Reklama
Reklama

Epidémia je už v lesoch...

Októbrový fejtón – posledný pred lockdownom
Počet zobrazení: 1566

Nemyslím na africký mor ošípaných v juhoslovenských okresoch, o ktorom nás v uplynulých dňoch informuje zákerný, neuspokojený, pomstychtivý ministerský vlk Ján Mičovský s tvárou televízneho večerníkového dedka...

So sprísňovaním epidemiologických opatrení, so stúpajúcou frekvenciou hlúpych a protichodných vyjadrení „Trnafského Zmatkoviča“ o celoplošnom testovaní, o lockdowne, o trestaní všetkých, ktorým už lezie na nervy, sa koronakríza presunula z väčších miest do našich lesov. A zamorila ich teda celoplošne. Aspoň na Záhorí. Kdeže sú tie časy, keď tu do lesov jegzdiuvi enem teciny na kouách asnaj ešče tak starečkové na kozím dechu...

Teraz presila „Paštikárov“ – všadeprítomných ako lož, nenávisť a farizejstvo. Pod výrazom Paštikár už však nemám na mysli jeho pôvodný obsah, desaťročia označujúci len nás – majiteľov eš-pé-ze-tiek: BL, BA, ba ani tých, čo sa teraz už maskujú novozavedeným kryptogramom BT. Ako bedle po lejakoch v okolí Malaciek, Sološnice, Rohožníka, Perneku, Studienky, Tomkov, Lakšárskej Novej Vsi, či Borského Mikuláša, vyrástli autiaky s tabuľkami: HO, PD, MA, SI, SE, DS, TN. Obzvlášť sebavedomí, bezočiví aj bezohľadní sú majitelia s označením TT. Akoby sa spoliehali na univerzálnu a diaľkovú ochranu svojho Džingischána Igora. Šoféri parkujú od skorého rána až do súmraku všade aj hocikde... „Vypredané“ sú všetky spevnené i zablatené plochy, odbočky k lesom, poľné cesty popri borovicových porastoch, dokonca už i vysychajúce jarky pozdĺž asfaltiek. Jasné, lesy nepatria len mne ani mojim kamarátom, no mali by sme k nim a v nich správať práve tak, akoby boli naozaj naše. Ráno pri chôdzi do hory, spomenul som si na konštatovanie básnika Miroslava Válka, že „Les má dosť práce s prezliekaním stromov.“

holic_veterny_mlyn.jpgVolalo sa po zmene, tá aj prišla. Teda doviezla sa do prírody, spolu s bezbrehou emancipáciou. Nie som mizogýn, no explózia vodičiek (žien za volantom) prináša pohromu, pripomínajúcu 150 rokov trvajúce historické nájazdy Turkov, po bitke pri Moháči. Odhodlané hubárky, ženy, dievky, Xeny a kadejaké bosorky preletujú na metlách tak nízko nad machom, že za letu odtínajú jazykom klobúky dubákom, kozákom či suchohríbom. Iné sa – naopak – motkajú, točia, elipticky krútia v porastoch. No všetky pritom nahlas, veľa, neustále a bez prestania rozprávajú, kričia, melú. Ešte aj historický kamenný veterný mlyn holandského typu v Holíči by mohol len ticho závidieť. Zrejme „dámy“ vôbec nepostrehli, že nesedia ani u kaderníčky ani v cukrárni pri kávičke s griotkou. Hoci ani nechcete, dozviete sa o všetkých problémoch v práci, v domácnosti, o zdravotných stavoch aj o sexuálnej či voličskej orientácii. I vtedy, ak hľadáte či zbierate huby bárs i sto metrov ktoroukoľvek svetovou stranou... Odrazu je pri mne – ako zjavenie v Šaštíne – vymódená slečinka. Papagáj v ihličnatom lese...?! Po vzore prvej ženy v prezidentskom kresle nastajlovaná do súťaže MISS Záhorie: fialové legíny v žltých gumáčikoch, krátka pogumované vetrovka rovnakej farby do polky stehien, hlava prikrytá ružovou baretkou. Čerešničkou na torte bola celkom isto luxusná kožená kabelka značky PRADA, prevesená na predlaktí rovnakej ruky, v ktorej držala prútený košík.

– Ujo, dá sa táto bedľa uvariť alebo ju mám radšej vyprážať?
Upriem na ňu neveriaci pohľad, keď rozpoznám, čo má nazbierané.

– Každá huba je jedlá a každá sa dá aj uvariť. No tieto vaše, milá slečna, určite iba raz... A pred vysmážaním tie bedle, čo sú muchotrávky zelené, radšej všetky hneď vysypte!

Ťažké „srco“ však nemáme len na tieto „kobry extra-špeciál“. Množné číslo používam zámerne, keďže ma jadro STHK (seniorského televízneho hubárskeho klubu) poverilo spísaním žalôb a žiadostí slušných slovenských čakateľov mykologického tovarišstva. Avizovaná, vytúžená i naplnená politická zmena priviala totiž do prírody aj množstvo aktivistov – mladých, energických podnikateľov, ktorí sa potrebujú odreagovať z firemného stresu. Lebo nedostali takú zákazku ani toľko „melónov“ čo trnavská firma Eurolab Lambda, ku ktorej vedie viac nitiek známostí, protekcie a korupčných pavučín od Matoviča, Sulíka i Kollára, ako má sieť podhubia k mohutnému dubu. Zväčša dobre oblečení a ešte lepšie outdoorovo vybavení fičúri, v ničom nezaostávajú za počernými migrantmi v záchytných táboroch na gréckych ostrovoch. Čerta však čo len tušia, že v lese (nielen pri poľovačkách), no i pri zbere hríbov kedysi platila (aj sa ctila a dodržiavala) nepísaná hubárska etika. Drzo a nehanebne – ako slušnoslovák Juraj Šeliga, bezočivo a necitlivo – ako minister práce Milan Krajniak, prekrižujú vám opakovane dráhu v seči, ignorujú azylovú osobnú líniu a hrmotne porušia bezpečnú epidemiologickú zónu. Kašlú na vás, na Mikasa i na jeho nariadenia. Hocikedy a hocikde odhodia „vycmoganý“ nedopalok so stopami DNA i svojho koronavírusu. A pokojne, hoc aj bez pozdravu, nehanbí sa (pozerajúc do googlovskej mapy v drahom smartfóne s digitálnym kompasom) opýtať:

mikina_huba.jpg– A ktorýže je to ten južný svah? – vypije si pritom energetický nápoj a plechovku odhodí do zeleného machu. – Tam vraj hríby rastú!
– Zdvihnite si láskavo ten váš odpad a nenechávajte ho tu, v lese mladý pán...

– No, pomaly, pomaly... ja som obyčajný volič a my tu teraz rozhodujeme! Tak opatrne..., hej?
– Máte pravdu, opatrne! – odpovedám na výstrahu výstrahou. Zohnem sa, aby som vykrútil utešeného tvrdoša pri jeho pravej nohe. Natiahne ruku v snahe uchmatnúť mi ho.

Reagujem pokojne a neverbálne. Natiahnem si rúško s červeným logom redakcie Extra plus a stiahnem zips na svojej zelenej mikine. V očiach mladíka sa mihne iskra prekvapenia. Z diaľky od najbližšej osady cítim závan dymiacej zemiakovej vňate... S vôňou ihličia a vlhkého machu pod borovicami je to rajská aróma pravého jesenného rána. Keď si ma chlapík premeriava, na tričku pod mikinou si všimne a rozpozná obrysy tváre. Che Guevara s hviezdou na barete... V očiach zmäteného laického hubára sa zrkadlí obava. Pochopil však, kde je sever. Z diaľky prilieta naliehavé volanie rujného jeleňa, zblízka – odkiaľsi z jeho nohavíc zachytím zvuk úniku – informácie. Je jasné, že mladík je v lajf spojení s Monikou Tódovou v redakcii Denníka N. Zvrtne sa a so svojou čiernou dušou odkráča na lesnú cestu k svojej černejšej Audine.

Bývalý chalupár z Hasprunky – baťko Mináč – mi v lete 1978 (čistiac dubáky nazbierané „za komínom“) pripomenul, že „keď je slovenskému národu najhoršie, ujde vždy do hôr“... Kam sa však podejeme, keď nám uzavrú lesy, hory a do infekčnej karantény pošlú aj celú čarovnú ríšu hríbov a farebných húb? Zatiaľ mám k tomu iba odpoveď karikaturistu Vlada Javorského: „Našťastie sú naše lesy ešte také bohaté, že si u nás každý môže zadovážiť žobrácku palicu.“

Foto: Autor

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama