Reakcia na rozhovor s kurátorkou Mestského múzea v Bratislave Zuzanou Falathovou

(Magyar Hírlap 29. decembra 2018)
Počet zobrazení: 9222

Magyar Hírlap
Thököly út 105 - 107
Budapešť

Vážená redakcia,

Naozaj by som sa Vám chcel poďakovať za rozhovor s kurátorkou Mestského múzea v Bratislave Zuzanou Falathovou (ak má slovenský doklad totožnosti) alebo Faláth Zsuzsi (ak má maďarský doklad totožnosti), čo je u niektorých obyvateľov najmä južného Slovenska v súčasnosti celkom možné. Rozhovor ste uverejnili dňa 29. decembra 2018 z pera redaktora Zoltána Veczána. Tento rozhovor v slovenských médiách nevzbudil väčšiu pozornosť až na akýsi nedostatočný a dosť povrchný „polokomentár“ redaktora serveru aktuality.sk Zola Mikeša.

Hoci úmysel Vášho redaktora Veczána ani zďaleka nebol mienený v zmysle posilnenia v súčasnosti sa zlepšujúcich slovensko-maďarských vzťahov, predsa len mnohému pomohol v dobrom smere a tak sa opäť ukazuje pravdivosť slovenského porekadla „Kto druhému jamu kope, sám do nej padne“.

zuzana_falathova.jpg
Foto: magyarhirlap.hu

V ďalšom texte uvediem niekoľko dôvodov, prečo je tento materiál dobrým príkladom toho, kto a prečo ešte stále aj po sto rokoch oddeleného života maďarského národa v Maďarsku a slovenského v Československu, resp. na Slovensku a po tisíc rokoch ich spoločného života (oboch národov, podľa maďarských politikov do roku 1918 nie národa, ale „len“ národnosti) v historickom Maďarsku teda Uhorsku, má stále potrebu poukazovať skôr na to, čo nás rozdeľuje, namiesto toho, aby zdôrazňoval to, čo nás spájalo a aj dnes ešte spája, napriek tomu že maďarský národ a slovenský národ dnes žijú oddelene (až na maďarskú menšinu na Slovensku a slovenskú menšinu v Maďarsku; veru aj taká je, hoci mnohí by na ňu radi zabudli) každý vo svojom vlastnom štáte.

V prvom rade sa mladá kurátorka mýli v tom, že študenti v školách na Slovensku sú vystavení sústavnému „vymývaniu mozgov“, hoci by sama mohla poslúžiť ako dobrý príklad takýchto praktík, ale v opačnom zmysle, ako to tvrdí ona. Uvádza viacero nepravdivých tvrdení a aj názorov, ktoré po odbornej stránke v komunite serióznych historikov neobstoja ani ako téza na diskusiu. Len niekoľko príkladov. Nie je pravda, že na Slovensku sa ľudia boja priznať, že ovládajú maďarský jazyk, pretože viacero odborov sa bez znalosti tohto jazyka (spomeniem len odbory ako archeológia, história, dejiny umenia, jazykoveda, etnografia – ale aj prírodné vedy vrátane medicíny) nezaobídu. Svedčí o tom nielen množstvo vedcov publikujúcich svoje štúdie, v ktorých citujú aj maďarské pramene a odbornú literatúru, ale aj ich účasť na medzinárodných vedeckých podujatiach, na ktorých s maďarskými kolegami nekomunikujú po anglicky, ale po maďarsky. Ja sám som sa ako historik viacerých takých podujatí zúčastnil a nikdy som sa nebál po maďarsky rozprávať a znalosť tohto jazyka výdatne pri svojej práci používam.

Na svoj názor má každý človek právo a tým viac má naň právo v rámci akademickej debaty. Dnes bez akýchkoľvek ideologických tlakov môže bez obáv obhajovať tie pravdy, ku ktorým svojím štúdiom a vedeckým bádaním dospel a obmedzujú ho len vlastné znalosti, životné skúsenosti alebo nedostatočný všeobecný prehľad. Na každého vedca však musí čudne zapôsobiť kategorické tvrdenie mladej muzeologičky – ostatne ju osobne poznám, lebo sme mali už pred niekoľkými rokmi odborné kontakty, ešte keď študovala a tie sa týkali Fadruszovej sochy Márie Terézie v Bratislave, keď som pátral po tvare podkovy, akú mal jej kôň na soche – že kto má „jednoznačne pravdu“. Vo vede ani tí najväčší znalci a najúspešnejší odborníci nikdy nič takto kategoricky a jednoznačne netvrdia, lebo vedia, že výskum sa nikdy nekončí a málokedy má pravdu len jedna strana. Platí to aj vo veľmi citlivých národnostných vzťahoch, a to nielen medzi Slovákmi a Maďarmi, ale napríklad aj medzi Maďarmi a Rumunmi, alebo medzi Ukrajincami a  Poliakmi, alebo Ukrajincami a  Rusmi, nehovoriac napríklad o Angličanoch a Francúzoch a ešte výraznejšie o Nemcoch a Francúzoch. Takých príkladov by sa dalo uviesť oveľa viac, ale na ilustráciu to stačí.

Na okraj toho údajného „vymývania mozgov“ by sa dalo uviesť veľa príkladov aj z opačnej strany a s oveľa reálnejším základom, ako sa to v rozhovore tvrdí o slovenských školách. Čo uvádzajú maďarské učebnice o slovenských dejinách – napríklad o Veľkej Morave (tá sa stále na maďarskej strane spochybňuje napriek mnohým písomným aj archeologickým dôkazom – veď aj také názvy ako Balaton, Esztergom a Visegrád majú slovanské korene – alebo nie?), o slovenskom národnom obrodení, o Jánovi Kollárovi, o „vlastizradcoch“ štúrovcoch atď. Štúr a spol. sa vyhli poprave len vďaka tomu, že sa im podarilo ujsť, iní Slováci vrátane Ďurka Langsfelda, ktorý by si bol zachránil život, ak sa svojho slovenského pôvodu vzdá, už také šťastie nemali. Maďarský študent sa nedozvie nič o tom, že ponúkali spoluprácu Kossuthovi výmenou za poskytnutie národnostných práv, ale Kossuth ich odmietol a tým ich zahnal na druhú stranu barikády... bojovali na strane cisára a ten im to aj tak „spočítal“ a doplatili na to najmä po roku 1867. Ako sa žiaci a študenti v Maďarsku učia o tom, že Slovákom sa na školách v Uhorsku najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 zakazovalo čo i len hovoriť svojím materinským jazykom, nehovoriac o tom, že aj tie tri slovenské gymnáziá, ktoré si postavili a zriadili na vlastné náklady bez podpory štátu im boli odňaté vrátane Matice slovenskej, ktorej majetok bol pridelený „národnému“ spolku FEMKE v Nitre a časť z neho je dodnes v rôznych budapeštianskych ústavoch. Nikde sa nenájde alebo len málokde sa nájde zmienka o tom, že uhorský štát pomáhali budovať aj národnosti, ktoré v ňom žili – napríklad aj pohanské povstanie Koppánya proti Štefanovi I. pomáhali potlačiť aj potomkovia slovanskej šľachty z Veľkej Moravy. Nielen Maďari bojovali proti Tatárom a Turkom, ale aj predkovia dnešných Slovákov – a tí ani nemali takých predstaviteľov, ktorí sa aj proti vlastnému národu v záujme svojich mocenských ambícií spájali aj s tým Turkom – ako napríklad aj národný hrdina, po ktorom nesie meno ulica, kde sídli Vaša redakcia a mnohí ďalší. A ako sa maďarskí študenti učia o tom, z akých koreňov pochádzal napríklad Ananián Jedlik, Lajos Kossuth alebo aj Sándor Petὅfi a ďalší? V časoch prvej svetovej vojny bol predsedom uhorskej poslaneckej snemovne Rakovszky a hlavným vyjednávačom na mierových rokovaniach v Paríži Praznovszky... to sú nepochybne priezviská poukazujúce, že ich predkovia sem prišli so starými Maďarmi v roku 896? Ale toľko príkladov hádam aj stačí.

Nikto nepopiera, že Prešporok bol predtým viac nemecký (väčšina obyvateľstva) a maďarský 20 – 30 percent obyvateľstva). Ale na okraj toho, že v múzeu sú pri exponátoch len slovenské a anglické texty, stačí sa pozrieť napríklad na to, aké sú texty v múzeu v Ostrihome, kde pod jednoznačne slovanskými nálezmi – esovité náušnice, gombíky s granulovanou výzdobou veľkomoravského typu, keramikou slovanského typu atď. nie je ani najmenšia zmienka o ich slovanskom charaktere a slovenské texty tam tiež nie sú. Podobne je to aj v ďalších maďarských múzeách.

Názor Z. Falathovej, že priemerný Slovák ani to nevie, prečo sa mu hnusí (utálja) Maďar, nestojí ani za komentár. Sám pochádzam z južného Slovenska a napriek aj negatívnym skúsenostiam so vzťahom niektorých Maďarov ku mne alebo k iným Slovákom, väčšina zmiešaných obcí, miest a i rodín žije pokojne spolu bez zhnusenia a nenávisti. Také prípady sú len extrémne. Ak kurátorka niečo tvrdí o „priemernom Slovákovi“, treba uviesť, aký výskum ju k tomu oprávňuje, aby takto zovšeobecnila svoj názor na milióny Slovákov, ktorí predstavujú ten priemer? Opäť aj v tomto bode potvrdzuje svoju nedostatočnú odbornú pripravenosť a potrebu v budúcnosti ešte veľa na sebe pracovať. Jej odkaz Slovákom, aby sa naučili po maďarsky a čítali maďarské knihy s tematikou dejín pôsobí až smiešne, lebo... samozrejme, zabudla na podobný odkaz pre Maďarov. Ale načo by sa oni učili slovenčinu a čítali slovenské knihy s tematikou dejín – veď pravda je podľa nej jednoznačne na strane Maďarov. Preto oni nič slovenského podľa tejto mladej a sebavedomej (fyzicky nepochybne sympatickej) blonďatej absolventky slovenskej špičkovej univerzity nič už čítať – a najmä nič slovenské – nemusia.

Len mimochodom poznamenávam, že na Slovensku naozaj máme aj zákon spomínaný kurátorkou na ochranu slovenského jazyka, ktorý svojho času vzbudil najmä u našich južných susedov veľký humbug. Dokonca sa založil aj fond na platenie pokút pre Maďarov, ktorých tento zákon postihne. Zákon platí už celé roky, ale ak mám správne informácie z ministerstva kultúry SR, žiadna pokuta nebola uložená. Avšak za túto informáciu získanú len neoficiálne naozaj neručím, lebo veď viete, ako to na úradoch chodí. Ale ak niekto má opačnú informáciu, bol by som rád, keby ju zverejnil.

V rozhovore sa vyslovuje aj obava, aby mladá „odvážna“ kurátorka neprišla o miesto za názory, ktorými sa netají. A prečo by ich mala tajiť? Na Slovensku už za prejavy sympatií k maďarskému národu žiadny vyhadzov nehrozí, tak ako to hrozilo v opačnom garde slovenským študentom v uhorských školách (Milan Hodža, Vavro Šrobár a ďalší), ani jej nehrozí prenasledovanie ani súdny proces, ako kedysi Slovákom za články v novinách – stačí uviesť Hurbana, Hodžu, Hlinku, Jurigu, či Šrobára a mnohých ďalších. A nie je ani vylučovaná z kolektívu spolupracovníkov v tomto múzeu – iba ak sa niektorých sama úmyselne stráni a vyhýba sa im. V rôznych vedeckých ústavoch, múzeách, galériách a školách na Slovensku pracujú stovky takých, ako je táto mladá vedkyňa, pred ktorou stoja ešte desaťročia usilovného štúdia a vedeckej práce, aby sa trošku lepšie zorientovala v našich spoločných dejinách a aj vzájomných vzťahoch. A nikto z nich sa nemusí obávať že o svoju prácu príde za to, že vie po maďarsky, alebo sa hlási k maďarskému národu či maďarskému pohľadu na dejiny.

Pokiaľ ide o názory tejto pracovníčky bratislavského múzea, je to zároveň smutné svedectvo aj o úrovni slovenského školstva, vrátane univerzity, ktorú absolvovala. Škola ju totiž nepripravila dosť dobre na prax a ani ju nezorientovala aspoň ako-tak v takej zložitej problematike, o ktorej sa tak rezolútne vyjadruje. Neviem si totiž predstaviť, aby s podobnými názormi vystúpil nejaký maďarský absolvent budapeštianskej, debrecínskej alebo pätikostolskej univerzity, ktorý by sa takto staval k maďarským dejinám.

Napokon sa vyjadrím aj k diskutujúcim pod týmto rozhovorom. Samozrejme, že diskutéri nie sú smerodajní a za anonymitou internetu sa skrývajú aj provokatéri. Ale väčšina diskutujúcich, ktorí sa snažili o nejaký vecný komentár, prejavila naozaj nielen smutnú a nedostatočnú znalosť dejín (v tom sú vlastne na úrovni spomenutej kurátorky), ale aj nepochopenie pre susedný slovenský národ, ktorý často aj bezdôvodne urážajú. Takí ľudia sú samozrejme na oboch stranách, ale nemali by prehlasovať tých slušných, ktorí si vážia nielen vlastný, ale aj iné národy v záujme lepšej spolupráce, poznania a mierovej budúcnosti v Európe. Boli sme v minulosti, sme v súčasnosti a budeme aj v budúcnosti odkázaní na seba, lebo sme susedia. Vážme si jeden druhého, doprajme každému jeho podiel na pokroku, ktorý naše národy dosiahli v minulosti a nedeformujme z neznalosti a tým menej so zlým úmyslom históriu. Dejiny totiž nemožno meniť, ale vždy ich možno falošne a skreslene vykladať. Mnohí významní predstavitelia historickej vedy v minulosti sa vždy snažili o maximálnu objektívnosť, aj keď to nie je ľahké a priznať aj nedostatky vlastnej strany vždy bolí. Spomeňme len Tacita: Sine ira et studio, alebo Leopolda von Ranke: Wie es eigentlich gewesen ist. Bohužiaľ, od týchto ideálnych mét je bratislavská muzeologička na siahy ďaleko.

Zdroje:
magyarhirlap.hu : „Az igazság...“ 29. 12. 2018
korkep.sk : Zuzana Falathová: „Az igazság egyértelműen a magyaroké“ 30. 12. 2018
ujszo.com :„Az igazság... 6. 1. 2019
aktuality.sk : Magyar Hírlap „Slotovina v opačnom garde 6. 1. 2018

P.S. S ľútosťou musím poznamenať, že tento nekorektný rozhovor z Magyar Hírlapu prevzali aj niektoré maďarské servery na Slovensku, ale nepripojili k tomu žiadne svoje stanovisko, v ktorom by poukázali, že materiál obsahuje nielen pochybné, ale aj nepravdivé tvrdenia a dobrým slovensko-maďarským vzťahom urobil medvediu službu.

(Autor PhDr. Ferdinand Vrábel je historik)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984