Pár slov za profesorom Viliamom Fischerom

alebo Ako sa vzdať vlastnej histórie
Počet zobrazení: 7947

Dňa 2. marca sa Denník N pokúsil o zhodnotenie známej a vysoko sledovanej televíznej relácie Markízy Smotánka.
Autor analýzy pán Dušan Mikušovič je pohoršený, že relácia predstavuje rôzne celebrity bez uvedenia závažného kontextu, a to, že veľa z nich malo či má problémy so zákonom. Vadí mu, že divák o nich „nedostane kompletnú informáciu“.
Priznám sa, že absencia kompletnosti prekáža aj mne a stala sa podnetom na napísanie tohto článku.

+ + +

fischer_obalka_2.jpgObálka knihy – Lýdia Mrázová, Viliam Fischer: So srdcom na dlani, Silentium, 2001, 210 strán

Z titulku akoby vyplývalo, že profesor Viliam Fischer už nie je medzi nami živými. Dobrá správa je, že žije, ale zlá, že jeho trest je väčším trestom pre jeho pacientov, ktorí sa jeho pomoci dožadujú.
Pán Mikušovič sa domnieva, že každý, kto sa dostal do konfliktu so zákonom, by mal byť ak nie vymazaný z našej pamäti, tak aspoň byť mal byť prezentovaný s hlbokým dešpektom a výsmechom, o čo sa aj on usiluje.
Zdá sa, že najradšej by bol, keby všetci, čo boli niekedy vystavení účinkom zákona boli vyhnaní nielen zo súčasného spoločenského života, ale aj z nášho národného panteónu.
Autor patrí medzi tých ideológov, ktorí sa programovo orientujú na výmaz všetkých našich významných osobností a tým i našich dejín, ktoré formovali slovenský národ, ktoré ho začleňovali do kultúrneho sveta, pretože boli nedokonalí.
Slovensko je malá krajina s históriou, ktorú radi problematizujú mnohí „vedeckí odborníci“.
Mnohí z nich pochybujú o existencii a postavení Svätopluka. Rovnako problematizujú, že národní buditelia nás viedli k protestantizmu, Štúr k panslavizmu, Tiso k fašizmu, komunisti k diktatúre a teda vždy niekam, kam si z dnešných pozícií myslíme, že to bola chyba. A na dôvažok, všetci z nich mali problémy so Zákonom, a preto je lepšie sa im vyhýbať a hovoriť o nich čo najmenej.

+ + +

Paradoxne, jediným nerozporovaným hrdinom našich dejín je Jánošík, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Akoby iba táto postava a jej odkaz – brať – zostala v nás.
Mnohí, dnes úspešní podnikatelia, politici, sudcovia... však zabúdajú na druhú časť Jánošíkovskej praxe, a to dávať...
Pánovi Mikušovičovi možno stačí, ak sa dokážu takíto úspešní ľudia vyhnúť stretu so zákonom, vedia si zabezpečiť bezúhonnosť a potom môžu vystupovať aj v Smotánke.
Zákony sú podľa autora teda asi vhodnejšie pre formovanie národa a štátu ako konkrétne osobnosti našich dejín, z ktorých väčšina mala s nimi aj problémy. Preto nie história, nie osobnosti slovenských dejín, ale naše slovenské zákony by nás mali vychovávať v bezchybných a ideálnych ľudí.
Konkrétnym príkladom takejto zvrátenej ideologickej predstavy je príbeh profesora Viliama Fischera. Na jeho kauze je možné ukázať poľutovaniahodnosť a hlboké zjednodušenie prístupu autora k slovenským osobnostiam.

+ + +

Profesor Viliam Fischer nie je len známou celebritou šoubiznisu pre svoju vášeň ku gitare a k spevu, ale je významným človekom v oblasti slovenskej kardiochirurgie, ktorého poznajú tisícky vďačných pacientov. Ich vďačnosť je prirodzená a pochopiteľná, pretože po operácii pocítili zásadnú zmenu vo svojom života.
Je prvým kardiochirurgom, ktorý urobil úspešnú transplantáciu srdca na Slovensku. Jeho pacient žil plnohodnotný život s cudzím srdcom, ktoré mu voperoval, ešte 10 rokov. Z prvých sto transplantácií srdca na Slovensku 45 urobil profesor Viliam Fischer.
Bežných operácií srdca, ako sú bypass, chlopne..., urobil na stovky a iných operácií týkajúcich sa srdca na tisícky. O ich kvalite vypovedá to, že mal najnižšiu úmrtnosť pri všetkých úkonoch.
Nie som lekár, ale zložitosť kardiochirugických operácií je zrejmá, keďže kardiochirugovia pracujú s jedným z najdôležitejších orgánov človeka, čo vyžaduje vysoké intelektuálne znalosti, osobnú zručnosť, odvahu a talent zorganizovať profesionálny tím , ktorý má iba jeden cieľ – pomôcť a vrátiť pacienta späť do života.

+ + +

Pán Mikušovič je podľa fotografie mladý človek, ktorý sa nestretol s takýmto medicínskym zákrokom a asi ani nikto z jeho rodiny.
Ja som mal v blízkej rodine pred tridsiatimi rokmi túto skúsenosť, a preto viem, koľko emócií je spojených s takýmto chirurgickým zákrokom. Hlboká a trvalá vďačnosť pacienta je jeho neoddeliteľnou súčasťou.
Musím povedať, že som, vtedy ešte pánovi docentovi Fischerovi, za tento 7-hodinový operačný výkon nedal ani korunu, ani žiadny dar či darček.
Moja rodina nechápala, že docent Fischer sa môže tešiť zo zdravia svojho pacienta, a že nie je treba našu hlbokú vďačnosť vyjadrovať žiadnymi peniazmi.
Iba do určitej miery boli schopní akceptovať moje zdôvodnenie, že jeho práca si vyžaduje takú vysokú koncentráciu, že sa nemôže starať o to, kto mu leží na operačnom stole a z tohto pohľadu je mu úplne jedno, či ide o nejakého ministra alebo o obyčajného dôchodcu. Jeho krédom a cťou bolo vždy odviesť čo najlepší a najprofesionálnejší výkon.
Svoj dlh za svojho člena rodiny však považujem za nutné splatiť dnes a to obranou pána profesora Viliama Fischera pred zjednodušením jeho kauzy a celého jeho života.
Pán Mikušovič sa pokúša znehodnotiť prácu tohto čestného a obetavého človeka, ale chýba mu zmysel pre proporcie. Je predsa nemožné priradiť ho k Piťovi či iným gaunerom tejto spoločnosti.
Nechutnou podobou zvrátenosti tohto prístupu k významným osobnostiam Slovenska je i časopis Plus 7 dní, ktorý na svojej titulke zobrazil pána profesora s dvomi kačicami pod pazuchami, ktoré tvorili podstatnú súčasť jeho úplatku.
Aj pán Mikušovič sa asi domnieva, že toto je správny prístup k ľuďom, ktorí sa dostali do konfliktu so zákonom. Je však zlé, že autor nevie a ani sa o to nezaujímal, posúdiť váhu trestného činu profesora Viliama Fischera a ani nemá záujem, po čom volá v svojom článku, konfrontovať ho v širšom kontexte  s jeho životným dielom.
Je to pozoruhodné zvlášť vtedy, keď aj Denník N prináša každodenne informácie o tom, aká je spravodlivosť u nás slepá, resp. neochotná riešiť kauzy v miliónoch eur, a to najmä tých, ktorí zákony prijímajú...

+ + +

Čo je jadrom žaloby či trestného činu pána profesora Viliama Fischera?
Rómska rodina, ktorá mala viackrát problém so zákonom, sa naňho obrátila, aby zoperoval ich matku. Žalujúci vo svojich výpovediach niekoľkokrát zdôraznili, že pán profesor nikdy žiadne peniaze nepýtal a ani nikdy žiadna reč o peniazoch nebola. Rodina však bola presvedčená, že musia niečo dať, a tak priniesli dve kačice a do tašky dali dve bonboniéry s obálkou, v ktorej bolo 800 eur. Keď ich matka zomrela na zlyhanie iných orgánov, požadovali, aby pán profesor vrátil peniaze a zaplatil pohreb nebožky...
Mnohí si na základe týchto faktov zrejme myslia, že protikorupčné orgány chytili veľkú rybu a zákony začínajú fungovať.
Musím však povedať, že život a dielo profesora Fischera nemožno redukovať na dve kačice, dve bonboniéry s obálkou 800 eur, ktorú nik nepýtal.
Je asi veľmi pravdepodobné, že aj v minulosti pán profesor, rovnako ako i iní špičkoví lekári, vzal nejakú fľašu vína či koňaku a možno aj nejaké kačice alebo klobásy a možno aj obálky...  Neviem!

+ + +

Pri posudzovaní celej kauzy však treba zohľadniť to, že profesor Fischer nebol vystavený iba ťažkým operačným výkonom, ale aj extrémnej vďačnosti svojich oživených pacientov.
Čo má povedať vďačný pacient profesorovi Viliamovi Fischerovi a jemu podobných chirurgom po úspešnej transplantácii srdca alebo inej jeho nápravy?
„Ďakujem vám a vôbec vám nezávidím vaše veľké peniaze z poisťovní, ktoré dostanete za operáciu môjho srdca.“
Je možné sa takto bez fľaše, knihy, bez nejakej minimálnej ľudskej pozornosti poďakovať za návrat do života?
Je možné takto poďakovať za život svojej matky, syna...?
Musí sa každá takáto rozlúčka s pacientom odohrávať za účasti skrytých kamier, aby každému bolo jasné, že prijatie hocijakého daru môže byť interpretované ako úplatok a vtedy je vinný nielen ten, kto ho prijíma, ale aj ten kto ho dáva...?
Je toto odľudštenie zo zákona výsledkom premeny pacienta na klienta a lekára na poskytovateľa služby, ktorý stratil už svoje poslanie?
O vážnosti a rozsahu korupčného správania profesora Viliama Fischera by mohli svedčiť jeho majetkové pomery: sú ale úplne bezvýznamné a nepresahujú životnú úroveň manažéra či iného príslušníka strednej triedy.
Určitú nadštandardnosť by sme mohli nájsť v jeho láske k športu a v starostlivosti o vlastné telo. Jeho tenisové či plavecké výkony sú všeobecne známe.
Jeho záujem o šport však nie je prejavom celebritnej mánie urobiť si figúru, ale vždy bolo súčasťou jeho prípravy na náročné operačné výkony.
Za čo máme dehonestovať profesora Viliama Fischera?
Za to, že komunikoval s pacientom, že ho nevyhodil zo svojej pracovne, že ho nenafilmoval, že ho neudal...?
Čo mal robiť profesor Viliam Fischer a jemu podobní špičkoví medicínski odborníci, ktorí sa stretávajú s hlbokou a často až náboženskou vďačnosťou tisícov pacientov a spolu s ich rodinami s desiatkami tisícok ľudí, ktorým dávajú novú nádej pre ich život a život ich rodín?

+ + +

Treba povedať, že napriek všetkým pozitívam ani profesor nie je bezchybný človek.
Jeho fanatický vzťah ku kardiochirurgii ho doviedol aj k politickému angažovaniu v HZDS.
Za jeho účasť vo voľbách na 103. mieste kandidátky HZDS žiadal províziu od najvyššieho predsedu tejto strany dokončiť a sprevádzkovať Národný ústav srdcových a cievnych chorôb. Tento úplatok nežiadal pre seba, ale pre rozvoj svojho odboru a pre pacientov.
Ústav dnes patrí medzi špičkové zariadenia EÚ s tímom mladých chirurgov, ktorých on sám aj vychoval.
Je otázne, či by bez jeho angažovanosti, prosenia a sľubovania, bolo toto zariadenie vzniklo.
Môžeme si klásť otázku, či toto jeho prostituovanie za rozvoj kardiochirurgie je akceptovateľné pre civilizovanú spoločnosť. Určite to možno spochybniť z morálneho hľadiska a možno niektorí moralisti by boli radšej, keby špitál takýmto spôsobom ani nevznikol.
Mohli by sme to však povedať tým, ktorí prežili a žijú dnes medzi nami iba vďaka tomuto zariadeniu?
Profesor Viliam Fischer je obyčajný človek z mäsa a kostí, plný chýb ako každý z nás. Od iných sa líši iba v tom, že dokázal reálne pomôcť tisíckam pacientov zbaviť ich bolesti, trápenia a vrátiť im život.
Možno jeho najväčšou chybou je, že s médiami komunikoval vždy ako s vďačnými pacientmi.
Ľahko, radostne a azda aj trochu zvrchu a nadsadene. Nepochopil ich dvojtvárnosť, to, ako sa dokážu zaliečať, ale aj ako sú schopné ponížiť.

+ + +

Nuž páni, ktorí bojujete proti korupcii za očistu nášho života, tak toto má byť tá veľká ryba, ktorá uviazla v protikorupčnej sieti?
Podľa vás a, samozrejme, aj podľa pána Mikušoviča, je správne, že pán profesor prišiel o možnosť pomáhať ľuďom, o čo sa celý život snažil, pretože tak rozhodol spravodlivý súd, a preto profesor Fischer nemá dnes miesto medzi slušnými ľuďmi.
Myslím si, že naša spoločnosť má reálne mechanizmy, ako takéto prípady riešiť.
Usudzujem tak podľa amnestií a milostí, ktoré udeľujú naši prezidenti rôznym ľuďom...
Som presvedčený, že profesor Viliam Fischer je dobrá príležitosť pre Dobrého Anjela.
Samozrejme, je to aj príležitosť pre vládu SR, ministerstvo zdravotníctva i samotný Národný ústav srdcových a cievnych chorôb, aby nepripustili „výmaz“ takých osobností, akou bol a je profesor Viliam Fischer.
Pasivita v tejto veci, ako aj v podobných prípadoch znamená stratiť súdnosť a tolerovať to, že takto môže byť naložené s každým.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984