Reklama
Reklama

Potulky po miestach, ktoré oslovili dušu

Sedemstoročná baňa Vielička: Nebo sa dotklo zeme
Počet zobrazení: 835

Radosti a očakávania z videného bolo toľko, žeby sa nezmestilo ani do dvoch hrstí mojej ruky. Vielička (Wieliczska) , mesto, kadiaľ sa valila história. Miesto, ktoré dodnes spolucíti s národom, čo v nej trpel. Práve v ňom som sa ocitla počas niekoľkých jesenných dní.

wieliczka-salt-mine_843.jpg
Budova soľnej bane vo Vieličke. Foto: GoodFreeFotos

Posvätná zem, po ktorej sa načahovali nielen cudzie mocnosti, ale aj príbehy historických drám, to všetko vo mne zrazu rezonovalo. Plná akejsi nedôvery ocitla som sa s priateľkou na juhu Poľska, aby som aspoň v myšlienkach mohla siahnuť na históriu 13.storočia s návštevou soľnej bane. V minulosti more stratilo svoju silu, len soľ z neho sa zachovala v hlbinách zeme. Od objavenia soli po jej ťažbu prešli stáročia. V novodobých dejinách už sa tento spôsob ťažby nerealizuje. Pod metropolou vyše tristo kilometrov hlboko v útrobách zeme, kde vzduch je na prídel a svetlo ako pozdrav od Boha, vstúpila som na hlinenú podlahu. Zvláštny pocit, ktorý nás sprevádzal počas troch hodín chodenia spôsobom sínusoidy. Až ma striaslo pri pomyslení, žeby som musela žiť ako soľný permoník dlhodobo v tomto podzemí medzi soľou a tmou. Aj keď... Ľahšie by bolo vygumovať všetko, čo ťaží našu dušu, aby nebo mohlo zakričať, že spravodlivosť predsa je.

Spätný náraz hodil ma do prítomnosti. Odpočítavaním krokov do podzemia začala som schádzať po časti tristokilometrovej banskej jaskyne. Poskakujúc, veď je to len deväť poschodí poprepájaných chodbami ako krtkov domček s komôrkami. Koľko šácht, tunelov a výťahov som videla!

Vielička sa svojou dušou dotýka starobylého mesta Krakov a všetko bolo potrebné vidieť, dotknúť sa nielen prítomnosti, ale aj dávnej minulosti. Akoby celý svet bol zhmotnený do soli, ktorej nikdy nie je dosť. Hľadala som v tých chodbách Marušku, ktorá zhmotnila svoju lásku k otcovi do soli, musela blúdiť možno práve v takomto labyrinte. Soľ vždy pre ľudí znamená ZLATO. Z jej predaja vznikli najkrajšie domy v Krakove. V roku 2007 bola posledná ťažba soli. Rýchlo uplynul dnešok, ktorý obsahoval mňa a ja som v sebe uchovávala obsah slova „soľ.“

Len sprievod zvukov a vôní alebo aj tmy vystupujú z rôznych kútov tí, ktorí v hlbinách bane prežili azda celý život. Pokorne, len pošepky sme si vymieňali pocity. V útrobách bane nie sú len sklady, koľaje s vlakom, hotely, liečebňa pre chorých s dýchacími cestami. Podzemie má svoj park, reštaurácie, predajne, rozhľadňu...

Raritou je slaná voda, ktorá vytvára atmosféru klímy, aká je pri Baltickom mori i nádherné sochy pápeža Jána Pavla II., Panny Márie a ďalších svätcov vymodelovaných zo soli.

kaplnka_sv._kingy.jpg
Kaplnka svätej Kingy. Foto: Cezary p / Creative Commons

Ani neviem ako, tmavá hlbina nás pohltila. Chcela som utiecť od pravdy, no držala ma pevným stiskom. Kráčajúc po schodoch do podzemia som si predstavovala tú najhoršiu situáciu, ktorá v týchto priestoroch bola počas druhej svetovej vojny: továreň využívaná Nemcami. Dnes wellnes stredisko, rehabilitácie pre deti i dospelých.

Všetci by sme najradšej utiekli od pravdy. Akoby bola chorobou, špinou, nechceme sa zababrať. Ak by sme vedeli skutočnú pravdu, možno by sme nevstúpili ani na poľskú zem, nieto do soľnej bane. Krok sun krok... Pravda by nám mohla ublížiť, mnohých zraniť, kto si zoberie na plecia tú nadmernú záťaž? A tak je pre nás podstatne jednoduchšie zaoberať sa ľuďmi, ako tam dolu pracovali spolu so zvieratami, koňmi, ako sa otáčali za slnkom, ktorého nikdy nebolo dosť. Azda tak sa otáčajú aj slová za pravdou.

Oči nevedia, kde sa majú pozerať, nakoľko krása miestností plných lustrov a kryštálov zo soli ohuruje... Štrnásť stupňov v podzemí stále pripomína jaskyňu s jej čarom.

Mikuláša Koperníka pokladajú za prvého turistu v podzemných šachtách, ktorý prišiel zrealizovať jeden zo svojich výskumov. Znova si musím pripomínať tú svoju vetu ako nebo sa dotklo zeme a našlo vzácny kryštál halitu, kamennú soľ.

Posledné obrazy, ktoré si v duši odnášam z tohto imaginárneho sveta soli je 50 metrov dlhá Kaplnka sv. Kingy, z ktorej si môžete vo svojej duši odniesť vzácny dar v podobe  soľného obrazu Poslednej večere od da Vinciho. Odchádzam len s ozvenou krokov a kamennou soľnou ružou na dlani.

Otvorím oči nad zemou a slnečné lúče poháňané koňmi plné oparu mi pripomínali vzdialenú piesčitú pláž. Len vietor vytváral na oblohe drobné ornamenty.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama