Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Kto dobabral Slovensko?

Počet zobrazení: 3488

Bolo ich viacej, no niekto musel začať. Na počiatku bol „nežný november“ 1989, vtedy ešte v československom štáte. Starí vládcovia padli a prišli noví. Pred divákmi na námestiach a v aulách vysokých škôl predvádzali slohové cvičenia o slobode a humanizme, o tom, ako si budeme všetci rovní, najmä pred zákonmi. Už vtedy stála na okraji množiny študentov v aule UK krásna blondínka -IR. Poznamenala: tu ide o privatizáciu štátneho majetku. Na tribúne znelo niečo iné. Ona vedela viac, asi bola medzi vyvolenými. Jindřich Plachta v jednom filme poznamenal: krásavice inteligentní.

Nová garnitúra urobila iba dve zásadné chyby: zorganizovala divoký pohon na štátny majetok (divoká privatizácia) a podrazila domácu ekonomiku (iba výrobu a distribúciu čohokoľvek). Zdá sa vám to tragické? Ono to aj bolo tragické a tento prístup sa stále nezastavil. Kedysi sme hovorili, že československý štát musel byť veľmi bohatý, ak sa už toľko rozkradlo a stále je čo kradnúť. Žeby to stále platilo?

Po revolúciách je pomerne bežné, že riadiaci pracovníci sú povyhadzovaní a prídu noví, ktorí nemajú skúsenosti, ale často ani odborné znalosti a dobrú vôľu. Tak to bolo po „víťaznom februári“, aj po „nežnom novembri“. Ak chce nejaká garnitúra aj dnes masovo vyhadzovať riadiacich pracovníkov, tak označí svoj príchod k moci ako revolúciu (napr. nájazd dzurindovcov či dnes matovičovcov). Pochopiteľne, že takýto prístup podkopáva silu krajiny.

Čo sa teda stalo? Československo bolo sebestačné v produkcii potravín. Nemali sme dosť exotického ovocia, ale základných potravín bolo dosť. Po novembri sme na príkaz Bruselu (neboli sme členom bruselského zoskupenia) museli znížiť stavy hovädzieho dobytka, aj ošípaných, no aj výmery obrábaných polí. Navyše sme museli odstrániť zavlažovacie aj melioračné zariadenia a prestať s chémiou na poliach. To všetko preto, že Západ mal stále vysokú produkciu potravín, ktoré boli dotované, a preto vyzerali lacné a potrebovali pre ne odbyt. Dotácie do poľnohospodárstva sa však týkali iba krajín pred vstupom našich krajín do ES (neskôr Európska únia).

V Československu boli zrušené družstvá a štátne majetky, vraj preto, že sa prezidentovi Havlovi nepáčil pohľad z lietadla na rozsiahle jednofarebné polia – nuž svet vyzerá inak zo zámku a inak z podzámčia. Tu však nešlo o estetický dojem, ale o ekonomickú podstatu.

Československo malo aj celkom dobre vybudovanú obchodnú sieť (vrátane Tuzexov). Veľké siete prešli do rúk cudzincom. Vtedy som mal na návšteve amerického kolegu, ktorý mi s hrdosťou povedal, že ho teší pohľad na TESCO, cíti sa ako doma. Mal som chuť mu povedať, že každá vojna – aj studená – má víťaza a porazeného. Po každej vojne porazený platí výdavky víťaza, ktoré pomíňal vo vojne. On by to však nepochopil, ako povedal, je hrdý na svoju vlasť.

Nákladnú železničnú dopravu nahradili cestné kamióny – bol to spôsob privatizácie dopravy. Železničná je efektívnejšia, aj rýchlejšia, nepodlieha dopravným zápcham. Tak štát prišiel o ďalšiu sliepku znášajúcu zlaté vajcia.

Československo malo tiež celkom dobrú priemyselnú výrobu. Vojenské fabriky opäť prešli do cudzích rúk a viaceré následne skrachovali. Veď ide o boj na trhoch.

Slovensko prišlo o pomerne veľkú sliepku, povedal by som priamo kačicu, ktorá znášala zlaté vajcia – výrobu lodí, ktoré boli určené nielen na riečnu dopravu, ale aj príbrežnú námornú.

Potom prišli na rad energetika a telekomunikácie. Energetiku sme horko-ťažko získali opäť pod kontrolu, hoci nie celkom, Telekom je zase územný Deutche Telekom.

Rozvetvený systém čerpacích púmp na benzín sme odovzdali neznámej firme do Maďarska. Kto zo slovenských politikov na tom zbohatol?

No ani zdravotníctvo, sociálne služby a školstvo nezostalo mimo ničiaceho záberu politikov.

Pozrime sa na školstvo. Nemali sme zlé školstvo, najmä predškolské zariadenia robili dobrú prácu. Ich privatizácia priviedla komerciu tam, kde by mala dominovať ľudskosť, mimochodom to platí aj o sociálnych službách.

Vznikli mnohé nové vysoké školy, ich počet sa približuje k číslu 40. To je mnoho a na tom majú zásadný podiel politici, pretože verejné vysoké školy vznikajú zákonom v NR SR, súkromným dáva oprávnenie vláda a štátnym (policajti a vojaci) zase rezorty. Takže politici dobre vedeli o narastaní počtu vysokých škôl a nestarali sa o otázku ich kvality a dnes aj užitočnosti. Odrazu vedia nariekať nad tým, či sú pre hospodárstvo a pracovný trh potrebné. Takéto otázky si mali dávať stále. No pracovný trh má ovplyvňovať iba menšiu časť vzdelávacieho procesu. Ide o vedu a vzdelávanie spoločnosti – to v prvom rade.

Aby bol možný vznik vysokých škôl a študijných odborov, tak je potrebná úspešná akreditácia, čo vykonávala Akreditačná komisia ako poradná organizácia vlády. Ako si plnila svoju funkciu? Čo bol motív pre jej rozhodnutie? No...

S tým súvisí aj „vznik“ nových docentov a profesorov. Tu je hlavná zodpovednosť na dekanoch a rektoroch vysokých škôl. Majú v tomto smere stále čisté svedomie? Chápem, že svedomie nie je objektívny faktor, ide o čisto osobné chápanie a posudzovanie nejakej činnosti či postojov.

V tomto našom nedostatku má však prsty Európska únia. Svojho času odtiaľ išiel názor (a pokyn), že by až 60 % občanov únie malo mať aspoň prvý stupeň vysokoškolského vzdelania (bakalár). No a keď už je človek na vysokej škole, prečo by nepokračoval? Školy nie sú tlačené ku kvalite, ale ku kvantite – dostávajú peniaze podľa počtu študentov, no a súkromné vlastne tiež.

Nikto na Slovensku neurobil seriózny odhad, koľko by malo byť odborníkov v jednotlivých odvetviach národného hospodárstva. Sú tu iba výkriky politikov, že čohosi je priveľa. Seriózne by sa mala vláda vyjadriť, koľko spoločnosť potrebuje odborníkov z jednotlivých odborov a na ten počet dať prostriedky – ak chce niekto študovať „navyše“, a nespĺňa kritériá pre prijatie, tak si to bude musieť zaplatiť. No a s tým súvisí úprava počtu, ale najmä kvality vysokých škôl. To je však koncepčná otázka, nie politická.

Vlády na Slovensku sa zaoberajú v prvom rade operatívou, viditeľne na koncepciu nemyslia – nemajú na to? Situácia sa nezlepšuje, zakorenením nedostatkov sa budú tieto ťažšie odstraňovať, lebo treba vytrhnúť aj korene. Raz v budúcnosti však bude potrebné začať s koncepciou rozvoja Slovenska, čím neskôr, tým horšie. Inak sa z našej krajiny stane nezaujímavá časť kontinentu či nejakej únie bez rozvojových ambícií a schopností.

Doteraz bola určujúcou vlastnosťou, ktorá hýbala spoločnosťou, najmä hrabivosť – tak sa určovali smery rozvoja regiónov, aj rezortov. Tomuto stavu treba dať stopku – ale kto?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama