Reklama
Reklama

O lesných žienkach

Počet zobrazení: 1040

V jedno prichádzajúce leto mi až dych vyrazila blúzka vo výklade. Modro-bielo pásikavá, bavlnená, s perličkovými gombíkmi. Denne som si ju chodila obzerať, ale vedela som, že pre mňa zostane za sklom. Náš rodinný rozpočet by tých šesťdesiat korún navyše neuniesol. Moja mama musela gazdovať z jedného platu, otec už bol pochovaný.

No dočkala som sa zázraku – dobrá mama si požičala, ale len čo vypukli prázdniny, dohodla mi s naším susedom horárom brigádu. Lesným robotníčkam okolo pása štrngali kanvičky, popri ceste domov ich zakaždým naplnili jahodami, čučoriedkami, malinami. Do šatky nazbierali kuriatka na polievku, hríby brezové a osikové, ba i dubáky. Mali opálené tváre s bielym pásikom pri čele – pokiaľ siahala šatka. Vždy sa mi zdali veselé, a tak som sa tešila, že ma vzali medzi seba.

Začali sme v lesnej škôlke. Pod poľovníckou chatkou Diana sme pleli a pretŕhali hriadky vysiatych jedličiek a smrekov. To bola ľahká robota, ťažšia nastala, keď už rúče sadenice lesné žienky vybrali z hriadky a každý jeden stromček potreboval svoju jamku. Najprv čakanom zhrnúť prsť, potom zaťať do žltej suchej skalnatej pôdy, vyhĺbiť, pridržať krehký prútik, pomaličky zasypávať, nakoniec tuho pritlačiť. Za tú bavlnenú blúzku som v to leto vysadila kúsok lesa, dnes už je z neho horička. Ešte horšia drina bolo čistenie po víchrici. Stromy popadali ako zápalky, celé hektáre lesa zostali v polome, pustil sa do nich kôrovec. Lesné žienky sekerami okliesnili pne, čečinu sme sťahovali na veľkú vatru.

Anča tante nám k tomu spievala, nie autobusové odrhovačky, ale sociálne balady. Či ich sama skladala, či si ich osvojila, to neviem, ale mali hlboký text a peknú, hoci jednoduchú melódiu. O chudobnom dievčati, ktoré oklamal mládenec, o statočnom otcovi, o mamičke fialovom kvietku, o údele milovať aj zlého. Občas prišla s opuchnutými očami. Jazyčnice do nej zabŕdali, či zase bol u nich fasoláš, ale ona nič, iba spievala. A keď sa taká všetečnica, čo ťahala pánaboha za nohy, ale diabla za rohy, do nej pustila, prečo už toho svojho ožrana nevyhodí, odpovedala: dosť ho život bije! Nechodila do škôl, ale mala v sebe pokojnú múdrosť, súcit i milosrdenstvo. Nepoddávala sa zlosti, ak počula hrubosť, jedovatá slina sa jej nedotkla. Mlčky poľutovala papuľu, že sa nenaučila používať jazyk na to, na čo bol určený. No sama nikdy nenadávala, hrubého slova som od nej nepočula. A predsa sa každý jej tichého vplyvu trochu bál. Preto do nej zabŕdali. Mala muža opilca, dve deti, žila v obyčajnom domčeku, v tanistre si nosila chleby s praženicou, vo fľaši od sirupu lesná zmes osladený čaj, zavše ma pohladila po vlasoch, inokedy mi pomohla pri hriadke, aby som stíhala „normu“, špendlíkom mi vybrala zadretú triesku, vystríhala ma pred hadmi na lesnej lúke, naučila ma rozoznať búrkové mraky…

Kde sa tie dobré lesné žienky podeli! Ako je možné, že už nepočujeme ich spev, ale poddávame sa zlostnému ryku besných húb, ktoré zaplienili verejný priestor?

(Text vyšiel na Pravda.sk 3. 5. 2022)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama