Koho blahoslaviť?

Počet zobrazení: 3488

Dňa 1. septembra 2018 došlo v Košiciach k blahoslaveniu slovenskej dievčiny Anny Kolesárovej, ktorá (vtedy šestnásťročná) koncom roka 1944 radšej volila smrť, než by sa podvolila sexuálnym chúťkam sovietskeho vojaka. Dievčina konala v súlade so svojím svedomím a presvedčením, za čo si zaiste zaslúži našu úctu. Ale blahoslavenie? Ak by sa v podobnej situácia ocitla vydatá žena alebo už sexuálne žijúca deva, nemalo by sa k nim pristupovať rovnako? Panenstvo predsa nie je fetiš. A potom, sexuologické výskumy by nám dnes vedeli odpovedať na otázku, koľko percent dnešných šestnásťročných si uchováva pohlavnú čistotu pre budúceho manžela.

a._kolesarova_cennik.jpgFoto: Facebook

V osobnej pamäti starších občanov, ktorí zažili oslobodzovanie ČSR v rokoch 1944/45 pretrváva spomienka, že zo strany sovietskych osloboditeľov dochádzalo k častým pokusom o znásilnenie. Už menej sa spomína na to,(ako vo svojich pamätiach uvádza manželka Karla Čapka, herečka Olga Scheinpflugová), že vojenskí velitelia tieto zločiny prísne trestali vrátane hrdelného trestu. V povojnových rokoch by zasa obyvatelia okupovaného Nemecka či Japonska mohli spomínať na svoje znásilnené dievčatá americkými okupačnými vojskami. Neviem, ako to bolo vtedy, no dnes sú americkí vojaci pôsobiaci v cudzích krajinách imúnny voči súdom tamojších krajín. Zrejme pre nich platí, že sú ľudia zvláštneho razenia, ktorí môžu všetko. A v poslednom čase sa objavili správy, že aj príslušníci mierových vojsk OSN v Afrike znásilňovali africké ženy. Týmto zločinom sa však venuje v médiách menej priestoru než sťažnostiam hollywoodskych herečiek, ktoré nejaký režisér alebo producent plesol po zadku. Znásilnenie treba odsúdiť a trestať ako zvrhlosť, a nie prezentovať ju ako módny výstrelok, ktorého uverejnenie zaručí médiám vyššiu sledovanosť a postihnutým ženám popularitu.

Cirkev, a najmä katolícka, žiada od svojich veriacich sexuálnu zdržanlivosť a čistotu v predmanželskom živote. Škoda, že to nepožaduje aj od svojich kňazov, ktorí desaťročia sexuálne zneužívali maloletých. Ani mnohokrát vypovedaná ľútosť a prosba za odpustenie nie je riešením a obetiam to nijako nepomôže. A rovnako to nezabezpečí, aby sa podobné excesy neopakovali. Aj keď chápem, že v časoch, kedy je tradičná rodina ohrozená, môže byť otázka pohlavnej čistoty jednou z mnohých tém, rozhodne to nie je téma najdôležitejšia. Moderný vývoj spoločnosti (ktorý ma nijako neteší) by skôr potreboval, aby sa cirkev vrátila k otázke zrušenia celibátu (ktorú už pred sto rokmi navrhoval významný slovenský poslanec a farár Ferdiš Juriga) a k legalizácii niektorých antikoncepčných prostriedkov, čo by zabránilo budúcej populačnej explózii najmä v treťom svete. Podobne by sa mala so zasväteným a nie na základe cirkevnej dogmy odvodeným stanoviskom vysloviť k takým aktuálnym otázkam dnešnej sexuality, ako je prerušenie tehotenstva alebo sexuálna inakosť. V časoch, v ktorých sa podľa dramatika Dűrrenmatta  „ničíme pre slobodu, ktorú chceme dopriať sebe a iným“ nie všetko staré je udržateľné, ani všetko nové nemusí byť progresívne. Takže namiesto cirkevného blahoslavenia, by tak štát ako aj cirkev mali znova prehodnotiť svoj postoj k rodine ako základnému (ohrozenému) prvku spoločnosti.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984