

     Viem o tom, že nám Bohuš aj finančne pomáhal, ale tak, aby som ja o tom nevedel. Na to bol priveľmi hrdý...

     Keď sa po nástupe Gorbačova situácia o čosi zlepšila, Bohuš prišiel v roku 1986 na návštevu; bol už rozvedený a prišiel mi predstaviť novú manželku. Bolo to trochu čudné, v rodine to nerobilo dobrú krv, hoci s mojou neterou sa rozišli v dobrom. No Bohušovu nastávajúcu sme si rýchlo obľúbili: dokonca som mu bol na svadbe. Povedal som mu, že priateľstvo si vysoko vážim, niekedy viac ako rodinu...

     Pripravoval som sa na vystúpenie v Taliansku, na Univerzitu v Bologni, kam ma pozvali na udelenie čestného doktorátu. Naše stranícke vedenie si netrúflo mi cestu zakázať. Písal sa rok 1988. Zmocňovalo sa ma vzrušenie cítil som, že sa vraciam do politiky.

     Teraz to bol Bohuš, ktorý ma opatrne varoval, aby som si s politikou nezačínal. Vtedy som mu povedal tie slová, ktoré mi ako ozvena znejú dosiaľ v hlave: „Dal som sa na márnosť...“

     Udalosti sa dali do pohybu, už nebolo čo skrývať, emigranti sa húfne vracali domov, niektorí natrvalo, väčšina z nich iba nakrátko, aby sa po čase opäť vrátila tam, kde našli druhú vlasť. Bohuš Hanzel sa vrátil natrvalo, aj keď si nechal švédske občianstvo. Vždy, keď prišiel na návštevu zo Švédska, zastavil sa v Prahe, to som bol už vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia. Aj vtedy sa ma snažil odhovoriť, aby som politiku nechal...

     „Bohuš, ja musím, ja to nemôžem nechať tak! Cítim sa v politike ako ryba vo vode...“

     Keď moja manželka Anna ležala v nemocnici, bol ju tam – deň pred jej smrťou – navštíviť. V tej iste nemocnici, kde bol chirurgom jej syn Pavol.

     Neskôr mi povedal, že Anna sa potešila návšteve, vôbec nebrala do úvahy svoj zdravotný stav, netušila, že sa blíži koniec: sestričke vraj povedala, aby jej polievku odložila na stolík, že ju zje neskôr, keď si oddýchne.

     Deň predtým, ako som cestoval autom do Prahy, deň pred touto nešťastnou haváriou, som ho hľadal v Trenčíne. Nebol doma. Nechal som mu vo dverách lístok a posledné slovo, ktoré som mu napísal, bolo, ktovie prečo, po česky: „Příšte“.

     Neviem, či ešte bude „příšte“. No keď sa stretneme, tak len zopakujm: „Bohuš, dal som sa na márnosť...“

 

       12)

     Keď mi to zdravotný stav dovoľuje – ako práve teraz –, listujem v texte Jířiho Hochmana a vraciam sa do čias, keď sa rozhodovalo o budúcnosti Československa, do toho kľúčového obdobia po zverejnení manifestu Dvetisíc slov, až k Varšavskej schôdzke, listu „päťky“ a našej reakcie na tento list.

     Bola to márnosť? Mohli sme konať inak? Ak áno... tak ako?

     Vtedy som to mohol iba tušiť, akokoľvek som tušenie odmietal: kruh sa sťahoval.

      Po varšavskej schôdzke sa náš priestor pre manévrovanie zmenšil. Vedeli sme to, ale nechceli sme to brať na vedomie. Žili sme tak trochu v eufórii, v ilúziách, že ideme správnou cestou a z tejto cesty nás nikto neodkloní.

     Prečo mi už vtedy  neblikalo vo vedomí varovné svetielko?

     Niektoré vety v liste zo stretnutia vo Varšave boli neomalenou hrozbou: „Československo ohrozuje aj záujmy ostatných socialistických krajín... KSČ nie je schopná tejto situácii vzdorovať.“

     Keď prišiel svojho času Brežnev do Prahy na Novotného žiadosť a údajne povedal onú pamätnú vetu: „To je vaša vec!“, tak v liste varšavskej pätky boli napísané slová: „To už nie je len vaša vec, to je spoločná vec všetkých komunistických strán..!“

     Pýtal som sa sám seba: všetkých? Prezident Juhoslávie Josip B. Tito nám vyjadril jasnú podporu, aj N. Ceausescu vyhlásil, že Rumunsko nesúhlasí s názormi tých, ktorí majú obavy z vývoja v ČSSR a chcú zasahovaním vynútiť zmenu, vedúci komunistickí predstavitelia Francúzska, Talianska, Španielska, Rakúska, Veľkej Británie aktívne vystupovali na našu podporu. Legenda komunistického hnutia Dolores Ibarruri jasne Brežnevovi povedala: „ak napadnete Československo, bude to po prvýkrát v dejinách našich vzťahov, čo vás otvorene odsúdime!“

     Aj keď som si vážil stanoviská Juhoslávie a Rumunska, aj keď som si uvedomoval, že  komunistické strany západnej Európy ovplyvňujú názory verejnosti, predsa len mi bolo jasné, že pre Sovietov a ich najbližších spojencov nič neznamenajú. Alebo len veľmi málo. Komunisti v západnej Európe mali jasno v tom, že „krajiny socialistického spoločenstva národov... môžu vytvárať svoje vzájomné vzťahy len na základoch úplnej rovnoprávnosti, rešpektovania územnej celistvosti, štátnej nezávislosti a nezasahovania do vnútorných záležitostí“. Tak to sformuloval vplyvný taliansky komunista Enrico Berlinguer.

     Walter Ulbricht mal nekompromisný, až pohŕdavý názor: „Na smiešne táranie o národnej autonómii, ktorá v skutočnosti nie je ničím iným ako ideológiou trpasličej štátnosti, nebudeme brať ohľad! Koncepcia socializmu, ktorá je v nesúlade so skutočným socializmom, je prekážkou jednotnému výkladu budúcnosti, ako aj v boji dvoch svetových systémov...“

     Boj dvoch svetových systémov! V tom mal Ulbricht pravdu.

     Neskôr, keď už bolo po všetkom, nám vyčítali, že sme zanedbali zahraničnú politiku a nesnažili sme sa získať si spojencov nielen na Západe, ale ani medzi spriatelenými štátmi, ktoré mali kritické názory: Rumunsko, Juhoslávia, Čína... Aká bola naša zahraničná politika? Čítal som výčitky Petra Pitharta, že aj v Akčnom programe sa stať o našej zahraničnej politike dostala až na samý záver, na koniec, akoby tým symbolizovala jej skutočný význam. Akú zahraničnú politiku sme mohli robiť? Držať sa línie socialistického bloku, aspoň verbálne uisťovať spojencov, že neopustíme  princípy socializmu a neprovokovať, neprovokovať... Keď prišiel do Československa na návštevu Josip Tito a po ňom Nicolae Ceausescu, tak to bolo z ich strany len symbolické vyjadrenie podpory obrodnému procesu. A Západ? Veď už v tom čase bolo zrejmé, že nám nepomôže, že sa budú politici aj verejnosť rozhorčovať, protestovať, ale nepodniknú nič, nič... Keby sme mali aktívnejšiu zahraničnú politiku, bolo by to odradilo sovietske politbyro od okupácie?

     Generál Václav Prchlík, ktorý stál na čele reformného procesu v armáde, ma upozorňoval, že vojenské cvičenie Šumava na našom území trvá pridlho a že môže byť – podľa jeho názoru, viac ako len cvičenie: môže byť rekognoskáciou terénu pred inváziou. Vtedy som ho nepočúval, teraz viem, že som urobil chybu.

     Prchlík nahradil vo funkcii 8., vojensko-bezpečnostného oddelenia ÚV KSČ Novotného človeka Miroslava Mamulu. Prchlíkovi som dôveroval, aj keď sa mi jeho obavy z invázie zdali neopodstatnené, dokonca ma rozčuľovali, nechcel som si ani len pripustiť myšlienku, že by nás vojská Varšavskej zmluvy mali napadnúť. Mal však pravdu, mali sme sa jeho návrhmi aspoň zapodievať, aspoň sa zamyslieť... Nepáčilo sa mu, že na našom území sa konajú manévre spojeneckých jednotiek a že sa neúmerne predlžujú. Na júnovom pléne ÚV KSČ generál Prchlík hovoril otvorene o možnosti okupácie Československa, navrhol, aby vznikli dve komisie, obranná a bezpečnostná a aby vyhodnotili riziko okupácie a zároveň aj možnosti, ako sa brániť. Mali sme aspoň dať najavo, že o takejto alternatíve uvažujeme, mali sme dať najavo, že v prípade invázie sa budeme brániť... Mali sme vyskúšať všetky možnosti, mali sme mobilizovať zahraničnú politiku, mali sme byť rozhodní; možno by sme spojencov aspoň zneistili... Prchlíkove návrhy sa nikdy neprejednávali. Neodvážil som sa ani len pomyslieť na to, že by Sovietsky zväz mohol byť agresorom!

     Generál Václav Prchlík potom na tlačovej konferencii 15. júla 1968 vystúpil pred celou verejnosťou s návrhmi, aké by sme mali urobiť, aby sme zabránili invázii spojeneckých vojsk. Hovoril veľmi otvorene, ale hovoril iba o tom, čo bolo verejne známe; ľudia takmer denne diskutovali na tému: prídu, neprídu?

     Pravdaže, Prchlíkove vystúpenie vyvolalo podráždenú, až hysterickú reakciu sovietskeho politbyra a sovietskych maršalov. Vyvinuli obrovský tlak, aby sme Prchlíka odvolali: museli sme tak urobiť, aby sme ešte viac neprovokovali. Aby sme nemuseli Prchlíka odvolávať, zrušili sme oddelenie, ktoré viedol... Ustúpili sme tlaku spojencov, ale nešlo len o Prchlíka: dali sme najavo spojencom, že odpor neprichádza do úvahy! Každý ústup je zlý, prvý je však osudový: ako inak sme sa mali zachovať? Ako inak? Nerozhodli sme len o Prchlíkovom osude, ale aj o našom... Prvá obeť nikdy nie je posledná!

  Neskôr generála Prchlíka zomlela normalizačná mašinéria. Degradovali ho na obyčajného vojaka, potom ho súdili a aj odsúdili. Bol uväznený.

     Varoval nás. Márne. Báli sme sa, aby sa nenarušila krehká rovnováha. 

     Narušila by sa rovnováha. Áno, rovnováha, to je to správne slovo, na ktorom sa ako na vážkach meral úspech obrodného procesu. Ak by obrodný proces pokračoval, vznikla by iná forma socialistického usporiadania spoločnosti, možno, ktovie, by sa vytvoril odlišný spoločenský systém: narušila by sa mocenská vyváženosť medzi mocenskými silami v Európe, ba vlastne vo svete. To nechcel ani Sovietsky zväz, ani Spojené štáty. Vtedy nie.

     Počas tých nekonečne dlhých rokovaní, nedorozumení, osočovaní, hľadaní kompromisov, počas neraz hektickej práci, som mal neodbytný pocit, že tá pravá príčina nášho úsilia nie je na očiach, je akosi skrytá, má hlbšie príčiny a korene v minulosti: tušil som, že možnosti socializmu, socializmu v tej podobe, v akej sme ho v tom období zažívali, sa vyčerpali. Systém sa dostával do rozporu s potrebami hospodárstva a tým brzdil vývoj spoločnosti.

     Až oveľa neskôr to pochopil a priznal M. Gorbačov.

     Listu varšavskej päťky sme sa museli venovať aj na zasadaní Ústredného výboru KSČ 19. júla. Museli sme zareagovať.

     Predniesol som hlavný prejav. Snažil som sa upokojiť najmä spojencov, no pritom neustúpiť v obrodnom procese. Tvrdil som, že každá strana pri rozhodovaní o svojom postupe musí vychádzať z podmienok vlastnej krajiny. „Socializmus by bol prázdnou abstrakciou, keby do neho nevchádzali tradície, historické skúsenosti a myšlienkové ovzdušie národa...“

     Prejav som zakončil štúrovsky: „Nemôžeme konať inak!“

     Pridali sa ku mne všetci diskutujúci, len Kolder sa zamotával do vlastných slov, Biľak vôbec nevystúpil, hoci hlasoval za spoločnú rezolúciu. Neskôr sa bránil slovami, že „ustúpil nátlaku rozbúrenej Prahy“.

     Po zasadaní Ústredného výboru KSČ a schválení našej odpovedi na list varšavskej päťky som telefonoval Brežnevovi; chcel som, aby sovietska tlač nepublikovala ani list ani našu odpoveď. Nechcel som, aby sa zvyšovalo napätie.

     Hneď na druhý deň oficiálne denníky všetkých účastníkov varšavskej schôdzky uverejnili list, ale bez našej odpovede. Rozhodli sme sa, že zverejníme oba dokumenty. Vo verejnosti sa ešte väčsmi utvrdilo presvedčenie, že spojenci nehrajú čistú hru a naopak, odpoveď posilnila  dôveru v našu politiku.

     V ten istý deň som sa stretol s generálnym tajomníkom komunistickej strany Francúzska Waldeckom Rochetom; priletel priamo z Moskvy, kde rokoval s Brežnevom. Zreteľne mi dal najavo – nielen mne, ale aj Černíkovi, Císařovi a Hájkovi –, že odmietol návrh Brežneva, aby sa francúzski komunisti pripojili k listu varšavskej päťky. Bolo nám jasné, že Rochet takmer bez výhrad podporuje obrodný proces: odhalil podstatu Brežnevovho nátlaku a ako povedal, sovietske stanovisko spôsobilo najväčší rozkol komunistického hnutia v dejinách.

     Vtedy som ešte nevedel nič o stenografickom dokumente, ktorý zaznamenali počas stretnutia Rocheta s vedením KSSZ. Brežnev, Suslov a Ponomarjov sa ani nenamáhali, aby hľadali aspoň aké také porozumenie pre našu politiku. Ponomariov použil zvláštne prirovnanie: povedal, že naše úsilie je ako „mäkké kĺzanie ku kapitalizmu“. Brežnev hovoril jasnejšie: „Ostávajú nám len dve možnosti, obe nepríjemné: buď zostať so založenými rukami a pripustiť zmenu hraníc socializmu, alebo použiť extrémne opatrenia. Urobíme všetko, aby sme sa vyhli použitiu extrémnych metód.“

     A potom vyslovil – svojim spôsobom – prorocké slová: „Vieme, že to spôsobí ťažkosti. Ale príde čas a ťažkosti sa prekonajú. Obrana KSČ a socializmu to ospravedlní v očiach všetkých bratských strán...“

     Akoby predvídal, čo príde po okupácii a čo sa stane počas normalizácie. Zaiste, všeličo sa ospravedlnilo, všeličo museli ľudia pochopiť: chtiac či nechtiac. Ale idea socializmu bola už navždy poškvrnená a zdiskreditovaná. Po sovietskej okupácii Československa sa socializmus už nespamätal. Odišiel do súmraku dejín. Či sa ešte vráti? Či nájde dosť síl na renesanciu?

     Pokúsil sa o to Michal Gorbačov. Revolúcie v roku 1989 aj jeho úsilie zmarili.

     Stanovisko francúzskych komunistov – formulovanom v liste Brežnevovi – bolo jasné a nekompromisné: „Žiadna strana nesmie vnucovať svoj názor iným stranám... Vojenská intervencia do Československa by znamenala skutočnú katastrofu pre medzinárodné komunistické hnutie. Prestíž Sovietskeho zväzu a ostatných socialistických krajín by bola vážne ohrozená.“

     Aj sa tak stalo. Medzitým sa však ešte uskutočnili dve stretnutia s vedením sovietskych komunistov: v Čiernej nad Tisou a v Bratislave. Ale slučka na našom hrdle sa už sťahovala.

 

     13)

     Aj keď mám oči zatvorené a mozog ponorený do polobdenia, cítim, že na stoličke pri mojom lôžku niekto sedí; nemusím celkom precitnúť, nemusím otvoriť oči, nemusím sa nikomu pozrieť do tváre, no viem, že je to Pavlína, sestrička: trochu sa potí, trochu vonia lacnou voňavkou, trochu páchne cesnakom a trochu formaldehydom.

     Ešte chvíľu mi trvá, kým budem pri plnom vedomí, vnímam už nielen vône a pachy, ale aj tiché šumenie ventilátora, nejaké tlmené hlasy mimo nemocničnej izby,  monotónne ťukanie písacieho stroja. Počujem aj šušťanie papiera, akoby niekto obracal stránky novín.

     Namáhavo pootvorím oči: cez priezor viečok vidím sestričku, ako pomaly a sústredene obracia hárky papiera, je naklonená nad obálku, občas sa začíta do textu a zľahka pokyvuje hlavou. Je to obálka s rukopisom mojich spomienok, ktoré mi poslal Jiří Hochman na korektúru; asi mi vypadla z rúk, keď som od vyčerpania zaspal.

     Môj pohľad sa stretol s jej pohľadom. Neuhla; oči mali vážny, spýtavý výraz.

     „Tak to teda bolo?“

     „Čo? Čo tak bolo?“

     Trochu sa zháčila. „Prepáčte, že to tu čítam. Obálka bola na zemi a okolo nej listy papiera. Chcela som to pozbierať, upratať, náhodou som zavadila o písmená... Čierna nad Tisou! To ma zaujalo...“

     „Čo... čo vás na tom zaujalo?“

     „Rozprávala som vám o mojom dedovi, však? A on mi spomenul, že bol pri rokovaniach v Čiernej nad Tisou. Veď som vám vravela, že bol stranícky funkcionár v okrese.“

     Stiahol som obočie. „Na rokovaniach? Váš dedo? Ťažko! To by som ho musel poznať...“

     Skrivila pery. „Nie priamo. Nebol v žiadnej delegácii. Mal na starosti nejaké organizačné záležitosti. A mne to bolo na smiech, keď mi o tom rozprával...“

     „Na smiech? A to už prečo?“

     Pavlína zhrnula papiere a vopchala ich do obálky. „Nikdy ma to nezaujímalo,“ povedala vážne. „Už sme sa o tom zhovárali... Mňa zaujíma, či si nájdem prácu a dobrého muža, či zarobím, aby som mohla slušne žiť... Tie vaše čudné roky! Čo ma po nich... Ale prišlo mi smiešne, keď mi dedo rozprával, ako ste rokovali v Čiernej nad Tisou. On tam bol. Vraj ste rokovali vo vagónoch! Koho napadla taká hlúposť?“

     „Koho? Brežneva! Ale vo vagónoch sme nerokovali. Rokovania sa konali v Klube železničiarov. Sovietska delegácia prišla vlakom do Čiernej nad Tisou a po rokovaní zase vlakom odišla na sovietske územie...“

     Sestrička sa začala smiať. „Takúto hovadinu som jakživ nepočula! Kto to kedy videl? Prečo ste nemohli rokovať... čo ja viem, v nejakom hoteli, alebo v tých vašich palácoch, niekde v Prahe, v Moskve, v Bratislave... Ale vo vagónoch? V Čiernej nad Tisou? Veď to nie je Čierna nad Tisou, to je čierna diera!“

     Hľadel som s úžasom na sestričku a uvedomovoval som si, že jej svojský pohľad na tie časy a tie udalosti je nielen zbavený predsudkov, ale vo svojej prostorekosti má aj logiku a zdravé jadro: prečo v Čiernej nad Tisou?

     „Pravdu poviem... Sovieti navrhovali ako miesto rokovania Moskvu, Kyjev, či Ľvov. Ale my sme sa v tej napätej situácii báli opustiť naše územie. Bola príliš napätá atmosféra! Čo ak by nás... ani nedomyslieť!“

     „Ak by vás tam zajali?“ spýtala sa prostoreko. „Čo by z toho mali?“ Zasmiala sa. „Čo by si s vami počali?“

     Ťažko sa odpovedá na takéto otázky. Ešte ťažšie sa vysvetľuje niekomu, kto o tých dňoch nič nevie.

     „Tak či tak nás zajali,“ povedal som trpko. „Keď obsadili Prahu, tak nás po skupinkách odvliekli do Moskvy.“

     Nevedela, čo má na to povedať; videl som na nej, že sa snaží dať udalosti do súvisu.

     „A čo ste v tom vlaku vybavili?“ spýtala sa napokon. „O čom ste sa dohadovali?“

     Spomenul som si na Bohuša Hanzela: márnosť? Má zmysel jej to vysvetľovať?

     „Chceli sme upokojiť spojencov, že sa nemusia báť o socializmus,“ povedal som po chvíli. „Chceli sme ich presvedčiť, že máme dôveru ľudí...“

     Ľudia akoby vycítili, že sa láme chlieb, že sa mení história, že nás musia podržať a dať nám najavo, ako veľmi nás podporujú. Smrkovský dal podnet a spisovateľ Pavel Kohout napísal výzvu „Socializmus – spojenectvo – suverenita – sloboda“. Vyšla v Literárnych listoch 26. júla a uverejnili ju takmer všetky denníky. „Socializmus je jediná skutočná alternatíva pre celú civilizáciu,“ hovorilo sa vo výzve trochu pateticky. My sme však obviňovaní zo zločinov a úmyslov,  ktoré sme nemali a nemáme. Visí nad nami hrozba nespravodlivého trestu, ktorý, nech by mal akúkoľvek podobu zasiahne ako bumerang aj našich sudcov, zničí naše úsilie a na dlhé roky tragicky poškvrní myšlienku socializmu...“

     Aj keď výzva mala rétoriku veľkých revolúcií, jasne a zreteľne hovorila – pravdu!

     „Potrebujeme demokraciu, pokoj a čas, aby sme boli lepšími socialistami... Myslíme na vás. Myslite na nás. Píšete za nás osudnú stránku dejín Československa. Napíšte ju s rozvahou, ale predovšetkým s odvahou. Stratiť túto jedinečnú šancu by bolo naše nešťastie a vaša hanba. Veríme vám!“

     Atmosféra bola plná emócií. Tlak bol takmer neznesiteľný.

     Rokovania sa začali 29. júla, obe delegácie zopakovali svoje stanoviská. Schôdza mala trvať jeden deň, rokovania sa pretiahli na štyri dni. Zdalo sa, že sa nikam nepohneme. Členovia oboch delegácií mali možnosť prehovoriť. Neboli sme jednotní. Pravdaže, Biľak, Švestka, Kolder a Rigo mali viaceré výhrady, preberali sovietsku argumentáciu, ale to na veci nič nemenilo. Šelest, Kosygin a Podgornyj vystupovali urážlivo, Kosygin dokona zosmiešnil Kriegla, povedal o ňom, že je to „haličský Žid“.

     Podporu sme cítili na každom kroku, heslo „Sme s vami, buďte s nami!“ elektrizovalo celú spoločnosť. Chodili nám ďalšie a ďalšie spontánne podporné ohlasy, listy, telegramy. Povedal som to Brežnevovi, snažil som mu dokázať, akú máme podporu. Na to len cynicky poznamenal: „Keď dám inštrukcie, budem tu mať tony takých listov!“

     Nič nechápal. My sme nemusel dávať nijaké inštrukcie.

     Naopak, Brežnev sa zadrapil do listu, ktorí napísali zamestnanci pražského závodu Praga. Podpísalo ho 99 ľudí, hoci v automobilke pracovalo 4 500 ľudí. Táto výzva bola napísaná v klasickom stalinistickom štýle; navyše, ako sa neskôr ukázalo, niektoré podpisy boli sfalšované. Vo verejnosti  List 99 vyvolal veľké pobúrenie, ale Brežnev mal ďalšiu zámienku, aby interpretoval pomery v Československu po svojom...

     „Museli to byť riadne nervy,“ počul som sestričku.

     Nervy? To je slabé slovo. Sovietska delegácia presadila, aby sme o priebehu rokovaní neinformovali médiá. Atmosféra v spoločnosti bola neistá, napätá, dusná. Ľudia nevedeli, o čom v Čiernej nad Tisou rokujeme. Chceli sme obhajovať reformy a rozptýliť obavy z kontrarevolúcie. Sovietske politbyro žiadalo zákaz vzniku či obnovenia nových politických strán, resp. politických klubov, žiadali kontrolu nad médiami, chceli kádrové zmeny na niektorých vysokých politických miestach, chceli, aby sme rázne uplatňovali vedúcu úlohu komunistickej strany. Šelest nás dokonca obvinil, že chceme odtrhnúť Zakarpatskú Ukrajinu od Sovietskeho zväzu a pričleniť ju späť k Československu.

     Opätovne sme tvrdili, že máme podporu verejnosti, že máme kontrolu nad vývojom situácie, že žiadna kontrarevolúcia nehrozí. A tak dookola.

     Na tretí deň si obe strany uvedomili, že ďalej to takto nepôjde, že rokovania zamrzli.

     Nemohol som spávať. Už ani neviem, ktorá to bola noc – vari hneď tá prvá –, tak som vyšiel z našej provizórnej ubytovne a prechádzal som sa po peróne železničnej stanici. Chcel som byť sám, chcel som si utriediť a vyjasniť myšlienky, nájsť nejaké východisko z tejto zamotanej situácie. Bola príjemná noc, zo širokých rovín východu povieval slabý vetrík; už začínalo svitať, keď som sa chystal vrátiť do ubytovne, keď na stanicu prichádzala ranná zmena železničiarov. Ihneď ma spoznali, obkolesili ma, zaskočení a prekvapení, že ma tam vidia. Začala sa neplánovaná, improvizovaná debata, pýtali sa ma, čo bude ďalej, aké sú nálady, aké sú výsledky rokovaní, či nás Moskva nezastaví... Trochu skepticky som podotkol, že zrejme nás Moskva zastaví. Jeden z tých železničiarov sa ma spýtal, či to všetko malo zmysel, načo sme to robili, keď to skončí prehrou... Načo sme do toho išli?

     Odpovedal som: „Niekto to už raz začať musel!“

     Na tretí deň sme dostali informáciu, že Brežnev je chorý. Rokovanie sa na krátky čas prerušilo.

     Nebol som si istý, či je to len taktický ťah, alebo či je sovietsky vodca naozaj chorý. Zvláštne bolo aj to, že vlak s chorým Brežnevom neodišiel do Sovietskeho zväzu, za hranicu, ale zostal stáť na koľajisku v Čiernej nad Tisou, na našom území. Rozhodol som sa, že Brežneva v jeho vagóne navštívim.

     Bol som trochu prekvapený, že sovietski strážcovia vo vagóne mi nerobili žiadne problémy, keď som im povedal, že idem pozdraviť Leonida Iľjiča. Jeden z nich odbehol do kupé, kde ležal Brežnev a vzápätí mi kývol, aby som ho nasledoval.

     Kupé zodpovedalo mojim predstavám: bolo priestranné a pohodlne zariadené, no neprekračovalo rámec prepychu. Vo všeobecnosti boli sovietske diaľkové vagóny veľmi príjemné, čisté, v každom vagóne bola službukonajúca – „dežurnaja“ – ktorá sa v bielych rukavičkách a tmavej uniforme starala o cestujúcich: nosila čaj, minerálku a na požiadanie aj vodku. Dobré zvyky ešte z čias cárskeho Ruska.

     Brežnev ležal v posteli, mal oblečené tmavé pyžamo a tváril sa skormútene; horekoval, že je unavený, že ho bolí hlava, no mal som neodbytný pocit, že chorobu len predstiera.

     Hľadel som na ležiaceho Brežneva a myslel som na to, akú moc má tento muž, hoci teraz pôsobí ako opotrebovaný dôchodca. Pritom Brežnev nebol starý, v tom čase mal 62 rokov, čo v hierarchii sovietskych straníckych veteránov ešte nič neznamenalo. Zdalo sa mi, že v tejto zvláštnej a neštandardnej situácii, keď sa v jednom kupé nestretli vrcholní stranícki vodcovia, ale dvaja viac-menej unavení a bezradní muži, ktorí by sa radi zbavili bremena rozhodnutí, že v tejto obyčajnej ľudskej chvíli by sme nájsť porozumenie a riešenie.

     Opäť som sa mu pokúsil vysvetliť, že u nás nie je kontrarevolúcia, že strana má obrovskú podporu, že chceme len socializmus s ľudskou tvárou...

     Počúval, ale zmysel slov nevnímal. Až sa ma zrazu spýtal: „Chceš povedať, že náš socializmus má neľudskú tvár?“

     Znelo to zlovestne, vedel som, že nemá zmysel ho presviedčať.

     Brežnev po chvíli navrhol, aby sme usporiadali schôdzku, na ktorej by sa zúčastnili ďalšie štáty Varšavskej zmluvy  a pokúsili sa nájsť východisko z tejto situácie. Nenamietal som, pomyslel som si, že potrebujeme čas, aby sa mohol uskutočniť mimoriadny zjazd strany, potrebujeme aspoň mesiac, možno štyridsať dní a takáto schôdzka, ktorá by sa musela dôkladne pripraviť, by nám umožnila ten čas získať.

     Povedal som teda Brežnevovi, že s takýmto návrhom súhlasím, ale za predpokladu, že už naozaj zmení naše vzťahy, že ich zmierni a že bude znamenať začiatok nových. Zmienil som sa aj o liste, ktorí nám spojenci poslali z Varšavy; nemôžeme ho prijať, nemôžeme akceptovať kritiku, ktorá je v ňom obsiahnutá. Naznačil som, že ak by navrhovaná schôdzka upustila od kritiky, ak by nezopakovala výhrady varšavského listu, tak by sme netrvali na tom, aby sa na schôdze zúčastnili delegácie Rumunska a Juhoslávie.

     Nevedel som, či súhlasí a či ma vôbec počúva: mal zatvorené oči a chvíľami sa mi zdalo, že spí. Keď som dopovedal, otvoril oči a vcelku prekvapujúco s mojimi podmienkami súhlasil: „Môžeme to tak urobiť...“

     Poobede som zvolal schôdzku predsedníctva a počas nej som členov našej delegácie informoval o rozhovore s Brežnevom; zdalo sa, že moje slová priniesli miernu úľavu a predsedníctvo s návrhmi súhlasilo.

     Prvého augusta sme mali v Čiernej nad Tisou posledné stretnutie a v ten deň sme aj vydali spoločné komuniké. Nedohodli sme sa však na ničom, či takmer na ničom: keď Brežnev neskôr tvrdil opak, tak klamal. Dohodli sme sa len na tom, že zastavíme polemiku v novinách, rozhlase a televízii a vyjadrili sme ochotu, že zastavíme šírenie protisocialistických tendencií, obmedzíme činnosť opozičných skupín a postupne pristúpime aj ku kádrovým zmenám. Rozhodne to však urobíme demokratickými spôsobmi, budeme rokovať a presviedčať o nevyhnutnosti takýchto opatrení. Ale k ničomu sme sa nezaviazali.

     Ukázalo sa, že Brežnev a politbyro chápali naše stanovisko ako záväzky, ktoré musíme realizovať hoci aj násilím – a ihneď. Aspoň tak argumentovali, keď zdôvodňovali okupáciu.

     Komuniké však bolo mätúce, verejnosť nebola náchylná mu uveriť. Veď sa v ňom hovorilo, že rokovanie prebiehalo „v ovzduší plnom otvorenosti, úprimného a vzájomného porozumenia smerovalo k hľadaniu ciest ďalšieho rozvoja a upevnenia tradičných priateľských vzťahov...“ Hovorilo tiež o „širokej súdružskej výmene názorov, o otázkach zaujímajúcich obidve strany...“

     Frázy, ktorým verejnosť medzičasom odvykla.

     Celkom konkrétne bolo len rozhodnutie, že komunistické strany Bulharska, Maďarska, Poľska, NDR, Sovietskeho zväzu a Československa sa 3. augusta 1968 stretnú na rokovaní. Bude v Bratislave.

     Aj keď som si nerobil ilúzie, predsa len schôdzka v Bratislave bola našou malou vyhratou bitkou. Už sme neboli pred tribunálom ako vo Varšave, už sme nemuseli čeliť kritike bez našej prítomnosti: mohli sme sa nielen brániť, ale aj podať našu interpretáciu, boli sme rovnoprávni účastníci rokovania. A navyše – boli sme doma.

     Bratislava. Horúce augustové leto. Krátke stretnutie s rodinou. Na záhradu nemám vôbec čas.

     Mesto žilo zdanlivo svoj pokojný letný život, ulice boli rozpálené a prašné, ľudia hľadali tieň na kúpaliskách, alebo pri Dunaji; napriek tejto prázdninovej pohode bolo cítiť napätie, múry domov boli polepené plagátmi alebo nápismi, ktoré nám vyjadrovali obdiv a podporu, v novinách sa písalo o schôdzke v Čiernej nad Tisou, autori špekulovali o jej priebehu, utajené rokovanie stále vzbudzovali nedôveru, šírili sa správy, že sme prijali tajné a nevýhodné záväzky, že niektorí členovia delegácie váhali a podporovali sovietske stanovisko.

     Bol som vítať Leonida Iljiča na letisku, v ľavej ruke som držal veľkú kyticu kvetov, ktorú som mu chcel odovzdať na privítanie: no zároveň som ju držal pred sebou ako štít, keďže som sa bál jeho objatia. Mal vo zvyku pri zvítaní sa vybozkávať, akoby som bol – a nielen ja – jeho najúprimnejší priateľ. Kým sa stihol na mňa vrhnúť, strčil som mu do náručia kvety a tak som sa vyhol jeho bozkom. Pripadalo mi nepatričné, neúprimné – až falošné –, aby sme sa pred celým svetom bozkávali, keď to medzi nami priam iskrilo napätím. Nevraviac o tom, že tie jeho bozky boli nechutné.

     Na rokovanie sme vybrali nové rekreačné zariadenie odborárov s názvom Sorea, ktoré postavili nad študentským internátom Lafranconi, na brehu Dunaja. V našej delegácii boli okrem mňa aj prezident L. Svoboda, predseda Národného zhromaždenia J. Smrkovský, predseda vlády O. Černík a V. Biľak s J. Lenártom. Priestory odborárskeho hotela boli strohé, neútulné, až chladné: a také boli aj rokovania. Sovietska delegácia už prišla na schôdzku s hotovým návrhom spoločného vyhlásenia: ako inak, bol to text plný fráz, opieral sa o klišé, ktoré sa používali ešte v Stalinovej ére, no v tejto hlušine slov sa skrývalo nebezpečenstvo. Okrem kritiky imperializmu, revanšizmu, kolonializmu chcela sovietska delegácia presadiť líniu varšavského listu, aj keď ho v texte priamo nespomínala.

     Nesúhlasil som s týmto vyhlásením a navrhol som, aby experti pripravili inú koncepciu. Mala obsahovať jasné vyjadrenie, podľa ktorého bude mať každá krajina socialistického bloku zaručenú špecifickú cestu vnútorného rozvoja – bez zasahovania zvonku. Jasne som povedal, že inak žiadne vyhlásenie nepodpíšem. Mal som poruke argumenty: zásadu nezasahovať prijalo medzinárodné komunistické hnutie vo viacerých dokumentoch a uznávali ho všetky strany, vrátane sovietskej.

     Otvoril som ostrú debatu. Brežnev nezasahoval, zdržiaval sa, no zlostne vystúpil Ulbricht a po ňom Gomulka. Ani jeden, ani druhý tam takúto formuláciu nechceli, nepovažovali ju za potrebnú. Zdržanlivá bol aj maďarská delegácia, ktorá sa prihovárala za zmiernenie niektorých formulácií.

    Do diskusie dosť prekvapujúco zasiahol Kosygin a navrhol kompromis: pripustil, aby každá komunistická strana riešila tvorivo problémy rozvoja socializmu a zároveň formulovala princíp rovnosti, zachovania suverenity, štátnej nezávislosti a územnej nedotknuteľnosti.

     Zdalo sa mi to prijateľné, ale nedocenili sme takúto formuláciu: „Podpora, ochrana a upevňovanie vymožeností, ktoré národy dosiahli svojim hrdinským úsilím, obetavou prácou ľudu každej krajiny, sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín.“ Až neskôr som si uvedomil, že táto formulácia akoby popierala a vyvracala navrhnutý kompromis o zachovaní suverenity a územnej nedotknuteľnosti.  A až neskôr sa tieto vety stali známe ako Brežnevova doktrína a tiež sa stali zámienkou – či skôr vysvetlením – okupácie.

     Vyhlásenie z bratislavského rokovania bolo rovnako kostrbaté a ťažkopádne, ako to z Čiernej nad Tisou: hovorilo sa v ňom o „ovzduší úplnej otvorenosti, zásadovosti a priateľstva“, čo vôbec nezodpovedalo atmosfére. Žiadali sme „nerozbornú jednotu a mimoriadnu ostražitosť proti snahám imperializmu a všetkých iných protikomunistických síl“. Do komuniké sa dostal aj Kosyginov návrh, ktorý navrhoval spoluprácu „na základe princípov rovnoprávnosti a národnej nezávislosti, územnej nedotknuteľnosti a bratskej spolupráce a solidarity.“

     Takéto konštatovanie mi – v tom čase! – dávalo dosť dôvodov, aby som pociťoval miernu satisfakciu a spokojnosť. Možno som mal byť menej dôverčivým, viac opatrnejším. Nebol to len trik, nebola to len snaha sovietskeho vedenia uchlácholiť, až uspať našu obozretnosť? Veril som – a verejnosť so mnou –, že výsledky rokovania potvrdili nami nastúpenú cestu a podozrievania zo strán spojencov sa utlmili, zmiernili, takmer zmizli...

     Nebola to pravda. Vtedy už mal Brežnev a najmä sovietska generalita pripravené plány na okupáciu. Už vtedy, tam, v hoteli Sorea, Biľak odovzdal na verejnom záchode pozývací list.

     Keď sa skončili rokovania v Bratislave a delegácie vyšli pred novinárov, pred rozostavené kamery, Brežnev celkom spontánne chytil z jednej strany za ruku prezidenta Svobodu a z druhej strany mňa a prudko ich zdvihol dohora. Bolo to také nečakané, že sme sa nestihli brániť: ale Brežnev mával rukami, usmieval sa, na tvári mal nadšený výraz. Tieto zábery sa dostali do vysielaní televíznych staníc vari celého sveta. Boli sme presvedčení, že sa situácia naozaj upokojila a že sa budeme môcť venovať príprave mimoriadneho zjazdu strany.

     Vystúpil som v televízii už 4. augusta snažil som sa presvedčiť verejnosť, že výsledky rokovania „sú v plnom súlade s politikou KSČ vyjadrovanou v Akčnom programe. Nemusíme sa vôbec obávať o našu suverenitu. Rokovania v Čiernej nad Tisou a Bratislave otvorilo pre náš obrodný proces ďalší potrebný priestor.“

     Išiel som ešte ďalej, aby som upokojil verejnú mienku: ani na jednom z týchto rokovaní sme neprijali žiadne tajné dokumenty, aj keď rokovania boli tajné, či skôr, boli bez účasti novinárov a verejnosť nebola o nich autenticky informovaná.

     Keby tu bol primár, tak by sa ma s úškrnom na tvári spýtal, či som veril tomu, čo hovorím? Veril som? A nemal som? Čistému je všetko čisté... Veď sovietske vedenie sa zaviazalo nezasahovať do našich záležitostí,  prečo by to robilo, ak malo celkom iné zámery?

     Ešte aj niektoré veľké svetové denníky charakterizovali výsledky oboch stretnutí ako ústup sovietskeho politbyra a naše víťazstvo. János Kádár na schôdzke vrcholných maďarských komunistov už 7. augusta povedal, že rokovania boli obratom v názoroch na československé reformy. Riešenie videl v politických prostriedkoch, ani slovo o nátlaku, o zasahovaní. Klamal? Alebo bol oklamaný?

     „Počúvate ma?“

     Strhol som sa. Sestrička na mňa hľadela s obavami.

     „Pýtam sa vás už tretí krát... Mali ste oči zatvorené, takmer ste nedýchali. Priam som sa zľakla...“

     „Nepočul som vás... zamyslel som sa. Čo ste sa pýtali?“

     Sestričke sa zrejme nechcelo veľmi vysvetľovať. „No... hovorili sme o tých vagónoch a o tom prekladisku... Chcela som sa len spýtať, či vám to stálo za to. Ale vy ste mi tu skoro zaspali. Asi to tam nebolo také dôležité...“

     „Nezaspal som,“ odvetil som s námahou. „Také veci sa vám ťažko vysvetľujú. Je to veľmi zložité...“

     „Život je zložitý aj bez tých vašich historiek,“ povedala sestrička a zatvárila sa múdro. „Len si predstavte! Béďa ma pozval na spoločnú dovolenku! To je teda zamotané... a zložité! Rozvedený s deckom! Čo mu mám povedať?“ Nečakala na odpoveď. „Vraj teraz, aj keď je už jeseň, je lacná dovolenka v Egypte alebo v Turecku. Čo poviete?“ Zachichotala sa. „Turecko! Ešte ma tam predá do háremu ako tú onú... Angeliku. No nie?“

     Nadýchol som sa. „Turecko? Tam som kedysi bol...“

     Tvár jej ožila. „Na dovolenke? Aké sú tam ceny?“

     „No... nebola to celkom dovolenka. Bol som v Turecku ako veľvyslanec. Ale o tom vám porozprávam neskôr. Len s ním choďte...Je to celkom milý chlapec.“

     Sestrička položila obidve obálky na stolík. „Asi tam s ním pôjdem. Našim doma nič nepoviem... Otec by zúril! Ale keď sa vrátime, tak vám o tom porozprávam! Dúfam, že vás ešte nájdem nažive...“

    

    14)

    Primárovi nebolo veľmi do reči. Dlho si prezeral akési papiere s vyšetreniami, hľadel na malé röntgenové snímky a mraštil obočie.

     „Konzorcium zvažuje tretiu operáciu,“ prehovoril napokon. „Ja sa k nej prikláňam. Váš zdravotný stav... stagnuje.“ 

     „Chcete povedať, že sa zhoršuje,“ zareagoval som podráždene. „Nemusíte ma utešovať... Klamstiev a poloprávd som sa napočúval dosť!“

     Na primárovej tvári sa mihol tieň nevôle. „Nemám v úmysle vás utešovať,“ zašomral. „Ale nechcem vás ani zbytočne vystresovať. Medicína... to nie je politika! Tu neplatí žiadna ideológia. Držíme sa len faktov... „

     „Nechajte si tie reči,“ prerušil som ho. „Znesiem pravdu, aj keď je nepríjemná.“

     Primár chvíľu mlčal, akoby zvažoval slová. „Ešte nevieme, aká je úplná pravda o vašom zdravotnom stave. Fakt je, že sa nezlepšuje. Musíme sa pripraviť na všetko. Naozaj na všetko. Aj na to najhoršie.“

     Nebolo to prvý krát, keď som sa musel pripraviť „na to najhoršie.“ Keď sme sa stratili v púšti, keď ma zranili v Povstaní, Keď som polomŕtvy ležal v zemiakovej jame, keď ma odvliekli do Sovietskeho zväzu, keď ma držali v zajatí, keď som chorý a v horúčkach blúznil v Kremli, keď som... keď... Už si ani nespomínam.

     „Kedy ma budete operovať?“ spýtal som sa.

     „To ešte neviem,“ odpovedal primár váhavo. „Čakáme ešte na výsledky vyšetrení. Môže to byť už zajtra, možno o dva-tri dni, alebo až o týždeň...“

     „Rád by som si prečítal tie korektúry,“ pokračoval som neistým hlasom a ukázal som bradou na obálku s Hochmannovým textom. „Už toho nemám veľa. A rád by som si pozrel aj vaše zápisky.“

     „Teraz potrebujete najmä pokoj. Skúste si pospať... Musíme dúfať, že sa vás stav zlepší. Potom sa ešte pozhovárame o tom, čo nás oboch zaujíma. Ale teraz, ako vravím, pokoj... Nechám vás, oddýchnite si...“

     Pokoj, pomyslel som si, keď primár vyšiel. O akom pokoji možno hovoriť, keď neviem, ako dopadne operácia, ako sa všetko toto skončí? Čo ak sú to... moje posledné myšlienky, moje posledné dni? Môžem zostať pokojný?

     V hlave sa preháňajú útržkovité myšlienky, spomienky, myslím aj nemyslím na rodinu, na udalosti, dávne aj nedávne...

     Pokoj... Aj po rokovaniach v Čiernej nad Tisou a v Bratislave som sa nechal oklamať zdanlivým pokojom, pocitom, že sa môžeme venovať vnútorným problémom, príprave zjazdu, že sa skončil čas podozrievania, nekonečných stretnutí, varovaní, zasahovaní... Ani som len netušil, že toto obdobie zdanlivého pokoja bolo len prípravou na rozhodujúci úder, bolo pokryteckou taktikou, vykalkulovaným manévrom; ukázalo pravú povahu politiky sovietskeho vedenia a jeho spojencov. Faloš, podvod, vierolomnosť... Ako som mohol byť taký dôverčivý? Primár by ma nešetril: ako som mohol byť taký... naivný?

     Už o pár dní, 18. augusta, pätica spojencov prijala v Moskve rozhodnutie o invázii. Brežnev nepravdivo informoval vedúcich delegácií, že sme sa zaviazali zaviesť cenzúru, zakázať niektoré politické zoskupenia, odvolať nepohodlných súdruhov. Nič sme z toho nedodržali. Klamal, no nezdalo sa, že tie klamstvá niekomu na tomto moskovskom stretnutí prekážajú. Na tomto stretnutí dokonca tvrdil, že „Dubček sa pridal k pravicovým silám“.

     Neviem to naisto, len sa domnievam – a neskorší vývoj tieto domnienky potvrdzujú – že do rúk sovietskeho vedenia sa dostali dokumenty z pripravovaného programu mimoriadneho zjazdu (mal sa uskutočniť 9. septembra 1968). Ak ho Brežnev a ľudia v politbyre pozorne čítali, museli sa im ježiť chlpy na celom tele: takýto program bol pre nich neakceptovateľný.

     Čo si asi myslel Brežnev, keď čítal tieto vety?

     „Demokracia je bytostne nevyhnutnou podmienkou socialistického rozvoja. Socializmus potrebuje nie menej, ale viac reálnejších slobôd, ako ktorákoľvek iná predchádzajúce spoločnosť: slobodu slova a prejavu, informácie, zhromažďovanie, pohyb, stretávanie, cestovania. Vyžaduje oveľa viac reálnych práv človeka právo na domov, na osobný majetok, na zamestnanie a uplatnenie, na vzdelanie a rozvoj osobnosti, na zdravotnú starostlivosť, na demokratické zastúpenie a obhajovanie vlastných záujmov, na účasť v rozhodovaní...“

     Viac demokracie je viac socializmu: nie však v slovách a vyhláseniach, ale v konkrétnych legislatívnych normách a v zákonoch.

     Dosiaľ sú tieto zámery živé a akceptovateľné... Škoda, že sa ich nepodarilo realizovať.

     To politbyro v Moskve nemohlo pripustiť. Museli prekaziť zasadanie zjazdu stoj čo stoj.

     Ale pocit pokoja, aj keď iluzórneho a falošného, ešte utvrdili dve návštevy: 9. augusta prezident Juhoslávie Josip Broz Tito a 13. augusta prezident Rumunska Nicolae Ceaucescu. Obaja títo politici – a ich strany – podporovali reformný proces v Československu a tak ich návšteva mala aj symbolický význam.

     Najmä stretnutie s legendou komunistického hnutia J. B. Titom bolo podfarbené emóciami: tento politik sa dokázal vzoprieť Stalinovi a uhájiť pre Juhosláviu relatívnu nezávislosť a pomerne veľkú mieru demokracie.

     V mysli sa mi vynorila spomienka na Titovu triumfálnu návštevu Moskvy pred dvanástimi rokmi, keď po Stalinovej smrti prijal pozvanie nového sovietskeho vedenia a vzťahy medzi ZSSR a Juhosláviou sa – po rokoch nenávistnej sovietskej kampane – začali zlepšovať. Vtedy ho v Moskve vítali davy ľudí a akoby dávali najavo, že častokrát ani zúrivá antipropaganda nič nezmôže. Vtedy som študoval v Moskve a ani som len netušil, že po rokoch budú Tita rovnako triumfálne vítať v Prahe a že ja budem jeho partnerom na najvyššej úrovni...

     Lenže aj Tito prispel k tomu, aby sme pociťovali falošný, iluzórny pokoj. Pre nás bolo podstatné, že vyjadril plnú podporu reformnej politike, mýlil sa však v tom, keď si myslel, že sovietske vedenie ustupuje a bratislavská schôdzka je našim víťazstvom. Vravel síce, že Brežnev a jeho jastrabi nás budú aj ďalej skúšať, trápiť a provokovať, budú sa snažiť naše reformy spochybňovať a spomaľovať, ale už nás nemôžu ohroziť. Vravel: len sa nenechajte vyprovokovať!

     Vyprovokovať? Veď to robia od marca, hanlivo komentujú a spochybňujú každý náš krok, každé naše rozhodnutie ihneď skritizujú a nútia nás spomaľovať reformy...

     Cítil som – a cítila to celá spoločnosť – že Tito stojí na našej strane, že nás morálne aj politicky podporuje a že v našich reformách vidí nádej aj pre Juhosláviu.

     Dlhodobo plánovaná bola návšteva rumunského prezidenta a generálneho tajomníka strany Ceaucesca. Náhoda chcela, že sme si už dávnejšie dohodli termín na 13. augusta, teda vo vypätom a veľmi nervóznom čase (pravdaže, v čase, keď sa návšteva chystala, sme o tom nemohli vedieť), takže návšteva vyznela ako podpora nášmu reformnému hnutiu a ako nesúhlas s politikou sovietskej strany a vlády. Aj keď Ceausescu nebol ani zďaleka taký populárny ako Tito, v hierarchii komunistického hnutia a socialistického bloku mu patrilo, paradoxne, vyššie miesto. Rumunsko bolo totiž členom Varšavskej zmluvy a proti nám odmietalo podniknúť akékoľvek kroky, inváziu úplne vylučovalo. Ceausescu bol opatrný pragmatik, nekomentoval naše reformné kroky, zdalo sa mi, že ich vnútorne neschvaľuje, veď on sám nebol žiadny reformátor, mal skôr autoritatívne, až diktátorské sklony – ale bral naše reformy  na vedomie a zreteľne povedal, že je to naša domáca záležitosť. Aj jeho vítali davy ľudí, bolo na ňom vidno, že mu to lichotí...

     Občas myslím na to, aké sú osudy politikov. Niekedy všemocní vládcovia svojich štátov, neobmedzení majitelia pravdy, sudcovia nad osudmi, ľudia opojení mocou... A ako končia?

     Ako zomreli Stalin či Gottwald? Čo sa stalo s Juhosláviou po Titovej smrti? Ako biedne skončil život Ceausesca a jeho ženy? Kam až musel utiecť Erich Honecker – šéf komunistov NDR – po ponovembrových zmenách 1989? Až do Chile, za svojou dcérou, do krajiny bývalého diktátora Pinocheta... Ako úboho skončil svoj život Todor Živkov, neohrozený bulharský vládca? Akého opovrhnutia, neúcty, dešpektu sa po smrti dostalo všemocnému Brežnevovi?  A napokon... ako skončil môj najväčší normalizačný nepriateľ Gustáv Husák? Sám, opustený, nenávidený, nechcený...

     Mal by som sa tešiť z ich tristných osudov? Mal by som byť plný škodoradosti, že skončili opľutí a opovrhnutí? Že si zaslúžili svoj zlý osud? Nie, ja nedokážem nenávidieť...  

     Vari jediným z kandidátov na to, aby som kohosi úprimne nemal rád – nie nenávidel! – bol Walter Ulbricht, predseda východonemeckej SED. Už samotný jeho výzor bol čímsi odpudzujúci: kozia briadka, škrekľavý hlas, pichľavé oči, panské maniere. Pri diskusiách okrikoval ešte aj Brežneva. Bol dogmatik, zamrzol kdesi v stalinských časoch. 

     Stretli sme sa 12. augusta v Karlových Varoch, v Ulbrichtovej delegácii boli len Erich Honecker a Willi Stoph. V našej delegácii boli okrem mňa tiež len dvaja členovia predsedníctva: Smrkovský a Černík.

     Od tejto schôdzky som neočakával nič mimoriadne, napokon, bol to Ulbricht, ktorý ju navrhol. Moje predpoklady sa naplnili: Ulbricht len zopakoval svoje výhrady a námietky spojencov, hoci, vtedy sa mi tak zdalo, volil opatrnejšie a miernejšie výrazy, nebol taký nepríjemný ako na predošlých rokovaniach; vyzeralo to tak, že síce nesúhlasí s našimi postojmi, no musí ich brať na vedomie, že naše „chyby“ neposudzuje odmietavo. Potvrdil to aj na tlačovej konferencii, keď pomerne zmierlivo hovoril o vývoji v Československu; prítomných novinárov neskôr takmer rozosmial, keď tvrdil, že v NDR nie je cenzúra...

     Rokovali sme viac ako osem hodín, no v komuniké sa objavili len všeobecné formulácie, že rokovania prebiehali „v priateľskom a  súdružskom duchu, vo vzájomnom porozumení“. Až po invázii do Československa niektoré noviny v NDR napísali, že „Ulbricht sa zbytočne snažil prinútiť Dubčeka k ráznym opatreniam proti silám kontrarevolúcie“.

     Keď nad tým dodatočne premýšľam... nebol to len ďalší úskok? Nechcel sa Ulbricht len utvrdiť v tom, že invázia je – z jeho pohľadu – nevyhnutná, že my nie sme ochotní ustúpiť z našich pozícií a jediná cesta, ako si zachrániť pozície vlastné, je reformy zastaviť a postupne ich zlikvidovať? Nebol to práve Ulbricht, kto po svojej správe Brežnevovi urýchlil inváziu?

     Už na druhý deň po Ulbrichtovej návšteve mi totiž telefonoval Brežnev a vyjadril sa v tom zmysle, že ani on, ani jeho priatelia nie sú spokojní s tým, ako plníme naše záväzky. Možno sa preriekol, keď povedal „priatelia“ a zrejme mal na mysli aj Ulbrichta. Snažil som sa podrobne Brežnevovi vysvetliť, že situácia sa upokojuje, že sa držíme dohôd v Čiernej nad Tisou a v Bratislave a že sa sústreďujeme na prípravu zjazdu. Nezdalo sa mi však, že ho moja odpoveď uspokojila. Bolo mi to viac-menej jedno; vtedy som netušil, ako veľmi som Brežneva a jeho „priateľov“ podcenil...

     Kádár mi navrhol schôdzku na 17. augusta – len tri dni pred inváziou. Stretli sme sa v Komárne. Prečo to urobil? Aby aj on vyvolal zdanie, že nám nič nehrozí, že sa nemáme čoho obávať a že aj tie najostrejšie výhrady proti našim reformám už otupeli? Bolo to neformálne, takmer priateľské stretnutie. Kádár síce opakoval, aby sme krotili tlač a slobodu slova udržali v nejakých – prijateľných – mantineloch. Oponoval som: slobodu tlače u nás zaručuje zákon a jediné, čo môžeme urobiť, je vysvetľovať novinárom zásady našej politiky – a apelovať na ich etiku, na ich morálku, aby informovali pravdivo a objektívne. Opakoval som: kritika našich reforiem je neoprávnená!

     Kádár ani len v náznakoch nenaznačil, že sa chystá invázia, že sa o nej diskutuje. Keď sme sa lúčili, tak trochu dvojzmyselne poznamenal: „Ale ty ich predsa poznáš, nie?“

     Bolo to varovanie? Ozvali sa v ňom výčitky svedomia? Či to bol iba podvedomý povzdych? Alebo len falošná hra na úprimného priateľa? Tak či onak, už na druhý deň, 18. augusta odletel Kádár do Moskvy, kde na schôdzke spojencov súhlasil s inváziou do ČSSR.

     Po stretnutí s Kádárom som sa vrátil do Bratislavy, aspoň chvíľu som pobudol v našom dome a až v nedeľu 19. augusta som sa odišiel do Prahy. Zdalo sa, že sa budem môcť konečne sústrediť už len na prípravu zjazdu a – takpovediac – bežné povinnosti.

     Ale aj tie „bežné“ povinnosti narušili problémy, nie však pracovné lež rodinné: moja žena Anna dostala v pondelok, deň pred okupáciou, bolesti žlčníka. Skúšala brať lieky, dala si na kocku cukru, cholagol, no bolesti neprestávali. Obaja sme boli nervózni, Anna ešte viac ako ja, akoby si uvedomovala, že ma svojou bolesťou akosi nepatrične odvádza od mojej práce, snažila sa bolesť poraziť, bagatelizovať, len aby som sa sústredil na dôležité povinnosti. Ale choroba sa nedala oklamať: na druhý deň, v utorok, som ju dal odviezť do nemocnice; keď sme sa lúčili, povedal som, že ma čaká dlhý deň, schôdza sa zrejme pretiahne do noci, ale na druhý deň ju prídem do nemocnice pozrieť.

     O tom sa nehovorí, o tom sa nevie, to novinárov až tak veľmi nezaujíma: ale rodinné vzťahy a problémy občas vážne zasahujú do života politikov. Koľko by sa našlo takých príkladov! Stačí, keď sa vyskytne zádrh vo vzťahu medzi manželmi, medzi otcom a dcérou či synom, keď niekto ochorie, keď vyjdú najavo škriepky a nezhody v rodine, keď sa prevalí škandál s neverou... A takéto zdanlivé maličkosti, ktoré nesúvisia priamo s politikou, môžu tú politiku priamo ovplyvniť...

     Nemal som dobrú náladu, keď som popoludní išiel na zasadanie predsedníctva ústredného výboru strany: mala to byť posledná schôdzka pred mimoriadnym zjazdom, takže sme museli definitívne schváliť návrh správy, ale aj pripraviť voľby nových členov: to boli kľúčové body, ktoré mali definitívne nasmerovať spoločnosť na cestu reforiem. Okrem prípravy zjazdu sme mali prerokovať aj správu o politickej situácii, ktorú sme odložili z predchádzajúceho zasadania, Indra a Kolder mali predložiť návrhy na konkrétne opatrenia.

     Začali sme krátko po druhej hodine popoludní, atmosféra bola napätá a nervózna; vedel som, že to bude ostrý zápas s konzervatívnym krídlom, dokonca som bol pripravený výnimočne vystúpiť v médiách a obrátiť sa na ľudí. Na zasadaní boli členovia predsedníctva  Kolder, Biľak Švestka, Barbírek, Rigo, Piller, Smrkovský, Černík, Špaček (okrem Jozefa Lénarta, ktorý sa ospravedlnil, vraj bol chorý: neskôr som sa dozvedel, že mal úlohy a po polnoci pomáhal riadiť okupačné jednotky na sovietskom veľvyslanectve) –, ale boli tam aj tajomníci sekretariátu Císař, Indra, Mlynář, Slávik, Sádovský a Voleník. V budove čakali na výsledky rokovaní aj členovia aparátu, a pravdaže, vo svojich redakciách aj novinári.

     Informoval som prítomných o prípravách na zjazd, aj o návrhu zjazdovej správy: keďže návrh správy bol obsažný a niektoré myšlienky i tézy ešte neboli celkom dotiahnuté, očakával som, že sa otvorí diskusia. Tak sa aj stalo, začali sme hovoriť o niektorých problémových častiach. Vecne a pokojne. Vzápätí sa však prihlásil Kolder a navrhol, aby sme nediskutovali o zjazdových dokumentoch, ale o správe o politickej situácii; zdalo sa mi to čudné, veď to bola druhoradá záležitosť, no netušil som – nemohol som tušiť! –, že je to len zámienka, aby sa rokovania pretiahli a diskusia sa dostala na inú koľaj. Bolo už osem hodín večer a tak som ešte navrhol, aby sme rokovanie prerušili a pokračovali v ňom až zajtra. Ale Kolder aj s Indrom trvali na tom, aby sme sa zaoberali správou o politickej situácii. Aj keď väčšina prítomných bola proti tomu, Kolder napriek tomu predložil návrh deklarácie: text návrhu bol potvrdením kritiky listu päťky z Varšavy a znamenal by ústup od dosiahnutých výsledkov v Čiernej nad Tisou a v Bratislave. Zaskočilo nás to, aj pobúrilo: Kolderovu deklaráciu podporil iba Biľak a Rigo, Indra – keďže nemal právo hlasovať – za tento text nemohol zdvihnúť ruku. Ostatní členovia predsedníctva deklaráciu zamietli.

     Vtedy som ešte netušil, že táto skupina politikov má rozohranú hru, ktorá má podporiť vstup okupačných vojsk do Československa. Alebo... tušil? Mal som byť predvídavejší? Nebola to ďalšia chyba? Mohol som proti tomu ešte niečo urobiť?

     Ak by som aj o tom vedel, čo som mohol podniknúť? Tento politický hazard sa už nedal zastaviť.

     Až neskôr, keď som čítal pamäti Vasila Biľaka Míľniky môjho života, ktoré vychádzali najprv na pokračovanie v denníku Pravda (nečakane ich zastavili!) v roku 1987 a len nedávno, v roku 1991 vyšli kompletne, som sa dozvedel zákulisné informácie. Je to zaujímavé čítanie. Biľak si už v onen neskorý večer 20. augusta myslel, že deklaráciu väčšina schváli a tým sa vytvorí priestor pre súhlas s obsadením Československa. Lenže s takýmto odporom „sprisahanci“ nepočítali: bola to ich prvá veľká chyba.

     Naozaj... chyba? Iba sa prepočítali, sekli, nečakali, že sa im po obsadení našej krajiny nepodarí zostaviť robotnícko-roľnícku vládu. Ale konečný výsledok, teda okupácia, koniec reformám, dlhoročné poníženie, normalizácia... to sa im napokon podarilo. Chybu sme urobili my (ja?) – keď sme nevenovali väčšiu pozornosť všetkým zjavným aj skrytým signálom, že vojská Varšavskej zmluvy sa chystajú na okupáciu Československa.

     Návrh Koldera a Indru sme odmietli, po ľahšej večeri, priamo v rokovacej miestnosti, sme pokračovali v diskusii o dokumentoch, ktoré sa mali prijať na mimoriadnom zjazde. Čas pokročil, už sme boli unavení, ale nikto sa nesťažoval, nikto už teraz ani len nepomyslel, aby sme schôdzu prerušili a odišli domov. Dostali sme správu, že pri našich hraniciach zaznamenali pohyby vojsk, ale nevenovali sme im pozornosť; už sme boli zvyknutí na nekončiace provokácie. Lenže v tom čase sa už spojenci chystali prekročiť naše hranice.

     Miestnosť bola plná dymu, popolníky sa rýchlo plnili ohorkami; nemal som rád cigaretový dym, ani pach nikotínu, tak Jožko Brinzík, môj šofér a osobný ochranca často plné popolníky vynášal a vyprázdňoval. Tajomník sekretariátu Voleník otvoril okno, aby vyvetral; bolo počuť hučanie lietadiel a na oblohe sa mihali obrysové svetlá. Bolo asi deväť hodín večer.

     „Čo to je?“ spýtal sa ma Voleník. „Zase nejaké cvičenie?“

     Netušil som, že na letisku v Ruzyni pristál špeciál AN-24 z Moskvy a vzápätí druhý z Ľvova. Po čase z nich vystúpili civilisti, ktorých na colnici privítali veliteľ vládnej letky Eliáš a náčelník colnej správy Stachovský. Pracovníci Oddelenia pohraničnej kontroly mali už od 14. hodiny pohotovosť, vraj sa chystá zásah proti vízovým cudzincom: v skutočnosti mali byť nápomocní sovietskym agentom. Až neskôr som sa z rôznych prameňov dozvedel, že to boli sovietski špecialisti, ktorí riadili priebeh prvých hodín okupácie. Po nich pristál AN-12 a na jeho palube boli špeciálni výsadkári, ktorí neskôr obsadili budovu ÚV KSČ. Druhé lietadlo asi po hodine odletelo späť, no potom začali v krátkych intervaloch pristávať ďalšie a ďalšie lietadlá, ktoré mali v útrobách tanky a pancierové vozidlá.

     Čo som vedel o pozadí príprav invázie na našom území, o našich ľuďoch, ktorí aktívne spolupracovali s okupantmi a pomohli spojeneckým vojskám obsadiť Československo? Vtedy len veľmi málo, takmer nič. Pravdaže, neskôr som sa zaujímal o všetky detaily, aj o ľudí, ktorí viac či menej pomáhali okupantom a z môjho pohľadu boli zodpovední za inváziu: týchto ľudí by mali súdiť nezávislé súdy za vlastizradu...

     Kde je primár, aby ma pokarhal za moju naivitu? Kde je, aby som mu povedal o ľuďoch, ktorí boli skutočnými zradcami a ktorých dosiaľ nikto neobvinil a asi už ani neobviní?

     Súvislosti som si začal spájať až neskôr, keď ma odstavili z politiky a keď sa objavili (a tajne publikovali) prvé dokumenty o roku 1968. Čítal som s veľkým záujmom samizdat Osem mesiacov pražskej jari, doplnená reedícia aj s mojím úvodom vyšla v roku 1990. Na niektoré udalosti z oných čias sa dobre pamätám, iné už zapadli prachom zabudnutia, no podaktoré som musel dopĺňať a upravovať.

     Nebolo signálom už to, že sovietska cestovná kancelária Inturist zrušila všetky zájazdy do Československa už 26. júla? Neboli dostatočné signály manévre sovietskych vojsk na našom území? Neboli signálom inšpekčné návštevy sovietskych generálov v blízkosti našich hraníc? Československé veľvyslanectvo v Budapešti dostalo až 20. augusta anonymné varovanie, že sa chystá invázia, no naša vojenská rozviedka ho nechala bez povšimnutia. Československý dopisovateľ v Budapešti dostal totiž dôvernú správu od svojho maďarského kolegu, že z noci na dvadsiateho a dvadsiateho prvého augusta sa k invázii pripoja aj maďarské vojská. Správa sa dostala okamžite nášmu veľvyslancovi v Budapešti J. Púčikovi a ten ju ihneď poslal do Československa. Nielen vojenská rozviedka, ale ani Ministerstvo zahraničných vecí nereagovalo: podobných správ bolo v tom čase priveľa, tak veľa, že sme ich prestali brať vážne. Neverili sme im a nielen ja, ale aj ostatní politici si mysleli, že Brežnev blufuje. V moskovskom kremeľskom paláci sa neočakávane začal schádzať Ústredný výbor KSSZ na mimoriadne zasadanie.

     V budove sovietskeho veľvyslanectva bolo 20. augusta tiež rušno. Deň predtým prišla do Prahy skupina sovietskej tajnej služby KGB, medzi nimi boli aj bývalí poradcovia na ministerstve vnútra ČSSR Molčanov a Muchin, prišla aj skupina vysokých sovietskych dôstojníkov Grišanov, Prasolov a Udalcov (ten istý Udaľcov bol začiatkom päťdesiatych rokov poradcom pri politických procesoch a vraždách v Prahe) a spoločne rozdeľovali úlohy nielen pre okupačné vojská, ale aj pre domácich pomáhačov. Viliam Šalgovič, námestník ministra vnútra, ktorý bol súčasne aj šéf ŠtB, sedeli od obeda na Hlavnej správe ŠtB a prostredníctvom  podplukovníka Ripla a podplukovníka Jaška plnili pokyny sovietskych orgánov.

     Náhle sa z dovolenky vrátil ústredný riaditeľ Československej tlačovej kancelárie M. Sulek a vydal príkaz, aby bez jeho súhlasu nikto neposielal správu do zahraničia. Osobitne odpornú úlohu zohral riaditeľ Ústrednej správy spojov K. Hoffman, ktorý organizoval odpojenie vysielania Čs. rozhlasu: na porade v jeho sídle sa okolo 20. hodiny zišli vedúci redaktori rozhlasu R. Běhal a K. Hrabal, ale aj M. Sulek, P. Auersperg, B. Chňoupek, M. Vacík, J. Hes a M. Marko. Podplukovník Hubín z ŠtB a jeho ľudia mali kontrolovať vysielanie rozhlasu podľa Hoffmanových pokynov.

     Treba na tých ľudí myslieť? Treba si ich pripomínať? Treba o nich hovoriť?

     Nie som pomstychtivý, nedokážem nenávidieť, neviem sa ani dlho hnevať. Ale historickú pamäť nemožno oklamať. Na takéto ľudské zlyhania sa nesmie zabudnúť.

     Kým sa odohrávali tieto zákulisné machinácie, my sme stále rokovali. Neurobili sme takmer žiaden pokrok. Najmä Biľak, Indra a Kolder sa snažili rokovanie naťahovať; chceli nás zdržať v budove, kým ju neobsadia sovietski výsadkári.

     Neobsadili nás až po polnoci, ako sa občas mylne uvádza: sovietska tanková jednotka prešla cez naše hranici v Cínovci už o jedenástej večer a už vtedy prišlo hlásenie z Oddelenia pohraničnej kontroly do Hlavnej správy Štátnej bezpečnosti. Lenže spojenie bolo úmyselne prerušené – na pokyn Ripla a Jaška – a tak sa na generálnom štábe našej armády ešte nič nedozvedeli. Práve do generálneho štábu čs. armády prišla v tom čase, teda o jedenástej večer, skupina šestnástich sovietskych dôstojníkov, ktorú viedol generál Pavlovský a sovietsky pridelenec na veľvyslanectve Antonov. Chceli zatknúť ministra národnej obrany Martina Dzúra; Dzúrovi približne v tom istom čase volal maršal Grečko a varoval ho, aby sa jednotky československej armády neopovážili postaviť na odpor spojeneckým vojskám: mohlo by sa to zle skončiť. Dzúr vydal pokyn, aby armáda neopúšťala kasárne...

     Boli sme všetci unavení, nemohli sme sa venovať prerokovaniu správy, ani zjazdovým materiálom, pretože nás vyrušovali rôzne správy o sústreďovaní vojsk. Presne o 23.30 hod volali Černíka k telefónu. Vrátil sa asi o päť minút bledý, mal strhanú tvár, akoby bol vplyvom nejakej drogy. Bol v šoku.

     „Hovoril som s ministrom obrany. Sú tu... Sovieti a ostatní štyria prekročili hranice. Ministerstvo obrany je obsadené, ministra Dzúra internovali...“     


(Pokračovanie)

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 4. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 5. pokračovanie

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama