Reklama
Reklama

John McCain: Hrdina alebo len bežný človek?

Počet zobrazení: 2945

V prípade hodnotenia zosnulého Johna McCaina naozaj nie je čas na sentiment, ale skôr vhodná chvíľa, aby sa svet konečne dozvedel pravdu o tomto senátorovi a bývalom kandidátovi na prezidenta, ktorého mnohí aj u nás považujú stále za hrdinu. Pokiaľ ide o zahraničnú politiku a vojenské výdavky, prejavoval sa ako zapálený jastrab americkej pravice so všetkým, čo k tomu patrí. To vyhovuje mnohým aj u nás. Na konci vojny v Indočíne tvrdil, že Vietnam nepotrebuje nové rozhovory, ale iba  jeden poriadny úder,  a bude po probléme. Podporoval letecké nálety na Juhosláviu a bol prívržencom invázie do Iraku ešte v čase, keď mnohí iní politici už prišli na to, že naleteli americkej propagande a že informácie o  zbraniach hromadného ničenia Saddáma Husajna sú len podvrhy. Pred voľbami na Ukrajine aktívne podporoval Amerike oddané sily a keď títo v riadnych voľbách neuspeli, osobne podporil aj neskorší násilný a krvavý Majdan. (Táto informácia vyznieva veľmi zaujímavo v čase, keď USA iných obviňujú zo zasahovania do svojich volieb.) Prezidenta Baracka Obamu kritizoval za to, že vojensky nezasiahol v Sýrii.

john_mccain-leo-kopia.jpg
Foto autor: Senátor John McCain vo svojej pracovni.

Zatiaľ čo jeho postoje k Rusku a Číne boli úplne vyhranené, v iných prípadoch to bol málo transparentný politik, u ktorého sa dali ťažko predpokladať jeho najbližšie kroky. Prejavilo sa to najmä na vnútropolitickej scéne, kde za svoje postoje dostal prezývku „Maverick“. Pôvodne to bol výraz pre „zatúlané teľa“, ale ujal sa aj vo vysokej politike ako pomenovanie osôb bez straníckej disciplíny. Tak sa správal aj počas predchádzajúcich prezidentských volieb. John McCain bol síce republikán, ale ostro kritizoval vlastného straníckeho súkmeňovca Donalda Trumpa. Obvinil ho dokonca z toho, že odštartoval politiku extrémistického šialenstva  a že oslabuje pozície USA vo svete. Trump sa následne rozhodol zaútočiť na senátorovu najsilnejšiu stránku: „Stal sa vojnovým hrdinom, lebo bol zajatý. Mám rád takých, ktorí neboli zajatí.“ Napriek tomu John McCain, verný svojej povesti, neváhal podporiť niektoré kroky prezidenta. Keď Donald Trump mal krátko po zvolení svoje prvé vystúpenie pred obomi komorami Kongresu, John McCain bol jedným z tých, ktorí mu po stojačky aplaudovali, ale iba vtedy, keď prezident sľúbil vyššie výdavky na zbrojenie.

Miesto Johna McCaina v americkej a svetovej politike je teda známe, ale napriek tomu by som chcel poukázať ešte na jeden prvok v jeho kariére. Predpokladám, že nastane čas, keď sa na seminároch politického marketingu a pôsobenia masmédií raz bude vyučovať ako osobitný predmet jeho schopnosť pretaviť vlastné zlyhanie a osobnú slabosť na hrdinstvo celonárodného, ba až svetového významu. Odpoveď na otázku, ako to dokázal, si však vyžaduje návrat do čias vojny v Indočíne.

John McCain pochádzal z rodiny, v ktorej všetci jeho predkovia slúžili v armáde už od čias prezidenta Washingtona. Otec a starý otec dosiahli dokonca hodnosť admirála. Aj on sa rozhodol kráčať v šľapaji svojich predkov a prihlásil sa do Námornej akadémie v Anapolise. Nebola to dobrá voľba, lebo odmietal prísny vojenský režim natoľko, že mu hrozilo dokonca vylúčenie. Zrejme tu treba hľadať základ jeho neskoršej prezývky Maverick. Jeho negatívny postoj k vojenskému drilu sa prejavil aj v tom, že keď v roku 1958 akadémiu ukončil, na zozname absolventov sa ocitol až na 894. mieste, presnejšie piaty od konca. Lenže jeho otec, admirál, zrejme vedel zariadiť, aby syn prekonal s jeho pomocou vlastné neúspechy. Medzitým sa totiž USA zapojili do vojny v Indočíne, čo bola dobrá možnosť, aby si mladý pilot vyslúžil povestné „ostrohy“ priamo v boji.

Pre mladého pilota útočného lietadla A-4 Skyhawk sa stal osudným 26. október 1967, keď dostal rozkaz bombardovať tepelnú elektráreň v husto obývanej časti Hanoja. Krátko potom, ako zhodil bomby na cieľ, pravé krídlo jeho lietadla zasiahla raketa. Napriek tomu, že bol vážne ranený, dokázal sa katapultovať a pristál padákom v neďalekom jazere.

O tom, čo nasledovalo, existuje niekoľko verzií, a to dokonca v podaní samotného Johna McCaina. Začnem verziou, ktorú som pred pár rokmi našiel na internetovej stránke kancelárie tohto senátora: „Počas bombardovacej misie 26. októbra 1967 raketa zasiahla jeho lietadlo a prinútila ho katapultovať sa. Následkom zlomenia oboch rúk a nohy upadol do bezvedomia. Johna potom poslali do tábora pre vojnových zajatcov, teraz neslávne známeho ako Hanoj Hilton, kde mu odopreli nevyhnutné lekárske ošetrenie, a tam, často bitý Severovietnamcami,  strávil väčšinu času ako vojnový zajatec v samotke, kde mu pomáhala jeho viera a priateľstvo ostatných zajatcov.“

Nie som asi jediný, kto po prečítaní týchto riadkov dospel k názoru, že to vyzerá ako námet na nový film o Rambovi. Oveľa konkrétnejší bol samotný John McCain vo výpovedi, ktorú poskytol po návrate zo zajatia americkým médiám a uviedol aj vo svojej prvej knihe Faith of My Fathers (Viera mojich otcov). Vtedy tvrdil, že po pristátí v jazere stratil vedomie. Keď sa prebral, zbadal okolo seba nepriateľsky naladený dav, niekto mu pažbou pušky zlomil plece a iný ho bajonetom pichol do nohy. Keď ho previezli do tábora, odmietli ho ošetriť, bili ho a správanie k nemu sa zmenilo až potom, keď zistili, že je synom admirála. Potom jeho zajatie oznámili, čím sa informácie o ňom objavili aj v amerických médiách. Nasledujúcich šesť týždňov strávil vo vojenskej nemocnici. Ďalej uvádza, že mučenie pokračovalo s cieľom vynútiť od neho priznanie, ktoré by mohli využiť na protiamerickú a protivojnovú propagandu. „Požiadavky na vojenské informácie sprevádzala hrozba, že ak nebudem spolupracovať, ukončia moje liečenie. Nakoniec som im dal meno svojej (lietadlovej) lode, číslo letky a potvrdil, že cieľom náletu bola elektráreň.“

Pre jeho ďalší osud bol rozhodujúci august 1968. On sám to okomentoval slovami: „Vedel som, čo sme tu vedeli my všetci: každý človek má svoj vlastný bod zlomu. Ja som svoj dosiahol.“ Povedané inými slovami, začal hovoriť aj o tom, čo by ako zajatec nemal.

Toľko verzia udalostí v podaní samotného Johna McCaina. Prvé, čo musí každého prekvapiť, je, že v nej chýba zmienka, ako sa ranený pilot a dokonca po strate vedomia ocitol na brehu jazera. Očití svedkovia jeho zostrelenia ponúkli pozmenenú verziu. Ako vypovedal Vietnamec Mai Van-on, spolu so susedmi skočili do jazera a dopravili ho na breh pomocou bambusových brvien. Existuje dokonca aj fotografia z tejto záchrannej akcie. Medzitým sa ale na brehu jazera zhromaždil dav, ktorý ho chcel lynčovať, no záchrancovia mu v tom zabránili. Senátor sa teda rozhodol zatajiť, že samotní Vietnamci, a to dokonca dva razy v krátkom čase, mu zachránili holý život. 

Oveľa realistickejší opis jeho prvých dní v zajateckom tábore sa zachoval v časopise U. S. News and World Report zo 14. mája 1973, teda z obdobia krátko po návrate zo zajatia. Zaujímavé je najmä to, že autorom článku je samotný John McCain, teda môžeme ho považovať za dôveryhodný. Tvrdí, že „tri alebo štyri dni“  si jeho väznitelia vynucovali „fackami“ vojenské informácie. Na štvrtý deň si dal zavolať veliteľa, oznámil mu, že jeho otec je admirál veliaci lodiam pri vietnamských brehoch a dodal: „O. K., dám vám vojenské informácie, ak ma vezmete do nemocnice.“

Na základe mnohých, často až protirečivých informácií možno poskladať jednoduchý ľudský príbeh zajatého vojenského pilota. So zlomenou nohou a pochrámanými rukami pristál na jazere, ale neutopil sa. Prežil aj útok rozzúreného davu. Keď v zajateckom tábore videl, že sa mu nedostáva takej starostlivosti, na akú bol zvyknutý (jeho otec bol predsa admirál), urobil jednoduchý obchod. Povedal, že jeho „papá“ je veľké zviera v americkom námorníctve a prisľúbil spoluprácu. Osoh mali z toho obe strany. Jeho poslali do vojenskej nemocnice, ale nie takej jednoduchej. Bola to nemocnica pre vietnamských dôstojníkov. On im za to poskytoval požadované informácie a súhlasil aj s podpisom písomného vyhlásenia, že odsudzuje vojnu. Neskôr početné vyhlásenia poskytol rozhlasu v presvedčení, že sú určené len pre zajatecké tábory. Netušil, že ich Hanoj vysiela do celého sveta, takže o postojoch svojho syna sa čoskoro dozvedel aj samotný admirál. V tejto činnosti pokračoval celé tri roky.

Zajatec možno predpokladal, že tých niekoľko skromných informácií nemôže nikomu ublížiť, ale americký novinár Doug Valentin zistil, že na základe toho, čo McCain vypovedal, Severný Vietnam vylepšil svoju protileteckú obranu. Tvrdí, že už krátko po jeho zostrelení stúpli straty amerických lietadiel nad Vietnamom záhadne o 60 percent. To napokon viedlo najvyššie velenie USA k tomu, že v roku 1968 zastavilo nálety na Severný Vietnam úplne.

V politickej kariére senátora sa objavila jedna udalosť, ktorú som spočiatku hodnotil pozitívne. Rozhodol sa zapojiť do politiky uzmierenia s Vietnamom, čo bola zaujímavá politická iniciatíva prezidenta Billa Clintona. Preto senátor McCain navštívil v roku 1996 Hanoj, kde mu hostitelia pripravili ako prekvapenie stretnutie so záchrancom Mai Van-onom. Vo svetových médiách sa potom objavila fotka, na ktorej sa senátor (inak bol nižšej postavy) objíma s úplne malým záchrancom. Po návrate z Vietnamu sa dostal do povedomia ešte jedným prekvapujúcim tvrdením, keď pre televíziu CBS povedal: „Som vojnový zločinec, bombardoval som nevinné ženy a deti.“ Takéto odvážne tvrdenie ma spolu s aktom uzmierenia natoľko zaujali, že keď som koncom roku 1997 navštívil americký Kapitol Hill, stretol som sa aj so senátorom McCainom priamo v jeho pracovni. Počas debaty som sa ho opýtal aj na to, ako si možno vykladať ten jeho zaujímavý akt zmierenia. Jeho odpoveď bola naozaj prekvapujúca a okamžite schladila môj politický romantizmus. Vysvetlil mi, že v Juhovýchodnej Ázii rastie ekonomická i vojenská sila komunistickej Číny, a tým aj jej vplyv. Snahou USA je vytvoriť v tomto regióne protiváhu Číne, ktorá je odvekým nepriateľom Vietnamu.

John McCain sa dvakrát pokúsil zabojovať o post prezidenta. V roku 2000 sa mu nepodarilo stať sa kandidátom republikánov, porazil ho George Bush junior. Preto po tomto neúspechu zmenil taktiku aj  svoj imidž v americkej spoločnosti. Prispieť k tomu mal aj film nakrútený podľa jeho spomínanej knihy Faith of My Fathers. Vo filme už nevyzerá ako slaboch, ktorého zachránia vietnamskí civilisti a ktorý uzavrie s väzniteľmi výmenný obchod. Vyznieva tam ako skutočný hrdina znášajúci útrapy zajateckého tábora a kruté vypočúvanie. Pár faciek, ktoré spomínal pôvodne, sa zmenilo na mučenie. Postupne sa menili aj internetové informácie, z jeho životopisu zmizli všetky rušivé časti, ktoré boli v rozpore s novým imidžom vojnového hrdinu. Takto sa mu podarilo vybojovať nomináciu za Republikánsku stranu, ale nedokázal poraziť kandidáta Demokratickej strany Baracka Obamu napriek tomu, že išlo o málo skúseného politika, ktorý nemal za sebou ani jedno celé šesťročné volebné obdobie senátora. Demokrati vtedy počas kampane využili aj jeho časté protirečenia. Navrhli, aby v televíznych debatách nesúperil so svojím protikandidátom, ale aby sa popasoval s vlastnými predchádzajúcimi názormi.

Príbeh Johna McCaina nie je teda príbehom hrdinu, ale skôr príkladom úspešnej manipulácie pomocou médií s cieľom vytvoriť nový a zároveň falošný imidž. Podľahli tomu aj naši novinári a politici Po jeho úmrtí napríklad tvrdili, že následkom mučenia mal vážne zdravotné ťažkosti, čo sa prejavilo tým, že nemohol zdvihnúť obe ruky nad hlavu. Nespomenuli, že to mohol byť následok faktu, že po zásahu lietadla raketou mal obe ruky polámané, jednu na viacerých miestach, a že jednoduchí Vietnamci mu vlastne zachránili život. Vo svojej servilnosti nezaostal ani prezident Kiska. V zaslanom telegrame tvrdí, že zomrel muž s odvahou, silnými zásadami a neúnavný bojovník za hodnoty, ktoré zdieľame na oboch brehoch Atlantiku“. Súhlasím len s tým, že to bol „muž s odvahou“, lebo našiel silu zahodiť za hlavu všetky vysoké princípy a vlastenectvo, aj spomínané zásady a hodnoty, keď prevládla v ňom jednoduchá človečia túžba – prežiť.

Priemer: 4.8 (52 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama