Reklama
Reklama

Jozef Špaček šesťdesiatpäťročný

Počet zobrazení: 3816

j._spacek.jpgNa jeseň roku 2000 som pripravil s vtedy päťdesiatnikom Jozefom Špačkom (8. 10. 1950) jubilejný rozhovor pre vlastivedný časopis Záhorie. Zdá sa mi, akoby sa náš neprerušený, neustále pokračujúci a prehlbujúci dialóg udial len včera alebo predvčerom. Vežové hodiny na skalickom kostole svätého Michala však ukazujú neúprosne presný čas. Túto pripomínajúcu skutočnosť pociťuje s naliehavou ozvenou každý tvorivý človek vnorený do svojich vnútorných labyrintov. Odbíjanie kostolných hodín neprehluší ani večný skalický vietor, ženúci sa po rovinatej krajine. Čas je pre každého autora najpodlejší spojenec, ktorý sa postupne mení na sarkastického protihráča. Šesťdesiate piate  narodeniny nášho kolegu, prozaika, kritika, publicistu, pre niektorých jednoducho kamaráta a blízkeho človeka Jozefa Špačka nie sú dôvodom k znepokojeniu, ale k vyzdvihnutiu odôvodnenej nádeje z uchovaného, zaznamenaného a odovzdávaného pre všetkých, ktorí disponujú čoraz vzácnejšou schopnosťou načúvať a premýšľať. Navyše ich dokladá radostný fakt, že sa ich dožíva v plnej tvorivej a životnej sviežosti, podporenej viacerými literárnymi plánmi a predsavzatiami. U Jozefa táto okrúhla číslovka nepredznamenáva dôchodcovský pokoj a stagnáciu, ale práve naopak, motivuje ho k vyššiemu tvorivému nasadeniu.

Po celoživotnej práci stredoškolského profesora skalického gymnázia sa na plný úväzok vrátil k darovanému údelu prozaika a systematického recenzenta zameriavajúceho sa najmä na aktuálnu produkciu slovenskej epiky. Svoj učiteľský post so špecializáciou na slovenský jazyk a literatúru nevnímal ako bežné zamestnanie, ale zvrchované poslanie, ktoré mnohým jeho študentom predurčilo dôležité životné rozhodovanie. Za všetkých spomeniem literárneho vedca Reného Bílika, na ktorého mal Špaček nezanedbateľný pedagogický a ľudský vplyv. Jeho obľúbenosť dokladá každodenná skutočnosť, s akou srdečnosťou a spontánnosťou sa k svojmu nezabudnuteľnému slovenčinárovi hlásia absolventi gymnázia, ktorých profesionálna voľba zaviala do rôznych častí Slovenska, ale aj do ďalekých krajín sveta. Neraz som sa stal očitým svedkom takýchto milých stretnutí, či už vo vlaku, na rušnej ulici alebo na tichej poľnej ceste tiahnucej sa pod vinohradmi. Čo už môže byť pre spoločensky nedocenené postavenie kantora väčším zadosťučinením, ako stála priazeň bývalých študentov? Za zmienku stoja aj Špačkove literárne príručky pre stredoškolákov, ktoré prístupnou formou napomáhajú budúcim maturantom k úspešnému ukončeniu štúdia.

Vyzretú osobnosť Jozefa Špačka najvýstižnejšie charakterizuje osudová pripútanosť k Skalici a k celoročnej práci vo vlastnej vinici. Ak má skalický rubín alebo frankovka predstavovať ušľachtilú odrodu vína, ktoré pohladí okrem úst aj jesennú oziabajúcu dušu, je prirodzené, že cesta k nemu vedie cez poctivú prácu. Rovnako je to aj s literárnym textom a Jozef dobre vie, že v tomto smere sa nedá oklamať žiadna veta, s ktorou sa autor bezvýhradne nestotožnil. Skalický rodák a patriot si svoj život bez tohto vinohradníckeho mestečka nachádzajúceho sa na úrodnej rovine moravsko-slovenského pomedzia azda ani nevie predstaviť. Zachovaný duch slobodného kráľovského mesta s typickými vinárskymi domcami, po skalicky jednoducho búdami a svojráznymi obyvateľmi vtisol jeho prózam neopakovateľnú pečať s nadčasovou výpovednou hodnotou. V celom jeho diele reprezentuje ústrednú dejovú líniu so všetkými jej odvodeninami, či už sa vracia do minulosti, alebo ju konfrontuje s prítomnosťou. Väčšinou sa dokázal šťastne vyhnúť zaužívaným regionálnym pohľadom a pokleskom. Skalica pre Špačka predstavuje overenú lokálnu základňu otvárajúcu všedné životy navonok nevybočujúcich jedincov, ktorí v jeho prózach ožívajú s plnokrvnou presvedčivosťou. Svoju zemitú hodnotovú stupnicu rozprestrel okolo stredovekých mestských hradieb ako autorskú svojbytnosť. Tento tvorivý zámer nie je prvoplánový, do popredia vystupuje predovšetkým univerzálna hodnotová platforma so silným sociálnym cítením, previazaná s podstatou západoslovenskej provincie. Pamätám si na živý ruch v skalickom kníhkupectve, v ktorom si nedočkaví čitatelia kupovali jeho debut Na kobyle, na žrebcovi. Písal sa rok 1980 a v malom, až priveľmi pokojnom meste vzbudila táto pútavá novela očividný záujem. Práve Špaček zaujal po Bunčákovej knižke spomienkových próz Hriešna mladosť relevantnú pozíciu kultivovaného kronikára. Objavil sa autor s nezameniteľnou poetikou, zameriavajúcou sa na historické epizódy Skalice a jej blízkeho okolia. Samozrejme, jeho debut vychádzal z iných aspektov ako Bunčákova spomínaná knižka. Vnoril sa do dejinných zákutí mesta s prirodzenou vášňou a fiktívnou vyváženosťou približujúcou sa k poetike magického realizmu, aby vyniesol na svetlo postavu učenca, milovníka vína, žien a života Huga Grefta. Meno ústrednej postavy nie je zvolené náhodne. Už v detstve som často počúval pouličné rozhovory opálených vinohradníkov, ktoré začínali alebo končil navlas rovnakou otázkou: „Koľko si zakopal greftov?“  Greft v podaní skalického vinohradníka predstavuje základnú jednotku pracovného výkonu, tvoriaceho úzky pás pôdy medzi dvomi riadkami viniča. Osudy Huga Grefta plynule pokračujú v prózach Ruže a tŕnieSever a iné túžby, ktorým zavŕšil svoju voľnú trilógiu. Postava Grefta nevyznieva vykonštruovane a literátsky, ale vyžaruje človečenskou uveriteľnosťou zahalenou jemným oparom záhad a mystiky. Greft napríklad disponuje schopnosťou vykladať sny. Ani ďalšie postavy, či už hlavné alebo okrajové nezaostávajú za svojim originálnym stvárnením. Zaujímavo vyznievajú mená protagonistov z románu Neúplný rozvrh hodín, ktorý do značnej miery autobiograficky mapuje autorove časy bratislavského štúdia a začiatky učiteľského pôsobenia v rodnom meste. Uvediem niektoré z nich – Kwicht, Zoft, Škritan, Prézlová, Prutvan, Pantoková, ktoré sú dôverne známe zo staršieho nárečového slovníka, čiastočne ovplyvneného nemčinou. Závažie, ktorým sa vážilo v skalickej tržnici ovocie, sa bežne nazývalo kwichtom. Špaček prepojil svet fiktívnych postáv s bohatým myšlienkovým svetom reálnych dobových postáv, akými sú Adam František Kollár či organista a skladateľ barokovej hudby Paulín Juraj Bajan. Niektoré mestské scenérie zostávajú navždy zvečnené v slovách a obrazoch, lebo ich skutočný predobraz navždy zmizol. Zostalo tajomné prostredie jezuitského a františkánskeho kláštora a pestrý kolorit Michalského jarmoku.

Tri aspekty najlepšie vystihujú osobnosť dnešného jubilanta – prozaik, literárny kritik a pedagóg. Začínal recenziami a poznámkami o nových knižkách, neskôr sa odhodlal k próze. Dodnes cieľavedome glosuje slovenskú, ale aj svetovú prózu. Vzostupnú tendenciu Špačkovho literárnovedného záujmu dosvedčuje pripravovaná knižka Nepovinné čítanie, ktorá vyjde koncom roka vo vydavateľstve Modrý Peter. Obsahuje časopisecky publikované recenzie, ktoré podávajú ucelený obraz o zásadných dielach slovenskej literatúry. Špaček sa nevyhýba ani súčasnosti, najsuverénnejšie sa pohybuje v učiteľskom a intelektuálnom prostredí, ktoré poskytuje nevyčerpateľnú škálu osudov a svedectiev na pozadí radikálnych spoločenských zmien. Vyhranené autorské stanoviská môžu vyvolávať kontroverzné postoje, ale v literatúre sú žiadané, ak nie priamo nutné. Mám na myslí román V ulitách, ktorý zásadným spôsobom reflektuje spoločenskú situáciu pred rokom 1989, dotýka sa prelomových novembrových udalostí a prevratných zmien, ktoré vtrhli do života často nepripravených súčasníkov

Záverom by som chcel Jozefovi Špačkovi popriať pevnú píšucu ruku, osobitý uhol pohľadu a, samozrejme, nové knižky, ktoré obohatia slovenskú literatúru.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama