Reklama
Reklama

Povstalecké Nové slovo

SLÁVNOSTNÁ AKADÉMIA K 75. VÝROČIU NOVÉHO SLOVA
Počet zobrazení: 1102
Prinášame diskusný príspevok Ľuboša Juríka, ktorého časť na Slávnostnej akadémie k 75. výročiu povstaleckého Nového slova pre jeho neprítomnosť prečítala Oľga Gáfriková. Ostatní diskutujúci svoje vystúpenia nemali písomne pripravené, môžete si ich pozrieť a vypočuť na videozázname akadémie (pozri nižšie) v časti 3 a 4.

SÚVISIACE:
Braňo Ondruš: Slovo po Novom slove

Martin Krno: Na počiatku, pred trištvrtestoročím, bolo Nové slovo
Jozef Lysý: Naša podlžnosť Slovo,
Ladislav Novomeský: Slovo Michal Záleta: Bol taký muž
Slávnostná akadémia k 75. výročiu Nového slova

 

Povstalecké Nové slovo
 

ĽUBOŠ JURÍK

jurik_2012-o.jpgVýročie vzniku Nového slova považujem za významnú udalosť v modernej slovenskej i československej žurnalistike, o to viac, že tento časopis výrazne zasiahol aj do politických a spoločenských udalostí. Rodný list Nového slova je datovaný do pohnutých a heroických dní Slovenského národného povstania. V tom čase, keď sa slovenský národ vzoprel diktátorskému režimu a najmä proti nacistickému Nemecku, sa skupina slovenských intelektuálov rozhodla vydávať časopis, ktorému dala príznačný názov: Nové slovo. A slovo to bolo naozaj nové, ktoré jednoznačne a bezvýhradne vyjadrovalo princípy Povstania, pokrokovú orientáciu veľkej časti národa a v konečnom dôsledku aj historickú skutočnosť, že Slovensko sa zaradilo k víťazným mocnostiam v druhej svetovej vojne a podľa toho bolo aj posudzované. To je závažná skutočnosť a k takému postoju svojou mierou prispelo aj Nové slovo.

Dovoľte mi byť osobným. Ako študent Katedry žurnalistiky na FFUK v Bratislave som si vybral ako tému diplomovej práce povstalecké Nové slovo. Presnejšie povediac, navrhol mi ju historik Viliam Plevza, ktorý veľmi úzko spolupracoval s Gustávom Husákom a ktorý sa vtedy priatelil aj s mojím otcom. Sú to osobné spomienky, ale aj tie patria k pochopeniu a objasneniu historických súvislostí. Zdalo sa mi, že napísať diplomovú prácu o povstaleckom Novom slove bude viac či menej rutinná študentská práca, keďže povstaleckých čísiel vyšlo iba niekoľko. Ukázalo sa však, že téma je taká zaujímavá a podnetná, že som napísal viac ako 110 strán diplomovky, čo zrejme zaskočilo aj našich pedagógov. Pomerne podrobne som sa zaoberal obsahom a ideovým posolstvom jednotlivých čísiel, stručnou charakteristikou autorov a prispievateľov, ako aj podmienkami, za akých časopis vychádzal. Vtedy dokonca Viliam Plevza uvažoval, či moju diplomovku nevydá ako brožúrku v ústave, ktorý v tom čase viedol. To však nie je dôležité. Ako študentovi a teda mladému človeku mi povstalecké Nové slovo umožnilo reálne vstúpiť do oných heroických čias, tým skôr, že aj môj otec bol účastníkom Povstania, že ho v horách zranili, zajali ho nemeckí vojaci a internovali v koncentračnom tábore v Mauthausene. Je to súčasť našej rodinnej tradície a – takpovediac – aj mojej mentálnej a intelektuálnej výbavy. Je to tak aj dosiaľ, aj keď musím pravdu povedať, veľmi kriticky vnímam aktivity tzv. ľavicových a sociálno-demokratických politikov aj publicistov, ktorí zradili ozajstné ľavicové, či nazvime to, pokrokové postuláty. Nech sa nikto neurazí, ale veľmi mi prekážajú radikálne názory viacerých autorov – je nedôstojné ich menovať – ktorí ľavici ubližujú práve tým, že ju radikalizujú.

Ale nechajme to. V tejto situácii je totiž povstalecké Nové slovo a najmä úvodník v prvom jeho čísle čosi ako maják na jasnú a priamu cestu moderného, demokratického a tolerantného Slovenska v Československej republike, v slobodnej Európe. Je nadčasový, je univerzálny. Povstalecké Nové slovo sa pripravovalo už na stretnutí účastníkov tzv. Vianočnej dohody. Autorom úvodníka bol Gustáv Husák, vtedy len čosi vyše 30-ročný, ktorý do krstného listu Nového slova okrem iného napísal: „Slovenský človek, ktorý bol vždy číslom v cudzích rozpočtoch, ukázal sa dosť odvážnym k samostatnému vystúpeniu, dosť schopným k vedeniu svojich vecí, dosť obetavým znášať obete a utrpenia, bez ktorých niet pevného vedomia slobody a nároku na ňu. Nie je to malá vec.“ A pokračoval ďalej: „Posledné týždne zapísali nové slovo do našej histórie. Slovo povstania, revolúcie, politického prevratu. A to všetko z vôle slovenského národa, s vlastnými silami a umom, za vlastným národným cieľom. Slovenský človek, ktorý bol vždy číslom v cudzích rozpočtoch, ukázal sa dosť odvážnym k samostatnému vystúpeniu, dosť schopným k vedeniu svojich vecí, dosť obetavým znášať obete a utrpenia, bez ktorých niet pevného vedomia slobody a nároku na ňu. Nie je to malá vec (...)Keď hovoríme, že jediným nositeľom politickej moci je ľud, myslíme to doslova. V tomto povstaní prevzal slovenský ľud celú politickú moc do svojich rúk. Cez národné výbory, cez Slovenskú národnú radu, cez politické strany. Zjednocovací kongres socialistických strán s delegátmi zo všetkých krajov Slovenska tak názorne ľudovosť slovenského povstania potvrdil... Nové slovo, ktoré bolo zapísané do našej histórie 29. augusta 1944, znamená nové formy boja proti okupantom, nové ohodnotenie nášho národa v medzinárodnej klasifikácii, novú a revolučnú orientáciu, nové ľudovo-demokratické formy spoločenského života, nové metódy práce a organizovanosti, nový obsah tvorby a života vo svetovej súťaži. Nové slovo nesmie dostať starý obsah, ak nechceme zradiť myšlienku, z ktorej naše povstanie vyšlo!“

To je iba niekoľko podstatných myšlienok z prvého úvodníka, no obsahujú čosi ako manifest do rokov budúcich a ideového posolstva časopisu. Pritom Nové slovo z povstaleckého obdobia nemožno označiť ako periodikum, ktoré zverejňuje aktuálne spravodajstvo z Povstania, alebo čosi ako inštrukcie pre obyvateľstvo a obzvlášť pre partizánov a vojakov. Samozrejme, aj takéto príspevky tam nájdeme, predsa len ťažiskom obsahu boli texty – nazvime ich eseje – ktoré sa zaoberali zásadnými ideovými otázkami a orientáciou, ktorá určovala názory a smerovanie nielen Nového slova, ale aj budúcej demokratickej spoločnosti. Po potlačení Povstania Nové slovo zaniklo, ale už bol položený základný kameň modernej a demokratickej slovenskej žurnalistiky. Žiaľ, ani Nové slovo sa nevyhlo neskorším turbulenciám v slovenskej a československej politike. Po tragických politických procesoch v rokoch päťdesiatych, už nebola nádej Nové slovo obnoviť. Vznikol týždenník Predvoj, ktorý síce mal nadviazať na Nové slovo, ale namiesto avantgardného zamerania povstaleckej generácie sa zmenil na dogmatický a demagogický časopis. Až po mnohých rokoch sa Predvoj premenoval opäť na Nové slovo.

 Opäť si dovolím byť osobný. Mal som šťastie, že ako vojak základnej vojenskej služby som sa – ako absolvent vysokej školy – dostal do Prahy, do redakcie vojenského časopisu. Predo mnou tam rok odpracoval neskorší dlhoročný kolega a priateľ Michal Záleta. Bola to jeho zásluha, že ma navrhol ako slovenského redaktora v pražskom vojenskom časopise a tak som mohol stráviť mimoriadne plodný rok v Prahe. Už vtedy som spolupracoval s redakciou Nového slova a z Prahy som posielal príspevky, najmä však obsiahle, celostránkové rozhovory s českými umelcami. Spomeniem mená ako Jan Zrzavý, Karel Plicka, Jaroslav Seifert, Jiří Marek, Ladislav Fuks, Willi Nowak, František Jiroudek, Kamil Lhoták... a ďalší. Bol to základ pre moju knihu Pražské rozhovory. A tak po skončení vojenskej služby moja cesta vcelku logicky viedla do redakcie Nové slovo. Pôsobil som tam pätnásť rokov ako redaktor na oddelení kultúry, mal som na starosti literatúru a literárnu kritiku, ale okrajovo aj výtvarné umenie. Pätnásť rokov je v jednej redakcii veľmi veľa, je to, povedzme, tretina aktívnej novinárskej činnosti. A môžem bez zveličovania a kurtoázie povedať, že Nové slovo bolo v danej spoločenskej situácie časopisom na vysokej úrovni, nepodliehalo politickým normalizačným tlakom, aj keď sa istým povinným „jazdám“ vyhnúť nemohlo. Bola to zásluha šéfredaktorov, aj skvelých redaktorov. Spomeniem aspoň Antona Štulrajtera, Polda Podstupku, Karola Wlachovského, Milana Resutíka, Katku Hrabovskú, Vierku Handzovú, Helenu Dvořákovú, Vierku Millerovú, Mikiho Šimka. Michala Stasza, Pavla Bertu, Vlada Štefka, Milana Blahu, Vlada Jancuru, Mariána Leška, Janka Rišku, Milana Mitošinku, Oľgu Gáfrikovú, Moniku Dohnániyovú, Betku Šimonovičovú, Michala Záletu, Emila Poláka, Jaroslava Lajdu, Ruženu Wagnerovú... Na všetkých si už nespomeniem, nech mi to odpustia. Ale bol to kreatívny kolektív, bez nevraživosti, ako to v mnohých redakciách býva. Zaiste, ani kolektív Nového slova sa nevyhol niektorým krízovým situáciám, nemyslím však, že to zásadne ovplyvnilo atmosféru v redakcii. Po pätnástich rokoch však aj mňa postihlo rozhodnutie vtedajšieho Ústredného výboru KSS a kvôli tomu, že som bez ich súhlasu vycestoval na štipendium do USA, som bol z redakcie „odídený“. Neľutoval som však, našiel som si miesto v Prahe a potom som sa stal vedúcim oddelenia – neskôr šéfredaktorom – v Literárnom týždenníku. Odtiaľ som odišiel do parlamentu a po rokoch som sa vrátil do Nového slova ako šéfredaktor. Snažil som sa časopis premeniť na moderný lavicový magazín, našiel som zhodu a podporu najmä s Jarom Lajdom, ale vtedajší majitelia spoločnosti Perex, ktorú vlastnil podnikateľ Juraj Široký, nemali záujem vydávať tento typ časopisu. Po čase som rezignoval, bol to zbytočný zápas. Funkcie šéfredaktora sa ujal práve Jaroslav Lajda. Po krátkom čase zanikla printová podoba Nového slova. Dnes je tu moderná internetová stránka Slova. Pod vedením Emila Poláka je to názorová platforma ľavicovo orientovanej politiky. Dosiaľ viac-menej pravidelne spolupracujem so Slovom, na pokračovanie tam vychádzali moje novely zo starej Bratislavy, román o Alexandrovi Dubčekovi, román o Ľudovítovi Štúrovi, bola tam publikovaných viacero rozhovorov, mojich názorov, esejí a pod. Zopakujem však moje výhrady: veľmi mi vadia neobjektívne, falošné, neraz až nenávistné články rôznych euroskeptikov, nepriateľov všetkého možného, aj nepriateľov samých seba. Ak si chce lavica zachovať vážnosť a autoritu, tak by sa mala takýchto názorov zdržať. Je to v jej záujme.

Ale ja už na to nemám vplyv. Ako spisovateľ mám svoje projekty a tie by som rád dokončil. Moje romány vychádzajú po celej Európe, často cestujem na prezentáciu do Berlína, Prahy, Budapešti, Belehradu... Chcem však vyjadriť silnú podporu, obdiv a úctu k tomuto portálu a zaželať mu, nech je silnou platformou tých politických síl, ktoré Slovensko potrebuje. A aby nadviazalo na odkaz povstaleckého Nového slova.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama