Hamujte, revolucionári, toto nie je totalitárny štát

Počet zobrazení: 11423

Dlhodobo si želám zmenu v tomto štáte. Skorumpovaná vláda oligarchie a partokracie previazaná s organizovaným zločinom sa nezrodila s Robertom Ficom. Lenže kríza dôvery v štát sa za jeho éry tak dramaticky prehĺbila, až vyústila do súčasného spoločenského výbuchu. Ak však nebudeme postupovať uvážlivo, vrhneme Slovensko na trajektórii vývoja hlboko dozadu. Predovšetkým by som bol rád, aby si všetci s chladnou hlavou uvedomili, že tu už dávno nie je podstatné to, čo chcú oni sami, ale to, čo je najlepšie pre krajinu – ak chceme udržať jej stabilitu, jednotu a bezpečnosť. Tí, ktorí si želajú zachovanie tejto vlády, by mali prijať skutočnosť, že je tu rovnako veľká skupina ľudí, ktorá si želá jej pád. A naopak. Keď som navrhol úradnícku vládu, fanatickí prívrženci Smeru ma obvinili, že som kiskovec a fanatickí prívrženci SaS, že som ficovec. Ja im na tieto nálepky prirodzene kašlem. Na rozdiel od nich som svojprávne a nezávisle uvažujúci človek, ktorý nemyslí na záujmy strany, ale štátu. Rozdelenú krajinu nevyvediete z krízy tak, že silou-mocou udržíte status quo, ani tak, že ju poženiete do predčasných volieb. Rozdelenú krajinu musíte najprv zmieriť a upokojiť. A toto dokáže iba neutrálna úradnícka vláda, ktorá by nepodliehala politickým stranám a pragmaticky by sa zamerala na riešenie nahromadených problémov, ktoré si táto spoločnosť tlačí pred sebou ako snehovú guľu už takmer tri desaťročia. Zisťujem však, že ľudia tomuto pojmu vôbec nerozumejú, po moci bažiace politické strany tento model odmietajú, takže sa rútime do toho najhoršieho – do konfrontácie.

Minulý piatok som sa zúčastnil na pochode venovanom pamiatke na Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Oceňoval som jeho pokojný priebeh a až na pár chuligánov tichú, pietnu atmosféru. Tento piatok sa však na demonštráciách nezúčastním, lebo s tým, k čomu to smeruje, nechcem mať nič spoločné. Organizátori (medzi ktorými „náhodou“ figurujú postavy a postavičky z Veľkého protikorupčného pochodu) sa už ani nesnažia zakryť, že im ide o politické ciele a že chcú „novú dôveryhodnú vládu, ktorej súčasťou nebudú ľudia, u ktorých existujú podozrenia z korupcie a prepojenia na organizovaný zločin“. To sú ktorí ľudia? Richard Sulík, ktorý dohadoval na raňajkách s Mariánom Kočnerom voľbu generálneho prokurátora? Boris Kollár, ktorý slúžil mafiánskemu bossovi Steinhübelovi? Ľubomír Galko? Igor Matovič? Kto? Aký má toto súvis s urýchleným vyšetrením vraždy mladého páru, ak navyše vieme, že Ján Kuciak písal aj o sponzoroch SaS? Chceme opäť riskovať ten trápny pocit, keď celá opozícia a médiá vykrikovali, že vražda Ernesta Valka bola politická a nakoniec sa zistilo, že to bol obyčajný lúpežný prepad?

Pre mňa ako dlhoročného vysokoškolského učiteľa a bývalého rektora je neakceptovateľné, ako sa k týmto protestom s jednoznačným politickým cieľom postavili niektoré univerzity, ktoré udelili študentom rektorské voľno, aby sa mohli zúčastniť na pochodoch za zvrhnutie vlády. Akékoľvek zdôvodnenia tohto kroku stoja na vode – tým, ktorí takéto rozhodnutia bránia, stačí položiť otázku, či by ho obhajovali rovnako nadšene, keby rektori udelili rektorské voľno na míting Roberta Fica. Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity dokonca na svojej webovej stránke priamo napísala, že tieto politické protesty podporuje, čo je už na hrane zákona. Kolegovia magnificencie, spektability, zbláznili ste sa? Prirovnania k atmosfére roku 1989 sú scestné. My nežijeme v diktátorskom režime, ktorý sa musí oslobodiť od totality, v roku 1989 si študenti naopak vydobyli, že akademické prostredie je apolitické. Tento neprijateľný nátlak nie je návrat do roku 1989, ale do roku 1948. Keď sa ešte aj Študentská rada vysokých škôl vo svojej žiadosti o rektorské voľno odvolávala na „kritické myslenie“, musím sa jej spýtať, odkedy sú demonštrácie a davová psychóza súčasťou kritického myslenia. Ak sa takto znemožňujú médiá, ktoré definitívne rezignovali na žurnalistiku a začali robiť otvorený politický aktivizmus (vyjadrenie šéfredaktorky Sme, že jediné, čo môže zmierniť neutíchajúcu bolesť novinárov, sú predčasné voľby – sú tým najohavnejším citovým vydieraním, aké som v našich novinách čítal, je to prerazenie suterénu akejkoľvek profesionálnej etiky), je to ich hanba. Ale ak sa spreneverujú svojmu poslaniu univerzity, je to čisté peklo, ktoré predznamenáva morálny rozklad spoločnosti.

Ako som pripomenul na úvod, dlhodobo si želám zásadné zmeny v tomto štáte. Zvolený postup k nim však nevedie. Chcel by som všetkým tým po moci bažiacim amatérom, ktorí už vidia Roberta Fica na pekáči, všetkým tým insitným revolucionárom, ktorí si myslia, že Andrej Kiska je politický génius, ktorý zopakuje Kováčov kúsok z marca 1994, chcel by som všetkým týmto naivným ľuďom pripomenúť, ako sa to vtedy skončilo – návratom Mečiara a nástupom tých najtemnejších rokov mečiarizmu. Premiér je síce uštvaný, v strese, nespí a dnes ráno vyzeral ako po opici, ale ešte stále to je najlepší stratég, ktorý myslí dva ťahy dopredu. Kým všetci novinári moralizovali nad jeho blúznením o Georgovi Sorosovi (zaujímavé, že mu to vyčítajú najhlučnejšie tí, ktorí rozširujú paranoidné konštrukcie o všadeprítomnom Putinovi), premiér mobilizuje vojsko na rozhodujúci zápas. Podľa mojich informácií z diplomatických zdrojov na včerajšom obede s veľvyslancami o Sorosovi nepadlo ani slovo, zato na následnej tlačovej konferencii všetky svoje obvinenia zopakoval – boli totiž určené domácemu publiku. Nikdy som nepracoval s konšpiračnými teóriami, sú iba stratou času. (Nezdá sa tým, ktorí uverili sorosovskému sprisahaniu čudné, že maďarský miliardár chce zvaliť vládu, ktorá sa hnala do európskeho jadra a odovzdať ju do rúk euroskeptickému triu Sulík – Kollár – Matovič? Toto je tá posila, čo mu mám sem pomôcť navoziť migrantov? No teda, zákerný plán…). Treba však povedať, že opozícia i samotný prezident vytvárajú podhubie, v ktorom sa takýmto sprisahaneckým teóriám darí. Načo boli dobré tie klamstvá prezidentskej kancelárie, že na Kiskovom stretnutí so Sorosom bol prítomný zástupca MZV SR, keď túto informáciu vzápätí poprel nielen Ivan Korčok, ale aj samotný miliardár? A to si naozaj nevedeli vymyslieť duchaplnejšiu výhovorku ako to, že Soros sa zaujíma o postavenie Rómov v Spišskom Hrhove? Ako má bežný človek rozumieť vyjadreniu hovorcu prezidenta Romana Krpelana, že Kiskov prejav sa písal v Tatranskej Javorine, keď samotný Kiska bol v tom čase na lyžovačke v Alpách?

Vášne v tejto spoločnosti sú rozhecované do krajnosti a ja by som sa jednotlivých aktérov tejto hysterickej (nie historickej) ruvačky chcel spýtať, kam až chcú zájsť. Buďme radi, že tu nie sú rozdané zbrane, pretože inak by mal tento konflikt potenciál občianskej vojny. Ultimáta, vyhrážky a urážky sú každodennou súčasťou tohto stúpajúceho napätia v spoločnosti. Upokojeniu situácie nijako nepomáha ani prezident. Ten u mňa po dnešnom vyhlásení stratil posledné zvyšky rešpektu. Ak predseda NR SR v tejto chorobne vypätej situácii navrhol stretnutie najvyšších ústavných činiteľov s cieľom pokúsiť sa zmierniť napätie, a Andrej Kiska si začal klásť (zatiaľ nekonkretizované) podmienky… kým, preboha, je? Nech si už konečne nájde svoje miesto, nemôže sa správať chvíľu ako prezident, chvíľu ako premiér, chvíľu ako vodca opozície a chvíľu ako arcibiskup. Odhliadnuc od toho, že to, o čo sa teraz usiluje Andrej Danko (a my ho musíme pochváliť, že po úplne zbytočnom nedeľnom prejave konečne robí správnu vec), je jeho ústavná povinnosť znižovať napätie, nie prispievať k nemu. Túto komparatívnu výhodu Andrej Kiska definitívne stratil, keď sa v nedeľu postavil otvorene na stranu opozície. Okrem toho však urobil aj taktickú chybu. Keby povedal, že začína rozhovory o riešení situácie, bolo by to tak úplne v poriadku. On však vopred povedal, ako si toto riešenie predstavuje a vylúčil z týchto rozhovorov najsilnejšiu parlamentnú stranu, čím sa stal len jedným z aktérov sporu.

Na tomto prístupe mi najviac prekáža, že Andrej Kiska nie je úprimný. Mnohých pomýlil návrhom na „rozsiahlu a zásadnú rekonštrukciu vlády“. On nikdy nechcel rekonštruovanú vládu. On žiada novú vládu a výbušný Robert Fico to ihneď pochopil. Kiska nehral ani na rekonštrukciu vlády, ani na predčasné voľby. Hral na vytvorenie vlastnej vlády s vlastným premiérom, ktorá by dovládla do konca riadneho obdobia. A hral to ako amatér. Je nesmierne pokrytecké tváriť sa, že si želáte vládu, ktorá by „nepolarizovala spoločnosť“ a pritom ju svojím konaním ešte viac polarizovať. Bolo to príliš priehľadné a tento ťah mu nevyšiel, pretože opozícia to odmietla a požaduje predčasné voľby. Andrej Kiska je však už úplne vyhodený z pántov, keď využíva každú zádrapku, aby zaútočil na vládu, pričom to z jeho úst pôsobí maximálne nedôveryhodne. Ako môže človek, ktorý dlhé mesiace ochromoval činnosť ústavného súdu, vyčítať vláde, že mu týždeň nepredložila meno nového ministra? Ako môže ten, kto má za ušami daňové delikty a iné škandály, moralizovať, že by si z Marka Maďariča mali zobrať príklad aj iní a abdikovať? Pozor, pán prezident, aby sa vám toto kydanie hnoja nevrátilo po vetre.

Musím preto upozorniť na to, že kým mnohí politici, novinári, umelci a občianski aktivisti strácajú súdnosť, Robert Fico môže tento zápas ešte stále vyhrať. Proti nemu totiž stojí banda hysterických amatérov. Béla Bugár nemá záujem o predčasné voľby, v tejto situácii by boli pre jeho stranu vysoko rizikové. A tak radšej čaká na ponuku, presnejšie – čo vyjednajú Brhel s Világym. Uľahčuje im to aj fakt, že mimovládne strany nie sú skutočnou opozíciou, nevedia robiť politiku, iba prvoplánovo hecujú ulicu. A davová psychóza nikdy nemôže byť serióznou alternatívou. Nemôže byť ňou ani naivná predstava, že v boji proti korupcii stačí vymeniť Fica. Tieto návrhy či už z neznalosti alebo zámerne úplne ignorujú fakty, ako funguje súčasná moc a ako je štruktúrovaná. Čo by však malo byť základné pravidlo politickej kultúry v právnom štáte: kým nepoznáme skutočný motív dvojnásobnej vraždy, nemôžeme z nej vyvodzovať nijakú politickú zodpovednosť a požadovať pád vlády. Takýto postup je neprijateľný a je nehorázne, že ho svojím vystúpením odobril prezident republiky, ktorý by mal byť strážcom ústavného poriadku.

Z tohto vyhroteného konfliktu sa úplne vytratila neutrálna autorita. Andrej Danko sa ňou usiluje byť, ale, povedzme si úprimne, príjemne by nás všetkých šokoval, keby sa mu to podarilo. V krokoch jednotlivých aktérov necítim žiadnu zodpovednosť za štát, ak sa uprostred politickej krízy vyberie prezident na lyžovačku do Álp, Béla Bugár na dovolenku na Maledivy a Richard Sulík na autosalón do Ženevy. Andrej Kiska, ktorý si dáva podmienky, či sa zúčastní na stretnutí troch najvyšších ústavných činiteľov (ešte raz – neskutočné čosi od hlavy štátu) takouto neutrálnou autoritou nemôže byť a Robert Fico už vôbec nie. Táto krajina však takéhoto morálneho arbitra v týchto časoch potrebuje. Možno by sme ho mali hľadať mimo politiky. Nie však v umelcoch aktivistoch na tribúnach, ale v rešpektovaných hlbokých ľuďoch, ktorí by mali spoločnosti v takýchto ťažkých časoch povedať kus dobrého, upokojujúceho, láskavého a múdreho slova, aby nezvlčila. Prosím vás, zachovajte si chladnú hlavu a nadhľad. Ak nerešpektujeme druhých, prehráme všetci.

Text vyšiel na edochmelar.sk, 7. 3. 2018

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984