Reklama
Reklama

Informovanie o vojnách
v globálnom chaose 21. storočia

Zdroje a príčiny súčasných vojen sa v západnom hlavnom mediálno-politickom prúde sofistikovane zakrývajú
Počet zobrazení: 1455

S rozvojom spoločnosti sa, žiaľ, „zdokonaľujú“ aj vojny, ktoré majú čoraz devastujúcejšie účinky. Jedným zo znakov ich rastúceho zhubného pôsobenia je, že v počte obetí rastie v relatívnom vyjadrení podiel civilistov. Len smutne a trochu zjednodušene možno poznamenať, že vo vojnách 21. storočia sa vojaci môžu vzhľadom na vybavenosť ozbrojených síl cítiť bezpečnejšie ako civilisti. Civilné obete narastajú aj po skončení bojov v dôsledku sociálno-ekonomického, morálneho, kultúrneho i environmentálneho rozvratu, pretrvávajúceho dlho po skončení bojov.

Aktuálne sú slová starého čínskeho mysliteľa – stratéga, majstra Sun c´ho, že najlepšia vojna je tá, ku ktorej nedôjde. Ináč povedané, väčším umením moci, ako vojny rozpútať a vyhrať, je im predchádzať. V spoločnostiach (štátoch), kde však vládne kult sily (násilia), ktoré nie je len fyzické, či ozbrojené, ale aj politické, ekonomické, mediálne a pod. a panuje presvedčenie o vodcovskom poslaní vo svete, je pre podporu vojen dobrá živná pôda.

 

O chaotickom a manipulatívnom mediálno-politickom pohľade na súčasné vojny

Pred vojnami ani v 21. storočí preto nemôžeme zatvárať oči. Navyše, ako takmer všetko v tzv. informačnej spoločnosti, aj problém vojen sa stal predmetom neprehľadného množstva názorov, pojmov, koncepcií a pod., ktoré sa „slobodne“, ale chaoticky a manipulatívne šíria v mediálno-politickom priestore. Dochádza pri tom k rôznym diskusiám, ale skutočný obraz vojny sa nevytvára.

Verejnosti sa informácie podávajú vo vypreparovanej, deformovanej podobe a prezentujú sa prevažne tak, aby to vyhovovalo vládnucim silám. Objektívnosť a pravda už dávnejšie prestali byť zmyslom pôsobenia médií. V záujme zvýšenia sledovanosti sa médiá zameriavajú na senzácie a detaily, ktoré sú vo vojnách „zaujímavé“ a majú zapôsobiť najmä na emócie recipientov, pričom sa neraz uverejňujú aj neoverené informácie.   

Budeme sa zaoberať len mediálno-politickým pohľadom na vojny a pojmami, ktoré sa používajú pri pôsobení na „bežného“ občana (diváka, poslucháča, čitateľa). Vyhneme sa terminológii i metodológii (spôsobom, ako sa problém skúma a charakterizuje), ktoré sú jadrom sociálno-filozofickej, popr. sociologicko-politickej teórie vojny a bokom necháme aj odborný a teoretický právny (medzinárodnoprávny) výklad vojny. Tieto pohľady na vojnu sa prelínajú a nie sú medzi nimi neprekročiteľné hranice. V mediálno-politickom priestore sa síce operuje s pojmami sociálno-filozofickej i právnej teórie vojen, ale len povrchne, formálne a bez požadovaných odborných súvislostí.

 

Relatívny charakter vágnych mediálno-politických diskusií o súčasných vojnách

Ešte po druhej svetovej vojne sa začal vytvárať širší teoretický, odborný pohľad na vojny, ktorý sa v USA stal súčasťou oblasti nazvanej (národnou) bezpečnosťou. Postupne sa nafúkol na rozsiahlu oblasť bezpečnostných štúdií rôzneho charakteru a zamerania. Utešene pri tom kvitne akademické krasorečnenie, dopĺňané kakofóniou textov plejády odborníkov rôznej úrovne v politických stranách a hnutiach, mimovládnych organizáciách, nezávislých analytikov a pod.

V tomto rámci sa prezentuje nespočítateľné množstvo názorov na vojny a spôsobov ich objasňovania v súčasnosti. Okrem „tradičného“ chápania vojny v clausewitzovskom chápaní (Vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami), o ktorého platnosti sa už dávnejšie tiež diskutuje, sa to hemží najmä rôznymi prívlastkami, ako napr. ekonomická, finančná, energetická, surovinová, potravinová, kybernetická, informačná a pod. Nevyčerpateľným zdrojom mätúcich úvah a diskusií o súčasnej vojne, jej prvkoch a podobách, sa stal v posledných rokoch fenomén hybridnej vojny. Nikto síce nevie, o čo ide, ale o to radšej a častejšie najmä politici a médiá tento pojem používajú.

Trochu zjednodušene uvedieme, že dnes sa za vojnu dá považovať v západnom mediálno-politickom priestore takmer všetko, čo nejako súvisí s napätím, krízami, konfliktami a pod. Má to protirečivé následky. Na jednej strane ľudia síce žijú v určitom „historickom“ vyvinutom strachu z vojny, ale na druhej strane sa znižuje ich citlivosť pre vnímanie vojnovej hrozby v súčasnosti. Výsledky výskumných akcií rôznych inštitútov a organizácií ukazujú, že na Západe majú ľudia už dlhší čas väčší strach zo sociálno-ekonomických hrozieb ako z vojen.  

 

Liberálno-demokratické štáty medzi sebou nevedú vojny

K tomuto stavu prispel aj mediálno-politicky prezentovaný záver bezpečnostnej teórie, že liberálno-demokratické štáty medzi sebou nevedú vojny. Ak dochádza k vojnám, tak sa to môže stať len v „nezápadnej“, „necivilizovanej“ časti sveta. Západ, ktorý zvnútra síce rozožiera sofistikovaná organizovaná zločinnosť (prepojená s rôznymi korupčnými „schémami“ a záujmovými skupinami) a stupňujúce sa násilie rôznej podoby, je podľa názoru väčšiny obyvateľstva vojnami ohrozovaný dnes už len zvonku. Ak niekto šíri názor, že vojna, či iný politický pokus o zmenu, môže vzniknúť aj v liberálno-demokratickom štáte, rýchlo dostane nálepku extrémistu. Zmeny vyvolané politickým násilím sa môžu robiť len v tých štátoch, ktoré nie sú „dostatočne“ liberálno-demokratické. Farebné revolúcie sú vítané a podporované bez ohľadu na ich následky, ale voči všetkému, čo „ohrozuje“ chatrnú konštrukciu liberálnych demokracií, sa mocensky i mediálne bezohľadne zasahuje.

V posledných rokoch sa za najväčších nepriateľov Západu, ktorí predstavujú aj vojenské hrozby, označujú Rusko a Čína. Nepriateľstvo Ruska a Číny proti Západu spočíva najmä v tom, že chcú zmeniť pravidlá medzinárodného poriadku, ktoré síce už fungujú len zo zotrvačnosti. Predsa však sú západné a vzbudzujú zdanie, že kolektívny Západ stále riadi svet.  

K zlému Rusku a Číne sa pridávajú aj menší nepriatelia Západu (najmä USA), ako je Irán (voči nemu ostro vystupuje izraelská lobby vo Washingtone) a severná Kórea. USA sú okrem toho mimoriadne „citlivé“ na štáty Latinskej Ameriky a Karibiku. Dlhodobo ide o Kubu a Venezuelu a nedávno znovu pribudla Nikaragua. V regióne sú aj ďalší „kandidáti“ (ocitli sa tam už viacerí), najmä tí, kde sa k moci dostanú ľavicové vlády, ktoré sa bránia zasahovaniu Washingtonu do svojich vnútorných záležitostí. Pre Západ sa už takmer „rozplynula“ fatálna globálna hrozba terorizmu, ktorá okolo 20 rokov predstavovala pre neho najväčšie nebezpečenstvo.  

Analýzy súčasných vojen v západnom mediálno-politikom priestore sa stali diskutabilnými, vágnymi, pričom ich závery majú veľmi relatívny charakter. Špecifický zmätok do týchto podmienok vnášajú aj málo kvalifikovaní, „rýchlokvasení“ bezpečnostní analytici, ktorí sa po každej vojne vyroja najmä z rôznych mimovládnych organizácií (ktoré sú však málokedy skutočne mimovládne, lebo ich väčšinou financujú vládne kruhy zo západných štátov). Diskusiu (módne premiešanú s pojmom diskurz) títo „experti“ zamorujú rôznymi dohadmi a fabuláciami, ktorými sa spravidla chcú zavďačiť svojim mecenášom. Poniektorí exponenti týchto organizácií sa tak vžijú do „vysokej odbornej úrovne“ svojho pôsobenia, že keď sa objaví možnosť, tak sa priam mesiášsky pretláčajú na vládne posty.

Ďalší prvok, ktorý pôsobí aj v diskusiách o vojnách (ozbrojenom násilí s politickými cieľmi) a komplikuje ich, predstavujú sociálne siete. Pokiaľ ide o ich aktivity v smere „podpory“ a „upevňovania“ liberálno-demokratických režimov (predovšetkým pri farebných revolúciách), sú vítané. Ak sa však zistí, že pôsobia proti nim, tak sa považujú za extrémistické, obviňujú sa zo šírenia konšpirácií, hoaxov, fake news a pod. a začína sa ich prenasledovanie, ktoré pri pokryteckej slobode slova vyúsťuje do čoraz častejšieho obmedzovania i priameho zakazovania ich pôsobenia.

 

O hlavných zdrojoch súčasných vojen

Nebudeme sa zaoberať objasňovaním a klasifikáciou príčin (zdrojov) vojny, ktoré sú rozsiahlo rozpracované v teórii vojen (bezpečnosti). V súčasnosti existujú však viditeľné a vplyvné ekonomické a politické sily, ktoré majú špecifický záujem na vojnách a s nimi spojenými činnosťami. Príliš o tom síce nehovoria, ale o to usilovnejšie zákulisne konajú. Aj v podmienkach neoliberálnej globalizácie ide v prvom rade o západný vojensko-priemyselný komplex. Jeho produkcia po rozpade bipolarity krátky čas klesala, ale rýchlo získal druhý dych, pokračuje v bujnení a dosahuje nesmierne zisky.

Ak sa pozrieme na finančné objemy obchodu so zbraňami, ktoré sú dostupné v databázach SIPRI, zistíme, že v roku 2021 z 10 štátov, ktoré boli najväčšími exportérmi zbraní vo svete, sa na čele rebríčka ocitli USA (ktoré tam dlhodobo „sedia“). Bolo tam aj 5 ďalších členských štátov NATO (Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Španielsko a Veľká Británia – pozn. štáty sú zoradené podľa poradia veľkosti svojho zbrojného exportu), ako aj Izrael, ktorý sa považuje za súčasť Západu. Podobná situácia bola aj v „päťročnici“ 2016 – 2020, keď v tejto desiatke boli znovu USA, Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia, Španielsko a Taliansko z NATO a Izrael. Do tohto zoznamu sa v rokoch 2016 až 2012 dostali okrem západných štátov len Rusko a Čína. Bola tam aj Južná Kórea, ktorá, hoci sa nachádza na Ďalekom východe, je (núteným?) spojencom USA a inklinuje k západnému svetu, čo vidieť aj na tom, že sa v súčasnosti pripojila k štátom, ktoré uvalili sankcie na Rusko.

V percentuálnom vyjadrení sa uvedené štáty NATO podieľali na svetovom obchode so zbraňami v rokoch 2016 – 2020 necelými 59 % a v roku 2021 to „vyskočilo“ až na takmer 72%. Ak by sme zarátali aj vojenský vývoz z ďalších členských štátov NATO (Kanada, Holandsko, Turecko) a iných západných štátov (Austrália, Švajčiarsko, Švédsko a už spomenutý Izrael), ktoré patria k väčším exportérom zbraní, tak sa dá povedať, že zo Západu dlhodobo idú do sveta viac ako dve tretiny, niekedy takmer štyri pätiny tejto nebezpečnej komodity. 

S veľkou mierou pravdepodobnosti možno tvrdiť, že vývoz zbraní, najmä na Blízky východ a do ďalších ázijských regiónov, popr. Afriky, prispieva k tomu, že tam permanentne prebieha niekoľko vojen naraz. Zdesenie v kruhoch západného vojensko-priemyslového komplexu vyvoláva predstava, aké finančné následky by preňho malo, ak by sa vojenský export zo Západu do „nestabilných“ oblastí musel z nejakých dôvodov výrazne zmenšiť.

Na masívnom obchode so zbraňami a jeho ziskoch sa okrem západného vojensko-priemyslového komplexu priživuje aj nadnárodný finančný sektor, ktorý tiež sídli na Západe. Bezohľadný a agresívny „spolok“ západných zbrojných producentov a finančných kruhov dopĺňajú aj ďalší ekonomickí hráči. Ide najmä o spoločnosti ťažobného priemyslu (v prvom rade ťažby ropy a plynu a potom aj viacerých vzácnych kovov), ktoré získavajú a spracúvajú suroviny životne dôležité tak pre zbrojársky priemysel, ako aj fungovanie moderných armád (predovšetkým ich raketových vojsk, letectva a námorníctva a novo sa vytvárajúcich kozmických síl). Nehovorí sa o novom delení sfér vplyvu vo svete, ale Západ robí všetko preto, aby si udržal pozície na „získaných“ trhoch a s hnevom i zákerne zasahuje proti silám, ktoré sa ho snažia „vytlačiť“. USA sa veľmi krivo pozerajú aj na úsilie spojencov – Francúzska i iných európskych štátov rozšíriť svoje aktivity v oblasti exportu zbraní vo svete. Príkladom je vlaňajší škandál okolo prekazenia dodávok francúzskych ponoriek pre Austráliu po vytvorení paktu AUKUS. Závislosť štátov EÚ, najmä menších, na vojenskom tovare a službách USA, je jedným z hlavných faktorov, ktorý bráni samostatnej zahraničnej a bezpečnostnej politike únie.

Špecifickým, silnejúcim hráčom vo vojenskej oblasti sa stávajú súkromné bezpečnostné a vojenské spoločnosti, ktoré sa nasadzujú vo vojnách, ale pôsobia aj v oblastiach zvýšeného bezpečnostného napätia. Ich pôsobenie je drahšie ako náklady na štátne ozbrojené sily (tzv. kontraktori dostávajú aj niekoľkonásobne vyššie sumy, ako je plat profesionálnych vojakov) a verejnosť prijíma ich pôsobenie výrazne menej kriticky, ako to je v prípade vojakov. Obete z radov vojakov sa vnímajú oveľa citlivejšie, ako v prípade týchto súčasných žoldnierov, ktorých nikto neľutuje, lebo podľa neoliberálneho ekonomického myslenia je to ich „biznis“ a smrť v ňom patrí k rizikám podnikania. Rast nákladov na vojny, ktoré prinášajú súkromné bezpečnostné a vojenské spoločnosti, zaplatia občania na svojich daniach. O tom sa však opäť radšej nehovorí.  

 

Nečakajme pravdivý obraz o súčasných vojnách v západnom hlavnom mediálno-politickom prúde

V súčasnej bezpečnostnej situácii sa často opakuje, že prvou obeťou vojny je pravda. Médiá teda tiež svojím spôsobom „bojujú“ a informovaním o priebehu vojny do nej nepriamo zasahujú, pričom sa spravidla zapoja do propagandistického ťaženia na niektorej strane vojny.

Stále existuje časť novinárov, ktorí majú bohaté skúsenosti z vojnového spravodajstva a  snažia sa informovať o vojnách objektívne. V súčasnej konfigurácii hlavného západného mediálno-politického prúdu sú pre istotu odsúvaní na okraj jeho pôsobenia. Prenasledovaní sú však už whistle-bloweri, ktorí mediálne poukazujú („oznamujú“) protiprávne konanie štátnych orgánov vo vojenskej (bezpečnostnej) oblasti. Najznámejší sú Edward Snowden a Julian Assange, o ktorého osud sú obavy, vzhľadom na nedávne rozhodnutie britského súdu o možnosti jeho vydania do USA.  

Vládnuce sily a ich donori v liberálno-demokratických režimoch zakrývajú, že za vojnami stoja ich zištné záujmy pri zachovaní moci a bohatstva a preferujú informovanie, ktoré tento fakt prehliada, nezaujíma sa oň. Formálne mocenské zmeny, ku ktorým dochádza po rôznych voľbách v týchto (kapitalistických) štátoch, nemenia podstatu ich vzťahu k vojne. Samozrejme, aj mocenské sily sa odlišujú stupňom agresivity, ktorá je spravidla spojená s rozdielnou mierou sklonu používať pri realizácii svojich cieľov a záujmov i ozbrojené násilie voči iným štátom (ale aj vnútri vlastného štátu). Podľa toho sa modifikuje aj pôsobenie hlavného mediálneho prúdu, popr. aj opatrenia proti zdrojom, ktoré majú iné – alternatívne zameranie a obsah.

Markantne sa pôsobenie médií západného hlavného prúdu prejavuje aj aktuálne, v spojení so situáciou na Ukrajine. Tento fenomén však vyžaduje samostatnú analýzu.

Úvodná ilustrácia: pixabay.com

(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama