Reklama
Reklama

Esej ako výzva

Počet zobrazení: 1373

Je nesporné, že esej patrí k najnáročnejším druhom literárnej tvorby, konkrétnejšie reflexívnej literárnej publicistiky s dôrazom na hlbšie vyjadrený postoj autora k závažnej téme. V našej literatúre možno zaznamenať pomerne výraznú vývinovú líniu tohto žánru, počnúc J. M. Hurbanom, J. Záborským, A. Matuškom, V. Mináčom, M. Rúfusom, I. Kadlečíkom, R. Slobodom či P. Zajacom, P. Valčekom, S. Rakúsom a končiac D. Podrackou, R. Lichnerovou, E. Farkašovou a ďalšími autormi či autorkami. Aj keď nie sú  tieto vymenované príklady určite úplné, možno k nim priradiť aj redaktora Literárneho týždenníka a autora početných publikácií z oblasti literatúry faktu Pavla Dinku.

dinka_stretnutia.jpgAutor svoje eseje, publikované v ostatnom období v Literárnom týždenníku a Slovenských pohľadoch, zoradil do publikácie, v ktorých si čitateľ nájde bezpočet podnetov k nástojčivému analytickému či hĺbavému premýšľaniu a možno aj k prehodnoteniu určitých názorov i postojov k minulosti, no najmä k našej súčasnosti. Sám sa v úvode vyjadruje v tom zmysle, „.. .že každá esej, čo napíšem, je akýmsi listom, ktorý posielam predovšetkým sám sebe a až potom čitateľovi. Kladiem si otázky o živote a spoločnosti, o zmysle bytia, o hľadaní pravdy, láske a nenávisti, závisti a ľudskosti, zločine a treste, uvažujem o trvácnych hodnotách i o tých premenlivých, ktoré časom naberajú inú kvalitu, či už v pozitívnom alebo negatívnom chápaní, pretože od nich závisí pevné etické a morálne ukotvenie človeka.“ (s.5). Aj keď autor naznačuje, že sa bude často pohybovať akoby v bipolárnych či dvojpólových medziach, treba podčiarknuť, že si je – v obraznom zmysle – v plnej miere vedomý existencie štyroch svetových strán a nie len dvoch, a tiež je preňho zjavné, že treba rešpektovať všetky farby sveta, nie iba čiernu alebo bielu.

Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2019, I. vydanie, 173 str.

Rozsah tém jeho esejí je úctyhodne široký – ponára sa do storočnej histórie vzájomného pôsobenia slovenskej a českej literatúry a kultúry, komentuje a vysvetľuje na príkladoch pasce digitálneho veku, reprezentované najmä internetom, ktorý je síce pre nás mnohých dobrý sluha, ale ešte väčší pán, zasvätene sa ponára do temnej problematiky žurnalistickej manipulácie, ktorá sa realizuje najmä v súčasných nie práve najčistejších politických vodách, polarizujúcich akoby donekonečna slovenskú spoločnosť. Všíma si aj nadčasové všeľudské problémy, ako sú napätia medzi svedomím a morálkou alebo medzi pocitom ľudského šťastia vo vzťahu k materiálnemu svetu.

Naznačili sme len niektoré z tém, ich úplný výpočet by mohol pôsobiť až únavne. Treba však podčiarknuť, že ku každej z tém pristupuje s maximálnym nasadením, snahou preniknúť čo najhlbšie do zvolenej problematiky. Vhodne využíva ako inšpiračné zdroje či podnety tvorbu významných umelcov, predovšetkým spisovateľov či mysliteľov, z ktorých dielami sa veľmi dôkladne zoznámil. Viaceré práce, na ktoré sa odvoláva, čítal v origináli, sám preložil z angličtiny knihy viacerých autorov, najmä z oblasti politológie a filozofie.

Vo väčšine esejí využíva aj vlastné postrehy, zážitky či skúsenosti zo súčasnosti i minulosti, preto jeho texty pôsobia ako oslovenie od človeka, ktorý sa vie vžiť do mysle svojho čitateľa, inak formulované, výslednicou tohto postupu je „subjektovo-objektová syntéza“ (P. Valček, Slovník literárnej teórie A-J, 2000). Takýmto oslovením je aj esej Mám sen, inšpirovaná svetoznámym režisérom a spisovateľom v jednej osobe Nikitom Michalkovom, venovaná v prevažnej miere peripetiám Literárneho týždenníka, ktorému ako šéfredaktor a redaktor venoval nemálo času a energie. Zakončuje je nasledovne: „Snívam, že svetlo zvíťazí nad tmou, že slovo básnika (v zmysle básnenia ako vkladania pravdy-udalosti – a s ňou krásna i dobra – do umenia), ktorý chce vziať na svoje plecia všetky bolesti sveta, prestane byť hlasom veštkyne Kassandry a, uviaznuc v pochybnostiach, prestane sa pýtať sám seba, či má ešte dnes zmysel byť básnikom... Taký mám sen...“ (s. 23) V ďalšej z esejí Tyrania ekonómie... sa opiera o prácu Soshany Zuboffovej, niekdajšej profesorky vychýrenej Harvardskej univerzity Vek kapitalizmu dohľadu, na základe ktorej P. Dinka pichne do osieho hniezda – ide mu tu o povahu súčasného kapitalizmu s ideológiou liberalizmu, v ktorom veru nieto ani stopy po konci dejín podľa Fukuyamu...

Nie je žiadnym tajomstvom, že prežívame dobu, kedy bohatí výrazne bohatnú a svetovej chudoby nemenej výrazne pribúda. Pritom súčasný kapitalizmus dokáže prehliadnuť neskutočné a neuveriteľné zločiny, o ktorých sa napodiv málo alebo takmer vôbec nevedelo. P. Dinka ako príklad uvádza dánsky filmový dokument Akt zabíjania z r. 2012, v ktorom tvorcovia dávajú priestor ešte nedávno rešpektovaným indonézskym politikom, ktorí brutálne povraždili v rokoch 1965 – 1966 viac ako 2 milióny odborárov, farmárov, intelektuálov, etnických Číňanov za pomoci „civilizovaného“ Západu. Otvorene a hrdo sa k tejto činnosti po rokoch priznávajú a ničoho neľutujú. Núka sa určité porovnanie s Albáncami a Srbmi v Kosove... To sú javy, zdanlivo nesúvisiace s vyššie uvedenou témou, no tá neuveriteľná arogancia je práve typická pre súčasný kapitalizmus v globálnom meradle, keďže v ňom rukolapne dominuje ekonomický a ľudský egoizmus nad skutočnou demokraciou a humánnosťou.

Názov svojej knihy si zvolil na základe inšpiračného podnetu vyplývajúceho z kníh E. Canettiho, predovšetkým z titulu Svědomí slov (Torst 1992), z jeho myšlienok o svedomí ako najprísnejšom sudcovi a partnerovi najkrutejšom pre „vnútorný“ rozhovor, týkajúci sa kohokoľvek, kto sa zaoberá slovesnou činnosťou. Veľmi aktuálne vyznievajú slová P. Dinku k súčasnej politickej scéne: „Dialóg politikov s krutým partnerom – Nadja a id – je zväčša problémový, nekonzistentný, ťažko identifikovateľný, pretože politik nereprezentuje sám seba, svoju osobnosť, lež politickú stranu, ktorá ho nepriedušne uzavrela do svojho názorového panciera.“ (s. 79). Hodno dodať, že len v miernej modifikácii toto konštatovanie platí i pre novinárov mienkotvorných denníkov...

Dvadsiatka esejí P. Dinku poskytuje skutočne obdivuhodné množstvo originálnych názorov a myšlienok, ktoré žiadneho z čitateľov nemôžu nechať ľahostajným. Autor použil pestrý jazyk a presne štylizoval svoje postoje ku všetkým načrtnutým témam, v plnej miere zužitkoval svoju dlhoročnú novinársku a autorskú skúsenosť. Publikácia sa zaiste stane vítaným oživením slovenskej esejistickej spisby.

(Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 1 – 2/2020)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama