Reklama
Reklama

Politická situácia vystavuje objednávku radikálnej ľavici

(K „roztrúsenej“ diskusii o slovenskej ľavici)
Počet zobrazení: 1247

V poslednom období sa objavili na sociálnych sieťach a na niektorých elektronických portáloch viaceré hodnotenia a úvahy, aký bol, a aký bude ďalší vývoj slovenskej ľavice. Tieto úvahy sú opodstatnené. Umocňujú ich aj výsledky posledných volieb, ktoré sa v Slovenskej republike uskutočnili a predznamenali evidentný nástup neoliberálnych strán. Rovnako tak opodstatnenosť týchto úvah potvrdzuje aj pokles preferencií a vnútorné turbulencie, ktoré prebiehajú v strane Smer-SD. Práve Smer-SD, predovšetkým vďaka lídrovi Robertovi Ficovi, si za posledných minimálne 15 rokov uzurpoval postavenie slovenskej ľavice. O skutočnej ľavicovosti tohto politického subjektu by sa dalo dlho diskutovať, no pripusťme, že tomu tak bolo. Smer-SD, dlhé roky hegemón slovenského politického spektra, so značnou sociálnou orientáciou, sa otriasa vo svojich základoch. Je viac než evidentné, že Smer-SD s Ficom či bez Fica sa vyčerpal a v mnohých prípadoch skompromitoval. Prichádza čas na konštituovanie novej zjednotenej ľavice, založenej na dôslednom ľavicovom programe a východiskách pre riešenie spoločenských problémov väčšiny našich spoluobčanov, vrátane životného prostredia. Osobne som presvedčený o tom, že obrodená politická ľavica je objednávkou politickej situácie a má na Slovensku veľký potenciál i perspektívu. Pre jej správne vykročenie do budúcnosti má určite význam zhodnotiť jej doterajší vývoj v celom spektre, a preto si ho dovolím stručne načrtnúť.  

Po spoločensko-politických zmenách na konci roku 1989 vstupovala do podmienok pluralitnej parlamentnej demokracie Komunistická strana Slovenska ako hlavná a možno jediná) ľavicová politická strana. V prvých voľbách do Slovenskej národnej rady získala 13,35 % a bola jediným ľavicovým politickým subjektom so zastúpením v parlamente. Ďalší vývoj smeroval k tomu, že „prednovembrová“ KSS, na ktorej čele stál Peter Weiss, bola na jeseň 1990 rafinovane premenovaná na Stranu demokratickej ľavice. Mojím cieľom momentálne nie je hodnotiť, či tento transformačný proces bol opodstatnený a správny. Deväťdesiate roky boli nesmierne zložité, plné antikomunistickej hystérie a útokov na všetko, čo súviselo so socializmom (nie je tomu inak ani dnes). V tomto kontexte možno považovať za pragmatickú snahu vtedajšieho vedenie KSS-SDĽ hľadať a nájsť nové miesto pre socialisticky orientovanú politickú stranu. Preto by som v samotnom zmene názvu KSS na SDĽ nevidel až taký problém. Problém z hľadiska ľavicového charakteru stany nastal v jej programovej a praktickej transformácií, ktorá postupne viedla k opúšťaniu základných ľavicových hodnôt a  balansovaniu na hrane ľavicovosti. Táto skutočnosť viedla postupne k jej triešteniu a k tomu, že vo voľbách do NR SR neobhájila svoje parlamentné pozície. V decembri 2004 sa torzo SDĽ a ďalšie strany, ktoré vznikali na jej troskách zlúčili so stranou Smer, ktorý sa sformoval na Smer-sociálnu demokraciu.

Väčšina tých, ktorí hodnotia minulosť slovenskej ľavice po roku 1990, akoby zámerne zabúda, že po transformačnom procese KSS na SDĽ vznikla v auguste 1992 nová Komunistická strana Slovenska ako riadna súčasť ľavicového politického spektra. Po krachu SDĽ v parlamentných voľbách v roku 2002 to bola práve Komunistická strana Slovenska, ktorá ju ako ľavicový subjekt nahradila v slovenskom parlamente. Pripomenúť musím fakt, že napriek výraznej ľavicovosti Roberta Fica, lídra Smeru, sa tento politický subjekt spočiatku hlásil ku koncepcii tretej cesty a nie vyhranene k ľavicovým hodnotám. Preto si dovolím konštatovať, že od jesene v roku 2002 minimálne do transformácie Smeru na Smer-sociálnu demokraciu v decembri 2004, to bola práve KSS s vyhranenou ľavicovou politikou v slovenskom parlamente. Kriticky musím povedať, že KSS v rokoch 2002 – 2006 z objektívnych i subjektívnych dôvodov nezvládla svoje parlamentné pôsobenie a bola z parlamentu vytlačená novým rodiacim sa politickým gigantom s nesmierne silnou a výraznou sociálnou rétorikou, stranou Smer-SD.

Napriek tomu, že KSS pôsobí od roku 2006 mimo slovenského parlamentu, treba priznať aj fakt, že na okraji politického spektra s preferenciami pohybujúcimi sa na úrovni 1 – 1,8 % je riadnou súčasťou ľavého politického spektra a je minimálne nefér, ak sa táto skutočnosť (zrejme zámerne) prehliada.

Vrátim sa však ku konštatovaniu skutočnosti, že od parlamentných volieb v roku 2006, a dá sa povedať, že až doposiaľ, to bol (je) Ficov Smer-SD, ktorý predstavoval (predstavuje) slovenskú ľavicu (aj keď mám voči takejto jednoznačnej charakteristike značné výhrady). V tejto súvislosti si neodpustím tvrdenie, za ktoré ma môžu viacerí dôslední ľavičiari a komunisti kritizovať, že ak bola strana Smer-SD niekedy ľavicová, bolo to vďaka úžasnej rétorike a schopnostiam (a myslím si, že aj vďaka úprimnému ľavicovému cíteniu) Roberta Fica.

Za férové považujem priznanie, že Robert Fico svojimi politickými schopnosťami bol fenoménom modernej slovenskej politiky za posledných dvadsať rokov. Či sa to niekomu páči alebo nie, vlády Slovenskej republiky od roku 2006, v ktorých bol Smer-SD dominantným politickým subjektom, priniesli mnoho pozitívnych zmien pre bežných ľudí. Po bezohľadných a liberálnych avantúrach Dzurindu, Mikloša, Kaníka, Zajaca či Radičovej, ktorí bez problémov likvidovali sociálny charakter štátu a ožobračovali bežných ľudí a zapredali Slovensko Západu, prišlo obdobie otupenia týchto avantúr a nastoleniu istého sociálneho zmieru. Ľudovo, a tak trochu vulgárne treba priznať, že z toho svinského válova sa ušlo aj obyčajným ľuďom.

Je nespochybniteľné, že za vlády sociálnych demokratov výrazne klesla nezamestnanosť, viackrát sa zvýšila minimálna mzda, zaviedli sa viaceré pracovné príplatky, zaviedli sa vianočné príspevky pre dôchodcov. Dôchodcovia a študenti oceňujú bezplatnú železničnú dopravu či bezplatné obedy pre deti v školách, bezplatné lyžiarske zájazdy. Tých pozitívnych zmien je určite viac. a „pán Boh“ za ne zaplať.

Na strane druhej sa však sociálni demokrati nedokázali vymaniť zo štruktúr neoliberalizmu a privatizačného modelu kapitalizmu. Ich takzvané sociálne balíčky neboli koncepčným riešením zásadných problémov slovenskej spoločnosti a na mieste je otázka ich udržateľnosti do budúcnosti. Ak budeme vychádzať zo skutočných ľavicových pozícií, musíme si uvedomiť, že ľavicové sociálne opatrenia musia vychádzať z inej hospodárskej štruktúry krajiny, ako je tá súčasná, založená na absolútnej hegemónií nadnárodných korporácií a privátneho sektoru. Štát ako inštitúcia môže mať charakter udržateľnej sociálne spravodlivej spoločnosti, len ak bude skutočným pánom v oblasti hospodárskej politiky. Toto je moja hlavná výhrada voči politike „smeráckej“ sociálnej demokracie. Nedokázali, a zrejme to ani nebolo ich cieľom, prešetriť a prehodnotiť lúpežnú privatizáciu z deväťdesiatych rokov, demokratizovať ekonomický systém a teda radikálne posilniť úlohu štátu v podnikaní. Slovenská republika je naďalej vazalom vyspelých európskych ekonomík, priestorom lacnej pracovnej sily v nadnárodných spoločnostiach a odbytiskom nekvalitných potravín a tovarov. Naše zdravotníctvo a školstvo sa topí v problémoch a naša životná úroveň sa vo väčšine prípadov pohybuje len niekde tesne nad hladinou – pred utopením.

Či sa nám to páči, alebo nie, napriek uvedeným pozitívam vládnutia Smeru-SD považovaného za slovenskú ľavicu, výsledkom je absolútna dehonestácia ľavicovej politiky, strata občianskej dôvery v tieto hodnoty, obviňovanie ľavičiarov z korupcie, klientelizmu ba dokonca z mafiánskych praktík. Dôsledkom je nárast podpory neoliberálnych strán ako aj nárast podpory pravicového extrémizmu. Aby som bol úplne objektívny, za tento stav sú zodpovedné aj médiá hlavného prúdu, mnohé mimovládne organizácie, štedro financované zo zahraničia, ktorých cieľom bolo a je rozvrátiť slovenskú politickú scénu, paralyzovať všetko, čo prináša sociálnu alternatívu či skutočnú obhajobu štátnych a národných záujmov Slovenska.

Či sa to niekomu páči, alebo nie, Smer-SD sa vyčerpal a končí. Nech boj o moc v tejto strane dopadne akokoľvek, nech strana dosiahne v najbližších parlamentných voľbách akýkoľvek výsledok, jedno je isté – definitívne stratil nárok na označenie slovenská ľavica. Netreba však smútiť. Som presvedčený o tom, že prišiel čas na to, aby všetci tí, ktorým bije srdce na ľavej strane zabojovali, zjednotili sa a ponúkli slovenským voličom víziu a program skutočného sociálneho rozvoja Slovenska. Nositeľom tejto alternatívy musí byť zjednotená radikálna ľavica. Len tá môže byť pevnou hrádzou voči neoliberalizmu a pravicovému extrémizmu. 

(Autor je predseda KSS a bývalý poslanec NR SR za KSS v rokoch 2002 – 2006)
Podtitul: Slovo
Úvodné foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama