Divadelná hra Kapitál: „Indignez-vous!“ na slovenskú nôtu

Rozhorčite sa! Tak znie názov eseje nedávno zosnulého Stéphana Hessela (1917 – 2013). Testament tohto francúzskeho politika, diplomata, spisovateľa s nemeckými koreňmi, ktorý stál pri zrode Všeobecnej deklarácie ľudských práv, inšpiroval hnutie Occupy Wall Street a celý rad iných protestných hnutí reagujúcich na nedávnu svetovú ekonomickú krízu. V čase Hesselovho úmrtia, za môjho študijného pobytu vo Francúzsku, sa mi dostal do rúk vtedy tri roky starý pamflet, ktorý sa zatiaľ stal svetovým bestsellerom (okolo 5 miliónov predaných výtlačkov). Pritom ani v čase jeho vydania sa v ňom nebolo nič prevratné či nové. Aj pred rokom 2010 sa predsa vedelo, že globálny diktát finančných trhov a korporácií znamená hrozbu pre demokraciu, aj to, že bohatí sú bohatší a chudobní ešte chudobnejšími. Hessel chcel cez vzdor vzbudiť v mladých ľuďoch záujem o politický život; nechcel im odovzdať priamy návod, ako utvárať nové storočie, ktoré už patrilo viac im ako jemu. Esej sa končí slovami: „Tým, ktorí budete tvoriť 21. storočie, odkazujem s náklonnosťou: Tvoriť znamená vzdorovať. Vzdorovať znamená tvoriť.“

Tvoriť na základe vzdoru a rozhorčenia je možné za určitých podmienok. Vedieť, čo chceme, by malo ísť ruka v ruke s odsúdením toho, čo nechceme. Prvé by malo vznikať tesne predtým, alebo aspoň súčasne s druhým. Samotný vzdor ani rozhorčenie v sebe kreatívny impulz neskrývajú. Môžu ho však uvoľniť. Nestalo sa tak v prípade mnohých občianskych protestov v posledných rokoch. Occupy vyhaslo. Slovenské antigorilie protesty sa „sebazradne“ pošmykli na vlastnej šupke od banánu a prudkým pádom na dlažobné kocky, ktoré chceli hádzať po politikoch, si vyrazili dych skôr, než sa stihli nadýchnuť do plných pľúc. Takto vyzerá Hesselov text poňatý doslovne. Mnohí iba vzdorovali mysliac si, že tvoria hodnoty.

Slovensko má od marca tohto roku svoje vlastné „indignez-vous“. Vo veľkej miere však pripomína to Hesselovo. Divadelná hra Kapitál nie je zďaleka spontánnym výtvorom. Vznikla na objednávku Divadla Aréna a scenára z pera Petra Lomnického sa napokon zhostil režisér Martin Čičvák, čím sa uzatvára tzv. Občiansky cyklus, v rámci ktorého Divadlo Aréna otváralo kontroverzné historické a spoločenské témy.

Treba podotknúť dve skutočnosti. Táto hra vznikla v spoločnosti, kde strašenie oneskoreným antikomunizmom ešte stále žne úspech a čokoľvek, čo sa spája s menom Karla Marxa, vyvoláva v niektorých kruhoch verejné pohoršenie. Po druhé, mediálne vytrvalo tabuizovaná téma sa rozvinula v prostredí slovenskej metropoly: v meste bielych golierov, manažérov, biznismenov a kaviarenských intelektuálov, o ktorom sa vždy stereotypne hovorilo, že je prostredím výlučne pravicovým. O divákov v publiku napriek tomu nie je núdza a neprichádzajú len z čírej zvedavosti.

Niečo o tejto hre už bolo vyjadrené v marcových recenziách dvoch slovenských mienkotvorných denníkov. Mimoriadne kuriózne tvrdenie divadelnej kritičky Sone Smolkovej, ktorým vskutku „zaklincovala“ svoje hodnotenie Kapitálu, však len potvrdzuje to, ako vážne berie do úvahy prezentovaný obsah umeleckého diela a dáva najavo, že je pre ňu prioritná zrejme iná funkcia divadla: „Problémom však je, že neomarxizmus je v lepšom prípade smerom takým smiešnym a zbytočným ako neogotika, v horšom prípade smerom takým nebezpečným ako neonacizmus.“ (Veľký Marx sa pozerá, Pravda, 31. 3. 2014).

Hneď na začiatku sa ale ukazuje, že od predstavenia je zbytočné čakať lacnú a primitívnu zábavu na úrovni našich dnešných TV seriálov, ktorá nenúti opotrebovávať mozgové závity. Navyše uši diváka nepília ani vulgarizmy, častá ingrediencia súčasných divadelných hier zakrývajúca prázdnosť obsahu. Užitie takéhoto placeba nebolo potrebné, ba nebolo tam preň miesta. Aj keď sa na javisku nerozvíja celistvý príbeh, ešte to neznamená, že panuje nuda. Textovo náročné monológy, ale i dynamické dialógy nedovolia publiku ani na chvíľku vypnúť. Minimalistická expozícia na javisku hovorí toľko, koľko len vládzete chápať: kruh vytvorený z dopadajúcich lúčov svetiel značí, že všetko sa deje v rámci kapitálu, nemôžete sa ocitnúť mimo neho; herci plnia svoje roly takmer celý čas vnútri tohto kruhu. Dlhé čierne potrubie s rozšíreným zakončením namierené zvisle do stredu vyznačeného kruhu symbolizuje špehujúce oko „Veľkého brata“. Rekvizitu hlavy Marxa herci úmyselne držia v rukách tak, že evokuje známy obraz, na ktorom kat za vlasy drží práve sťatú hlavu Ľudovíta XVI. a ukazuje ju zhromaždenému francúzskemu ľudu. Chápe obecenstvo, koho sme to začali pokladať za zločinca? Smetisko, ktoré herci okolo seba vytvárajú počas celého predstavenia z odhadzovaných odpadkov, zemiakových lupienkov, sladkostí, flitrov, znázorňuje smetisko, ktoré vzniklo ako vedľajší produkt konzumného života našej civilizácie. Scénický kolorit dotvára tanec, spevácke výkony, sprejovanie nápisov cez šablóny na tričká hercov a hudba z platní diskdžokeja.

V prvých desiatich minútach predstavenia akoby v odrážkach odznieva celý súčasný diskurz. Spomína sa koniec dejín, víťazstvo zväzku liberálnej demokracie a kapitalizmu, revolúcie, ktoré síce zbúrali Berlínsky múr a roztrhli železnú oponu, no onedlho sa objavili nové, civilizačné múry, nechýba zmienka o teroristoch a náložiach vybuchujúcich na nečakaných miestach. Keď počúvate tento dynamický rozhovor aktérov, máte miestami pocit, ako by ste čítali Slavoja Žižeka, nechýba posledný človek Friedricha Nietzscheho ani úryvky z Marxa, zaznievajú fakty z medzinárodných vzťahov, sentencie o globálnej chudobe a sociálnej nespravodlivosti, chvíľami počujete dokonca ukážkové poučky a definície akoby z učebníc kritickej politológie.

Herci do hľadiska kričia hriechy kapitalizmu. Aj keď je každému jasné, na koho je možné zvaliť ťarchu viny, nevinia politikov, bankárov, obchodníkov alebo ekonómov. Presne vedia, ako dosiahnuť ten najvyšší stupeň znechutenia u diváka. Chcú rozvibrovať ten najcitlivejší, najosobnejší bod každého z nás: sebareflexiu. Najväčšie znechutenie je predsa pohľad do zrkadla, znechutenie človeka zo seba samého. Zväčša je to aj ten najúčinnejší moment. Ako keby chceli povedať: „Pozrite sa na seba, ako vyzeráte a čo z vás zostalo!“ Scenárista sa rozhodol vzbudiť rozhorčenie nad kapitalizmom nie poukázaním na chyby druhých, ale cez samotnú frustráciu divákov zo svojich hektických a absurdných životov ako vedľajších dôsledkov kapitalistickej mašinérie.

Niekoľkonásobne opakujúce sa vety ako napríklad „dnes už neskrývame sex, amorálna je práca“ alebo „improve your karma“ sa dostávajú pod kožu. Smiech cez slzy sa nedá udržať v časti, kde sa dostáva na pretras kvalita súčasných potravín. Onedlho ho vystrieda zahanbujúci rumenec v okamihoch posledného, vskutku pôsobivého výstupu s umierajúcou veľrybou. V určitom momente sa však hra dostáva k akejsi bezvýchodiskovosti. Na margo terajšej spoločenskej pasivity a nádejí vkladaných do budúcej generácie padá do pléna otázka: „Kto nás príde zachrániť?“ Odpoveď znie: „Sme tými, na ktorých čakáme.“ Potom zaznieva niečo v tom zmysle ako „táto civilizácia je odsúdená na zánik“ a sediace publikum si azda ani neuvedomuje akú nepríjemnú facku dostalo. Je to však jedna z tých tzv. „výchovných“, aby sa divákom otvorili oči a uvideli v plnej škále plytkosť toho, čím žijú.

Pýtam sa, či v snahe vyvolať na pódiu kontroverziu sa nezabudlo na niečo dôležité. Nie je aj táto hra napokon formou, ako si len vylepšiť svoju osobnú karmu? „Tento týždeň som si kúpil už tretie Nota bene, predplatil som si tak pokojné svedomie na tri týždne,“ rezonuje sálou. Zakúpiť si vstupenku a zhliadnuť toto predstavenie môže byť pokušením páchnucim po rebélii a hrdinstve, ústiacim do slastného pocitu zadosťučinenia. Utíšiť otravné svedomie, aby sme sa mohli opäť vrátiť k starým hriechom. Hra naozaj nehovorí nič nové a zostáva čírym rozhorčením bez vyhliadky na to, akým kreatívnym impulzom ho naplniť. Čakáte, že azda pri východe zo sály budú kontrolórky lístkov rozdávať brožúrku o systémových alternatívach ku kapitalizmu. Toto mlčanie necháva divákov v rozpakoch, či predsa len nie je kapitalizmus to najlepšie, čo máme a že nikto ešte nič lepšie nevymyslel. V tejto polohe sa môže prednesená kritika stať blednúcou škvrnou, ktorú kapitalizmus dokáže bez problémov asimilovať do seba a fungovať ďalej.

Vo vzduchu ostáva na konci visieť ozvena slov: „Veď podstatou demokracie nie je totálna korupcia, nie ovládnutie štátu firmou, bankou, akciovou spoločnosťou, v ktorej vy nemáte žiadny podiel, nie legislatíva, exekutíva, justícia v moci kapitálu, v moci korporácií, kde si podielnici rozdeľujú dividendy. Nie, nie, nie, toto nie je a nikdy nebola podstata demokracie.“

Osobne sa teším na predstavenie o tom, čo by podstatou demokracie malo byť a ako by demokratická spoločnosť mala fungovať. Tak, ako divadlo dokáže šokovať, malo by občas dať možnosť aj snívať. Utópie majú predsa svoje čaro. Ukazujú cieľ cesty, kým rozhorčenie ukazuje jej začiatok. Tú časť scenára medzi tým nevymyslí za nás nikto. Musíme ju napísať my sami.