Reklama
Reklama

Hodiny spevu

Počet zobrazení: 888

Kto z postarších sleduje výkony našich žurnalistov, si možno spomenie na stĺpčeky, ktoré písal svojho času americký spisovateľ a novinár Art Buchwald. Preberali ich média takmer po celom svete, dokonca aj naša Pravda a Rudé právo. Nie nadarmo získal za svoju tvorbu aj Pulitzerovu cenu a nadbiehali mu politici, zo všetkých svetových strán. Bol obdivovaným, ale aj obávaným majstrom pera a jeho postrehy právom patria do zlatého fondu americkej žurnalistiky. Nešetril v nich komunistických, ani vlastných pohlavárov. Začínal ako spravodajca, no veľmi rýchlo sa dal sa preto na politickú satiru. Nemal o politikoch dobrú mienku, ale ako sa raz vyjadril – hodia sa mi do kšeftu. Podvádzajú, klamu, kradnú a to je to, čo satirik najviac potrebuje k svojej práci. Bože, koľko takýchto príkladov by sa našlo v našej po novembrovej politike.

V pamäti mi ostal aj jeho krátky postreh o Hodinách spevu. Spomína v ňom na istého šéfredaktora, ktorý vo svojej redakcii školil mladých novinárov. „Keď chceš u mňa pracovať,“ povedal jednému z nich, „budeš musieť napísať aj niečo tvrdé proti Rusom.“

„Ale ja nič také neviem,“ namietal mladý žurnalista.

„My ťa to tu naučíme, budeš písať tak, ako my budeme spievať,“ poučil ho jeho nadriadený. „Pre začiatok si spolu zaspievajme – Strýčko Donald, farmu mal, hija, hija, hou, tú pozná každý.“

Ako to potom s mladým žurnalistom dopadlo, nám už Art Buchwald neprezradil, no môžeme si to domyslieť. Niečo podobné akoby sa dialo aj v našich mienkotvorných médiách. Nenájdete v nich ani len jedno pekné slovíčko na adresu Rusov. Akoby sa v tejto krajine pohybovali iba medvede, ľudožrúti a Navaľnyj. Žeby aj v našich redakciách museli novinári povinne absolvovať Hodiny spevu a so svojím šéfom alebo majiteľom spievať – Strýčko Donald farmu mal, po čom nasledovala ďalšie lekcia? Skúste potom v niektorom mienkotvornom médiu napísať niečo pekné o Rusoch.

Strýčko Donald farmu mal, hija, hija, hou, je americká ľudovka s ľúbivou melódiou, dajú sa na ňu zaspievať všelijaké texty. Komu je však dnes do spevu, keď o inom nepočuje, ako o uťahovaní si opaskov. A ktovie, čo by americký satirik napísal o obrovských presunoch vojenskej techniky cez naše územie smerom na východ. Z našich si to  nikto ani nevšimol. Ktovie, koľko peňazí je v tej technike aj z našich daní. Môžeme sa však tešiť z toho, že premiérovi stačí iba zdvihnúť telefón a strýčko Donald, vlastne Biden, nám dodá tú najmodernejšiu vojenskú techniku, aká len existuje. Je dobré mať v Amerike známosť s takým dobráčiskom, ktorý nám ju dopraje z vlastných zdrojov. Len jedna vec mi ešte vŕta v hlave. Akú pesničku si pobrumkávajú vodiči za volantmi obrnených vozidiel. Už raz cez naše územie tiahli na východ iní vojaci so svojou technikou a spievali Lili Marlen. Naspäť im už do spevu nebolo. To mi však len tak vybehlo z klávesnice, mazať to už nebudem.

Úvodné foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Odporúčame

Miroslav Pavel: Nový koncert velmocí?
Jozef Sedlák: Pôstna hostina
Ivan Hoffman: Smrť miliardára
Silvia Porubänová: Vyčerpanie
Svetozár Krno: Predčasný apríl
Reklama
Reklama
Reklama