Reklama
Reklama

O čom hovoria parížske cintoríny (1)

Počet zobrazení: 1584

Akosi sa neviem zmieriť s tým, že moderná pedagogika (podľa mňa) príliš forsíruje tvorivosť myslenia nad osvojovaním si základných faktov o našej prítomnosti, no hlavne minulosti. Na to vraj máme internet. Ak dnes slovenský vysokoškolák alebo dospelý inžinier začuje pri spoločenskej konverzácii nejaké mená, ktoré mu nič nehovoria (napríklad Gérard Philiphe, Joseph Haydn, Indira Gándhiová a pod ), zrejme si určite po návrate domov sadne k počítaču, aby si doplnil svoje medzery vo všeobecnom vzdelaní(!?). Ak v tomto smere zaostáva škola, je to istá šanca pre osvetu. Národné osvetové centrum už od roku 1995 (popri aktivitách v oblasti záujmovej umeleckej činnosti a mimoškolskom vzdelávaní) vydáva kultúrno-historický kalendár. Každoročne v ňom uvádza anotácie o významných osobnostiach, ktoré v danom roku pomyselne oslavujú svoje narodenie či smrť. Istý čas som sa spolupodieľal na koncipovaní hesiel osobností, ktoré sa však v posledných rokoch zredukovali na užšie chápanú kultúru a predovšetkým na domácich jubilantov Potrebu takéhoto „dovzdelávania sa“ ukazuje aj televízna vedomostná súťaž Duel, v ktorej aj všeobecne dobre rozhľadení súťažiaci občas strelia“ poriadne vedľa, napríklad pomýliac si renesanciu s osvietenstvom, alebo označiac za autora opery Carmen Verdiho. Veď aj otázky z oblasti umenia si vždy vyberajú nakoniec a volia si najnižšiu možnú bodovú hodnotu, lebo si neveria.

1024px-monmartre_cemetery.jpg
Cintorín Montmartre.
Foto: Elisabetta Cipolla, Tantalas
, voľné dielo

V čom mi osobne pomohli vedomosti z dejín kultúry? Nuž napríklad pri návštevách Paríža (ktorý bol vždy mekkou umenia) som sa po návštevách múzeí, výstav a divadiel pobral na parížske cintoríny. Nie preto, aby som obdivoval architektúru pomníkov, lež aby som vzdal hold velikánom svetového kultúrneho dedičstva, ktorí tam spia svoj večný sen. Paríž má tri veľké cintoríny, ktoré môžu byť ozajstnou prechádzkou po umení a kultúre minulosti. Père Lachaise, cintorín Montparnasse a cintorín Montmartre. Zatiaľ na sústredím na ten posledný, ktorý je najmenší a rozprestiera sa „ en“ na ploche 10,48 ha. Je situovaný pomerne blízo od slávneho varieté Moulin Rouge a od vykričanej štvrte Clichy.

Umením, ktoré pretrváva v podobe zachovaných artefaktov, je umenie literárne. Aj na cintoríne majú najväčšie zastúpenie majstri tohto „remesla“. Okrem Francúzov tu je pochovaný aj veľký nemecký romantický básnik Heinrich Heine (†1856), ktorý sa v Paríži cítil lepšie ako v rodnom kraji plnom antisemitizmu. Patril k najviac cenzurovaným autorom a z jeho rozsiahlej tvorby je vari najpopulárnejšia báseň Lorelei o vodnej panne lákajúcej do vĺn lodníkov. Druhým poetom je Poliak Juliusz Slowacki, ktorý podobne ako veľa Poliakov musel za svoju angažovanosť v národno-emancipačnom hnutí dožiť svoj život vo Francúzsku. Okrem poézie bol činný aj ako dramatik a jeho hru Balladina uvádzala činohra SND v 60. rokoch.

stendhal_tombe_cimetiere_montmartre.jpgStendhalov náhrobok.
Foto: Myrabella / Wikimedia Commons CC.03


Ľahké múzy v rámci divadelného umenia tu reprezentujú hroby Eugèna Labichea (†1888) a Georgesa Feydeaua (†1921). Prvý z nich sa preslávil skvelou komédiou Taliansky slamený klobúk, v ktorej strhujúcim tempom žongluje s princípom náhody a zámenou osôb. Viac než on sám je dnes známejšia filmová verzia jeho hry nakrútená slávnym René Clairom (je na popredných miestach v tzv. bruselskej ankete najlepších filmov histórie) a tiež operná verzia, ktorú pod názvom Slamený klobúk z Florencie zložil významný autor filmovej hudby (filmov Felliniho, Viscontiho a Zeffirelliho) Nino Rota. Druhým z nich je majster divadelných frašiek, z ktorých Chrobák v hlave sa udržal neuveriteľne dlho na repertoári bratislavskej činohry (premiéra 1990) a len v prvých štyroch sezónach zaznamenal  vyše 150 repríz. Vari všeobecne najznámejším spisovateľom pochovaným na Montmartri je Stendhal (†1842), ktorého sme kedysi mali na školách v osnovách literatúry vďaka jeho dvom románom – Červený a čierny a Väznica parmská. Oba boli úspešne sfilmované v hlavných úlohách s Gérardom Philiphom. Ale skvelé sú aj spisovateľove cestopisy a jeho životopis Život Rossiniho dokazuje, že dokonale rozumel ušľachtilému opernému spevu. Na Slovensku takmer neznámym je romantický básnik Alfred Vigny (†1864) a prozaik Henri Murger (†1861), autor románu Scény zo života bohémy (vyšiel v slovenčine v roku 1966, teda v čase, v ktorom ešte naše kníhkupectvá neboli zahltené sentimentálnymi románmi najmä anglosaskej proveniencie). Namiesto románu dnes u nás i vo svete rezonuje operný prepis jeho diela od Giacoma Pucciniho. Odbornú i umeleckú reflexiu francúzskeho romantizmu i realizmu si môžeme pripomenúť pri pomníku Theophila Gautiera (†1872), literárneho kritika, básnika parnasizmu a esejistu, okrem iného autora scenára k známemu baletu Giselle a autora dobrodružného románu Kapitán Fracasse (vyšiel len v češtine), napísaného na spôsob románov Alexandra Dumasa staršieho. Na cintoríne odpočíva nielen nemanželský syn autora Troch mušketierov Alexander Dumas ml. (†1895) známy vďaka autobiografickej histórii lásky k slávnej žene parížskeho polosveta (Dáma s kaméliami, viackrát sfilmovaná a použitá skladateľom Verdim v opere Traviata), ale aj objekt synovej lásky Alphonsine Plessis, ktorej hrob je v súpise pamätníkov pri vchode do cintorína označený decentne ako hrob herečky. Na cintoríne nájdeme aj hrob hlavného predstaviteľa literárneho naturalizmu Émile Zolu (†1902), ku ktorého najslávnejším románom patri Brucho Paríža, Nana a Germinal. Významne sa angažoval v tzv. Dreyfusovej afére na strane neprávom odsúdeného. K pamätníkom divadelníkov patria aj hroby Louisa Jouveta, známeho herca a divadelného riaditeľa presláveného interpretáciou Molièrových postáv a Václav Nižinskij (†1950) ako modernizátor baletného prejavu a techniky a tiež skvelý choreograf činný v Ďagilevovom Ruskom balete v Paríži. Tomuto umelcovi vzdal pred pár rokmi hold aj baletný súbor SND inscenáciou Nižinskij – boh tanca.

offenbach_jaques_grave_montmartre_paris_04.jpgOffenbachov náhrobok.
Foto: Sebastian Wallroth / voľné dielo

Na cintoríne je pochovaných veľa francúzskych skladateľov 19. storočia. Začneme Hectorom Berliozom (†1869), predstaviteľom novoromantizmu a autorom diel na pomedzí opery a oratória (Trojania, Benvenuto Cellini), z ktorých Faustovo prekliatie uviedla v roku 2016 Opera SND. V Slovenskej filharmónii sa často uvádza jeho geniálna symfónia označovaná názvom Fantastická. Skladateľ Leo Delibes (†1891) bol u záujemcov o operu známy len brilantnou „zvonkovou“ áriou z opery Lakmé, no dnes na koncertoch čoraz častejšie počuť aj „lesbický“ duet z tejto opery, ktorý preslávili súčasné operné hviezdy Netrebko a Garanča. Skladateľ Fromental Halévy (†1862) sa do dejín opery zapísal len svojou Židovkou populárnou v Bratislave v medzivojnovom období a pre našich divákov „vzkriesenou“ nemeckým režisérom Konwitznym v roku 2016. Aj skladateľ Ambroise Thomas (†1897) bol v minulom storočí už známy len svojou operou Mignon (podľa Goetheho predlohy), no v storočí našom uviedla SND aj jeho Hamleta, ktorý nedávno slávil triumf aj v Ostravskej opere. Ďalší pomník nám pripomína majstra operety Jacquesa Offenbacha (†1880), ktorého Krásna Helena a Orfeus v podsvetí s kritickým spoločenským ostňom sa v 50.rokoch ešte uvádzali aj v našom rozhlase na stanici Bratislava 1. Ku sklonku života napísal operu Hoffmanove rozprávky (s populárnou barcarollou), ktorú má najnovšie v repertoári aj Opera SND. Na vývoji francúzskej opery a operety má svoj podiel aj Henri Meilhac ako autor libreta Massenetovej Manon, spoluautor libreta Bizetovej Carmen a libretista viacerých Offenbachových operiet. Skladateľ Joseph Kosma (†1969) sa narodil v Budapešti, v Berlíne sa priatelil s Bertoldom Brechtom a v Paríži s básnikom Jacquesom Prévertom, ktorému zhudobnil 80 jeho básní. Objavil talent šansonierky Juliette Gréco a venoval sa filmovej hudbe (najmä pre Jeana Renoira a Marcela Carného).

dalida_cimetiere_de_montmartre_toussaint_2019.jpg Pomník speváčky Dalidy.
Foto Jatayou
/ CC 04

Od opery je už len kúsok ku spevu, ktorého reprezentanti majú na cintoríne dva pomníky. Prvý patrí opernej speváčke Pauline García Viardot (†1910), manželke riaditeľa slávneho Theatre italien a priateľke (aj intímnej) významných osobností (spisovateľ Turgenev a George Sandová, skladatelia Berlioz, Gounod). Sama tiež skladala piesne, z ktorých výber sme mohli počuť pred pár rokmi v Pálffyho paláci v interpretácii istej francúzskej speváčky. Ľahkému žánru v rámci spevu sa venovala talianska herečka a speváčka s umeleckým menom Dalida (†1987). Narodila sa v Egypte (kde získala aj titul Miss), ovládala desať jazykov a žala medzinárodné úspechy (55-krát získala Zlatú platňu), priatelila sa so šansoniermi Brellom, Aznavourom, Montandom a z  jej nahrávky piesne Ciao, ciao, bambino sa predalo 500 tisíc exemplárov.

Najvýznamnejšími filmármi ležiacimi na Montmartri sú Henry Clouzot (†1977) a Francois Truffaut (†1984). Najslávnejšími filmami toho prvého sú Mzda strachu (s Y. Montandom) a Pravda (s B. Bardotovou). Truffaut patrí k zakladateľom novej francúzskej vlny a okrem réžie sa venoval aj scenáristike a herectvu. Nakrútil sériu filmov s hercom J. P. Leaudom a úspešné filmy Jules a Jim, Americký sen a Posledné metro.

Z významných výtvarníkov na cintoríne nájdeme hroby Edgara Degasa (†1917) a Gustava Moreaua (†1898). Hoci Degasa priraďujú k impresionistom (oboslal sedem z ôsmich ich výstav v rokoch 1874 – 1888), sám sa k tomuto smeru nehlásil. Preslávil sa najprv obrazmi z prostredia konských dostihov, potom maľbami baletiek. Ovplyvnil tvorbu a priatelil sa s  maliarkami Berthou Morisotovou a Mary Casattovou hlásiacimi sa k impresionizmu. Moreau patril k maliarom symbolizmu, v roku 1886 v denníku Figaro uverejnil jeho manifest a v tvorbe sa venoval mytologickým námetom. Jeho obraz Zjavenie inšpiroval spisovateľa Oscara Wildea k napísaniu drámy Salome.

Osobitné postavenie má na cintoríne slávna Juliette Recamiér, propagátorka novoantického štýlu a empirového slohu, preslávená svojím parížskym salónom, ktorý navštevovala protinapoleónska opozícia, prenasledovaná režimom, priateľka romantického básnika Chateaubrianda a princa Augusta Pruského, portrétovaná oficiálnym maliarom cisárstva Davidom. Mimo osobností z umeleckých kruhov na cintoríne leží aj fyzik a vynálezca kyvadla Leon Foucault, ktorého meno použil ako nadpis v jednom zo svojich románov spisovateľ Umberto Eco.

Ak teda čitateľ týchto riadkov pri návšteve Paríža zablúdi na cintorín Montmartre, bude sa môcť lepšie orientovať v hádanke, „kto je kto“.

A kto všetko spočíva na cintoríne Montparnassu si povieme nabudúce.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama