Reklama
Reklama

Musíme získať intelektuálnu a morálnu elitu (1)

Hovoríme s kandidátom na predsedu Matice slovenskej Romanom Michelkom, riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov
Počet zobrazení: 4448

m._sulanova_r._michelko.jpgMAGDALÉNA SULANOVÁ: Pán Michelko, v súvislosti s vašou kandidatúrou na post predsedu Matice slovenskej by som sa chcela spýtať, aký je váš vzťah k tejto inštitúcii? Môžete v krátkosti predstaviť svoju matičnú „kariéru“?

ROMAN MICHELKO:  V  Matici slovenskej pôsobím dvadsaťtri rokov. Dobre si pamätám celý jej vývoj, všetky jej vzostupy a pády. Nie som „dieťa okamihu“, nikto mi nikdy nedal „divokú kartu“. Do Matice som vstúpil v roku 1990 v čase prípravy jazykového zákona. Stal som sa podpredsedom miestneho odboru MS na študentskom internáte v Mlynskej doline. V roku 1995 ma zvolili do celoslovenského výboru Odboru Mladých matičiarov a v roku 1997 za člena jeho predsedníctva. V roku 1999 som sa stal podpredsedom Politologického odboru MS, v roku 2003 jeho predsedom. V roku 2010 ma zvolili za člena výboru MS a o rok na to za člena predsedníctva. Napriek tomu, že som nikdy nebol obľúbencom žiadneho predsedu, robil som, čo sa dalo a čo bolo v mojich silách. Na nasledujúce štyri roky som zvolený do funkcie predsedu Politologického odboru MS a delegáti októbrového valného zhromaždenia rozhodnú, či budem znova členom výboru MS, alebo či ma poveria najzodpovednejšou funkciou Matice slovenskej. V týchto dňoch sa pomaly uzatvára ťažký nominačný proces a som veľmi rád, že v podstate všetky funkčné vedecké odbory ma navrhli na post predsedu Matice slovenskej. Je pre mňa česť, že takmer celá matičná intelektuálna elita sa zhodla na podpore mojej osoby. Verím, že ju nesklamem.

MAGDALÉNA SULANOVÁ: Spomenuli ste vzostupy a pády Matice slovenskej. Môžete ich čitateľom priblížiť?

ROMAN MICHELKO:  Mnohí z nás si pamätajú na rok 1990, keď sa v parlamente prerokúval jazykový zákon – dnešné Župné námestie bolo preplnené ľuďmi. Obrovská autorita Matice slovenskej dokázala na obranu jazykového zákona zmobilizovať desaťtisíce ľudí. V tom období začal vplyv Matice slovenskej prudko rásť. V čase slobody sa začali otvárať témy ako národná svojbytnosť, dovŕšenie štátnosti, pokrivený model federácie. Matica sa stala lídrom tejto diskusie. Myslím, že minimálne v rokoch 1992 – 1993 môžeme hovoriť o najväčšom kredite, o najväčšom vplyve, ktorý mala Matica na slovenskú spoločnosť. Len vďaka vtedajšej autorite Matice sa uskutočnili stoly národnej dohody. Aj pre premiéra a členov vlády bolo cťou prísť na pôdu Matice. Práve tam sa kryštalizovali zásadné politické procesy. Vtedajšia autorita Matice zásadným spôsobom ovplyvnila smerovanie našej spoločnosti, ktoré nakoniec viedlo k zvrchovanosti a samostatnosti. Spolu s Koreňmi a  v poslednej fáze aj s Kongresom slovenskej inteligencie moderovala všetky tie procesy. Vysoká autorita Matice v slovenskej spoločnosti bola daná aj zložením jej výboru. Tvorili ho osobnosti spoločenského a kultúrneho života na vrchole tvorivých síl a s najvyšším spoločenským kreditom. Bol tam básnik Milan Rúfus, výnimočný slovenský herec Gustáv Valach, vynikajúca herečka a recitátorka Eva Kristínová, novinár Roman Kaliský, ľudia z akademického prostredia – jednoducho elita národa. V tom čase bola autorita Matice taká, že dokázala presadiť svoje idey do programov národne orientovaných politických strán. Na druhej strane Matica ostala vždy nadstranícka v najlepšom slova zmysle, nepresadzovala konkrétne strany, ale hodnoty.

Vďaka prajnosti vtedajších vlád vznikli postupne také matičné inštitúcie ako Slovenský historický ústav, Slovenský literárny ústav, Krajanské múzeum, Stredisko národnostných vzťahov, široká sieť Domov Matice slovenskej. Aktivity Matice boli relatívne štedro podporované z Ministerstva kultúry SR alebo štátu ako takého. V roku 1994 dostala Matica Neografiu, presnejšie povedané, štát jej ju vrátil za korunu, pretože to bol Jozef Cíger Hronský, ktorý ju v rokoch druhej svetovej vojny vybudoval vlastne od piky. Tým sa len napravila stará krivda. Do roku 1999 môžeme hovoriť o vzraste vplyvu Matice slovenskej – nielenže bola hodnotovým kompasom spoločnosti, ale vzrastala aj inštitucionálne.

Problém nastal po roku 1999 v súvislosti so zmenou vlády. Pamätám si, že v rozpočte poslednej Mečiarovej vlády na rok 1999 bol štátny príspevok na činnosť Matice okolo sto miliónov korún. S príchodom Milana Kňažka za ministra kultúry „padol“ na dva milióny. K úlohám, ktoré pre Maticu vyplývali zo zákona z roku 1997, patrila aj Slovenská národná knižnica (SNK). Vtedajšie vedenie Matice sa pokúsilo urobiť tlak na ministerstvo obmedzením služieb SNK, čím chcelo povedať, že Matica má isté úlohy, ale na ne nedostáva prostriedky. Vláda zareagovala prijatím zákona, ktorý oddelil SNK od Matice.

Od roku 1999 až dodnes je Matica v krízovom stave. Musela prepustiť vyše sto ľudí. Bol to veľmi ťažký a bolestný proces a Matica sa uzavrela do seba. Hrubým mocenským zásahom prišla o Slovenskú národnú knižnicu, o prvú a tretiu budovu, o množstvo zbierkových dokumentov. Bola to doslova „krádež“, ktorá je dodnes nevysporiadaná. Vtedy Matica pod vedením Jozefa Markuša zvolila akúsi pragmatickú cestu – nejako sa dohodneme, však nebudeme vystrkovať rožky, síce nás okradli, ale keď príde iná vláda, hádam sa to zvráti.  Situácia sa však, ako vieme, už nikdy nezmenila. Od toho roku 1999 je Matica vlastne v akomsi v režime prežitia.

MAGDALÉNA SULANOVÁ: Pred tromi rokmi, v roku 2010, došlo k výmene na poste predsedu. Dlhoročného predsedu Jozefa Markuša vystriedal Marián Tkáč. Čo predchádzalo tejto zmene?

r._michelko1.jpgROMAN MICHELKO: V  roku 2010 panovala v Matici obrovská únava z toho, že na jej čele je už dvadsať rokov Jozef Markuš. Bola tam personálne „zacementovaná“ istá skupina ľudí, ktorá sa správala tak, ako by mala svoje miesta vyárendované navždy. V takejto uzavretej inštitúcií bolo veľa nešvárov aj v zmysle fungovania, dávno stratila dynamiku. Markuš bol už unavený človek, ale zároveň úzkostlivo dbal, aby ho ľudia v jeho okolí nemohli prerásť (s výnimkou Jána Eštoka). Od  roku 2001 bolo viacero pokusov vystriedať ho, no až do roku 2010 sa to nepodarilo. Čo mu teda nakoniec zlomilo väz? Predovšetkým to, že množstvo matičiarov prišlo o celoživotné úspory v Podielovom družstve Slovenské investície (PDSI). Značná časť týchto ľudí bola zároveň aj delegátmi valného zhromaždenia. Je smutné, že až to spôsobilo jeho odchod z vedenia. Myslím, že ak by zmena nastala už v roku 2001, najneskôr v roku 2004, Matica sa mohla vyvíjať úplne inak.

Čo sa týka Tkáča, predpokladom jeho zvolenia bolo to, že ho takmer nikto osobne nepoznal. Nepoznali sme jeho vlastnosti, jeho neschopnosť komunikovať a viesť samosprávu. Bol vnímaný ako usilovný autor, ktorý písal knihy literatúry faktu. Dúfali sme, že bude dôstojnou alternatívou. Nedá sa mu uprieť – na rozdiel od pasívneho a unaveného Markuša –,  že je to dynamický človek. Je oveľa aktívnejším predsedom, chodí na mnohé akcie a vytvára dojem, že počúva ľudí. Jednoduchých ľudí a tých, ktorí od neho nič nechcú, asi aj počúva, nanešťastie však nepočúva tých, ktorých by počúvať mal. Negatíva, ktoré si so sebou do Matice doniesol, vysoko prevažujú prípadné pozitíva. Na druhej strane, napriek všetkému, čo sa stalo, musím povedať, že je dobré, že v roku 2010 nastala zmena, lebo ak by po všetkých kauzách, ktoré mala Matica za sebou, znova vyhral Markuš, zavládlo by absolútne zúfalstvo, že neexistuje žiadna okolnosť, ktorá by zmenila matičné status quo. Členská základňa však mala istú mieru sebareflexie napriek tomu, že dosiahnuť zmeny v Matici  je veľmi zložité a ťažké. A tie sa vtedy uskutočnili.

MAGDALÉNA SULANOVÁ: Krátko po nástupe Mariána Tkáča na predsednícky post začali vznikať rozpory medzi ním a výborom MS.  O čo vlastne ide?

ROMAN MICHELKO: Na začiatku treba vyvrátiť tézu, že tu existuje nejaký „markušovský“ výbor. Je to účelový výmysel a lož. Jozef Markuš je radový člen výboru bez nejakého zásadnejšieho vplyvu a väčšina ľudí vo výbore nemala na začiatku voči Tkáčovi nijaké predsudky. Iste mohli byť aj ľudia, ktorí mali s Tkáčom nejaký osobný problém alebo isté osobné averzie, no absolútna väčšina ľudí problém nemala a bola rada, že na predsedníckom poste došlo k zmene. Veľmi skoro sa však ukázalo, že absentuje niečo také ako komunikácia, diskusia, nejaká elementárna úcta a úsilie vypočuť si názory ľudí z výboru. Zásadným spôsobom treba zdôrazniť jednu vec: ľudia z výboru nie sú samozvanci. Majú rovnakú legitimitu ako predseda – odvodenú od volieb na valnom zhromaždení Matice slovenskej. Dlhé roky bez nároku na odmenu robia záslužnú matičnú prácu. Vďaka tomu majú silné zázemie tam, kde pôsobia a aj v rámci celej Matice. Až do „tkáčovského“ obdobia to bolo tak, že tvorili s predsedom jeden tím. Prvý zásadný konflikt medzi predsedom a výborom nastal, keď nový predseda veľmi tvrdohlavo a bez zmysluplných argumentov presadzoval za podpredsedu Matice Andreja Hrnčiara – človeka s nulovou matičnou minulosťou, bez matičného cítenia. Bola to facka do tváre mnohým poctivým matičiarom. Hrnčiar, primátor Martina, sa na valnom zhromaždení ani len nezúčastnil a nakoniec sa prejavil ako klasický oportunista. Napriek tomu, že ho výbor viackrát odmietol potvrdiť vo funkcii, predsedovi sa napokon podarilo Hrnčiara pretlačiť na post podpredsedu. On sa však – pri prvej príležitosti – stal poslancom za Most-Híd. Na čo ho vlastne Eštok a Tkáč potrebovali? Na to by vedeli najlepšie odpovedať oni sami, no aj samotní matičiari vedia svoje.

Ďalšie konflikty vznikali z toho, že sa prišlo s úplne iracionálnym modelom likvidácie bratislavských vedeckých pracovísk. Išlo o zrušenie Krajanského múzea a Slovenského historického ústavu v Bratislave. Absurdné argumenty nikoho nepresvedčili. Proti vôli a napriek petícii našich najvýznamnejších historikov sa likvidovalo. Treba si uvedomiť, že Historický odbor MS je rodinným striebrom Matice. Sú tam osobnosti ako Marsina, Kučera, Letz, Lukačka, Hrnko, Mrva, Vnuk, čiže skutočne to najlepšie, čo slovenská historiografia má. Ako člena Historického odboru MS na prizývali na rôzne rokovania a tam som zažíval absurdné scény. Napríklad, keď sa pokúsili profesora Marsinu odvolať z postu predsedu redakčnej rady Historického zborníka a nominovať tam človeka s nulovou matičnou históriou, ktorý sa navyše často o Matici slovenskej vyjadroval s neskrývaným dešpektom. Po dvojhodinovej diskusii použili jediný „obuškový“ argument – kto platí, ten diktuje. Konkurzy na post riaditeľa Slovenského historického ústavu a Krajanského múzea vypísali do Martina, pritom štatúty týchto pracovísk boli ešte vždy v Bratislave. Ukázalo sa, a to veľmi skoro, že pravidlá pre Tkáča nemajú nijaký zmysel. Veľmi problematické bolo odvolanie šéfredaktora Slovenských národných novín, všetko sa robilo len hrubou silou. Po takomto postupe sa výbor ako garant demokratického charakteru Matice dostal logicky do konfliktu s predsedom. Žiadna inštitúcia nemôže fungovať, pokiaľ sa nectia pravidlá. Aj štatutár musí vedieť prehrávať, najmä ak nevie väčšinu presvedčiť a zistí, že jeho názor je menšinový. Nestalo sa. Na post riaditeľa Slovenského historického ústavu presadil svojho bratranca, ktorý „zaujal“ iba tým, že dobrých „tristo“ dní v roku je na PN-ke. Okrem toho s príchodom dua Tkáč – Eštok sa v MS vynorili aj zásadné ekonomické kauzy.

MAGDALÉNA SULANOVÁ: Práve na to by som sa chcela spýtať. O čo teda ide v kauze Euroteg a v kauze záložného právo na Dom Matice slovenskej v Michalovciach?

r._michelko2.jpgROMAN MICHELKO: Hneď po zvolení do výboru MS sme dostávali znepokojivé neoficiálne informácie o tom, že sa v Matici dejú akési nekalosti. (K profilu pána Eštoka chcem povedať, že v živote som nečítal nijakú jeho esej či článok alebo komentár, v ktorom by sa vyjadroval k slovenským dejinám, alebo hodnotám, ktoré Matica presadzuje.) Vedelo sa, že existuje nejaká zmluva so spoločnosťou Euroteg z Michaloviec, ktorej konateľom je rodinne spriaznený človek bývalého exsprávcu Eštoka. Jeho firma mala s Maticou podpísanú zmluvu, podľa ktorej za poradenstvo pri čerpaní eurofondov mala zinkasovať 550 000 eur, teda 16,5 milióna bývalých slovenských korún. Výbor MS sa hneď pýtal: čo za poradenstvo to vlastne je? Je to nejaká  30- alebo 50-stranová brožúrka ocenená na takúto sumu? Ako je postavená  zmluva? Musíme platiť, len keď sa získajú eurofondy, alebo aj keď sa nezískajú? Samozrejme, každému bolo hneď jasné, o čo ide. V roku 2006, keď bolo Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR pod kuratelou SNS, zriadil sa operačný program, ktorého  prijímateľom mohla byť aj Matica slovenská. Cez túto firmu sa mala niekam časť získaných prostriedkov presunúť... A členovia výboru mali byť spoluzodpovední za takéto pochybné kšefty. Zmluva sa nakoniec nerealizovala, lebo v roku 2010 skončila vláda. No my sme vyše dvoch rokov na každom výbore MS bojovali za to, aby bola zrušená. Pritom nikto z nás nemohol do zmluvy nahliadnuť, len sprostredkovane sme poznali jej základné parametre. Tuším, že predseda Dozorného výboru MS asi po roku a pol dostal raz  zmluvu na nahliadnutie. Nakoniec po vyše dvoch rokoch sme presadili uznesenie, aby bola zmluva zrušená.

K druhej kauze: jedna z mnohých firiem exsprávcu si zobrala na svoj súkromný biznis úver, pri ktorom ručila Domom MS v Michalovciach. Jednoducho, s matičným majetkom sa nakladalo, akoby išlo o súkromný majetok. Dodnes je tuším na list vlastníctva uvalené záložné právo pre UniCreditBank vo výške 70 000 eur. Na obhájenie sa používali argumenty typu: vraj sa nič nedeje a ak je tam aj záložné právo, veď ten úver pravidelne splácajú, a keď ho splatia, bude to v poriadku. Čo však v prípade, ak by úver prestali splácať? Dom Matice v Michalovciach by sa exekuoval v prospech banky.

Keď tieto skutočnosti vyplávali na povrch, stáli sme ako výbor MS pred dilemou: ísť s tým na verejnosť a ohroziť tak Maticu, alebo to nechať tak a stať sa tým pádom spoluvinníkmi? Ministrom kultúry bol vtedy Daniel Krajcer, v parlamente sedel Peter Zajac, ktorý ako vplyvný poslanec Mostu-Híd nevynechal jedinú príležitosť, aby si nekopol do Matice. Problém bol v tom, že nikto z nás nechcel a nechce poškodiť Maticu, chceli sme len zaviesť do Matice štandardné pomery, jasnosť, čestnosť, transparentnosť. Nechceli sme „vyliať s vaničkou aj dieťa“. Preto sme boli relatívne zdržanliví a snažili sa dosiahnuť nápravu  na pôde Matice. Dnes je situácia iná. Nastal čas, aby celá matičná verejnosť vedela, akí ľudia sú v jej vedení a kam ju vedú. Museli sme prekročiť Rubikon a s plnou vervou sa pokúsiť o obrodu Matice slovenskej. Som presvedčený, že súčasný minister kultúry Marek Maďarič nezneužije dnešný krízový stav. To, čo sa deje, bude vnímať ako obrodu a snahu o očistenie jej dobrého mena, určite nebude mať záujem aktívne ju likvidovať. Dnes je Matica oveľa viac ohrozená zvnútra ako zvonku. Nastal čas, keď už nesmieme mlčať, ale jasne a jednoznačne povedať, ako to všetko v skutočnosti je.

MAGDALÉNA SULANOVÁ: Už ste sa stručne zmienili o tom, ako pôsobí Marián Tkáč na poste predsedu. Čo vyčítate súčasnému predsedovi Matice pri jej spravovaní?

ROMAN MICHELKO: Treba si uvedomiť, že Matica nie je firma, nie je to  monokratická inštitúcia, v ktorej hore je šéf a všetci ostatní ho musia iba počúvať. Matica je samospráva. Samospráva znamená, že sa na jej smerovaní a chode podieľajú ľudia, ktorí majú legitimitu získanú od voliacich orgánov MS. Predseda je len prvý medzi rovnými a jeho sila je len v jeho schopnosti presvedčiť o svojej vízii ostatných a v schopnosti zapojiť ich do jej presadzovania. Ak to nevie, mal by si jasne priznať, že zlyhal. Bohužiaľ, ani jeden jediný raz si Tkáč nesadol s vplyvnými členmi výboru MS a neprerokoval s nimi niektoré svoje vízie, ani jeden jediný raz vážne nerokoval so zámerom, že sa dohodneme, kto je priechodný a kto nie – či už do predsedníctva alebo na post správcu MS. Keď snem MS v roku 2011 prijal nové stanovy, podľa ktorých správca musí byť zvolený výborom, automaticky sme predpokladali, že ak neprejde ním navrhnutý človek, bude hľadať alternatívu. Rátali sme s tým, že bude rokovať, diskutovať o svojich nomináciách, hľadať riešenie. Realita je taká, že prvýkrát v 23-ročných dejinách Matice slovenskej po roku 1990 nemá Matica rok a pol správcu ani funkčné predsedníctvo.

Tkáč nie je človek dialógu, nikoho nepočúva, nie je schopný diskusií a ani tej najmenšej sebareflexie. Tým, samozrejme, nehovorím, že predseda má byť oportunista, ktorý každému dá za pravdu, človek bez vlastného názoru. Obrovský spor bol napríklad v tom, že predseda MS chcel presadiť také štatúty krajských rád, podľa ktorých by ľudia z jednotlivých krajov nemali právo  navrhnúť si vlastných kandidátov na miesto predsedu krajskej rady. Túto kompetenciu mal mať jedine predseda. Už len ten samotný nápad je absurdný. Napriek tomu boj o štatúty trval asi rok a pol. Dozorný výbor jasne konštatoval, že jeho návrh je v rozpore so stanovami. Len vďaka ťažkému a dlhému boju majú teda matičiari právo navrhovať si vlastných kandidátov. Vďaka tomu sa predsedami krajských rád stali ľudia, ktorí majú prirodzenú autoritu, a nie niekto, koho im nadiktujú zhora.

Z tohto „súdka“ je aj jeho návrh nových stanov MS, ktoré nedávno predniesol na krajskej rade v Košiciach. Navrhuje jednak, aby každý kraj mal rovnaké zastúpenie po dvoch členoch, čo je radikálny pokles oproti súčasnému stavu, predovšetkým však chce menovať viac než tretinu členov výboru MS. To je absurdné. Predstavte si, že by starosta z dvanástich poslancov zastupiteľstva päť menoval podľa svojej vôle, nie podľa výsledkov volieb. Absolútne nepochopil, že samospráva je postavená na princípe legitimity. To znamená, že o podstatných veciach môžu rozhodovať len ľudia, ktorí na to získali mandát v demokratických voľbách a ktorí skutočne zastupujú názory a záujmy ľudí, čo ich zvolili. Na spestrenie, kam až klesla úroveň rokovaní výboru MS, uvediem niekoľko príkladov. Raz sme vyše dvoch hodín diskutovali o tom, či je 19 viac ako 20 – jedno hlasovanie sa totiž skončilo pomerom 20 : 19. Predseda ho neakceptoval. Pritom bolo nespochybniteľné, účasť na ňom bola stopercentná. Chcel dať hlasovať o výsledku hlasovania per rollam. Odmietol prijať toto hlasovanie, nakoniec sa teda hlasovalo o tom, či skutočne 20 je viac ako 19! To je úplný nonsens. A to už nehovorím o úrovni rokovania výborov MS, vrieska sa tam po ľuďoch, vo vzduchu lietajú vyhrážky, ľudia sa navzájom urážajú.

Ak hovoríme o vnútromatičných súbojoch, nemôžem nespomenúť boj o uplatnenie stanov, konkrétne už o spomínanej funkcii správcu. Nové stanovy z roku 2011 boli okrem iného aj o tom, že druhá najvyššia funkcia v Matici – teda správca, musí mať nejakú legitimitu. Po dlhej diskusii sa rozhodlo, že každý, kto chce byť správcom, musí mať na jednej strane dôveru predsedu, ale zároveň aj výboru MS. Inak povedané, správcu musí zvoliť či potvrdiť výbor MS. Uskutočnili sa až tri rokovania výboru, aby sa napokon platné stanovy naplnili. Najprv v januári 2012 bolo rokovanie predčasne ukončené skôr, ako sa tento bod dostal na program, v júni 2012 bola štvorhodinová debata, či je predseda povinný predložiť kandidáta výboru MS alebo nie. Výbor MS prijal jasné uznesenie, že predseda je povinný v tomto duchu konať. Dozorný výbor MS to následne potvrdil. No a predseda nám neoficiálne odkázal, že to urobí, ale až v budúcom volebnom období. Také niečo nemožno pripustiť. Jasne sme dali najavo, že to nemienime akceptovať, resp., že všetkými silami budeme brániť demokratický charakter Matice a trvať na dodržiavaní stanov. Nakoniec sa však o správcovi MS nehlasovalo, keďže deň pred zasadaním výboru sám abdikoval a odvtedy je post správcu neobsadený. Napriek tomu však predseda exsprávcu Eštoka presadzoval aspoň ako radového člena predsedníctva a tam nastala hodina pravdy. Z 39 členov výboru MS dostal 8 hlasov – takýto človek s takouto zúfalou legitimitou riadil MS ako správca viac než polovicu funkčného obdobia.

(Nekrátená verzia rozhovoru pre Literárny týždenník 29  – 30/ 2013 - prvá časť)

Foto: Ladislav Lesay

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama