Reklama
Reklama

Poučenie zo sýrskej krízy

Počet zobrazení: 1011

Ako je dobre známe, na začiatku októbra sa začala turecká invázia do severnej Sýrie, zameraná na vytvorenie „bezpečnostnej zóny“ proti hrozbe, za ktorú Turci považujú kurdské jednotky v oblasti. Na tureckú ofenzívu veľmi energicky zareagovali rôzni účastníci sýrskeho konfliktu, ako aj predstavitelia ďalších štátov. S Tureckom rokovali USA, ale najmä Rusko, ktorému sa nakoniec podarilo nebezpečnú situáciu odvrátiť a riziko väčšieho konfliktu zažehnať. Už 17. októbra uzavrelo Turecko memorandum s USA a 22. októbra zasa prelomovú dohodu s Ruskom, ktorá znamenala potvrdenie obnovenia suverenity Damasku nad Sýriou. Pod vplyvom okolností tento fakt prijali aj Kurdi v Sýrii, ktorí ešte donedávna plánovali určitú formu samostatnosti pod ochranou USA.

Fakt, že víťazom vojny v Sýrii je prezident B. Asad, bol zrejmý už od porážky hnutia ISIL a bolo len otázkou času, kedy to uznajú aj ostatné sily v regióne. Pomerne dlhý čas sa tomuto trendu vzpieralo Turecko, ale práve jeho októbrová ofenzíva viedla k opätovnému potvrdeniu sýrskej suverenity a územnej celistvosti. Úplne mimo obliga sa však ocitli štáty Európskej Únie, ktoré by si z celej situácie mali zobrať niekoľko ponaučení, podobne ako USA.
 

Vojna sa ľahko začína a ťažko končí
 

Zásadným ponaučením zo sýrskej krízy by mal byť poznatok, že vstup do vojny si treba lepšie zvážiť. Sýrsky konflikt ukázal, že vojenskú intervenciu možno začať veľmi rýchlo, pokiaľ však ide o skončenie vojny, vždy sa objaví množstvo prekážok, ktoré ukončenie intervencie skomplikujú. Navyše, západní interventi sa na okupovaných územiach Blízkeho východu zdržujú zväčša bez medzinárodno-právneho mandátu a v Sýrii sú prítomní napriek výslovnému nesúhlasu sýrskej vlády. Keďže neboli vôbec ochotní dohodnúť sa s vládou krajiny, museli sa opierať o skupiny, ktoré nepodliehali centrálnej moci a ktoré neboli územným suverénom v Sýrii. Išlo predovšetkým o kurdské jednotky YPG.

Nejde o prvý príklad takého postupu, veľmi podobnú skúsenosť zažili vojenské jednotky západných štátov aj v ďalších krajinách regiónu, najmä v Afganistane a Iraku. USA a ich spojenci vstupovali do oboch vojen s predstavou rýchleho úspechu a výsledkom mala byť zmena vlády, ktorá začne veľmi úzko spolupracovať so Západom. Lenže hoci vojny v Afganistane a Iraku na začiatku naozaj vyzerali ako rýchle víťazstvo, vlády, ktoré vznikli pričinením Washingtonu, nemali dostatočnú autoritu a bytostne sa opierali o pomoc zo Západu. Preto jednotky USA nedokázali dané územie dodnes opustiť. Washington už niekoľkokrát ohlasoval stiahnutie vojsk z Afganistanu i Iraku, doteraz ho však nedokázal naplno realizovať. Vždy sa totiž ozvú médiá, „silní politici“ či iní zástancovia militarizmu, ktorí akýkoľvek ústup označia za „slabosť“ či dokonca „zradu“ demokratických hodnôt.

Teória zrady sa objavila aj v prípade sýrskeho konfliktu a ústup amerických vojsk zo severovýchodnej Sýrie kritizovali západné médiá. Tie vytvárali o celej situácii čierno-biely obraz a prezident B. Asad bol opakovane označovaný za nového „Hitlera“, podobne ako pred ním S. Hussajn či M. Kaddáfí. Pri takomto vnímaní sveta nie je jednoduché získať podporu pre názor, že západné intervenčné jednotky nemajú na okupovanom území čo robiť. Takže hoci v súvislosti s tureckou ofenzívou prisľúbil D. Trump stiahnutie vojakov zo Sýrie, ich úplný odchod zo Sýrie zrejme nenastane. A hoci sa momentálne stiahli z prihraničných regiónov, časť z nich Sýriu stále neopustila a „stráži“ ropné polia na severovýchode krajiny.

Obmedzenie americkej vojenskej prítomnosti v regióne je zmysluplné, pretože USA sa vďaka svojim vojenským intervenciám uchytili vo väčšine krajín regiónu a to ich veľmi vyčerpáva. V prípade Sýrie však americkí interventi pri ústupe zanechali svojich miestnych chránencov bez ochrany a tí museli pri tureckej ofenzíve hľadať nového spojenca. Z tohto dôvodu sa Kurdi pri ústupe USA rýchlo usilovali o dohodu s centrálnou vládou v Damasku. Z dlhodobého hľadiska sa Kurdi stali obeťami politiky veľmocí v Sýrii a ich chybou bolo, že sa nechali presvedčiť o možnosti faktickej nezávislosti pod ochranou USA namiesto uznania suverenity Sýrie. Turecká intervencia ich však primala k rýchlejšiemu pochopeniu reálnej situácie a to ich aspoň sčasti zachránilo pred negatívnymi následkami.
 

Potreba hľadania kompromisov
 

V súčasnosti sa zdá, že vojenská intervencia Turecka v Sýrii sa skončí pomerne úspešným kompromisom. Sprostredkovalo ho Rusko, ktoré dokázalo nájsť riešenie prijateľné pre všetky strany konfliktu. Po rokovaní s prezidentom Erdoganom v Soči 22. októbra predstavil V. Putin plán, podľa ktorého sa kurdské jednotky musia stiahnuť z prihraničných oblastí do jedného týždňa. Moskva schválila i spoločné hliadky s tureckými jednotkami do hĺbky 10 km namiesto pôvodne navrhovaných 30 km a Turecko sa zaviazalo rešpektovať princíp územnej celistvosti a suverenity Sýrie. Ide o dôležitý úspech v rokovaniach, ktorý dokazuje, že Moskva sa dokázala na Blízkom východe presadiť ako sila, ktorá ponúka pozitívne riešenia vojenských konfliktov. Napriek kritike bol aj ústup USA aspoň z časti územia Sýrie veľmi pozitívny krok, pretože práve ich prítomnosť komplikovala mierové riešenia v krajine.

Podmienkou mierového kompromisu však bolo, aby sa sprostredkovatelia snažili dosiahnuť dohodu so všetkými relevantnými mocenskými silami v oblasti. Lenže USA čosi také nedokážu presadiť, lebo medzi nimi a ostatnými relevantnými subjektmi existuje hlboká nedôvera, ktorá bráni dosiahnutiu kompromisov. Hlbokú nedôveru medzi Západom a sýrskou vládou netreba ani spomínať, avšak ani Rusko a Irán nemajú s USA či ďalšími štátmi Západu dobré vzťahy, pričom do podobnej situácie sa dostáva aj Turecko. Zvlášť veľkú nedôveru tu spôsobujú západné sankcie, ktoré prijímajú USA a EÚ bez mandátu OSN. Sankcie sú neúčinné ako nástroj zmeny správania daných štátov, prispievajú však k nemožnosti vzájomných racionálnych dohôd. Pre štáty pod sankciami je zložitejšie urobiť skutočné ústupky, nakoľko tie by mohli vyznievať ako „slabosť“.

USA sa nachádzajú v komplikovanej situácii aj preto, že vystupujú ako spojenci rôznych znepriatelených subjektov. Na jednej strane počas vojny v Sýrii podporovali Kurdov, na druhej strane však museli brať ohľad na svojich ďalších spojencov v regióne, ako napr. Irak, ktorý si žiadny kurdský štát neželá. Prejavilo sa to už pri vyhlásení nezávislosti Kurdskej republiky na severe Iraku v roku 2017, ale neuznali ju ani USA, ani štáty EÚ. Určitý modus vivendi musia USA dodržiavať aj s Tureckom ako členským štátom NATO. V Turecku sa nachádza Incirlik, významná letecká základňa USA a sú tam nainštalované aj americké jadrové zbrane zamerané proti Rusku. To je aj dôvod, prečo ani Washington nechce riskovať priveľkú roztržku s Ankarou. Konflikty medzi západnými štátmi a Tureckom tiež oslabujú dôveru v garancie zo strany NATO. Turci sa totiž vývojom v Sýrii cítia veľmi dotknutí a opakovane požadovali spojeneckú „solidaritu“.

Turecko je najviac ohrozené migračnými vlnami zo Sýrie, ktoré predstavujú oveľa vážnejší vnútorný problém, než sa zvonku zdá, zvlášť pri zlej ekonomickej situácii v krajine. Štáty EÚ síce finančne prispievajú na zlepšenie migračnej krízy v krajine, ale Turecko to stále nevníma ako dostatočnú pomoc. Ankara je už dlhší čas sklamaná z prístupu svojich spojencov v NATO, pretože má pocit, že „spojenci“ ignorujú jeho záujmy. Okrem Turecka ani Irán nie je pripravený na ústupky v dialógu s USA o Sýrii, pretože Washington nedávno odstúpil od dohody o iránskom jadrovom programe, čo znižuje jeho dôveryhodnosť ako zmluvnej strany. Naopak, schopnosť rokovať s Ruskom i Tureckom o Sýrii v tzv. Astanskom formáte zvyšuje váhu Iránu aj pri rokovaniach so Západom.
 

Zapojenie Európy
 

Ako veľmi nešťastné sa ukazujú aj nedávne návrhy európskych predstaviteľov na zriadenie „bezpečnostnej zóny“ v severovýchodnej Sýrii s účasťou európskych jednotiek NATO, ktoré presadzuje najmä Nemecko. Európa by síce mala aktívnejšie vystupovať v konflikte, ale nie tým, že sa bude usilovať o vlastnú vojenskú prítomnosť v Sýrii. Skôr je potrebné, aby štáty EÚ prehodnotili svoju sankčnú politiku voči sýrskej vláde, pretože v čase, keď sa Sýria zjednocuje pod vládou prezidenta B. Asada, je výzva na zapojenie európskych vojakov bez predbežného rokovania s územným suverénom doslova provokáciou. So Sýriou je pritom možný racionálny kompromis, nakoľko vláda má záujem na spolupráci s EÚ, najmä pri obnove krajiny. Avšak dovtedy, kým Brusel zotrváva pri sankčnej politike, vylučuje sa z procesu hospodárskej obnovy Sýrie, ktorý budú realizovať predovšetkým Rusko a Čína.

Európsky záujem o spoluprácu so sýrskou vládou by mal byť zásadnejší, najmä kvôli hrozbám nových migračných vĺn z Blízkeho východu. Sýrska vláda sa síce vo vojne dopustila viacerých zločinov, ale to možno povedať aj o iných stranách konfliktu v Sýrii či celkovo o ďalších účastníkov vojen na Blízkom východe – bez viny nezostávajú ani USA a ich európski spojenci. Treba otvorene priznať, že doterajšia európska politika voči Sýrii sa skončila neúspechom a treba sa dohodnúť s tými, ktorí majú čo povedať pri riešení sporov. Je nezmyselné hovoriť o európskej účasti v „bezpečnostnej zóne“ pre Kurdov v čase, keď sa už Rusko, Turecko, Sýria i Kurdi dohodli na určitom riešení situácie.

Namiesto výzvy na vojenské zapojenie treba klásť väčší dôraz na politické a ekonomické zapojenie do obnovy Sýrie. Európa by mala viac usilovať o návrat systému medzinárodného práva na Blízky východ, pretože v inštitúciách OSN je oveľa silnejšia než pri bojových operáciách na území Sýrie. Podmienkou pre takéto zapojenie by však bolo postupné obnovovanie diplomatických kontaktov s Damaskom, ako sa o to pokúsilo Maďarsko ešte v septembri. Namiesto podpory sa stretlo s nevôľou niektorých západných veľmocí, ktoré však nemajú žiadnu vlastnú pozitívnu stratégiu na riešenie problémov Sýrie či celého Blízkeho východu. Tento trend ignorovania reality je dlhodobo neudržateľný.

 (Vyšlo v Literárnom týždenníku 37-38/2019)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama