Reklama
Reklama

Kto bude niesť zodpovednosť za zníženie životnej úrovne po koronavíruse?

Počet zobrazení: 2182

Koronavírus je vážnym problémom dneška, ale podľa môjho názoru je hodne nadsadený a extrémne drahý. Náklady 3 – miliárd eur (1,5 miliardy/mesiac) na neviditeľného nepriateľa, rozosievajúceho smrť, na ktorého je súčasná veda krátka, boli a sú obhájiteľné iba vtedy, ak by každý občan stál zoči-voči smrti. Naša skúsenosť nám to však nepotvrdzuje!
Neviditeľný nepriateľ, smrť, ale predstavujú pojmy, ktoré umožňujú prekračovať hranice zdravého rozumu a umožňujú nám posunúť sa do sveta, kde fakty, čísla a peniaze môžu mať iný alebo dokonca žiadny význam.
Nakoniec väčšina politikov to vyjadrovala aj explicitne: „Ak ide o životy ľudí, peniaze sú nepodstatné!“
Treba ale rátať s tým, že po skončení krízy ľudia precitnú, a zbavení hrôzy z čísiel o smrti po celej planéte, budú konfrontovaní s nákladmi na pandémiu, ako aj s 19-timi zomrelými.
Kedysi za mlada, v časoch keď vychádzal humoristický časopis Roháč, bol na jednej titulnej strane obrázok stojaceho vlaku, z ktorého sa vykláňal rušňovodič, kričiaci, že vlak musel zastaviť, pretože na koľajniciach je prekážka. Z obrázku bolo jasné, že na koľajnici skutočne niečo leží. Bol to však iba tieň zo semaforu...
Možno všetkých tých, ktorí veria na smrtiaci účinok koronavírusu urazím tým, že prirovnávam pandémiu k tieňu na koľajnici, prípadne k smrti 19 ľudí.
Chápem, že vyostriť takto problém väčšina čitateľov bude považovať za politicky nekorektné. Napriek tomu si však myslím, že otázka, či vlak (spoločnosť) má pokračovať v jazde životom aj za prípadné ohrozenie 19 ľudských životov, alebo v záujme ich záchrany vypneme definitívne lokomotívu a ďalej pôjdu všetci už iba peši a budú čakať pokým im niekto nepomôže, je opodstatnená.
Výsledok tejto situácie je opäť tristný! Pomoc by už nepotrebovalo iba 19 ohrozených ľudí, ale 5 miliónov, ktorí sa rozhodli vrátiť o desiatky rokov späť.
Osobne týmto prirovnaním chcem iba povedať, že koronavírus je čosi s čím môžeme a musíme žiť!
Po potlačení koronavírusu je veľký predpoklad, že občania sa budú dívať naňho celkom inak a je možné, že obdobie marec až máj 2020 budú považovať za obdobie strateného rozumu.
Zdraví ľudia, ktorí prišli do kontaktu s koronavírusom ako aj tí, ktorí sa s ním ešte nestretli, budú si klásť otázku, na čo sme vynaložili 3 – 5 miliárd eur a čo nám po nich zostalo?
Konfrontovaní s číslami o pandémii na Slovensku budú chcieť brať na zodpovednosť tých, ktorí šírili strach a ktorí prinútili celú spoločnosť k neadekvátnym postojom a nákladom, s ktorými sa budeme vysporiadavať dlhé roky. Je takmer isté, že náš návrat do predkrízového stavu nebude ľahký a krátky, a s veľkou pravdepodobnosťou hospodárske dôsledky pandémie pocítime všetci na poklese životnej úrovne.
Otázka, kto nesie zodpovednosť za náklady pandémie bude absolútne regulárna a nebudeme sa jej môcť vyhnúť.
Boli to politici, imunológovia a lekári?
Boli to politici z predchádzajúcej vlády alebo politici súčasnej vlády, krízový štáb, vedecké ustanovizne, lekárske kapacity alebo médiá?
Tí všetci sa iba ťažko budú môcť vyhnúť zodpovednosti za šialenstvo koronavírusu.
Samozrejme, bez širších globálnych súvislostí by takáto hystéria nemohla prepuknúť ani u nás.
Každý občan mal informácie o tvrdom, až vojenskom prístupe pri potláčaní koronavírusu v 1,4-miliardovej Číne.
Na pozadí čísiel z Talianska, Španielska, na kopaní masových hrobov v USA, sa legitimizovali všetky opatrenia vlády, ktoré viedli k bezprecedentnému zásahu do života Slovenska.
 Nízke počty úmrtí, 1%-tné využitie pľúcnych ventilátorov, 1 200 pacientov, ktorí boli nútení v priebehu 3 mesiacov použiť na určitý čas nemocničné služby, však akoby naopak dodávali novú energiu k ešte prísnejším opatreniam.
Priaznivé štatistické údaje sa vydávali za dôkaz správnosti prijatých opatrení a dávali pocit, že je možné v podmienkach Slovenska definitívne zvíťaziť nad koronavírusom.
Čo možno asi najviac radikalizovalo politikov i imunológov boli tri matematické modely Inštitútu zdravotnej politiky (IZP), ktoré sa chápali ako výsledky vedeckých analýz.
Podľa pôvodnej prognózy scenára číslo 3/ Model prísnych opatrení, sme mali dosiahnuť po 40-tich dňoch takmer 20 tisíc nakazených s prognózou vrcholu 500-tisíc ľudí.
Najhroznejší variant, bez štátnych opatrení a zásahov, by, samozrejme, bol oveľa dramatickejší a nakoniec na vrchole by bol až milión tristo tisíc obyvateľov Slovenska nakazených.
IZP urobil po 20-tich dňoch úpravu prognózy a zásadným spôsobom znížil odhady šírenia koronavírusu. Hlavným dôvodom bolo priznanie si faktu, že pandémia má oveľa nižšiu dynamiku šírenia ako sa predpokladalo. Namiesto 500-tisíc nakazených na vrchole pandémie, znížili toto číslo na 170-tisíc.
Dnes, po 40-tich dňoch nám čísla ukazujú, že namiesto 20-tisíc nakazených, máme dnes 10-krát menej a to cca 2-tisíc. Môžeme to považovať za dôkaz, že krízu sme zvládli a neprišlo k extrémnemu preťaženiu zdravotného systému, čo bola najväčšia hrozba pandémie.
Prognózy IZP sú postavené na sekundárnych, ba dokonca možno povedať pochybných a nejasných kritériách.
Všetky tri modely vychádzajú z chybného predpokladu, že kľúčovým parametrom sú počty nakazených a stanovenie vrcholu pandémie.
Je všeobecne známe, že nakazenými môžu byť pacienti aj bez vonkajších príznakov.
Môžu byť šíriteľmi nákazy a popri tom vykazovať všetky známky zdravých ľudí.
Pod pojmom nakazení, tak môžu vystupovať v rôznom čase chorí aj zdraví ľudia.
Nejasnosť tohto parametra je veľká a nemôže spĺňať nároky vedeckej prognózy.
Čo môžeme sledovať a vyhodnocovať v pandémii, sú iba počty tých, ktorí použili nemocničné ošetrenie a tí, ktorí vyžadovali jednotky intenzívnej starostlivosti.
Najdôležitejším parametrom týchto prognóz sú ale počty zomrelých. IZP tento údaj predpokladám, že z etických dôvodov odmietol prognózovať, a ani v jednom modeli sa tento parameter neobjavil. Parameter smrtnosti či úmrtnosti je najvýznamnejší nielen z hľadiska fakticity a nebezpečnosti pandémie, ale mobilizuje občanov k podpore vládnych nariadení.
Je katastrofou, že nejaký matematický model šírenia koronavírusu môže abstrahovať od tohto parametra.
Nie menšou chybou je i to, že nie sú jasné kritériá, ktoré by určovali, čo to znamená zomrieť na koronavírus.
Je neuveriteľné, že to čo má byť na tejto pandémii najstrašnejšie, t.j. smrť je tak nejasne definované.
Zdá sa, akoby všetci súhlasili s tým, že čím väčší počet ľudí zomrie na koronavírus, tým lepšie pre marketingový boj s ním. Akoby bez smrti pandémia stratila význam a spochybnila všetky reštrikčné opatrenia. Akoby iba smrť dokázala legitimizovať vypnutie spoločnosti.
Je predsa vysoko pochybné zaraďovať do parametra zomrelých aj tých, pre ktorých hlavnou príčinou nebol koronavírus, ale iné dlhotrvajúce choroby a ich vysoký vek.
Nemôže predsa stačiť, že pacient s ťažkými srdcovocievnymi chorobami, u ktorého sa zistil koronavírus, sa považuje za obeť tejto choroby.
Komu záleží na tom, aby sme vyrábali tisícky a 10-tisícky obetí, ktoré zomreli na koronavírus? Zdá sa nám, že je oveľa jednoduchšie a racionálnejšie vysvetlenie pre veľkú časť zomrelých, že príčina ich smrti spočívala vo vyčerpanosti, schátralosti či vysokom veku pacientov a koronavírus je iba pridružená komplikácia.
Vo Francúzsku v začiatkoch pandémie akoby hľadali nejakú racionalitu v pochopení parametra smrti a neuvádzali do štatistík zomrelých v domovoch sociálnych služieb.
Je výsmechom honby za číslami úmrtí, ako je to napr. v Španielsku, že pracovali s úmrtiami pacientov i v takých prípadoch, kde neprebehli žiadne testy, a kde im postačilo, ak mali iba niektoré symptómy koronavírusu.
Vrcholom španielskych štatistík je to, že pracovali aj s číslami z pohrebných služieb...
V mnohých krajinách stačí pre zaradenie do štatistiky úmrtí aj púhe podozrenie, bez akýchkoľvek dôkazov.
Tieto problémy sa prejavili aj na Slovensku i v Čechách...
Predpokladám, že skončením pandémie, a som presvedčený, že sme blízko jej konca, sa presunie záujem občanov z medicínskej oblasti na ekonomické čísla. A do pozornosti sa dostane problém, za čo sme utratili 3 – 5 miliárd eur, ktoré tvoria významnú časť štátneho rozpočtu. Koľko nemocníc, koľko ciest a o koľko by sme mohli posunúť naše pracoviská, keby sme investovali do ich inovácie 15 – 30 % zo štátneho rozpočtu. My sme sa ale rozhodli v mene boja s koronavírusom hospodársky zdevastovať Slovensko. Možno jedinou útechou nám môže byť to, že nie sme v tom sami.
Aby sme lepšie pochopili extrémnu veľkosť týchto zdrojov, môžeme ich porovnať s tým, aká je štátna pomoc pre agrosektor. Štát v rozpočte ponúka každoročne celému agrosektoru iba 1 milión eur.
Musíme si ale všetci uvedomiť, že náklady 3 – 5 miliárd eur na likvidáciu neviditeľného nepriateľa budeme môcť pokryť iba pôžičkami, ktoré budeme musieť raz aj všetci zaplatiť!
Problémy slovenského riešenia pandémie sú sčasti aj výsledkom toho, že EÚ zlyhala v koordinovaní všetkých síl v boji proti pandémii. Je zlé, že pani Ursula von der Leyenová nedokázala vyvinúť úsilie ani len v definičných otázkach smrti... Je zrejmé, že to presahuje jej intelektuálne i organizačné schopnosti.
Personálne otázky vedenia EÚ tak v konečnom dôsledku môžu mať pre nás oveľa horšie následky ako celá pandémia.
Z hrôz, v ktorých žijeme a ktoré sú aj pred nami, vyplýva záver, že iba tvrdou prácou môžeme čeliť ich následkom. Tento postoj by sme nemali odkladať a k hospodárskej konsolidácii by sme mohli využiť už mesiac lásky. Je zvláštne, že to nevyžaduje žiadne ďalšie miliardy. Na to stačí iba jedna maličkosť. Veľká odvaha!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama