Koľko ich ešte bude?

Počet zobrazení: 3089

Americký Texas opäť rozšíril svetovú mapu hrôzy o nové miesto. Ďalšia nezmyselná tragédia, navyše opäť v škole, v priestore, v ktorom by deti mali byť určite v bezpečí. Uvedomme si, že hovoríme o vyspelej spoločnosti, a nie „hocijakej“ krajine tretieho sveta, ktorá sa topí v oceáne problémoch, z ktorých je jeden naliehavejší ako druhý.  

Ale pekne po poriadku, ako sme sa sem vlastne dostali? Ako sa vymotať z toho smutného, hororovo začarovaného kruhu? To, čo malo predstavovať výkvet modrej planéty a bolo vnímané ako pozemský raj, pôsobí ako fatamorgána v púšti. Amerika, nekorunovaný, ale zvyškom svetového pelotónu národov uznaný líder, sa zmieta vo vnútornej kríze. Je viac ako načase nastaviť si zrkadlo, prehodnotiť stav spoločnosti a pri všetkej úcte k zakladajúcim otcom štátnosti, aj aktuálnosť niektorých odstavcov ústavy. 

Čas sa nedá zastaviť; svet sa za dve storočia pohol a poriadne zmenil. 

„Zbrane nezabíjajú ľudí, ľudia zabíjajú ľudí” je veľmi častá téza ochrancov jedného zo základných článkov americkej ústavy. Výzva konečného riešenia dlhodobej krízy, ktorá už medzičasom dosiahla neúnosné hranice, je napriek naliehavosti stále polarizovaná tábormi stúpencov a kritikov práva legálnej držby zbraní. Proces sa zastavil a možno aj zámerne je tlačený do bodu mrazu... Okrem nič neriešiacich jalových rečí žiaden reálny posun hociktorým smerom. Časový odstup po každej z hrozivých  udalostí postupne paralyzoval pohoršenie  na zanedbateľnú mieru, až sa úplne rozplynul a stratil farby ako dúha po daždi.  

Prečo majú ľudia potrebu ozbrojiť sa? Pred pár rokmi sme si s našimi dobrými známymi vyberali miesto spoločnej dovolenky. Rozhodnutie padlo na africký kontinent a manželka môjho kamaráta navrhovala Egypt. Oponoval som, že to tam momentálne trošku vrie a nezdá sa mi to nateraz ako vhodná voľba. Bolo to počas prvých mesiacov „pomubarakovej” éry, keď sa rôzne frakcie v krajine snažili uplatniť ich toľko odkladaný nárok na prevzatie moci. Hrdý štát s vlastníctvom sedminy zázrakov sveta ovládol strach z násilnosti a neistoty. Krajina sa zmietala sa v kŕčoch, ktoré znepokojovali otvoreným potenciálom prerásť v bratovražedné krviprelievanie občianskej vojny. Upokojila ma, že čítala, čo písali na internete výletníci. „Je tam bezpečne, rezort strážia vojaci”, s úsmevom zdupľovala túžbu vidieť naživo pyramídy v Gize. „No, práve”, vypadlo zo mňa. „Radšej by som bol, keby tam žiadni neboli...” a Egypt sa vetoval Tuniskom. Dosť dlho mi jej argument rezonoval v ušiach. Kým niekto vidí niečo ako záruku, v optike iného je to isté dôvodom na znepokojenie...  

Nosiť zbraň dáva človeku falošnú ilúziu bezpečia. Zdanlivo vyrovnáva i očividný nepomer fyzickej zdatnosti, veku či pohlavia, a to zavádzajúcim postavením všetkých „ozbrojencov” na rovnakú štartovaciu pozíciu. Zbraň je spätá s ľudstvom od nepamäti, slúžila ako donucovací prostriedok oboch strán, útočníkov aj obrancov. Už len jej prítomnosť znamenala často okamžité vytriezvenie a návrat k zdravému rozumu, nielen pre znalcov veci. U tých inteligentnejších, ktorí zbraň legálne vlastnia, no v žiadnom prípade nehľadajú dôvod ju aj použiť, sa tak stane iba v prípade krajnej núdze, keď už nemajú na výber a sú nútení chrániť seba alebo tých, ktorí to nie sú schopní spraviť sami. 

Niektoré veci veru nestoja za pokus ani náhodou. Zabiť človeka stlačením spúšte a nie z bezprostrednej blízkosti je relatívne ľahké, takmer bez rizika a skrýva v sebe istý stupeň anonymity. Pri použití bodných zbraní je to o mnoho náročnejšie. Útočník sa môže poriadne pomýliť v odhade svojej obete, jej zručností, skúsenosti či sily. Práve to sú faktory, kvôli ktorým nedôjde k najhoršiemu a zváženie možných dôsledkov zatiahne včas ručnú brzdu.

To je ten najväčší rozdiel. Výsledok boja zblízka pri fatálnej udalosti vlastne ani nemá víťaza, len porazených. „Pohrobok” v sebe nikdy nezmaže pocit z okamihu, keď telo toho druhého opúšťala duša...

V zásade sa môžeme rozdeliť do dvoch skupín. Na tých, ktorí všemožne odďaľujú formy krajného riešenia a tých, ktorí aktívne hľadajú prvú príležitosť ho použiť. Druhá skupina by nemala mať prístup k ničomu, čo môže ohroziť všetkých ostatných. 

Vyšší výskyt nejakého javu má svojím opakovaním tendenciu zovšedniť ho. Akt stratí na jedinečnosti, obalený oparom akceptovania reality. Rozhorčenie z počiatočného šoku pominulo, zmysly sa hlbšie otupili pri každej z repríz a postupne negovali absurdnosť nášho života. To je absolútne neprijateľné.  Reálne sa však nič nezmení, vďaka vplyvnému lobbingu ani nemôže, nemá jednoducho šancu. NRA (národná „pušková” asociácia) starostlivo vyberá kandidátov do kongresu – je to u oboch strán rovnaké. Všetko ostatné je divadielko...

Taká je však doba, zvykajte si, ľudkovia! 

Isteže, máte právo na pokojný život v bezpečí. Preto si vybavte zbrojný pas, vybavte si svoj príbytok trezorom na zbrane (áno, jedna nemusí stačiť), ochranným systémom, ako to robia banky. Zabezpečte si (hanba, ak ich ešte stále nemáte, čo ste to za ľudia?!) osobných strážcov a pre istotu nezanedbajte ani opancierovanie svojho štvorkolesového tátoša. A decká zapíšte už teraz do letného tábora francúzskej cudzineckej légie. Tam z nich za šesť týždňov urobia zabijakov tých zabijakov, čo by vám chceli uškodiť. Je dosť populárny, preto logicky i s dlhšou čakacou dobou, no nemalo by to byť dlhšie ako rok. Stojí to zato, vaše ratolesti vás potom naisto ochránia. Dovtedy však radšej neponechajte nič na náhodu a zalezte pod posteľ, zbytočne sa nehýbte, hlavne nedýchajte, aby ste sa neprezradili. 

K čomu to všetko speje?

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)

Úvodná snímka: pxhere.com

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984