Reklama
Reklama

Posledná rozlúčka
s Milanom Blahom

(23. 9. 1945 Dubovce - 22. 12. 2020 Bratislava)
Počet zobrazení: 1184

Dnes, 30. decembra 2020, bola posledná rozlúčka s novinárom Milanom Blahom. Uverejňujeme reč, ktorá odznela pri smútočnom obrade v Bratislavskom krematóriu.

m.blaha_novy.jpgMilan Blaha sa narodil 23. septembra 1945 v Dubovciach, okres Skalica. Celý život si ponechal silné puto k Záhoriu. S rodičmi sa síce presťahovali do Bratislavy, no ako dieťa chodieval do Duboviec na prázdniny a vždy sa k nim vracal v spomienkach na svojich kamarátov, na strýka Izu, na bratrancov a sesternice, na to, ako chytali ryby vo Chvojnici, oberali čerešne, či ako chodili do lesa na hríby.

K Záhoriu sa vždy hrdo hlásil a vracal sa k nemu aj vo svojej esejistickej a novinárskej činnosti. Už ako známy novinár v Slovenskom rozhlase pripravil pásmo o záhoráčtine a Záhorákoch pod názvom „Ve Skalici sa neuáká“, v ktorej s láskavým humorom glosoval život na svojom milovanom Záhorí.

Svoju mladosť strávil Milan v Bratislave v takzvaných „500 bytoch“ na Svätoplukovej ulici. Na ulici sa chlapci často bíjavali, Milan neskôr začal športovo boxovať a po celý život si uchoval povahu bojovníka. Pouličné bitky vystriedal zápas za sociálnu spravodlivosť – Milan sa aj pod vplyvom svojho otca Jozefa, presvedčeného komunistu, stal ľavičiarom a ostal ním celý život. Tak ako v detstve na ulici – nikdy neuhýbal a vždy za svoje presvedčenie bojoval.

Ako dieťa hrával futbal za Dynamo Energia, čítaval mayovky a Verneho, chodieval na čundre, kde hrával na gitare trampské pesničky. Vyučil sa za polygrafa a objavil lásku ku knihám, ktorá ho sprevádzala až do dôchodku. Po návrate z vojenčiny Milan pracoval ako technický redaktor vo vydavateľstve Tatran, odkiaľ odišiel do redakcie Pravdy – tam nastúpil tiež ako technický redaktor, ale začal písať články, objavil svoj novinársky talent a stal sa klasickým redaktorom, čo bola profesia, v ktorej potom pôsobil po celý život.

Milan v tom období zároveň nastúpil na štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, kde získal titul magister a neskôr, už ako ženatý, postgraduálne študoval na Vysokej škole politickej v Prahe. Často s radosťou spomínal na krčmu U kocoura na Malej strane, kde strávil najkrajšie časy svojho štúdia.

V roku 1973 sa Milan v redakcii Pravdy zoznámil s Jankou Zajacovou, ktorá tam bola ako študentka na brigáde. Po dvoch rokoch sa zosobášili a založili rodinu. V roku 1976 sa narodila dcérka Nataška, v roku 1979 syn Ľuboš. Odvtedy až dodnes žijú v Petržalke.

V 80. rokoch Milan poväčšine pôsobil ako redaktor v Novom Slove, ktoré viedol šéfredaktor Poldo Podstupka – žiadneho novinára nemal v takej úcte ako práve jeho. V tom čase Milan často chodieval na služobné cesty do Sovietskeho zväzu – od Moskvy cez Celinograd až po Sibír. Ruská kultúra mu prirástla k srdcu a vždy rád rozprával príhody zo svojich ciest.

Spomedzi svojich početných článkov do Nového slova najčastejšie spomínal na svoje medailóny komunistov. Ako novinár chodieval po továrňach na Slovensku, písal reportáže a ekonomické komentáre. V polovici 80. rokov prestúpil do Slovenského rozhlasu, kde viedol ekonomickú redakciu. Tam ho zastihol novembrový prevrat v 89-om.

Milan neprevrátil kabát a ostal ľavičiarom – počas bývalého režimu vždy patril k reformistom a búrlivákom, často veľmi kritickým voči komunistickej strane, no nikdy sa hodnotám socializmu neobrátil chrbtom a po roku 89 ďalej písal ľavicové články a komentáre. Bol zároveň silným vlastencom a osobitne ho zaujímala téma slovensko-maďarských vzťahov, študoval historické knihy a často túto tému neskôr otváral ako moderátor televíznych a rozhlasových diskusií.

V 90. rokoch pracoval ako riaditeľ vydavateľstva Šport, ako obchodný riaditeľ v TASR či ako hovorca NKÚ. V médiách sa často spomínala jeho pozícia šéfredaktora v denníku Republika, ktorý neskôr prevzalo HZDS a premenovalo ho na Slovenskú republiku. Milan vždy len krútil hlavou nad tým, ako niektoré médiá zneužívali toto jeho pôsobenie v Republike – on tento denník zakladal ako noviny tlačovej agentúry, ktoré mali byť objektívne a nezávislé. Keď Republiku prevzalo HZDS, tak z novín odišiel, lebo odmietal šéfovať straníckym novinám. Pravdivá verzia sa slovenským médiám nehodila a tak mu do konca života dávali nálepku mečiarovského novinára.

A on do konca života neodpustil mladej generácii pravicových žurnalistov, akí sú neprofesionálni, neobjektívni a najmä – nevzdelaní. Ako pred niekoľkými dňami napísal ktosi na sociálnej sieti – s Milanom Blahom odišiel „posledný slovenský novinár“.

V posledných dvadsiatich rokoch pôsobil ako moderátor diskusných relácií v TV Luna, vo VTV, v Slovenskom rozhlase aj v STV. Ako jeden z mála moderátorov dával väčší priestor ľavicovým a národným politikom, jeho debaty mali silný intelektuálny náboj.

Veľký úspech mali predovšetkým jeho diskusné relácie Večer na tému v Slovenskej televízii v rokoch 2008 – 2010, v ktorých vytvoril priestor pre mnohých ľavicových vedcov a intelektuálov. Stranícka politika ho nikdy nelákala, vždy bol hrdý na to, že je novinár.

Milan pôsobil aj ako spisovateľ a napísal niekoľko biografických kníh, či už o pingpongistovi Pištovi Kollárovitsovi, s ktorým sa od detstva kamarátil alebo o Tiborovi Mikušovi, ktorý kedysi šéfoval atómovej elektrárni. Knihu napísal aj o farárovi Mikušovi z Oreského. Počas písania sa s farárom Mikušom veľmi skamarátili, hoci jeden bol ateista a druhý kňaz – s úsmevom sa vzájomne doberali.

Od roku 2018 bol Milan Blaha členom Rady pre vysielanie a retransmisiu, v ktorej aktívne kritizoval neprofesionalitu a neobjektivitu súčasných slovenských novinárov.

Do poslednej chvíle ostal bojovníkom – tak ako kedysi ako malý chlapec v pouličných bitkách na „500 bytoch“. Bojoval za lepšie Slovensko, za ľavicové hodnoty, za kvalitnejšie novinárstvo. Ako mladý sa naučil, že keď v boxe dostaneš ranu, nenastavíš druhé líce, ale opätuješ úder. Taký bol celý život a viedol k tomu aj svoje deti – bol bojovník. A povzbudzoval aj svojho syna v politickom boji – prijímať údery, aj ich rozdávať.

No rovnako ako v boxe – keď sa zápas skončí, súperi nie sú nepriatelia. A vždy musí zvíťaziť ľudskosť. Milan nikdy voči nikomu neprechovával nenávisť – mal veľké srdce, miloval ľudí, rád sa s nimi rozprával, na trhovisku či v obchode, všade vyhľadával človečinu... Nikomu neželal nič zlé. Ale vždy svoje deti učil, aby bojovali za pravdu, za česť a za svoje ideály.

m._blaha_fb.jpg

Pre svoju rodinu bol – tatinko. A posledné roky, keď sa narodili vnúčatá Adamko a Lillinka, bol proste – dede. Keď sa malý Adamko učil rozprávať, nevedel povedať dedko a hovoril dede – a tak mu to prischlo. Svoje vnúčatá dede miloval tou istou nekonečnou, starostlivou a nekritickou láskou ako kedysi jeho mama Aurélia, babička Blahová, milovala jeho deti Natašku a Ľuboša.

Každú sobotu prišli vnúčatá na návštevu, prechádzali sa spolu pri Dostihovej dráhe, Adamkovi a Lillinke čítaval knižky... So synom Ľubošom diskutovali celé hodiny o politike, filozofii a histórii. Ale aj o futbale. Mali spoločnú záľubu v anglickej lige a predovšetkým spoločný zmysel života – ľavicovú politiku.

Posledné roky s Ľubošom chodievali spolu aj na výlety do Čiech a dede spomínal na svoje detstvo v Hrádku nad Nisou, kde ako trojročný krátko žil, na vojenčinu v Karlových Varoch, na štúdium v Prahe a na čundre pri Máchovom jazere.

Tatinko vždy ľúbil svoju rodinu – manželku Janku, dcéru Natašku a syna Ľuboša. K manželke Janke sa vždy správal nežne a s láskou sa doberali. Stáli bok po boku 47 rokov a svoje deti vychovali v atmosfére lásky, úprimnosti a otvorenosti. Milan zo všetkého najradšej sedával doma vo svojom kresle v obývačke – nepotreboval chodiť na recepcie či na večierky, neholdoval alkoholu, najšťastnejší bol doma so svojou manželkou a deťmi.

Milan svoje deti viedol k vzdelaniu a vštepil im hodnoty spravodlivosti a cti. Mal veľký talent písať, vďaka ktorému sa stal známym a uznávaným novinárom. Tento dar po ňom získal aj syn Ľuboš, ktorého otec všemožne podporoval v jeho intelektuálnom a politickom úsilí. Bol jeho najbližším radcom a priateľom.

Dcéru Natašku viedol k pedagogickej dráhe a ako celoživotný labužník miloval výborné jedlo, ktoré dokázala pripraviť. Majú podobné povahy – dobrosrdečné, emotívne, s nekompromisným zmyslom pre spravodlivosť.

Obe svoje deti tatinko nadovšetko miloval a rodina pre neho bola tou najvyššou hodnotou.

Milan Blaha zomrel 22. decembra 2020 v nemocnici na Antolskej po náhlej chorobe vo veku 75 rokov. Do poslednej chvíle nechcel, aby sa oňho jeho najbližší strachovali a trval na tom, že mu je dobre. Nechcel, aby sa kvôli nemu niekto trápil. Taký bol celý život. Nikdy nikomu nechcel ubližovať, mal svoje zásady, svoju česť a keď videl nespravodlivosť, nedokázal mlčať.

Prežil úspešný a šťastný život, napísal množstvo článkov a kníh, dobre vychoval svoje deti, pre svoju rodinu urobil všetko, čo mohol. A pre nové generácie slovenských ľavičiarov a intelektuálov ostane vzorom a inšpiráciou.

Milan Blaha tu bude navždy s nami – v našich srdciach a spomienkach.

Ďakujeme za všetko, tatinko.

Foto: FB

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama