Reklama
Reklama

Čitateľská recenzia: Irvin D. Yalom - Problém Spinoza

Problém Spinoza existoval doslovne. / ...problém Spinoza existuje dodnes a to, najmä, v súvislosti s rozhodnutím, ako autenticky, ľudsky, nenásilne a s dobrými výsledkami rozvinúť sami seba
Počet zobrazení: 3874
2 spinoza a.JPG

 Problém Spinoza existoval doslovne. Keď Irvin D. Yalom, existenciálny psychoterapeut na zaslúžilom dôchodku, začal hľadať tému pre trilogické pokračovanie svojej odvážne psychologicko-filozofickej beletrie, netušil, že to vôbec nebude také jednoduché. Napriek osobnému nadšeniu pre tiene prínosnosti predchádzajúcich fascinantov Friedricha Nietzscheho a Arthura Schopenhauera, Spinoza, pri ktorom prvý problém nastáva už so zamyslením sa, ktoré jeho krstné meno zvoliť ako to najvlastnejšie, prinášal so sebou výstražnejšie háčiky talentovanej fikcie.

Problém Spinoza je súčasťou norimberských dokumentov, nakoľko ani Spinozova knižnica v Rijsnburgu nezostala prehliadnutá pri očiste od intelektuálneho a kultúrneho dedičstva židov pod značkou ERR. Jeden z najartikulovanejších symbolov 20. storočia - skratky - v sebe môže pohodlne ukrývať takisto zvrátený likvidačný potenciál. Nositeľom vplyvu tu spomínanej ERR bol hlavný antisemitský ideológ nacistov Alfred Rosenberg, ktorého mal osobne (t. j. pre blaho verejného obrazu len vnútrostranícky) problém vystáť aj predsa len trochu menej presvedčený pedant názorov Führer.

Autorovo rozprávanie sa začína od prológu práve inšpiráciou z mien týchto dvoch protichodných mužov z intelektuálnej sféry, ktorá sa zrodila pri návšteve holandského múzea. Protichodných čo do objektov presvedčenia, subjektívnych kritérií, maxím (?) neotrasiteľnej otvorenosti a dialogizačného potenciálu, t. j. kormidelníka interpersonálnych vzťahov. Kniha je spletená do vrkoča z dvoch paralelných príbehov a z dvoch storočí, v ktorých hlavní predstavitelia žili.

V prvom príbehu sa stretneme s mlčanlivým obchodníkom, ktorého askéza ticha a poslušnosti, vlastná takisto vášni premýšľať a domyslieť veci do konca, sa začína ešte pred večným odsúdením zo židovskej obce kliatbou, ktorá má determinačne skutočne zdanlivý a bájny vplyv. Autor ju ponúka explicitne. Z ďalších mála historických záznamov o živote Barucha alebo Benedicta (a pre to málo ľudí okolo, ktorí pri ňom vytrvali, Benta) vyberá pascu náhodného návštevníka. Jeho potreba otvára úprimnému Bentovi ústa a ten zrazu otvorene prehovorí o doposiaľ rozvinutom dare od pozitívneho Boha, ktorého si, napríklad, nijako nechce predstavovať, pretože jeho pokora. Sám abstraktnými pojmami neplytvá, hoci neskoršia písomná forma bude striktná, matematicky kategorická aj s posmrtným želaním - zachovať dielo oddelené od svojho autora, aby si každý hľadal ten osobný spôsob rozvinutia svojho daru a viery ako presvedčenia najvnútornejšieho zaradenia. Takže, aj odtiaľto a k tomuto jeho kauzálna náuka.

Baruch Spinoza je osobnosť, ktorá ešte aj v beletrii žije slušný, takmer mníšsky režim dňa. K minimálnemu materiálnemu zabezpečeniu (jedna izba, stolička, stôl, skriňa, písacie potreby) potrebuje fyzickú prácu. Živí sa výrobou, úpravou šošoviek. A potrebuje, nielen pre ne, ale aj pre písanie, ešte dostatok svetla. V knihe Když Nietzsche plakal bolo práve svetlo zárodkami bolesti filozofa, keď oslepovalo prenikavo tichou paralelou. Pretože telo je slabé aj s dôverou či pokorou individuality. Naopak, v knihe Léčba Schopenhauerem je klient v rámci skupinovej terapie odnaučený „mlčať“, hoci hovorí takisto veľa. Možno už v poslednej knihe (vzhľadom na autorov vek) však čelíme Bohu umŕtvenému v obavách, pričom nielen Jeho nekonečne oslobodzujúce svetlo pre Spinozu, ale ešte aj kontextuálny a chápavý potomok židovských rodičov ako „ateistický“ Yalom je milosrdnejší ako história. Príbeh dosahuje vrchol s fiktívnym priateľom, na ktorého sa zmenil reálny zradca. Tento priateľ, ktorý by naplnil očakávanie Spinozovho otca, taktiež nezvládol žiť z doslovnej Tóry ani ako rabín.

Yalom zásadne a bravúrne finišuje. Domov srdca je pečať minulosti, ktorú neprelomí ani budúcnosť. Jednou z najdojemnejších pasáží celej knihy je prechádzka, kedy stretáva neznámy žid neznámu židovku, ktorá mu podáva chlieb, pretože pri rieke novoročný obrad odhodenia chleba ako symbol odpustenia. Od rána bezdôvodne malátny hlavný hrdina hlboko preciťuje zabudnutý, potlačený, v každom prípade posvätný rituál. Zrazu má rituál zmysel. Síce bez hrozby z poznania zákazu osloviť „iného“ na takú a onakú vzdialenosť, bez šnúrok v očiach, ktoré by kreslili to-ktoré prináležiace miesto... Hlboko ľudská a fakticky rozvetvená rodinnosť pripomína Nazaretského, ktorého si ako príklad človečenstva Baruch Spinoza vážil spomedzi ľudí najviac. Áno, kto je vernejší, kto je matka alebo brat?

Oveľa tragickejšia je tvrdosť presvedčenia, neústupčivosť, hoci už ani nie je potrebná, aby obozretne či nevyhnutne chránila spoločenstvo ľudí pred skutočnosťou dobovo najslobodnejšieho európskeho mesta. Baruch Spinoza a jeho presná vecnosť, ktorá zrkadlí straty a bolesť pre ne aj na najprirodzenejšej úrovni vnímania (do konca života s ním nesmeli prehovoriť ani rodinní príslušníci, a tí ho ani tajne nekontaktovali), kontrastuje s druhým príbehom, kde Rosenberg, samozvaný intelektuál a takzvaný všestranný znalec, bude do smrti, bez ochoty pripustiť si opak, riešiť, čím mohol žid tak oslniť Goetheho, ktorý si z neho pravidelne čítal. Rosenberg, ktorý ohlasoval mimoriadne smutnú propagandu presvedčenia bez dialogicko-ľudskej prístupnosti, bol však púhy pohlavár vlastnej nepatričnosti. Ak zavrhneme vlastné korene pre čokoľvek, hoci aj pre vlastné rany, zostaneme bez šance, nielen bez nábožnejšej nádeje byť lepší (Rosenberg bol Estónec, veľký germanizmus si len zamiloval).

Spinoza mohol mať problém s postavením ženy v spoločnosti, keďže strádanie. Spinoza mohol veľmi striktne „odpísať“ tú-ktorú autoritu a tradíciu, ak je ich područie antikontaktné. Ale, aj keď si odmyslíme náboženské hranice, nemáme sa stratiť v dôvere (odkaz na jeho vysvetlenie pojmov príroda). Treba nám myslieť, ak táto dispozícia, nie iba vedieť; ba dokonca, ani iba čítať. Spinoza prízvukoval ovocie a dar a úcta je primát, ako neminúť cieľ vlastného života. Pod vlastným menom publikoval viac ako najžiarivejší príklad človeka, ktorého menovite takto sám vyznal. Ale na preferencii, bezbrehom používaní vlastného mena, trval rovnako málo ako on, viď, napríklad, vydávanie jeho diel za života pod anonymom. Obozretnosť? Možno aj uvedomenie si vlastného limitu, čo už nezvládnem. Iba pokora.

Záver štyristostranovej knihy nie je rozlúčka s myšlienkou. Hoci sa lúčime s krásnym, žičlivým fiktívnym priateľstvom, s fiktívnou (ne)ochotnou liečbou v druhom príbehu, cítime, že problém Spinoza existuje dodnes a to, najmä, v súvislosti s rozhodnutím, ako autenticky, ľudsky, nenásilne a s dobrými výsledkami rozvinúť sami seba.

Irvin D. Yalom - Problém Spinoza

Portál, 2012

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama