Reklama
Reklama

Koniec jednej éry vo vzdelávaní

Počet zobrazení: 3920

zochova_spse1_600.jpgVšeobecný a univerzálny vzdelávací systém existuje viac než dvesto rokov. Postupne zahrňoval takmer všetky skupiny obyvateľstva v civilizovanom svete a zvyšoval kvalitu a rozsah. Tento systém nadobudol svoj vrchol v druhej polovici 20. storočia. Odvtedy sme svedkami jeho úpadku.

Univerzitné vzdelanie skolabovalo

Vyššie vzdelanie malo priebehu týchto zhruba dvesto rokov zabezpečiť nielen všeobecné vzdelanie a schopnosť písať, čítať a počítať, ale hlavne v poslednom storočí zabezpečiť lepšiu prácu: menej fyzicky namáhavú, intelektuálne zaujímavejšiu a hlavne lepšie platenú než je monotónna fyzická práca. Vzdelanie dávalo perspektívu lepšieho života. V súčasnosti sme svedkami všade na svete, že aj vysoké vzdelanie  – a to nemyslím iba diplom z univerzity –, nezaručuje lepší život, istotu práce alebo vyšší plat. Naopak, sme svedkami, že univerzitný diplom vedie k nezamestnanosti alebo k nízko ohodnotenému pracovnému miestu, a učňovský certifikát na určité remeslo k práci a k relatívne dobrému platu.

Ak aj  univerzitne vzdelaný človek získa zamestnanie, čaká ho práca vo veľkej korporácii, doslova v priemyselnej administratíve resp. vo fabrike na úradníkov, kde sú všetky pracovné funkcie presne vymedzené a zadelené. Zamestnanec vykonáva monotónnu jednostrannú duševnú prácu  za počítačom. Vo veľkej inštitúcii platí tvrdá disciplína ako v armáde. Dôležité nie sú schopnosti a vzdelanie, ale protekcia, poslušnosť, podlízavosť a „ostré lakte“. Úradníci sú rozdelení do čiat, plukov a divízií, ktoré sa akurát inak volajú: oddelenia, odbory, úseky, korporácie a prislúchajú im funkcie od pešiakov cez čatárov, poručíkov, plukovníkov až po generálov. Nadriadení zadávajú podriadeným úlohy a príklady (ako učitelia žiakom v škole) a pešiaci – úradníci ich poslušne riešia ako žiaci. Pán učiteľ resp. nadriadený (čatár, poručík, plukovník) skontroluje, či úradník dobre vyriešil úlohu a udelí mu pochvalu (aj finančnú) alebo ho pokarhá. Intelektuálna náplň práce v administratívnych fabrikách nepresahuje intelektuálnu úroveň domácich úloh na základných školách. Pokojne by mohli tieto práce vykonávať aj žiaci základných škôl. Chýba im iba psychická vyzretosť, dospelosť. Jediným pozitívom v týchto úradníckych kasárňach je, že ľudia nie sú vystavení vetru, chladu a dažďu, i keď  zase nemajú žiadny pohyb, nie sú na vzduchu a klimatizácia im chorobu zaručí aj tak.

Sláva remeslu

Naopak, zo žiakov, ktorí sa horšie učili, sa stávajú remeselníci, ktorí majú svoju živnosť, firmu alebo pracujú v malej firme pre niekoho. Robia zákazky priamo pre klienta. Cieľom je čo najlepšie spraviť zákazku klientovi, vyriešiť jeho problémy, nie vyjsť v ústrety  nadriadenému v úlohe, ktorá je mnohokrát zbytočná, resp. nevieme na čo vlastne slúži. U remeselníka záleží na schopnostiach, kvalite práce, nie spokojnosti šéfa. Navyše, remeselník je slobodný, nie zavretý v administratívnych kasárenských budovách. Aj upratovačky sú na tom lepšie ako úradníci, pretože majú plán dňa a týždňa, vedia, čo majú urobiť, kdežto úradník zväčša pracuje náhodilo, nárazovo a bez dlhodobého zmysluplného konceptu.

Vzdelanie ako neschopnosť

Politici a podnikateľské elity sa domnievajú, že vysokoškoláci, ktorí nezohnali pracovné miesto, sú proste slabí jedinci neschopní sa presadiť na veľaváženom a jedinom pravdivom (pracovnom) trhu. Lenže mimo zamestnania zostávajú zväčša nie tí vysokoškoláci, ktorí sa zle učili, ale tí, ktorí nemajú už dnes opäť v našej republike dobrý pôvod (majetkový) alebo správne konexie. Politici a podnikateľské elity prehliadajú fakt, že mnohí vysokoškoláci, ktorí idú robiť monotónnu a intelektuálne doslova debilnú prácu za pás do fabriky, sa výborne učili alebo mali skvelé vzdelanie, a mnohí, ktorí sa učili zle a príliš talentu nemajú, dostali dobré miesto v korporáciách, a to len preto, že majú dobrý majetkový pôvod alebo správne konexie. Riešením pre „skrachovaných“ vysokoškolákov je ísť z univerzity na učňovskú školu a získať odborné remeselné vzdelanie. To neplatí pre tých, ktorí majú talent na matematiku alebo techniku. Lenže nie každého technika baví a má výborný talent na matematiku. A čo keď skrachovaný vysokoškolák nemá talent na manuálne práce, ale je napr. knihomoľ? Za kňaza? Či sa stane odpadom spoločnosti? K tomu sme nielen na Slovensku, ale v podstate na celom svete, dospeli...

Múdri slabí a drzí žiaci

Žiaci na základných s stredných školách pochopili fungovanie systému a radšej sa vôbec neučia. Načo, aj tak budú nezamestnaní. Má sa učiť iba preto, aby vyštudoval vysokú školu a zostal nezamestnaný? Na učňovku zoberú každého a absolvuje ju každý? Takže čo...? A keď bude mať talent na remeslo, bude si vždy lepšie žiť než učiteľ (ktorého cez hodiny môže beztrestne týrať), „divný“ vedec, úradník štátnej a verejnej správy, úradník v banke, filozof, účtovník a pod.

zochova_spse1_3.jpgOno tí žiaci majú aj kus pravdy: človek sa má naučiť čítať, písať, počítať a naučiť sa remeslo a nejako sa vo svete pretlčie. Prečo by sa milí žiaci mali učiť sibírske pohoria alebo najdlhšiu rieku v Indii? Na čo sú informácie, koľko presne meria Amazonka alebo akú výšku má Mount Everest? Kto z vás to vie?  Načo riešiť množstvo matematických príkladov, s ktorými nedokážu pohnúť ani ich rodičia? Prečo riešiť nespočetné príklady z matematiky a na konci školy nič nevedieť z princípov z matematiky? Koľko z vynikajúcich riešiteľov matematických príkladov rozumie systému matematiky? Je vedomosťou z jazyka rozoberanie syntaxe a významu nejakého úskočného textu? Na druhej strane, daný žiak nevie napísať zmysluplný list, žiadosť, sloh, komentár... Je zmyslom učiva z jazyka preberať na množstve hodín  povinnú literatúru, ktorú nikto nečíta a každý ju desaťročia opisuje? A keď aj áno, ako to pomôže absolventovi na trhu práce? Skôr naopak...

Nebolo by lepšie učiť podľa života: to v živote platí a funguje, to sa naučiť. Napríklad ako urobiť to a ono, vypočítať si prakticky to a ono, ako spoznať toho či onoho vtáka, ako sa orientovať v prírode, ako sa stavia budova, spoznať, ako funguje auto alebo stroj nielen podľa nákresu, učiť sa dejiny od súčasnosti do minulosti: z toho všetkého vyvodzovať teoretické závery, princípy fungovania. Nebolo by to lepšie a účinnejšie, než sa učiť doslovne poučky, čo je jednotkou hmotnosti alebo odporu v elektrine, učiť sa o krajinách veci, ktoré nikoho nezaujímajú.

Asi nie: najdôležitejšie je predsa uspieť v medzinárodných porovnávacom  testovaní, podľa od stola určených pochybných kritérií.

Nakoniec, treba pripomenúť historickú zmenu: v minulosti boli dlhodobo učiteľ alebo kňaz jediným zdrojom informácií a vedomostí pre obyčajný ľud. Dnes je situácia diametrálne odlišná: všetky informácie sa dajú na rôznej kvalitatívnej úrovni zistiť na internete: od praktických cez politické, historické, prírodovedné, medicínske až po matematické. Načo škola? Len ako skladište detí pre rodičov, kde rodičia a a žiak majú všetky práva a učiteľ len niektoré?

Liberalizácia a deformácia univerzít

Po roku 1968 sa liberalizovalo univerzitné vzdelanie na Západe. Začali sa otvárať mnohé odbory, prijímať v hojnom počte študenti, učitelia začali dávať dobré známky, pretože sa báli obvinenia z neobjektivity, začali namiesto tvorivých zadaní dávať testy s kategorickými odpoveďami, aby mali verifikovaný doklad, že všetko je objektívne: myslenie študentov prestalo byť podstatné. Študent sa stal tovarom. Prestal sa robiť výber na vysoké školy. Bakalársky stupeň (na Slovensku a v Česku stále neuznávaný, ale formálne  vyžadovaný)  nahradil stredné školy. Bývalý absolvent technicky zameranej strednej školy spred 30 rokov na Slovensku je pravdepodobne vedomostne a prakticky na tom lepšie ako mnohí absolventi týchto odborov na bakalárskom stupni, napr. v Austrálii, kde je tento stupeň, ak sa nemýlim, najviac rozšírený. Nepotrebovali na to ani rôzne projekty, štátnice, diplomové práce. Stačilo sa naučiť konkrétne vedomosti a ako sa to robí. Dnes sa to príliš v niektorých odboroch, školách a krajinách nevyžaduje. Načo dráždiť študentov? Nech prídu, zaplatia a úspešne skončia. Výsledkom je, že máme nielen nadbytok vysokoškolákov, ale aj, že z univerzít sa stali továrne na študentov, riadené finančnými manažérmi, buzerujúce pedagógov a vedcov formálnymi publikačnými požiadavkami, kde vedec má menšie slovo než sponzor z podnikateľského sektora.

Obviňovanie z opisovania a plagiátorstva sa stalo moderným. Zamyslel sa už niekto nad tým, že napr. v humanitných a spoločenských vedách nie je možné niečo nové objaviť len tak, pretože si to výkaz praje? V technických a prírodovedných vedách je to ľahšie, stačí urobiť pokus a merania a niečo z toho vyjde – je jedno čo. To si skutočne niekto myslí, že pri zapojení toľkých ľudí do výskumu sa objaví každú chvíľu niečo nové, že každý bude objaviteľom a vedcom, že prednedávnom niečo objavené nemá už žiadnu hodnotu? (Grafománia.) Myslieť si to môže akurát hlupák. Preto je múdre, že študenti opisujú. Prečo by neopisovali, keď už na tú tému mnohí všetko napísali? Je to predsa veľmi logické a múdre riešenie. Či múdrejšie je, najprv hádzať zem z ľavej kopy na pravú a potom naopak a vystatovať sa koľko prospešnej práce bolo vykonanej?

Komplexné a hlbšie pasívne vedomosti v danej oblasti a disciplíne sa prestali u pedagógov, vedcov a študentov hodnotiť. Sú vám v podstate na nič. Jediné dôležité sú aktívne „vedomosti“: nové priemerné formálne vedecké články, účasť na  konferenciách, účasť na projektoch. Ak aj žiadne vedomosti nemáte v niektorých nemenovaných odboroch, ale viete matematicky modelovať a formulovať zbytočné a prihlúple hypotézy, ste kráľom, mudrcom a veľkým vedcom. Kdežto ten, kto modelovať nevie a má len komplexné vedomosti, je zaostalým, lenivým vedcom, ktorého sa treba zbaviť.

Všade sa spomína konkurencia, že sa presadia len najlepší, ale čo tí ostatní?  Predstavte si hudobníkov (nie športovcov a finančných matematikov): Ako žijú títo vynikajúci hudobní interpreti, ktorí nie sú hviezdami na svetovom nebi? A čo robia? Nahrávajú zväčša tie isté diela. Máme neúrekom výborných hudobníkov oproti minulosti,  ale je nahratá kompletne na hudobných nosičoch naša klasická hudba 20. storočia alebo súčasná generácia skladateľov? Kto ju má nahrať, ak nie Slováci? Ako týchto hudobníkov dokáže naša spoločnosť využiť?

Moderná spoločnosť toľko humanitne vzdelaných ľudí nepotrebuje: kto chce byť vzdelaný, nech študuje na vlastnú päsť z kníh, domácich i zahraničných, z internetu, nech berie u odborníkov konzultácie. Veď človek sa nevzdeláva iba kvôli trhu práce, ale hlavne sám pre seba. A azda v budúcnosti sa skráti pracovný čas, zamestná sa viac ľudí a ľudia budú mať viac času na vzdelávanie (lebo to kvantum primitívnej zábavy ich raz aj tak umorí).

Čo robiť? 

Školy nemožno zrušiť a nechať vzdelávanie detí na rodičov. Čo kvalitatívne lepšie priniesli súkromné školy a osemročné  gymnáziá, je záhadou. Som si vedomý, že deväťročné základné školy plnia funkciou neskoršieho odchodu mladých ľudí na trh práce a znižujú tak nezamestnanosť. Otázkou je, aká je úroveň deviateho ročníka. Čo sa učni učia na učňovských školách, keď sa nikomu z nich nechce učiť? A navyše, nemajú ani praktické zručnosti. Nestačilo by im zo základných predmetov iba opakovať učivo zo základnej školy a v ostatných dbať jednoducho a účinne na praktické predmety? Či zase bude na trhu veľa mladých ľudí? 

Na vysokých školách treba opätovne zaviesť limity podľa potreby ako v medicíne. Som si vedomý, že tento systém za socializmu podporoval korupciu a dával zelenú konexiám. Navrhujem, aby sa zo začiatku pripustilo viac študentom, než je potreba a postupne sa zvyšovala  úroveň  náročnosti, čo by preriedilo rady. Nie však ako v minulosti, kedy sa tiež pripustil vyšší počet prijatých, ale sito sa urobilo v prvom a druhom ročníku a potom si študenti „vegetovali“. Predsa ako v každom odvetví a disciplíne náročnosť stúpa postupne, či nie, milí profesori?  V humanitných a spoločenských disciplínach je jasné, že vo svete vládne trend, že len absolventi, ktorí majú konexie a pochádzajú z majetnej rodiny, môžu sa v nich uplatniť. Mladí ľudia si to musia uvedomiť. Sami na Slovensku to nezmeníme, je to svetový trend. Kto chce vzdelanie aj tak, musí sa obetovať a vyštudovať „neperspektívne“ disciplíny na vlastné náklady alebo s vedomím, že po nich si musí urobiť ešte jednu praktickú školu.

Tiež musí dôjsť k celospoločenskej dohode, že podnikateľské a manažérske elity a štátna a verejná správa nebudú požadovať napr. v podstate na intelektuálne jednoduchú administratívnu prácu vysokoškolské diplomy, ale uznajú stredoškolské nanajvýš bakalárske tituly. Lenže musíme ísť ruka v ruke so svetovým trendom, aby nás neoznačili medzinárodné inštitúcie vo svojich porovnávaniach za zaostalých len preto, že máme málo absolventov  vysokých škôl.

Proste vzdelanie už nie je vzdelanie (poznanie), ale tovar (produkt) pre pracovný trh a medzinárodné porovnávania.

Na ilustračnej fotografii: Jeden z reliéfov na dnešnej Priemyselnej škole elektrotechnickej na Zochovej ulici v Bratislave. Pravdepodobný autor, bratislavský sochár Adolf Meszmer. Jeho dva figurálne reliéfy medzi oknami prvého a druhého poschodia predstavujú nahé deti so symbolmi vyučovaných predmetov: písanie, kreslenie, matematika, geometria, geografia, história, fyzika, chémia.
Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama