Reklama
Reklama

Ešte „oslobodiť“ Ameriku od občana Trumpa a...

Počet zobrazení: 1179

Už sa zdalo, že sa Amerike znovu začalo dariť. Má predsa nového prezidenta, nový Senát, novú Snemovňu reprezentantov, v niektorých štátoch nových guvernérov, vo vláde sú všetko noví, tí správni, možno až najsprávnejší Bidenovi ľudia, slovom armáda nových politikov a úradníkov a aktivistov s podporou hlavných televíznych staníc, hlavných denníkov a, pravdaže, majiteľov sociálnych sietí a  teda čo si ešte možno želať viac. Ešte to všetko správne zapojiť a napojiť, demokraticky priškripnúť opozíciu a pôjde sa pekne krásne ďalej, trochu aj odznovu, ale nie zasa veľmi prudko, lebo tá druhá strana ešte všetky zbrane nezložila, aj keď vo voľbách prehrala asi o osem miliónov voličských hlasov, a tak teda treba najmä pred závistlivým svetom zahrať divadielko, aby to dostalo ten správny šmrnc a nový tvar, aby sa tak Amerika znovu predviedla ako jediný vzor hodný nasledovania /teda nie prenasledovania, pravda kto by sa na také niečo aj odhodlal/.

Lenže naraz sa dozvedáme, že to všetko nestačí, že dosiahnutiu nového cieľa, akým je v prvom rade obroda americkej demokracie /a až potom zápas s covidom/, stojí po štyroch rokoch vlády predchádzajúceho najvyššieho bosa v ceste ešte jedna veľká, staronová prekážka.

Osoba bývalého prezidenta Donalda Trumpa!

Akoby nestačilo, že už nie je prezidentom, že mu nevyšiel plán zotrvania v Bielom dome na ďalšie štyri roky, a teda že už nebude môcť uskutočniť svoje najzreteľnejšie projekty proklamované v hlavných sloganoch America first /Amerika v prvom rade/ a MAGA/ Make America great again – Urobme Ameriku znovu veľkou/.

donkeyhoteyputintrump2016.jpg
Karikatúra: DonkeyHotey / Flickr.com

Nie, Donald Trump naďalej pôsobí ako tieň, ako niečo neživé, polomŕtve, ale schopné v príhodnej chvíli sa znovu otriasť, prijať utŕžené rany od nepriateľov a závistlivcov a opäť sa postaviť do ringu a rozdať si to nanovo s demokratmi akéhokoľvek razenia, no najmä s tými, ktorí sa pričinili o jeho pád v novembri minulého roku.

Pravdaže, na akúkoľvek činnosť či akciu sa vždy nájdu ľudia ochotní priskočiť v „potrebnej“ chvíli na opačnú stranu. Tak sa to stalo aj v americkom Senáte, ktorý už po druhýkrát súdi Donalda. Je ich nejakých, odhadom asi šesť, a medzi nimi sa vyníma postava senátora Mitta Romneyho z Utahu, ktorý kedysi, a nie tak dávno, sa tiež uchádzal o kreslo prezidenta a jeden čas sa až priveľmi priatelil s Donaldom. Ale tie časy sú už preč a teraz stojí takmer ako vodca toho krídla Republikánskej strany, ktorá odmieta „trumpizmus“ ako ideológiu, či až skoro filozofiu, nech sa teda aspoň poriadne zasmejeme. Teda odchod Ameriky z globálneho poľa a sústredenie sa v prvom rade na samu seba, na jej ekonomickú, aj keď nie a zatiaľ to tak vyzerá, nikdy nie na obrodu politiky či nebodaj politického systému. Ten, ako už z dávnych učebníc vieme, je vraj neprekonateľný a jedine možný a svet, či už bude Amerika jedného dňa na kolenách alebo nie, bude k nej pozerať s úctou a rovno s upreným pohľadom do očí neporaziteľného kapitálu...

Ale v týchto chvíľach až o také „zložité“ veci nejde. Teraz sa Amerika, no objektívne povedané, len jej jedna časť, musí porátať s Trumpom. Proti nemu je, pravdaže, priveľa dôkazov najmä z radov Demokratickej strany, ktorí ho súdia za jeho inšpiračný podiel z podnecovania fyzického útoku mohutného davu jeho prívržencov, obdivovateľov, slovom z jeho fun klubu... /Medzi nimi sa predviedli aj pravicovo či konšpiračne značené skupinky ako Proud Boys /Pyšní chlapci, či akási fanatická odnož čohosi nejasného pod tajomným názvom QAnon/.Ten šiesty január tohto roku už pravdaže vošiel do dejín tak či tak a je jedno, či Senát napokon Trumpa odsúdi a neumožní mu o štyri roky znovu kandidovať na prezidenta a pripraví ho tak o volebné právo, alebo nie. /Šermuje sa akýmsi štrnástym dodatkom k ústave, že niečo také je možné, ktovie či sa to nedá kvalifikovať ako politický proces.../

V Amerike sa predsa niečo také nemalo či nemohlo stať – to len v tzv. autoritatívnych režimoch a najmä v takých, ktoré „nezdieľajú“ americkú formu demokracie. Ale prihodilo sa. A teda stavme sa, že celá tá veľká krajina bola z toho zdesená. No niečo podobné, ale aj keď nie také strašidelné ako útok rozvášneného davu /v ňom bola aj poriadna dávka vojnových veteránov z vojenských akcií Ameriky po svete a mnohí si na Capitol Hill odskočili aj na vozíkoch, ale vraj aj agenti FBI a hovorí sa aj o provokatéroch z druhej strany/ na budovu Kongresu sa dialo počas letných demonštrácií a útokov v Portlande v štáte Oregon po zastrelení Afroameričana Georgea Floyda belošským policajtom. Vtedy väčšina amerických médií na Trumpa útočila preto, že proti demonštrantom hnutia BLM /Black Lives matter – Na živote čiernych záleží/ alebo Antifa poslal Národnú gardu a dokonca aj federálnych agentov či vojakov, len aby nastolil poriadok. Lenže to bolo ďaleko, na ďalekom americkom Západe, no nie mimo „dosahu“ televíznych kamier či sociálnych sietí, takže aj keď sa scény objavili na televíznych obrazovkách aj všade tade po svete, išlo o starostlivý výber, o taký, aby sa najviac ublížilo úradujúcemu prezidentovi. Práve letná vlna demonštrácií, ktorá napokon splodila aj podobné ohniská vo viacerých amerických mestách a  štátoch /o. i. aj ako následok dlhodobo neriešeného tzv. systémového rasizmu/zohrala značnú rolu v novembrových prezidentských voľbách. A keď sa Trumpov zásah proti demonštrantom spojil s jeho pyšným pohľadom na vírusovú pandémiu, ktorá kruto postihla Ameriku a zhodila na kolenách jej úbohý zdravotnícky systém, bolo viac než zrejmé, že jeho zotrvanie v prezidentskom úrade na ďalšie štyri roky bude viac než problematické.

No nebolo to celkom tak. Aj keď sa mohlo zdať, že tieto dva najvypuklejšie problémy Ameriky ho na sto percent položia na lopatky, aj ich domáci analytici boli napokon prekvapení, že mu odovzdalo hlas okolo 74 miliónov Američanov, čo od druhej svetovej vojny žiaden kandidát Republikánskej strany nezískal. A to mal proti sebe nielen celý establishment Demokratickej strany z pozadia riadený takými „esami“, ako Barack Obama či Bill Clinton s manželkou Hillary, ale najmä liberálne médiá, ktoré doslova do roztrhania tela bojovali proti Trumpovi od chvíle, čo pred vyše štyrmi rokmi vošiel do Bieleho domu, čím vraj pokoril nielen nimi vyzdvihovanú Hillary, ale najmä dovtedy dobre zabehaný systém coca a pepsi coly...

A tu sme možno pri jadre problému, ktorý sa zrodil neskôr a vyústil nielen do „zvláštnych“  novembrových volieb, potom do zratúvania hlasov povestných voliteľov a napokon až do vzbury či povstania, ako to neskôr pomenoval sám Joe Biden.

Lenže korene problému možno nájsť krátko po voľbách v roku 2016, keď Hillary a spol. vyrukovali s tézou o ruskom zasahovaní do volieb, čo malo byť navyše každému jasné a obyčajnému Američanovi predkladané obrazne na pochopenie, že Trumpa dosadil na trón. kto iný než ten nenávidený a všetkého schopný Putin! Tohto výmyslu sa chytilo vedenie Demokratickej strany a okamžite sa ho zmocnili médiá a, pravdaže, za potlesku takých politikov ,akými sú Nancy Pelosiová, vtedy šéfka Snemovne reprezentantov /v nej mali demokrati prevahu/, a teda po prezidentovi, viceprezidentovi tretia najmocnejšia figúra americkej politickej scény.

Nuž a tá pani si naozaj nebrala obrúsok na ústa. Keď po čase Donald Trump už ako prezident prednášal tradičnú správu o Stave únie priamo pred očami slávnostného zasadania oboch komôr Kongresu, správu, ktorú prečítal a na záver ju podľa tradície odovzdal práve jej, Nancy ju chytila roztrhala na márne kúsky... Niečo také sa ešte v amerických dejinách vraj nikdy neudialo. Nuž, ale to by si vyžadovalo dlhé hodiny štúdia v archíve. Určite sa to však nestalo najmenej v posledných sto rokoch.

Je tam však aj ďalší ostrostrelec: volá sa Chuck Schumer, ktorý je už roky jedným z najmocnejších senátorov za Demokratickú stranu a najviac sa mu darilo za vlády Billa Clintona. /Inak medzi nami, je to dobrý demokrat, lebo sa pýši tým, že nie je milionárom, svoj majetok odhaduje na púhych 900 tisíc.../.

Takže všetky tie „pomluvy“ o zvolení Trumpa Putinom dali spolu pekne krásne pod strechu, teda do jedného hrubého šanónu a Donalda obžalovali. Išlo o prvý jeho impeachment, no v Senáte akcia neprešla. /Dosiaľ podobnému osudu čelili prezidenti Andrew Johnson, potom Richard Nixon, ten však radšej sám abdikoval a Bill Clinton za aféru s Monikou a rekordne, teda dvakrát, práve Trump/.

Donald si odniesol nielen ponaučenie, ale najmä sa v ňom prehĺbilo presvedčenie, že demokrati sa ho budú snažiť dostať z Bieleho domu možno aj volebným podvodom. Odhaduje sa, že po prehratých voľbách Donald minimálne stokrát hovoril o tom, že mu demokrati víťazstvo ukradli a odmietol uznať prehru a zablahoželať Bidenovi a nezúčastnil sa ani na Bidenovej inaugurácii do úradu. Najal si skupinu právnikov a podával žaloby na výsledok volieb v šiestich „toxických“ štátoch, no ani jednu z nich Najvyšší súd neprijal pre nedostatočne podloženú. /Jeho predseda John Roberts sa mal neskôr vyjadriť, že by to uškodilo demokracii – mal na mysli, pravdaže, tú americkú./Slovom, chýbali jasné dôkazy, malo ísť iba o dohady a príbehy o tom, ako napr. aj firma Dominium, vlastniaca počítačové systémy, ktorými sa zratúvali voličské hlasy, akýmsi zvláštnym spôsobom, teda nebodaj priamo „cyber útokom“ dokázala nočné víťazstvo Donalda Trumpa premeniť na jeho rannú prehru... Táto firma teraz žaluje za podobné výroky Donaldovho právnika Rudyho Giulianiho.

Donald sa teda spoliehal ešte na štrnásty december minulého roku, keď sa zišli členovia Zboru voliteľov a mali formálne zvoliť nového prezidenta. Vtedy mal vraj ešte šancu a zástupcovia „jeho“ štátov mali predviesť iné výsledky než tie, ktoré kolovali dovtedy. Prehral v pomere 306 ku 232, pričom víťaz potreboval získať 270 hlasov voliteľov. Trump bol zronený, ale jeho povaha dobyvateľa mu nedovolila ani v tej chvíli vytiahnuť bielu vlajku. Sústredil sa na šiesty január tohto roku, kedy sa v Kongrese oficiálne certifikoval počet hlasov voliteľov. Išlo o poslednú možnosť a esom v Donaldovom rukáve boli dvaja muži: viceprezident Mike Pence, ktorý predsedal zasadaniu, a jeden z najmocnejších senátorov Ameriky, šéf vtedy ešte republikánskej väčšiny v Senáte, Mitch McConnell. Obaja však v záverečnom kole zlyhali... A tak Donald na pódiu pred Bielym domom k rozhnevanému davu svojich prívržencov bubnoval na poplach a znovu a znovu hlásil, že voľby mu demokrati ukradli a že to tak nenechá... Práve obsah tohto prejavu ho má v Senáte usvedčiť z podnecovania vzbury, ktorá, ako vieme, si vyžiadala aj päť ľudských obetí a svojimi šokujúcimi scénami, keď Nancy Pelosiová utekala zo svojej kancelárie chodbou do podzemia a za ňou utekal aj Mike Pence a ďalší kongresmani a senátori, lebo, ako neskôr mnohí z nich vypovedali, išlo im – ako dodáva aj najmladšia kongresmanka Demokratickej strany Alexandria Ocasio Cortezová, známa aj pod skratkou AOC, o život...

Problém s druhým impeachmentom nie je ani v tom, že ide o v poradí o druhú obžalobu prezidenta v americkej histórii proti tomu istému mužovi, ale preto, že prvý krok podnikla Snemovňa reprezentantov ešte vo chvíli keď bol Donald prezidentom, no súd v Senáte sa už vedie proti „bežnému“ občanovi Donaldovi Trumpovi, usadenému vo svojom floridskom sídle Mar-a-Lago, priamo na známej Palm Beach.

A k žalobcom z radov Demokratickej strany /v Senáte je teraz pomer päťdesiat ku päťdesiat, ale viceprezidentka Kamala Harrisová môže ako predsedníčka Senátu rozhodnúť v prípade potreby svojím hlasom v prospech demokratov/ sa pridali, ako som už spomenul, viacerí republikáni. /Mitt Romney si napríklad myslí, že má všetky predpoklady na budúcu kandidatúru na úrad prezidenta aj vrátane lepšieho účesu a farby vlasov, než má Trump/.

Medzi nimi je aj kongresman Adam Kinzinger zo štátu Illinois. Tohto chlapíka som si už dávnejšie všimol a prekvapoval výbojnou rétorikou. Patrí medzi relatívne mladých politikov, ale aby si v americkom politickom javisku človeka všimli najmä médiá, je dôležité prejavovať sa niečím odlišným. A tak tento pekne vyzerajúci tmavý muž /nemýľme si ho, pravda, so starým Henry Kissingerom, aj keď sa pôvodom jeho tiež nemecké priezvisko vyslovuje v americkej angličtine dosť podobne, ale pomôže, že sa nevolá Henry, ale Adam/ sa v týchto „historických“ dňoch vyznamenal zatiaľ najzvláštnejším výrokom. Vyzval všetkých kolegov republikánov, aby zahlasovali za odsúdenia Donalda Trumpa a teda za možnosť zamedziť mu, aby sa o štyri roky znovu uchádzal o prezidentské kreslo. Pretože, a to takmer kričal, „ it is necessary to save America“ – je to nutné na záchranu Ameriky“.

Nuž to je teda poriadny úder a vyzerá to na posledný klinec do politickej rakvy Donalda Trumpa. Ale že by bol Donald až takou vnútornou hrozbou pre mocnú Ameriku, že by bol tým úhlavným nepriateľom, ktorý musí byť zadupaný pod floridskú či newyorskú čiernu zem, aby už nikdy o ňom nik nepočul...?

Nuž to je teda sila.

Ale ozvala sa aj jedna žena: volá sa Liz Chenyeová, a z priezviska sa dá ľahko vydedukovať, že nejde o priezvisko nijako neznáme , ale patrí dcére bývalého viceprezidenta za vlády republikánskeho prezidenta George Busha juniora. /Inak autora známeho výroku, že keď americkí boys vstúpia do Bagdadu, budú ich Iračania vítať s kyticami kvetov... neskôr v tej americkou demokraciou zničenej krajine zarobil pár „slušných“ miliónov cez svoju firmu Haliburton na jej rope... ale to je už klasika, no nie?/. Liz zašla tiež pekne krásne ďaleko a navyše si uvedomuje, že ak senátori Trumpa neodsúdia, lebo na rozsudok či odsudok /fakt neviem či náhodou nejde o politický proces/, tak by ho táto rozhorčená pani chcela vidieť pred riadnym, civilným súdom, kde by čelil obžalobe z kriminálneho činu... Ak kongresman Adam Kinzinger si chce svojím nebojácnym sloganom vydobyť v strane akési lepšie postavenie či meno, a robí to teda zo zištných dôvodov, Liz Chenyová chce uchrániť Ameriku od Trumpa a pomôcť tým „iným“ republikánom, ktorí sú ešte oddaní Bushovej filozofii, aby sa vzchopili a posmelili, lebo veď čo sa im vlastne môže stať... Akurát, že v budúcich kongresových voľbách si to niektorí voliči môžu všimnúť...

Nuž a teda ide vlastne už iba o jednu, jedinú „drobnosť“: odstaviť Donalda tak či onak od možnosti využiť už ako občan ústavné právo a pokúsiť sa voľbami ešte raz sa dostať do Bieleho domu.

Lenže to by „záchranári“ neprežili...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama