Reklama
Reklama

Pochová odvodový bonus prípadnú budúcu koalíciu?

Počet zobrazení: 2436

Keď pred viac než desiatimi rokmi Richard Sulík vstupoval do verejného priestoru, pokúsil sa verejnosť zaujať takzvaným odvodovým bonusom. Odvtedy je odvodový bonus programovým rodinným striebrom SaS-ky s tým, že táto politicko-ekonomická inovácia zásadne zjednoduší systém daní a odvodov, pomôže takmer každému a navyše ušetrí verejné financie. Skrátka dokonalý produkt sociálneho inžinierstva. Ako sa však ukázalo, také jednoduché to nie je.

Už v čase ohlásenej prvej verzie tohto inovatívneho politicko-ekonomického produktu v roku 2006 ho ako projekt sociálneho inžinierstva striktne odmietol vtedajší štátny tajomník Ministerstva práce a sociálnych vecí SR Miroslav Beblavý. Po tom, ako sa Sulík márne pokúšal presadiť v SDKÚ, kde ašpiroval na post podpredsedu, ktorý mu nakoniec nikto neponúkol, skúsil to s vlastným politickým projektom.

V roku 2010 sa Sloboda a Solidarita prvýkrát dostala nielen do parlamentu. Veľmi skoro sa však ukázalo, že jej program bol v príkrom rozpore s očakávaniami jej voličov. Slovo „Solidarita“ v názve v podstate libertariánskej strany bolo skutočne veľmi zavádzajúce. V roku 2010 navyše táto strana si svoju politickú stratégiu založila aj na bezmedznej kritike Smeru a jej koaličných partnerov, čo jej získalo punc protestnej strany, ktorá, paradoxne, výrazne bodovala aj v tradične ľavicových okresoch, ako je napríklad Brezno.  

Pôsobenie SaS vo vláde 2010 – 2012 bolo paradoxne pre Slovensko blahodarné v tom, že práve SaS-ka krátko po roku spoločného vládnutia povalila vlastnú vládu, čím umožnila voličom reparát, z ktorého vyšiel Smer výrazne posilnený – s historickou podporou vyše štyridsiatich troch percent hlasov. Zaujímavejšie však bolo, že SaS si napriek tomu, že odvodový bonus bol vlajkovou loďou jej programu, nenárokovala post ministra financií a odvodový bonus bol v programovom vyhlásení spomenutý len fakultatívne – ak to okolnosti dovolia.

Medzitým prešiel obvodový bonus odbornou oponentúrou, v ktorej jednoznačne neobstál. Dodnes máme štyri verzie tohto projektu a všetky vykazujú značnú chybovosť, teda z odborných prepočtov vychádza, že nie sú rozpočtovo neutrálne, ale vykazujú deficit od jednej do štyroch miliárd eur. To však je ten menší problém. Filozofické nastavenie tohto produktu sociálneho inžinierstva je oveľa väčší problém tejto koncepcie než nejaké aritmetické výpočty. Aj preto je veľmi dobré, že nedávno sa uskutočnila verejná debata medzi „otcom“ odvodového bonusu Richardom Sulíkom a jeho tvrdým kritikom, blogerom a ekonómom Mariánom Jánošom.

Najprv si treba bližšie priblížiť aspoň základný koncept odvodového bonusu. Veľmi nepresne a nahrubo je možné povedať, že jeho ideou je maximálne zjednodušenie systému rôznych sociálnych dávok nahradením jedinou univerzálnou dávkou. Každému musí byť jasné, že najväčšou slabinou tohto systému je extrémna neadresnosť. To sa v tejto koncepcii čiastočne rieši akýmisi dočasnými či prechodnými kompenzačnými dávkami, ktoré však po istom prechodnom období prestanú fungovať, čo spôsobí, že niekto, kto to naozaj potrebuje, bude na tom podstatne horšie a, naopak, niekto, kto na to nie je odkázaný, bude mať zbytočne viacej. 

Ekonóm a bloger Jánoš na konkrétnych prepočtoch jasne ukázal, že systém odvodového bonusu je pre väčšinu nízko a stredne príjmových občanov nevýhodný alebo menej výhodný, alebo prináša len veľmi malé, doslova marginálne úspory. Krásne to bolo vidieť pri príjme osemsto eur, pri ktorom je úspora tridsaťšesť eur, ale pri trojtisícovom príjme je to približne osemstotri eur. Aj tie extrémne malé úspory, ktoré zamestnanci dosiahnu, sú však negatívne kompenzované obrovským poklesom náhrad v prvom pilieri dôchodkového poistenia. Inak povedané, odvodový bonus je veľmi neadresný, výrazne z neho benefitujú najvyššie príjmové kategórie a v neposlednom rade na výrazné zníženie odvodového zaťaženia budú „krvavo“ doplácať budúci dôchodcovia, pretože miera náhrad bude sotva polovičná oproti dnešnému systému. Ak si uvedomíme, že už dnes sú dôchodky vo výške menej než polovica mzdy, ktorú dôchodca poberal pred odchodom na dôchodok, je jasné, že redukcia ešte o polovicu je politicky, ale aj humánne neprijateľná. Pseudoargumenty, že sa to bude kompenzovať tretím pilierom, respektíve že ľudia si v aktívnom veku majú sporiť na dobu v postproduktívnom veku, že vďaka bonusu im ostane viac prostriedkov a že ľudia sú predsa zodpovední, sú  staré pravicové floskuly, ktoré nikto súdny nemôže brať vážne.

Vyše dvojhodinová debata Sulík kontra Jánoš jasne ukázala, že obaja protagonisti sú z iných hodnotových vesmírov, ale aj to, že celý tím okolo Sulíka a SaS nie je schopný správne spočítať to, čo dokáže jeden bloger, a to dokonca popri zamestnaní. To nestavia kvalifikovanosť a profesionalitu SaS-ky práve do dobrého svetla. A keďže je jasné, že na presadenie tohto konštruktu sociálneho inžinierstva bude Sulík potrebovať koaličných partnerov, je celkom možné, že sa tejto hrozbe slovenská verejnosť účinne vyhne. Beblavý spolu so Štefunkom na nedávnej diskusii v BISLE jasne deklarovali, že podobné experimenty podporovať nebudú. Podobne aj Hlina a KDH by sa mali poučiť z krízového vývoja. KDH podporovalo všetky ekonomické perverznosti antisociálneho netvora Kaníka a tieto hrubo asociálne postoje voliči hnutiu nakoniec poriadne spočítali v ostatných voľbách. OĽaNO je z definície nevypočítateľný subjekt, ale Matovič sa už dal počuť, že v podstate nemieni nič demontovať z Ficových sociálnych balíčkov a Boris Kollár zo Sme rodina sa dokonca pre web Postoj vyjadril, že jeho hnutie je v podstate ľavicové. To dáva celkom slušnú nádej, že odvodový bonus skončí tak, ako si zaslúži – ako nerealizované slohové cvičenie libertariánskych sociopatov.

Článok vyšiel aj na webe iHodnoty

Priemer: 4.9 (18 hlasov)