Reklama

Hovoríme cudzou rečou

Počet zobrazení: 1987

V kaviarni na vyvýšenom pódiu stávalo piano, vyleštený parket, na ňom sa každú sobotu tancovalo pri živej hudbe. Pod oknami mäkké boxy v červenej koži, tam sa zašívali čerstvo zamilovaní, stredom miestnosti stoly s bielymi damaskovými obrusmi a oproti oblokom vysoká kachľová pec.

Moja mama stojí pri nej, vo vlasoch hrebienky, ohrieva si chrbát. Pán hlavný, čašník z medzinárodných rýchlikov, ktorému sa už život na dráhe zunoval, na striebornej tácke nesie baňatý pohárik s koňakom, pri jednom stolíku rozložená šachovnica, pán poštmajster ťahá raz bielymi, raz čiernymi, počká si až do záverečnej, aj keby mal ten šach dohrávať sám. Lebo doma by bol tiež sám.

Mama potláča zívnutie, vidím na starej čiernobielej fotke. Nikdy som nevedela zaspať, kým som nezačula štrngot kľúča v zámke, tak som sa o svoju mamu bála! Kaviareň mám spojenú s ňou a s vôňou mandlí, mama vyfasovala kilo surových a doma ich pražila na oleji, osolila, rozvážila po desať deka do celofánových vrecúšok a potom predávala – ku káve. Zakaždým som jej ešte zo jedno horúce jadierko uchytila, kým sa nedívala. Na parkete vo valčíku sa pravidelne točila Jolika v plisovanej sukni a vysokých štekľoch, v Červenom kríži nás učila obväzovať rany a upevňovať zlámané hnáty. Civilná obrana bola povinným predmetom, no my, čo sme mali nutkanie pomáhať, sme sa prihlásili aj do krúžku. Na jednej fotke so spolužiačkou Magdou súťažíme v Spišskej Novej Vsi, Jolika so zelenou torbou na boku je v porote, pozorne nás sleduje.

Na fašiangy sa piekli šišky, kreple, fánky, božie milosti. A prišiel čas zábav, ozdobovala sa sála, girlandy z krepového papiera, stočené konfety, námornícke čiapky, v kuchyni mladý kuchár zbíjal majonézu, na žĺtky tenkým prúdom crčal olej, do téglikov sa nakladal šalát, navrchu trónilo ruské vajíčko, poliate tou hustou čerstvou dobrotou z kotlíka. Na papierových táckach punčové rezy a šamrole plnené snehom, v šatni debničky kracherlíkov, jablkový mušt, rum a borovička. Víno bolo kvašne, to tu nikto nepil, veď aj pivo si chlapi vo výčape sladili štamperlíkom sirupu lesná zmes. Život si plynul, mal svoj poriadok, svoje autority – učiteľov, lekárov, sestričky, pána kanonika.

Moji rodičia neboli nikdy v žiadnej strane, ani v Hlinkovej, ani v komunistickej, preto ich nemali ani odkiaľ vylučovať. Takých bola väčšina. No keď prišiel ten v zvrat v šesťdesiatom ôsmom, všetci sme boli na nohách! Zajedno, za Dubčeka! Symbolizovali ho aj veľké rožky, ktoré sa vtedy začali predávať. Ktovie, ako by to dopadlo dnes, kto by sa ku komu pridal.

Víťazi spoločenského a politického prevratu vôbec nechápu, že niekto môže rozmýšľať inak a nemá prečo brániť ich svet. Oni vyhrali, tým druhým zostala z koláča diera. Robota rovnaká, ale pri stole podradné miesto. Na zadný dvor sa sypú odpadky. Nerozumejú svojmu národu, nežijú s ním na jeho zábavách a na jeho pohreboch, nenosia šaty od Číňana a tenisky z blšáku. Rozprávajú cudzou rečou – a ešte sa aj povýšenecky rozdrapujú.

(Text vyšiel v Pravda.sk 8. februára)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Blogy a statusy