Reklama
Reklama

Je možné na Slovensku dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo?

Počet zobrazení: 1596

Zo znepokojením sledujeme politickú krízu a ekonomický dopad pandémie koronavírusu na spoločnosť. Prajeme si, aby politici zodpovedne k národu a štátu spravovali krajinu tak, aby dokázali zvládnuť aj túto situáciu, ktorá hlboko overuje osobné vlastnosti a zmysel pre spravodlivosť u všetkých občanov vrátane politikov.

Celý svoj produkčný vek som sa venoval poľnohospodárstvu a som presvedčený, že dobrý gazda sa vždy staral nielen o úrodu, ale aj o chotár, ktorý spravoval. V tejto symbióze sme boli na Slovensku schopní do roku 1989 zabezpečiť sebestačnosť v potravinách stredoeurópskeho pásma.

Vo svete mali naše poľnohospodárstvo, školstvo, výskum, šľachtenie a služby vysoký kredit. Mali sme rozvinutý potravinársky priemysel, ktorý dokázal finalizovať poľnohospodársku produkciu. Pod taktovkou všetkých doterajších vlád sme za viac ako tridsať rokov zničili úsilie viacerých generácií, ktoré za veľkých obetí a odriekania tento kredit získali.

Hlboká ekonomická a ekologická kríza, na ktorú poukazujú odborníci, prinútila v čase pandémie COVID-19 riešiť celosvetovo v hodine dvanástej aj klimatické zmeny. Snahy o riešenie neobchádzajú ani Slovensko. Petícia „Za klímu, za budúcnosť“ so žiadosťou o jej prerokovanie v Národnej rade SR a vyhlásenie stavu klimatickej núdze je toho svedkom. Signatári petície požadujú dosiahnuť do roku 2030 zníženie emisií na úroveň 65 % v porovnaní s rokom 1990 a uhlíkovú neutralitu dosiahnuť v roku 2040, čo je o 10 rokov skôr, ako ukladá podpísaná Parížska dohoda. Vláda by sa mala zaviazať vypracovať a realizovať konkrétne kroky a zabezpečiť uhlíkovú neutralitu do roku 2040. Uvedenú požiadavk,u t. j. uhlíkovú neutralitu by vláda mala riešiť v nadväznosti na priemysel, poľnohospodárstvo, rozvoja vidieka, a s dopadom na životnú úroveň obyvateľstva. Pokiaľ by parlament vyhovel signatárom petície, berie na seba záväzok, že parlament a vlády, ktoré sa vystriedajú do roku 2040 naplnia stanovené ciele a urobí sa krok aj na zabezpečeniu dlhodobo udržateľného poľnohospodárstva. (Pozn. red.: žiaľ, nestalo sa tak: V parlamente neprešiel návrh klimatickej núdze. Aktivisti v boji za klímu nekončia.)
 

Sebestačnosť, potravinová bezpečnosť a voľný trh

Československé poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel mali do roku 1989 strategický cieľ zabezpečiť sebestačnosť v potravinách. Podľa štatistických údajov sebestačnosť roku 1989 bola 98,5 %, v rastlinnej výrobe 93,4 % (ovocie 70 %, zelenina 86,7 %) a v živočíšnej výrobe 102,9 %. Úroveň agrosektora v porovnaní zo štátmi EHS mala porovnateľné výsledky napr. vo výnosoch obilnín, vo výrobe mäsa a mlieka na obyvateľa

Sebestačnosť v potravinách sa stala nosnou témou viacerých vlád po roku 1989. Názory na sebestačnosť sa menili podľa toho, aká politická garnitúra bola práve pri moci. Pravicové vlády presadzovali liberálnu politiku s voľným trhom, ktorá otvorila cestu nekontrolovaného dovozu potravín a etablovaniu obchodných reťazcov, ktoré úspešne priniesli novú kultúru do predaja tovaru vrátane potravín. V priebehu niekoľkých rokov pod tlakom zahraničnej konkurencie sme stratili viac ako tristotisíc pracovných miest, zlikvidovali podstatnú časť živočíšnej výroby a potravinárskeho priemyslu, poľnohospodárske školstvo, výskum a v sebestačnosti v potravinách sme na úrovni 40 %. Ako hovorí môj priateľ, stali sme sa kolóniou.

Svojím dielom okrem vládnej politiky k tomuto stavu prispievajú aj neziskové organizácie, napr. INESS, ktorý vo svojej publikácii Slovensko 2044 píše – „Avšak už samotný cieľ sebestačnosti a snaha zamestnať viac ľudí na poliach a v poľnohospodárstve je hlúpy“ a sebestačnosť je mýtus. Našej mládeži odporúča namiesto motyky sa zamestnať napr. v IT firmách. Časom INESS nezmenil rétoriku, len sofistikovanejším spôsobom šíri pôvodnú myšlienku. V publikácii „Slovenské poľnohospodárstvo potrebuje viac ako len sebestačnosť“ autorka Monika Budzák presviedča, že slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo vie prosperovať aj bez sebestačnosti. K tomuto konštatovaniu poznamenávam, že slovenskému poľnohospodárstvu a potravinárstvu strata sebestačnosti, ako ukazuje vývoj v posledných desaťročiach, vôbec neprospieva! Nič na tom nemení skutočnosť, že zásobovanie obyvateľstva so širokým sortimentom potravín funguje za normálnych podmienok spoľahlivo. Je to vďaka voľnému trhu ako systému, v ktorom všetky ekonomické rozhodnutia (určenie ceny, pohyb peňazí, tovaru a služieb) sa odohrávajú na základe slobodných rozhodnutí. Voľný trh je kľúč, ktorý otvára možnosť zabezpečiť dostatok potravín pre uspokojenie potrieb obyvateľstva bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú, a tým naplniť požiadavku potravinovej bezpečnosti. Voľný trh umožňuje účasť na trhu pre všetkým, avšak len málo je vyvolených, ktorí v tejto konkurencii obstoja. Vlády Slovenskej republiky ani zďaleka tak štedro nepodporujú agrokomplex ako susedia, nehovoriac o štátoch EÚ-15, čo sa prejavilo, keď v súťaži o účasť na trhu sa rok čo rok prepadávame na samé dno. Podľa Ing. Klimeka dosahujeme 40 % v rastlinnej výrobe, 38 % v živočíšnej výrobe úrovne EÚ-15. Príjmy na 1 hektár tvoria 20 – 30 %, a úrody na hektár 40 – % EÚ-15. Intenzita chovu dobytka je takmer najnižšia v EÚ. Potravinovú bezpečnosť vieme zabezpečiť vďaka voľnému trhu aj pri premene Slovenska na chránenú krajinu s golfovými areálmi za podmienky, že vo svete nebudú žiadne krízy (finančné, hospodárske, politické , klimatické atď.) inak nastane kolaps pre celú spoločnosť.

Potravinová sebestačnosť znamená, že krajina si zabezpečí potraviny z vlastnej produkcie v rozsahu, ktorý jej umožňujú pôdne a klimatické podmienky. Podmieňovať sebestačnosť v potravinách na Slovensku tým, že neťažíme ropu, nevyrábame všetky osivá, hnojivá a bez spolupráce nevieme urobiť ani obložený chlebíček, je naivné. Už stáročia predtým si kúpil roľník motyku, tak ako dnes si kúpi traktor, čo je prejavom deľby práce, tak ako rozvoj automobilového priemyslu podmienil globalizáciu a voľný pohyb tovar.

Na otázku či, dáva zmysel zvyšovanie sebestačnosti Slovenska, odpovedalo niekoľko odborníkov. Odpovede boli od bezvýhradnej podpory sebestačnosti na jednej strane až k odmietnutiu pod pripomienkou, že sebestačnosťou spejeme k protekcionalizmu, obmedzeniu konkurencie zo zahraničia a bráneniu voľnému trhu, čo by viedlo k zaostávaniu sektora. Ako ukazuje vývoj na Slovensku, zaostávame, aj keď veľkoryso dodržujeme pravidlá voľného trhu. Som presvedčený, že sebestačnosť je potrebné zabezpečiť v rozsahu, aby sme nemuseli dovážať potraviny, ktoré si vieme dopestovať doma. Bilancia zahraničného obchodu s potravinami za posledné desaťročia potvrdzuje, že viac ako 75 % všetkých dovezených produktov si vieme dorobiť doma. Napr. za posledných desať rokov sme doviezli poľnohospodárske a potravinárske výrobky v hodnote 41,5 miliardy eur, z toho sú výrobky v hodnote viac ako 31 miliárd, ktoré si vieme zabezpečiť doma a zamestnať tak tisíce pracovníkov. Denne k nám prúdi 800 a viac kamiónov potravín z celého sveta. Zelenina zo Španielska, zemiaky zo severnej Afriky, hovädzie mäso z Južnej Ameriky, kurence z Ukrajiny, víno z Austrálie atď. Na tému straty sebestačnosti, príčin a východiskách bolo publikovaných mnoho odborných štúdii. Stačí si pozrieť napr. predvolebné programy jednotlivých strán. Víťazná koalícia premietla svoje sľuby do vyhlásenia pri nástupe vlády v roku 2020. Po roku vládnutia nič nesvedčí o tom, že spejeme v lepšiemu, skôr naopak.
 

Kam sa uberá slovenské poľnohospodárstvo

Slovenský agrokomplex prežil búrlivé obdobe rozkrádania po roku 1989, stabilizáciu a rozvoj mu mal priniesť roky pripravovaný vstúp do Európskej únie v máji roku 2004. Očakávané zlepšenie sa nedostavilo napriek tomu, že do únie sme vstupovali s konkurenčnou výhodou, napr. veľkosťou poľnohospodárskych podnikov, úrovňou miezd, ktoré nedosahujú európsky priemer. Prevažná časť odborníkov sa prikláňa k názoru, že príčinou tohto vývoja je malá podpora štátu a nesprávne použitie prostriedkov fondov Európskej únie. Osobne si myslím, že okrem toho sa pod rozhodovanie poľnohospodárov podpísala zmena dotačnej politiky, keď v roku 2002 bola odstránená väzba medzi subvenciami na produkciou za priame platby na hektár pôdy. EÚ predpokladala, že poľnohospodári budú viac konkurencieschopnými, no ako sa ukázalo, nestali sa.

Dotačná politika EÚ donútila poľnohospodára prispôsobiť sa podmienkam a ak chcel prosperovať, musel prijať pravidlá trhového hospodárstva a pravidlá Európskej únie. Z tohto pohľadu si zaslúži pozornosť toľko kritizovaná rastlinná produkcia.

Priame platby na hektár poľnohospodárskej pôdy boli východiskom pre poľnohospodára, ako riešiť otázku prežitia po vstupe do EÚ. V nových členských štátoch únie bola podpora polovičná (121,5 eur/ha p. p.) ako v štátoch EÚ-15. Chybou bolo, že podporu dostali všetky podniky vrátane dlhodobo neprosperujúcich. Rokmi sa vyprofilovali podniky, ktoré z „ničnerobenia“ stabilizovali svoju produkciu. Väčšina podnikov, predovšetkým veľkých, hospodári na prenajatých pozemkoch, čo neumožňuje realizovať strategické zámery vo výsadbe dlhoročných kultúr, meliorácii atď.

V priebehu rokov podnikom prospelo zvýšenie podpory zo strany EÚ. Optimalizácia v záujme dosiahnutia zisku spôsobila aj negatívne tým, že niektoré podniky zrušili živočíšnu výrobu, čím sa odrezali od produkcie maštaľného hnoja. Rozšírilo sa pestovanie monokultúr, zväčšovanie honov, čo umožnilo lepšie využitie modernej techniky a nových technológií. Slovensko sa stalo v obilninách ako v jednej z mála poľnohospodárskych komodít sebestačné. Produkcia husto siatych obilnín a kukurice osciluje ročne okolo 4 mil. ton, z toho domáca spotreba je asi 2,5 mil. ton; zostávajúcich cca 1,5 mil. ton vyvážame ako surovinu a spätne sa nám vracia vo forme pekárskych polotovarov a hotových potravín. Vývoz prebytku obilnín je spôsobený chýbajúcou živočíšnou výrobou a nedostatkom konkurencieschopnej spracovateľskej technológie. Pokiaľ by Slovensko dosiahlo potravinovú sebestačnosť na úrovni 80 %, celá produkcia obilnín by sa využila v rámci domácej spotreby.

Poľnohospodárska produkcia a spôsob obrábania má nesporný vplyv na úrodnosť pôdy a životné prostredie. Zatiaľ čo v štátoch EU-15 hektárové úrody a produkcia obilnín sa vďaka intenzifikačným prostriedkom pravidelne zvyšovala (čo požadujú aj u nás niektorí odborníci), na Slovensku sa od roku 1989 produkcia a hektárové výnosy obilnín udržujú s odchýlkami na rovnakej úrovni. Hľadať dôvody toho trendu je zložité. Rozhodne sa pod tento vývoj podpísala malá spoločenská objednávka, nedostatok kapitálu, čo sa prejavuje aj tým, že spotreba priemyselných hnojív stagnuje na úrovni cca 100 kg č. ž./h (do roku 1989 bola spotreba cca 238–272 kg č. ž.), podobne s miernym nárastom aj pesticídy. Ak si uvedomíme, že na vytvorenie 1 t/ha zrna pšenice a príslušného množstva slamy potrebujeme podľa odrôd cca 55,7 kg č. ž., ukazuje sa, že produkujeme na úkor úrodnosti pôdy. Pokiaľ u nás prevláda zdravý rozum, musíme, ak chceme trvalo udržať úrodnosť pôdy, rešpektovať zákon zachovania hmotnosti, ktorý pred bezmála 280 rokmi formuloval ruský chemik Lomonosov, zjednodušené povedané, že to, čo úrodou z poľa zoberieme (dusík, draslík, fosfor a vápnik), musíme v rovnakom množstve (okrem dusíka) do pôdy vrátiť.
 

Ekologické poľnohospodárstvo

Ekologické poľnohospodárstvo je jedna z foriem, ktorá v praxi presadzuje myšlienku trvalo udržateľného rozvoja. Systém hospodári bez pesticídov, priemyselných hnojív a iných chemických látok, bez týrania zvierat, produkuje kvalitné a zdravé potraviny. Ekologické hospodárstvo zároveň prispieva k udržaniu vyváženej kultúrnej krajiny a vytvára podmienky pre prosperitu vidieka. Cieľom ekologického poľnohospodárstva je trvalo udržateľný poľnohospodársky systém, teda nie vyprodukovať čo najviac lacných potravín, ale vyprodukovať dostatok kvalitných potravín s ohľadom na environmentálne a sociálne faktory.

Organizovaný systém ekologického poľnohospodárstva na Slovensku vznikol v roku 1991, kedy sa k spôsobu hospodárenia prihlásilo 37 poľnohospodárskych podnikov s rozlohou necelých 15 tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy. Bol vytvorený legislatívny rámec EP vydaním prvých Pravidiel organického poľnohospodárstva platných pre územie Slovenska, neskôr bol prijatý v SNR Zákon o ekologickom poľnohospodárstve a výrobe biopotravín ako aj systém nezávislej kontroly a certifikácie ekologickej produkcie.

V systéme ekologickej poľnohospodárskej výroby bol v roku 2019 registrovaných 859 prevádzkovateľov, ktorý obhospodarovali 196 210 hektárov, t. j. 10,25 % z využiteľnej výmery poľnohospodárskej pôdy. Najväčšie zastúpenie z registrovaných prevádzkovateľov mali spoločnosti (s. r. o.) a SHR s viac ako 83 %. Podľa druhu pozemku najväčšiu výmeru mali trvalé trávne porasty 127 ha, orná pôda 66 ha, ovocné sady 1,8 ha a vinohrady 0,17 tis. ha. Na podporu ekologického poľnohospodárstva bolo v roku 2019 priamo vyčlenených 17,2 mil. eur.

Európska komisia predstavila (marec 2021) akčný plán rozvoja ekologického poľnohospodárstva s cieľom dosiahnuť, aby ekofarmy pokrývali 25 % poľnohospodárskej plochy v ekologickom režime v rámci stratégie „Z farmy na stôl“. Akčný plán ráta zo zvýšením podpory ekologického poľnohospodárstva z terajších 7,5 miliardy eur na 38 – 58 miliárd v rokoch 2023 – 2027. Na Slovensku sa má hospodáriť ekologicky na 300 tis. ha poľnohospodárskej pôdy. Je to splniteľná úloha, do ktorej by sa mali zapojiť predovšetkým malí poľnohospodári a produkovať zeleninu, ovocie, strukoviny, zemiaky, teda produkty, ktoré nám trvalo na domácom trhu chýbajú. Produkcia biopotravín je náročná na vklady, znížená je aj produkcia, čo spôsobuje, že ceny biopotravín na trhu sú vyššie. Rozumnou dotačnou politikou môžeme podporiť producentov a tieto dopady na trh upraviť, napriek tomu spotreba je viazaná na solventnejšiu klientelu.
 

Je spoločnosť pripravená na ekologické poľnohospodárstvo?

Vo svete, je hlavným kritériom úspešnosti zisk, nevynímajúc poľnohospodárstvo a obchod s potravinami, ktorý je najspoľahlivejším odvetvím pre podnikateľov. Voľný trh vystavuje nespravodlivo poľnohospodárov v rôznych prírodných podmienkach planéty globálnej konkurenčnej súťaži na trhu s potravinami, čo má za následok zaostávanie poľnohospodárstva v mnohých krajinách a intenzívnu produkciu aj za cenu zvýšeného znečisťovania životného prostredia v krajinách, kde sú dobré klimatické podmienky.

Ochrana prírody a prírodných zdrojov ako predpoklad trvalo udržateľného rozvoja nemôže byt odsunutá do roviny teoretických úvah, ale musí byt predmetom trvalého záujmu spoločnosti. Európska komisia aj Európska agentúra pre životné prostredie konštatuje, že produkujeme viac potravín, ako potrebujeme, napriek tomu desatina obyvateľstva planéty hladuje! Ľudia hladujú a ročne na nezdravé stravovanie zomiera viac ako deväťstotisíc Európanov, pritom každoročne vyhodíme v EÚ 89 miliónov ton potravinových prebytkov! Odstrániť tento stav je základnou požiadavkou na zmenu spoločenského myslenia a trvalo udržateľného poľnohospodárstva.

Spoločnosť si zakladá na trvalom raste ekonomiky, čo sa považuje za pozitívum, napriek negatívnemu vplyvu na prírodu a životné prostredie. Podstatná časť emisií skleníkových plynov vzniká na základe požiadaviek ľudí po tovare a službách. Úspora skleníkových plynov môže nastať len obmedzením konzumného spôsobu života, to však má podstatný dopad na ekonomiku aj životnú úroveň. Napriek tomu európska zelená dohoda prichádza s myšlienkou oddeliť ekonomický rast od spotreby zdrojov. Táto revolučná myšlienka si vyžaduje technologické, ale aj spoločenské zmeny. Veľkým otáznikom je, či spoločnosť je na takúto zmenu pripravená. Európska agentúra pre životné prostredie skonštatovala, že ľudská spoločnosť je vo svojom stave neudržateľná a musí sa zmeniť. Cesta ku konečnému riešeniu bude zložitá, ale pre zachovanie rodu nevyhnutná. O posledných úpravách SPP rokuje Európsky parlament s Radou EÚ za účasti Európskej komisie, aby dala smer, ako sa bude v budúcnosti vyvíjať zelená architektúra agropolitiky nielen v EÚ, ale aj vo svete. Východiskom je udržateľný potravinový systém, ktorý musí zabezpečiť, aby zdravé potraviny boli dostupné za prijateľné ceny pre všetkých ľudí v normálnych aj v časoch krízových.
 

Aktuálne problémy Slovenska

Problémy s klímou musí riešiť, ako ukázala petícia, aj slovenský parlament. Napriek tomu, že slovenský trh s potravinami je z cca 60 % odkázaný na dovoz, zostalo Slovensko v obilninách ako z mála poľnohospodárskych komodít nielen sebestačné, ale bezmála tretinu produkcie ako surovinu vyvážame.

Parlament a vláda Slovenskej republiky, ale aj občania musia rozhodnúť, či sa dáme cestou zvyšovania sebestačnosti alebo zostaneme kolóniou produkujúc suroviny na vývoz. Mimoriadne postavenie si oprávnené získali ekologickí aktivisti napr. petíciou „Za klímu, za budúcnosť“. Žiaľ, v parlamente nateraz dostatočnú podporu nezískala.

Riešenie klimatickej krízy na Slovensku, nemôžeme oddeliť od problémov EÚ. Slovensku sa v poľnohospodárstve ponúkajú viaceré možnosti.

V prvom rade, ak vychádzame z predpokladu hraničiaceho s istotou, že na Slovensku v najbližších rokoch neznížime spotrebu potravín, predovšetkým mäsa, na obyvateľa, jediným riešením je kryť schodok dovozom. Spotrebou energie a tvorbou emisií na výrobu, spracovanie a dopravu sa v tomto prípade zaťaží dodávateľ. Je pravda, že na Slovensku sa nezvýši spotreba energie a emisií, ale dopravou sme navyše zaťažili životné prostredie.

Druhou ponukou je možnosť vyrobiť a spracovať poľnohospodársku produkciu doma. V tomto bode narážame na nedostatok moderných výrobných, spracovateľských a konkurencieschopných kapacít a odmietavé stanoviská ekologických aktivistov a niekoľkých politikov rozširovať predovšetkým najviac zdecimovanú živočíšnu výrobu na Slovensku. Tento postoj nie je celkom v súlade zo záujmami EÚ a technickým pokrokom, pokiaľ ide o úsporu energie a tvorbu emisií. Uvediem prečo. Každý podnikateľ, ktorý sa uchádza o realizáciu nového projektu napr. ošipárne, musí splniť náročné kritéria ekologickej stavby s technológiou, ktorá zabezpečí vysoký stupeň ochrany životného prostredia a prijateľné podmienky pre život zvierat. S určitosťou môžeme tvrdiť, že nová stavba bude podstatne menej energeticky náročná a šetrnejšia k prírode ako existujúce prevádzky a bude prínosom nielen ekonomickým, ale aj pre životné prostredie. Tento trend namiesto blokovania projektov (napr. Palárikovo) by mali aktivisti aj politici v záujme zlepšenia životného prostredia podporovať! Významne môže k spravodlivému a rýchlejšiemu posudzovanie projektov prispieť pripravovaný nový zákon (EIA) z dielne Ministerstva životného SR.

Trvalo dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo predpokladá vyvážené odvetvia rastlinnej aj živočíšnej výroby. Udržať úrodnosť pôdy pri ekologickom obhospodarovaní sa nezaobíde bez organických hnojív vrátané maštaľného hnoja, čo predpokladá zvýšiť stavy hospodárskych zvierat.

Podľa štúdie Zväzu výrobcov krmív pri odporúčaných dávkach spotreby živočíšnych komodít (59,3 kg mäsa na osobu/rok) mali by sme vyrobiť 222 tis. ton bravčového, 125,7 tis. ton hydinového, 72 tis. ton hovädzieho mäsa, 1 188 tis. ton mlieka a mliečnych výrobok, (220 kg mlieka z toho 6,9 kg syra na osobu a rok) 1,088 mld. ks vajec. (12 kg na osobu a rok) V závislosti od úžitkovosti sa musia zvýšiť stavy hospodárskych zvierat, predovšetkým ošípaných. Na krytie produkcie živočíšnych komodít je potrebné vyrobiť 1 695 tis. ton kŕmnych zmesí, čo predstavuje spotrebu 1 108 tis. ton obilnín, ktoré ako surovinu vyvážame. Naplniť túto úlohu je v krátkodobom horizonte nepredstaviteľné, čo nás nesmie odradiť postupne zvyšovať výrobné a spracovateľské kapacity. Nemôžeme trvalo trestuhodne vyvážať živý dobytok z dôvodu, že nemáme bitúnky schopné konkurencie a spätne dovážať mäso (nie naše). Slovenská spoločnosť je pripravená, ako ukazujú niekoľkokrát opakované prieskumy, kupovať slovenské výrobky. Na začiatok dobrým riešením, ktoré môže priniesť zvýšenie pridanej hodnoty a zamestnanosti, je finalizovať suroviny, ktoré sú predmetom ponižujúceho vývozu. Podniky na spracovanie obilia môžu zvýšiť objem výroby produktov s vysokou pridanou hodnotou, ako sú výrobky škrobárenského, pivovarníckeho, sladovníckeho a liehovarníckeho priemyslu alebo pečivársko-cukrovinárskeho spracovania. Prínosom môže byt nadviazanie na dlhoročnú tradíciu výroby jačmenného sladu, ktorý bol dobrým vývozným artiklom. Významný podiel obilnín môžeme využiť na výrobu kŕmnych zmesí pre dobytok.

V živočíšnej výrobe sme narobili chyby, na odstránenie ktorých treba dlhé obdobie. Súbežne sa musia zvyšovať stavy hospodárskych zvierat, spracovateľské kapacity a služby. Kľúčom k úspechu je, aby sme dokázali doma spracovať všetky vyprodukované ošípané a dobytok. Je proti zdravému rozumu, že s podporou fondov sme vybudovali desiatky bitúnkov lokálneho charakteru (ktoré nedokážu kryť ponuku), aby sme neprevážali dobytok (aktivisti) zatiaľ, čo uhynuté zvieratá putujú z celého Slovenska do jedinej kafilérie, ktorá nemôže zvládnuť prípadné živelné pohromy. Ponúka sa možnosť vytvoriť podmienky pre realizáciu dlhodobo pripravených projektov na výstavbu „fabrík na ošípané“ a služby (kafiléria), ktorá môže prispieť k spracovaniu bioodpadov.

Na realizáciu požiadaviek sa priam núka použiť prostriedky z plánu obnovy a odolnosti SR na modernizáciu podnikov potravinárskeho priemyslu, ako navrhuje SPPK.
 

Zem živiteľka

Pojem Zem živiteľka sa podľa stránky OSN spája s našou planétou a odráža sa ním vzájomná závislosť ľudí a ďalších živých tvorov na Zemi. Keď 12 apríla 1961 obletel Jurij Gagarin vo vesmíre Zem povedal: „Počas letu vo vesmírnej lodi som videl, aká nádherná je naša planéta. Ľudia zachovajte si ju a zväčšime jej krásu, neničme ju“. Bohužiaľ, človek toto upozornenie nezobral na vedomie a čoraz viac stupňuje nároky na potraviny, sladkú vodu, nerastné bohatstvo a na energetické zdroje a na zmocnenie sa ich neváha použiť akýkoľvek spôsob vrátane vojen. Len v priebehu dvadsiateho storočia bolo 103 vojenských konfliktov. Ľudská činnosť za minulé obdobie významne modifikovala ekosystémy. OSN uverejnila v roku 2005 správu o stave ekosystémov na Zemi a neblahý dopad aktivít človeka s dosahmi na planétu, ktorý v konečnom dôsledku ohrozuje seba samého. Ľudia citlivo reagujú na zhoršujúcu situáciu, a tak študenti v Kalifornii zorganizovali v roku 1970 Deň Zeme, ktorý sa stal od roku 1990 Svetovým dňom Zeme.

Na Slovensku máme čo naprávať. Mimoriadnu pozornosť si vyžaduje správanie k pôde ako živiteľke, je to najdrahšie, čo máme bez ohľadu na vlastnícke vzťahy. Budovanie infraštruktúry nám uberá dennodenne plochy pôdy. Bohužiaľ, aj najkvalitnejšej ornej, miznú vinohrady, sady atď. Pôda sa zaberá pod diaľnice, cesty, cyklotrasy, parkoviská, sklady, haly, obchodné centrá, priemyselné parky, továrne, bytovú výstavbu, FV panely atď. bez toho, aby sme využili zničené priemyselné a iné objekty. Ťažíme štrk a štrkoviská nám znižujú hladinu spodných vôd, máme zanedbané melioračné zariadenia atď. „Je žiaduce prehodnotiť priority z dlhodobejšieho hľadiska a pokúsme sa zastaviť nezmyselné betónovanie, ťažbu štrkov, devastáciu pôdy, prehodnotiť územné plány, vrátiť vodu kam patrí, dovoliť rásť stromom tam, kde sa im páči a uprednostniť prírodu pred mocou peňazí,“ napísal B. Gašpar a je to výzva ktorú by mala vypočuť vláda a ochrániť pôdu pre nás a naše ďalšie generácie.

Napriek tomu, že poľnohospodársky sektor sa podieľa približne len 7,3 % na celkovom objeme vyprodukovaných skleníkových plynov, v SR je mu venovaná mimoriadna pozornosť. Pritom vývoj emisií skleníkových plynov z poľnohospodárstva má od roku 1990 klesajúci charakter a od roku 2005 sa mení len minimálne, čo korešponduje s poklesom poľnohospodárskej produkcie. Je to dané tým, že zmeny v prírode sú na voľnej scéne a registrujeme ich skôr ako všetky ostatné (žlté pole, veľkosť honov, zápach atď.).

Poľnohospodárstvo v nasledujúcich rokoch čaká veľa zmien k lepšiemu, k tomu má prispieť aj ekologické poľnohospodárstvo s cieľom zabezpečiť dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo. Nebude to zadarmo, ak opatrenia proti zmene klímy sa stanú pre SR strategickou prioritou, náklady sa vyšplhajú do roku 2050 na stovky miliárd eur. Náklady má zmierniť príspevok EÚ.

Slovenské poľnohospodárstvo potrebuje zmeny. Predovšetkým sa musí priateľskejšie správať k prírode a splniť mnoho ďalších odporúčaní. Pokiaľ dostane dotácie minimálne na úrovni, ako majú naši susedia, udrží produkciu, hektárové úrody a neprekročí potrebu hnojív a pesticídov na terajšej úrovni, zvýši produkciu živočíšnej výroby a predovšetkým sfinalizuje všetku domácu produkciu, naplní nielen požiadavku Európskej agentúry pre životné prostredie, ale dokáže zabezpečiť dlhodobo udržateľné poľnohospodárstvo.

(Autor, Ing. Anton Julény senior, je poľnohospodársky inžinier)

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama