Reklama
Reklama

Nastal čas byť radikálny, antisystémový a populistický

Počet zobrazení: 3429

Vo svete politiky už pôvodné pojmy a hodnoty dávno stratili svoj význam a stali sa súčasťou orwellovského newspeaku. Zmena je zaklínadlo na zachovanie status quo, ktoré podporíte novými tvárami. Alternatíva je variant toho istého neudržateľného systému – spôsob, ako mu predĺžiť životnosť. A progresívny znamená vziať ľuďom ich istoty, ktoré si kedysi ťažko vydobyli. Stranícke špičky na Slovensku tvoria ľudia, ktorí nemajú žiadnu politickú víziu. Ponúkajú vám nanajvýš čiastkové a krátkodobé sľuby, ako zvýšia zamestnanosť, znížia dane, pridajú trochu dôchodcom, trochu učiteľom, trochu lekárom, v nejakej forme podporia podnikateľov a poľnohospodárov, zvýšia kvalitu potravín, ochránia lesy, investujú do bezpečnosti a (samozrejme, obľúbený evergreen začínajúcich politikov) zmenia volebné obvody. Takéto programy sa začínajú podobať ako vajce vajcu a líšia sa len v detailoch. Máme však nejakú predstavu o tom, ako by malo Slovensko vyzerať o dvadsať, tridsať, päťdesiat rokov?

Vízie sme prenechali prognostikom a o ich scenáre sa politici príliš nezaujímajú. Pre nich sú ťažko uchopiteľné, keďže rozmýšľajú len v horizonte budúcich volieb, mocenských ziskov a momentálnych nálad obyvateľstva. Bývalý nemecký kancelár Helmut Schmidt dokonca ironicky hovorieval, že kto má vízie, mal by navštíviť lekára. Politika sa však hodnotovo vyprázdňuje, zmenila sa na rutinné riešenie problémov, a preto sa strany od seba takmer nedajú rozoznať. No bez ideálov a vízií nie je možné uskutočniť naozaj zásadné zmeny. Bez všetkých tých idealistov a vizionárov by bolo ľudstvo dodnes chudobné, zaostalé, hladné, hlúpe a choré. Naša spoločnosť je síce vyspelá, ale bezútešná, ak nemôžeme dúfať v nič lepšieho.

Kedysi bola nositeľom tohto pokroku ľavica. Ešte v roku 1968 hlásala: „Buďme realisti, žiadajme nemožné!“ Dnes ju však ovládla porazenecká mentalita. Zo strachu pred stratou voličských hlasov potláča radikálno-demokratické myslenie vo svojich radoch. Jedinou úlohou, ktorá jej zostala, je brzdiť a krotiť protivníkov v ich víťaznom pochode. No aj v tejto úlohe zlyháva, lebo ako trefne poznamenal nemecký filozof Jürgen Habermas, sociálni demokrati si netrúfajú krotiť kapitalizmus práve na tej úrovni, na ktorej sa im deregulované trhy z rúk vymykajú. Za tejto situácie už nikto nevie poriadne povedať, načo je taká ľavica vlastne potrebná. Stratila príbeh, ktorý by ľuďom rozprávala, stratila i jazyk, ktorým by ich oslovila. Ľavica už nerozpráva príbeh o nádeji a pokroku. Nepomôže jej sektárske filozofovanie s marxistickými termínmi, ani blúznenie o vlastnej morálnej prevahe a zastaraných myšlienkach. Musí z nej byť cítiť nielen pobúrenie a znechutenie, ale hlavne energia, nápady, chuť meniť svet k lepšiemu. To, čo dnešnej ľavici chýba, je nezlomné presvedčenie, že existuje iná cesta. Táto nová sila nesmie byť konformná, nesmie sa báť hlásať ideály, ktoré bude väčšinová spoločnosť spočiatku považovať za nereálne, smiešne alebo škandalózne. Áno, pokiaľ máte ambíciu zmeniť svet, nemôžete sa chcieť zapáčiť všetkým a musíte rátať s tým, že vás snobi všetkých odtieňov označia za bláznov. Ale stačí, ak si uvedomíte, že pred dvesto rokmi boli za šialené považované aj požiadavky na zrušenie otroctva, volebného práva pre ženy či osemhodinového pracovného času. Už Thomas More vedel, že utópie môžu byť nebezpečné, ak vyústia do uzavretých systémov ako boli v minulom storočí nacizmus či stalinizmus. No ak svoje ideály neudusíme v zvieracej kazajke, práve oni nás inšpirujú k pozitívnym zmenám, bez nich by nebol možný pokrok, humanizmus, láska či spravodlivosť.

Pre Slovensko to znamená výzvu nebyť neustále v tieni niekoho iného. Alexander Matuška o nás v jednej eseji napísal, že sa rodíme s opaskom na duši a s povahou trochárov, ktorí si nedávajú veľké ciele. Žijeme vo vleku neustáleho ohýbania chrbtov, podriaďovania sa, prispôsobovania, napodobňovania, nečerpáme energiu z nášho vnútra, ale odvolávame sa na iných. Nevysvetľujeme, či je to dobré, ale či to robia aj tí, ku ktorým vzhliadame. Nebolo to tak vždy. Naše dejiny sú plné príkladov vzopätí nášho ducha, keď sme boli v centre diania a keď sme určovali trendy. Slovensko v bronzovej dobe bolo považované za zbrojárske centrum celej Európy, zbrane sa vyvážali až do Mykén. Počas veľkomoravskej éry sme zrovnoprávnili staroslovienčinu na medzinárodnej scéne s latinčinou, gréčtinou a hebrejčinou. Majster Pavol z Levoče ohúril celý západný svet najvyšším gotickým oltárom na svete. V 16. storočí, keď sa z nášho územia vyvážalo najviac medi na svete a najviac striebra a zlata v Európe, malo Slovensko kľúčový strategický význam, odohrával sa na ňom rozhodujúci zápas o budúcnosť európskej civilizácie a najväčšie obete za slobodu priniesli práve obyvatelia tejto krajiny. V Slovenskom národnom povstaní, najväčšom protifašistickom povstaní na území dnešnej Európskej únie, sme si získali úctu celého sveta. A v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sme žali svetové úspechy na poli kultúry – film Obchod na korze získal Oscara, Bielikova fotografia z okupácie 1968 cenu World Press Photo, naša poézia od Rúfusa po Válka patrila k tomu najlepšiemu, čo vo svete v tom čase vzniklo. A dalo by sa pokračovať.

Vieme byť svetoví, vieme inšpirovať Európu. Ale na to, aby sme prekročili svoj tieň, nemôžeme svet okolo nás neustále donekonečna a márne dobiehať ako Achilles korytnačku, ale musíme sa odvážiť na revolučný skok, ktorý nás posunie na vyšší vývojový stupeň a zaradí nás medzi krajiny, ktoré určujú trendy podobne, ako to dnes robí Fínsko v školstve, Estónsko v informatizácii, Nórsko v diplomacii či Švajčiarsko v bankovníctve. A hneď na začiatok – musíme vrátiť dôležitým slovám ich význam.

Mocenské elity s výdatnou pomocou skorumpovaných médií dlho pracovali na tom, aby odňali pojmom radikálny, antisystémový či populistický ich pôvodnú silu. Byť radikálnym je dnes synonymom byť extrémistickým, hoci je to ťažký úder pod pás. Radikálny znamená dôsledný, principiálny, zásadný. Ako som povedal, radikálnou bola aj požiadavka na zrušenie otroctva. Radikálnou bola myšlienka demokracie. Radikálnym rozhodnutím bolo zavedenie povinnej školskej dochádzky. Mýliť si radikála s extrémistom je ako stotožňovať Ježiša Nazaretského s Adolfom Hitlerom. Podobne neférové je úmyselne nerozlišovať medzi odporcami dnešného režimu a hádzať ich do jedného vreca ako antisystémových. Súčasný systém je oligarchický. Brániť pravidlá tohto systému znamená brániť oligarchiu, nie demokraciu. Slobodná spoločnosť musí vedieť rozlišovať medzi tými, ktorí sú antisystémoví preto, lebo chcú zachrániť a prehĺbiť demokraciu a medzi tými, ktorí chcú zvrhnúť oligarchiu iba preto, aby nastolili stavovský režim alebo priamo fašistickú tyraniu. No a napokon populizmus. V posledných troch desaťročiach, presnejšie – v ére neoliberalizmu, nadobudol úplne nový význam. Široká verejnosť, politici, ale, žiaľ, čoraz častejšie aj politológovia, ho používajú ako nadávku. Chápu tento pojem ako politickú taktiku, ktorá sa zameriava na sľuby pre ľudí bez reálnych podkladov. Lenže populizmus sa dlhé stáročia, od antiky, minimálne od čias Ciceróna, chápal ako politická ideológia, ktorá sa zameriava na bežného človeka, odmieta elitárstvo a vyslovuje sa za rozšírenie prvkov demokracie. Rovnako definuje populizmus aj vplyvný Oxfordský encyklopedický slovník. Podľa neho je to „politický prístup, ktorý sa obracia na obyčajných ľudí, ktorí majú pocit, že etablované elitné skupiny ignorujú ich záujmy“.

Liberálna demokracia sa síce tvári ako neutrálny rámec pre legitímny zápas politických strán, v skutočnosti takou nikdy nebola, minimálne v spojitosti s neoliberalizmom nie. A tak za výdatnej pomoci médií bol za demokrata označovaný každý, kto schvaľoval antisociálne, často až nehumánne kroky neoliberálnych vlád a ako populista bol vykričaný každý, kto otváral sociálne témy, kto pripomínal sociálne práva a kto bránil sociálny štát. Je najvyšší čas sa z tejto schémy vymaniť a jasne povedať: nebudeme sa hanbiť brániť ľud, ktorý je zdrojom moci v štáte. Naopak, budeme napádať politicky privilegované elity, ktoré majú panický strach z obnovenia alebo prehĺbenia skutočnej demokracie, ktoré sa usilujú umlčať ľudí, ktorí chcú svoj hlas späť.

Dejiny ľavice – nie tej autoritatívnej, ktorá nám tu vládla štyridsať rokov a ktorá zdegenerovala skôr do podoby štátneho kapitalizmu, ale dejiny ľavice ako konceptu – sú dejinami rozširovania a prehlbovania demokracie. Boj za slobodu prejavu, boj za všeobecné volebné právo, boj za osemhodinový pracovný čas, boj za dovolenku, sociálne poistenie, zdravotnú starostlivosť pre všetkých – to všetko boli zápasy za prehlbovanie demokracie, za získanie kontroly nad vlastnými životmi. O čo iné ide teraz, keď bojujeme proti rozrastajúcemu sa panstvu oligarchie, ktorá dusí všetky demokratické procesy? A aký musí byť tento zápas, ak nie radikálny a antisystémový, keď nechcete vymeniť len správcov, ale podstatu moci?

Buď demokrat, buď radikálny, antisystémový a populistický, stoj za ľuďmi, bojuj za ľudí, pracuj pre ľudí, nehraj podľa pravidiel oligarchie, pozbieraj odvahu, aby si hovoril otvorene o povahe vykorisťovania, pomenuj veci pravým menom. Kapitalizmus vytvára nerovnosti, ktoré podkopávajú demokraciu. Štáty vychádzajú v ústrety požiadavkám kapitálu, nie ľudí, korporácie ovládli politiku, ľudia sú nútení k zadlžovaniu, aby rástla spotreba, lebo zisky kapitalizmu sú závislé na masovej spotrebe a liberálna demokracia nevie túto dilemu kapitalistickej spoločnosti vyriešiť.

Fareed Zakaria v svojej najoceňovanejšej knihe Budúcnosť slobody tvrdí, že o demokracii dnes píšu len radikálni myslitelia. A do istej miery je to aj pravda – tí, ktorí uchopili politickú a ekonomickú moc, predsa nepotrebujú demokraciu, ale uchovanie svojich privilégií a udržanie svojej moci. Dejiny demokracie boli vždy bojom proti koncentrovanej moci, bojom chudobných proti bohatým. Jediný spôsob, ako dnes zachrániť zmysel demokracie, je prehĺbiť ju na európskej úrovni a rozšíriť ju na národnej úrovni o ekonomickú dimenziu. Medzi základné revolučné požiadavky roku 1989 patrilo zrovnoprávnenie foriem vlastníctva. Dnes má však štátne vlastníctvo problém nielen udržať, ale aj obhájiť sa a družstevné vlastníctvo je zlikvidované. Pritom na Slovensku vzniklo roku 1845 prvé úverové družstvo v Európe a prvá Česko-slovenská republika bola družstevnou veľmocou: v roku 1938 tu pôsobilo vyše 16 000 aktívnych družstiev. Ak politická moc nedokáže kontrolovať ekonomickú, stáva sa bezmocnou. Ekonomická demokracia znamená podporu práv všetkých, ktorí sa chcú aktívne podieľať na riadení a ovplyvňovaní hospodárskych záležitostí štátu. Zviditeľňuje miestne komunity, mikropodnikanie, demokratické sociálne podnikanie a vôbec dôležitosť podpory malých znevýhodnených ekonomických hráčov, ktorých neprijateľne zaťažujú mnohé opatrenia vrátane elektronickej evidencie služieb (EET). Sústreďuje sa na zdaňovanie špekulácií, posilňovanie funkcií antimonopolných úradov a odborov či zastropovanie manažérskych platov. Niektoré z prvkov ekonomickej demokracie sa pokúšala zaviesť už Dubčekova Pražská jar. Podnikové rady pracujúcich s myšlienkou zamestnaneckého vlastníctva mohli byť revolučným činom, keby ich schválenie v parlamente neprekazila invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Presadenie ekonomickej demokracie v rámci „socializmu s ľudskou tvárou“ totiž prekážalo nielen sovietskemu, ale aj západnému hospodárskemu modelu a obe strany mali záujem na tom, aby sa nepreukázala jej životaschopnosť.

Nie, Slovensko nemusí stále iba niekoho napodobňovať, nemusí byť na chvoste svetových trendov, môže stáť na ich čele. Môže byť prvý európskym štátom, ktorý zavedie ekonomickú demokraciu – do ústavy i do praxe. Môže byť prvým európskym mierovým štátom, ktorý jednoducho zastaví nezmyselné výdavky na zbrojenie a ušetrené peniaze investuje do vlastného rozvoja. Môže byť prvým európskym štátom, ktorý uskutoční radikálnu zelenú transformáciu a stane sa vzorom svetových mocností pri dosiahnutí uhlíkovej neutrality. Buďme radikálni a inšpirujme svet, buďme antisystémoví a skoncujme s touto neudržateľnou civilizáciou, buďme populistickí a bráňme bežného človeka a demokraciu. Je čas prestať sa báť a začať robiť veci, ktoré majú zmysel.

(Text vyšiel na stránke edochmelar.sk 26. 6. 2019)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama