Reklama
Reklama

Chcel by byť Boh kresťanom? 1

Počet zobrazení: 7734

krskoobalka.JPGKoncom minulého roku vyšla
kniha Jozefa Krška
Chcel by byť Boh kresťanom?
Popri odkrývaní súvislostí vzniku
biblických textov je jej prínosom
predovšetkým hľadanie odpovedí
na aktuálne témy vnášané
v posledných rokoch do slovenskej
spoločnosti. Ide o tzv. Vatikánsku
zmluvu a z nej vychádzajúce
čiastkové zmluvy. V troch častiach
prinesieme ukážky z kapitoliek
Wiching by sa triasol od závisti
(Svätopluk od zlosti) alebo Rovní

a rovnejší a Fígle, ako plniť svoje
ciele za peniaze iných.



Wiching by sa triasol od závisti (Svätopluk od zlosti) alebo Rovní a rovnejší


Čitateľ si z prvých kapitol ešte zrejme pamätá, čo priviedlo veľkomoravský panovnícky dvor k tomu, aby požiadal Carihrad o vyslanie klerika, ktorý by nám v našom jazyku vysvetlil pravú kresťanskú vieru. Vie, že to boli mocenské záujmy, úsilie mať pod kontrolou ideológiu a postaviť bokom nemeckých biskupov, ktorí zneužívali kresťanstvo a kresťanskú cirkev vo svoj prospech.

Na prelome 20. a 21. storočia – aj keď našťastie v iných spoločensko-ekonomických a medzinárodných podmienkach – vládnuce elity, ktoré sa hlásia k odkazu Veľkej Moravy, urobili postupne kroky presne v opačnom smere, ako sa usilovali ich dávni predchodcovia.

Na základe zmlúv medzi Slovenskou republikou a Vatikánom získava táto posledná absolutistická monarchia v Európe na našom území výsadné, nedemokratické postavenie. Ba – ako sme uviedli v poznámke v úvodnej časti – v prípade zriadenia ordinariátu v ozbrojených zložkách, teda armády cudzieho štátu v slovenskej armáde, má Vatikán nadradené postavenie. Vyplýva to z toho, že Slovenská republika nemá čo hovoriť do vymenovania ordinára, t. j. „veliteľa vatikánskeho oddielu“ vklineného do ozbrojených zložiek štátu (armády, zložiek ministerstva vnútra, väzenskej stráže atď.), ale vymenúva ho priamo najvyšší predstaviteľ cudzej mocnosti – pápež; slovenský veliteľ nemôže potrestať „vatikánskeho dôstojníka“ bez súhlasu ordinára, slovenský štát ako vazal to všetko akceptoval a zaviazal sa znášať všetky náklady na činnosť ordinariátu.

Kým nemecký rezident biskup Wiching sa na veľkomoravský panovnícky dvor dostal na základe tvrdého donútenia a dvor ho musel strpieť, súčasná „vatikánska armáda“ je na najcitlivejších miestach z rozhodnutia vlastných (slovenských) ústavných orgánov! (Alebo nie?!) A keďže majú vysoké dôstojnícke funkcie, k nim prináležia vysoké platy a ďalšie materiálne požitky – služobné autá, telefóny, celé zabezpečenie zo strany štátneho aparátu.

Vysoké náklady štátu na zabezpečenie pôsobenia cirkvi v ozbrojených zložkách však nie sú to najhlavnejšie a najhoršie, sú už iba paradoxom, krivým úsmevom.

Tým hlavným je, že cudzou mocnosťou určení a riadení ľudia získavajú (spolu s peniazmi z našich daní) prístup k informáciám, na ktorých ochranu – znova len z našich daní – idú miliardy (vojenská rozviedka, Slovenská informačná služba). Konkrétne roku 2006 vydala Slovenská republika (bez rozpočtu SIS, ktorá údaje neposkytla) na ochranu utajovaných skutočností vyše miliardy slovenských korún. Z toho najviac v rezortoch obrany a vnútra, teda na pracoviskách, kde majú voľný pohyb vatikánski dôstojníci. To by sa Svätopluk pozeral!

Ide predovšetkým o prístup k písomnostiam, k neformálnym rozhovorom nositeľov najvyšších štátnych tajomstiev. No nielen o to. Pripomeňme v tejto súvislosti jednu z foriem, ktorú katolícka cirkev stáročia uplatňuje pri ovládaní ľudí. Je ňou fenomén novodobej katolíckej spovede, ktorá v počiatkoch kresťanstva neexistovala a v kresťanskom učení nie je nevyhnutná. Napríklad podľa praxe evanjelikov by sa mal veriaci človek s Bohom vysporiadať sám, vo vlastnom svedomí, nie nevyhnutne prostredníctvom kňaza. To by však katolíckej cirkvi nevyhovovalo. Iba najnaivnejší ľudia môžu veriť, že podstata zo spovede veriacich panovníkov sa v minulosti neobjavila vo Vatikáne, že farárovi sa neovláda lepšie dedina, keď vie, kto, kedy, kde a s kým, alebo že obsah spovede farár nikdy nevyzradil, napríklad pri spoločenskom posedení v užšom kruhu počas dlhých zimných večerov... A že čo spovedné tajomstvo? Odpovedzme protiotázkou. Bolo v uplynulých rokoch málo afér okolo publikovania (!) obsahu spovedí niektorých významných osôb? Za všetky pripomeňme zverejnenie poznámok kňaza McSorleyho o tom, čo pri spovedi hovorila Jackie Kennedyová (pýtala sa na dôsledky prípadnej samovraždy). Nakoniec ani Vatikán netají, že obsah spovedí sa študuje, vyhodnocuje. (Napríklad jezuita Roberto Busa zverejnil analýzu spovedí, podľa ktorej ženy najčastejšie hrešia pýchou a muži sexuálnou žiadostivosťou. Podľa novín L´Osservatore Romano k podobným výsledkom prišiel aj vatikánsky teológ Wojciech Giertych. Z jeho poznatkov vyplýva, že ženy po pýche hrešia najmä závisťou a hnevom, pre mužov je po smilstve najnebezpečnejšie obžerstvo a lenivosť. Takže spovedajúci sa katolíci by nakoniec mohli byť hrdí, že ich vyznania v spovedniciach pomáhajú pri spoznávaní človeka...)

Autor si nedovolí vstupovať do svedomia úradníkom na slovenskom ministerstve obrany ani vojakom na Generálnom štábe. Vie si však predstaviť, že ak by boli veriaci a tlačilo by ich svedomie (a ak by boli veriaci a mali v rukách zbraň, ako sme už viackrát uviedli, tlačiť svedomie by ich malo), vyspovedali by sa a kňaz by mohol považovať za povinnosť podať informáciu ďalej. Veď ak je veriaci pripravený zničiť v mene viery celý svet (a príkladov tejto pripravenosti je aj na predchádzajúcich riadkoch toľko, že pripomínať ich alebo uvádzať ďalšie by bolo nosením dreva do lesa), v prípade porušenia spovedného tajomstva by neváhal ani zlomok sekundy. To by však asi podľa hodnotenia Vatikánu ani nebol hriech alebo by bol odpustený ešte skôr, ako by ho dotyčný „dôstojník“ vatikánskej armády spáchal.

Za čím všetkým, za ktorými kráľovskými sobášmi, za ktorými vojnami, konšpiráciami a sprisahaniami stál Vatikán v minulosti, to sa viac-menej vie. Pripomeňme aspoň dve z tých udalostí, ktoré sa týkajú dnešného územia Slovenska. Jednu, ktorá vyšla, a jednu, ktorá sa obrátila proti iniciátorovi. Lebo aj také sa stáva.

Začiatkom druhého tisícročia sa rozhodovalo, či bude uhorským kráľom syn Ondreja I. Šalamún, alebo syn Belu I. Ladislav. Za Šalamúnom stál cisár Henrich IV., ktorý s ním bol rodinne zviazaný. Pápežovi však viac vyhovoval Ladislav (rolu hrali aj spory medzi cisárskym a pápežským dvorom), nuž nechal Šalamúna exkomunikovať...

O takmer tri storočia neskôr sa vyskytla podobná situácia (ale aj počas tých takmer troch storočí a neskôr ich bolo neúrekom). Okolo roku 1401 si uhorská šľachta vybavovala účty s panovníkom Žigmundom Luxemburským (v spomínanom roku ho sprisahanci zajali a vyhlásili za zosadeného). Situáciu sa hneď pokúsil využiť pápež Bonifác IX., ktorý by rád videl na uhorskom tróne Ladislava Neapolského... V rámci odvety udrel Žigmund pápeža (ktorý ho počas zápasu o. i. exkomunikoval) na najcitlivejšom mieste. Zakázal uhorskej cirkvi odovzdávať poplatky do Ríma a prijímať odtiaľ pokyny. Navyše na území Uhorska obmedzil pápežovi právo vymenúvať cirkevných funkcionárov a vymenoval vlastných.

 Pavel z Tarzu sa rád pasoval za vojaka a vyzýval na to každého kresťana („Trp spolu so mnou ako dobrý vojak Krista Ježiša,“ čítame v Druhom liste Timotejovi – katolícky preklad. 2Tim 2, 3). Starozákonný Hospodin spolu s Mojžišom dávno predtým učili Židov špiónskemu remeslu: „Pošli mužov preskúmať Kanaán, ktorý dám Izraelcom,“ (Nm 13, 3) žiadal Hospodin Mojžiša. Ten hneď vedel, o čo ide, a mužom špiónom prikázal: „Vystúpte do Negebu, potom vystúpte na pohorie a obzrite si krajinu, aká je, i ľud, ktorý ju obýva, či je silný a či slabý, či ho je málo a či mnoho; aká je krajina, v ktorej býva, či v táboroch či v pevnostiach; aká je tam pôda, žírna alebo planá, či sú v nej stromy alebo nie. Vzmužte sa a vezmite z plodín krajiny!" (Nm 13,17-20) Od oboch – od Pavla (byť pripravený ako vojak) i od Mojžiša (jeho stratégie mať svoje oči i uši v oblastiach záujmu) – sa stále inšpirujú dediči, tak Tel Aviv, ako aj Rím. Predovšetkým však druhý z menovaných ako väčší a jednoznačne globálny hráč, pre ktorého neexistuje miesto na svete, kde by nemal záujem.

Katolícki biskupi svojho času zorganizovali manželstvo Chlodovika s kresťankou Chrodichildou z burgundského kráľovského rodu s cieľom, aby tohto budúceho zakladateľa Franskej ríše obrátila na kresťanstvo. Rozmáhajúca sa kresťanská cirkev mala záujem – a preto aj uši i oči – u našich predkov (vtedy si ešte krajinu i ľud, pôdu i stromy obzerali najmä vo franskom záujme), mala ich v tábore Martina Luthera (už v záujme Vatikánu – ako sa ukázalo neskôr, pripravili nemálo intríg so smrteľnými následkami), dokonca v posteli Márie Stuartovej, škótskej kráľovnej a vatikánskej favoritky na anglický trón po tom, čo sa zrealizuje katolícky (Vatikán, španielsky Filip II. a Mária Stuartová) komplot na zavraždenie Alžbety I. a ovládnutie Anglicka. Svetový morálny etalón číslo jeden a rovnako najväčší podporovateľ rodiny na svete (Vatikán) si nerobil najmenšie problémy s vraždou kráľovnej, ale ani s tým, že jeho poverenec spával s vydatou ženou.

To, že sa tak deje aj v súčasnosti, že Vatikán sa nevzdal aktívneho ovplyvňovania politických procesov na celom svete, sa postupne vynára z archívov. Obavy z možného zneužitia postavenia sú preto opodstatnené. Veď kto zaručí, že vývoj na Slovensku o päť, desať alebo päťdesiat rokov (zmluva je bez súhlasu druhej strany nevypovedateľná) bude Vatikánu pochuti a že v rozpore so želaním republiky ho nebude chcieť zmeniť, že nebude chcieť doň zasahovať!?

Existuje množstvo dôkazov o tom, ako Vatikán prostredníctvom tajnej služby zasahoval do vývoja medzinárodnej situácie alebo situácie v jednotlivých štátoch aj v nedávnej minulosti. Na túto tému boli napísané desiatky diel (napríklad o financovaní poľskej Solidarity). A to sa opierajú iba o nepatrnú časť sprístupnených informácií. Vatikán mal podľa týchto diel významný podiel napríklad aj na budovaní siete, po ktorej sa presúvali nacistickí zločinci z Nemecka a ich pomáhači z Talianska, Francúzska, Chorvátska, Slovenska, Ukrajiny, Poľska... do Argentíny a iných štátov (známa operácia Ratlines – z angl. „rat lines“).

Koncom roka 2010 sa celým svetom prevalila aféra americkej diplomacie, nazvaná Stránky Wikileaks. Stručne povedané: internetový server publikoval množstvo stránok záznamov amerických diplomatov z celého sveta o situácii v krajine, v ktorej pôsobili. Tak sme sa mohli okrem iného dozvedieť, že zatiaľ čo oficiálne Vatikán zastával neutrálny postoj k vstupu moslimského Turecka do Európskej únie, v skutočnosti vyvíjal aktivity proti tomuto vstupu. Pretože by to znamenalo „ďalšie oslabenie kresťanských koreňov v Európe“. Vo veci sa mal angažovať vtedajší kardinál Joseph Ratzinger a neskorší pápež Benedikt XVI.

Záujem amerických diplomatov o činnosť charitatívnych katolíckych organizácií v Severnej Kórei, vo Vietname alebo v Číne (s hlavičkou tajné) naznačuje, kam USA radia vatikánsku „charitu“.

Žiaden štát na svete sa nechváli spravodajskými službami. Napriek tomu ich každý má. A Vatikán od stredoveku disponuje jednou z najinformovanejších služieb na svete. Potvrdzuje sa to, keď občas otvorí aspoň malú časť svojich tajných archívov. Schopnosť vatikánskych špiónov vedia odhadnúť politici, právnici alebo iní odborníci zaoberajúci sa medzinárodnými vzťahmi. Napríklad hlavná prokurátorka haagskeho tribunálu OSN Carla del Ponteová v rozhovore pre Daily Telegraph[1] hovorila o márnych pokusoch zatknúť generála Ante Gotovinu, obvineného z vojnových zločinov. Gotovina sa podľa dôveryhodných informácií mal ukrývať v chorvátskom františkánskom kláštore pod ochranou katolíckej cirkvi a vatikánskej hierarchie. Pre nás je zaujímavá konštatácia hlavnej prokurátorky, inak rímskej katolíčky zo Švajčiarska, že po mesiacoch tajných vyjednávaní a po priamom písomnom apeli na pápeža je veľmi sklamaná politikou Vatikánu, keďže o. i. „katolícka cirkev má najrozvinutejšiu tajnú rozviedku“.

 Pri Wikileaks a odvodeninách od nich ešte zotrvajme. Dokumenty Wikileaks odhaľujú, čo si o najsvätejšej inštitúcii myslia vo Washingtone, úniky informácií z Vatikánu v prvom polroku 2012 (nazvané Vatileaks) naznačili, čo sa odohráva za múrmi tohto miništátu skutočne. Verejnosť sa vďaka úniku informácií dozvedela napríklad o liste arcibiskupa, ktorý odhalil sieť korupcie a bol preto urýchlene „odídený“ do zahraničia, či o dôverných vnútorných obežníkoch s nelichotivými poznámkami o vysokých cirkevných predstaviteľoch. V máji zatkli komorníka pápeža Benedikta XVI. Paola Gabrieleho. Vraj tajné informácie vynášal on. Podľa denníkov Il Messagero, Corriere della Serra či La Repubblica bol však dlhoročný oddaný pápežov komorník len obetovaným pešiakom. „Tí, čo vynášali informácie, pochádzajú z radov kardinálov," povedal denníku La Repubblica jeden z vatikánskych zdrojov.

V prípade predhadzovania takýchto informácií verejnosti s cieľom skompromitovať niekoho vnútri nejde o nič výnimočné, je to bežný prejav absolutistického prostredia a ani by nás nemusel zaujímať. Slovensko však nemá žiadnu záruku, že jeho tajomstvá – zhromažďované vo Vatikáne – sa podobne ako iné informácie nestávajú prostriedkom vnútorných intríg v najsvätejšej stolici a predmetom ďalšieho obchodu, vydierania a druhotného zneužívania.

Aby sme si uvedomili, aká sieť Vatikánu sa na Slovensku na základe Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky postupne buduje, dodajme, že popri kúrii ordinariátu v Marianke, kancelárii ordinariátu na Ministerstve obrany SR, vikariáte ozbrojených síl na ministerstve, vikariáte na ministerstve vnútra, vikariáte väzenskej a justičnej stráže majú podľa informácií PRAVDY[2] vzniknúť pastoračné centrá v 19 armádnych posádkach po celom Slovensku. A zrejme ďalšie pastoračné centrá v ostatných ozbrojených zložkách.

Kam to celé vedie a aké postavenie má katolícka cirkev na súčasnom Slovensku, to v relácii Lampa[3] začiatkom roka 2011 predviedol policajný prezident Jaroslav Spišiak. Človek platený daňovými poplatníkmi za to, aby dohliadal na dodržiavanie zákonnosti; človek, ktorý sa v rovnakom čase vyhrážal tvrdými opatreniami za prehrešky vodičov na cestách a ktorého podriadení možno v tej istej chvíli odhaľovali krádež duševného vlastníctva niektorej filmovej spoločnosti alebo producenta hudby. Stredoškoláka, ktorý napaľoval a spolužiakom predával filmy alebo pesničky, sa chystali odovzdať súdu. Lebo taký je zákon.

Čo sa však nestalo?! Dvaja viceprezidenti slovenského Policajného zboru – v čase, keď ešte viceprezidentmi neboli, ale na Akadémii Policajného zboru SR písali diplomovú prácu – sa dopustili plagiátorstva. Vysokú školu skončili vďaka tomu, že iným študentom ukradli podstatnú časť ich duševného vlastníctva a vlastne aj vďaka tejto krádeži sa stali vysokými funkcionármi. Z krádeže neoprávnene ťažili roky a možno budú do konca života... Skutok koncom roka 2010 odhalil týždenník Plus 7 dní. Ich nadriadený mal voči viceprezidentom prijať opatrenia, tie však celé mesiace neprichádzali. Naopak, v médiách obvinení policajní funkcionári sa začali trápne vyhovárať. Vraj k odpisovaniu ich „donútil“(!!!)[4] – už nebohý – školiteľ. Krádež tak umocnili aspoň na piatu, ešte viac obnažili svoj charakter. Moderátor Lampy bol v tejto situácii „povinný“ opýtať sa policajného riaditeľa v rámci besedy aj na túto kauzu. A čo na to Jaroslav Spišiak, jeden z najvyšších funkcionárov rezortu, na ktorého čele stál nominant kresťanskej strany (KDH)? Ako uviedol, bol sa poradiť u „nášho“ biskupa. Biskup mu vraj povedal, že ak človek vykoná veľa dobra, možno mu odpustiť takéto pohnútky.

Poučenie: v slovenskom Policajnom zbore stojí biskup nad zákonom.

V čase, keď naša verejnosť sledovala, čo sa stane s policajnými viceprezidentmi – plagiátormi, podobný škandál vypukol v Nemecku. Od jeho začatia po vyvrcholenie uplynulo pár dní! Tamojšiemu ministrovi obrany Theodorovi zu Guttenberg, inakšie vtedajšiemu najpopulárnejšiemu nemeckému politikovi, členovi starého šľachtického rodu, novinári dokázali, že v dizertačnej práci odpisoval. A hoci najuznávanejší pán minister rozbiehal najväčšiu reformu v novodobej histórii Bundeswehru, pod tlakom prostredia sa vzdal doktorátu a odstúpil zo všetkých funkcií v štáte.

Porovnajme teraz pozornosť štátu venovanú „armáde Vatikánu“ s pozornosťou venovanou iným úsekom života Slovenska.

V posledných rokoch bol autor vo viacerých slovenských školách – základných i špeciálnych. Dokonca v hlavnom meste. V takých, kde omietka hrozila úrazom všetkým pod ňou sa pohybujúcim, jedáleň by mal hygienik podľa správnosti zavrieť a do rozbitých, zatečených a plesnivých sociálnych zariadení človek radšej nevošiel, hoci už aj dosť potreboval.

V porovnaní s tým má však Generálny štáb armády v pláne predpísať pastoračným centrám nadštandardnú výbavu: napríklad DVD, CD prehrávač, televízor, počítač, kopírovacie zariadenie, duchovní majú mať služobné mobily a podobne. Rátalo sa tiež s kaplnkou a administratívnymi priestormi pre duchovného, so sakristiou či kuchynkou...

Riaditelia štátnych škôl minú značnú časť pracovného času na to, aby získali nejakého sponzora („Prosím, aspoň aby nám strecha nezatekala... keby sme mohli aspoň latrínu nahradiť splachovacím WC...“), jedna z najbohatších inštitúcií Slovenska si najskôr vybaví možnosť nadštandardného vplyvu a potom si za jeho uplatňovanie ešte nechá od štátu (všetkých občanov – katolíkov, pravoslávnych, ateistov, agnostikov atď.) dobre zaplatiť.

Výkričníkom za týmto škandalózne vyznievajúcim porovnaním môže byť informácia, že duchovní majú mať v bojových podmienkach pridelenú ozbrojenú osobnú ochranu!!! Nielenže v prípadnom boji nepomôžu, ale budú na oštaru, budú na seba viazať časť kapacity armády (nikde sa nepíše, či každého duchovného má chrániť iba jeden vojak, piati, alebo desiati). Majú byť chránení ako kedysi zástava, symbol tej-ktorej vojenskej jednotky, za ktorú sa museli obetovať (bolo to ich povinnosťou) tak vlajkonosič, ako aj každý najbližšie stojaci vojak. Že by sa farár znova stával (staro)novým symbolom slovenskej armády?

Všimnime si, ako túto oblasť riešia niektoré demokratické a nezávislé štáty.

Česká republika, ktorá bola po rozdelení spoločného štátu na rovnakej právnej úrovni voči Vatikánu ako Slovensko, ostala svojprávna aj naďalej. S cieľom riešiť prípadné náboženské potreby vojakov uzatvorilo Ministerstvo obrany Českej republiky Dohodu o spolupráci medzi Ministerstvom obrany, Ekumenickou radou cirkví a Českou biskupskou konferenciou. Ministerstvo je jedna zmluvná strana a Ekumenická rada cirkví spolu s Českou biskupskou konferenciou sú druhou zmluvnou stranou.

Podľa dohody má zásadné postavenie minister obrany. Jeho partnerom v oblasti duchovnej služby je Rada pre duchovnú službu Armády ČR, v ktorej sú zastúpení: hlavný kaplán Armády Českej republiky (AČR); jeden duchovný z cirkvi, ktorá sa zúčastňuje na dohode, pôsobiaci ako poradca ministra obrany pre duchovnú službu a vymenovaný ministrom obrany ČR na základe odporučenia týchto cirkví; zástupca Ekumenickej rady cirkví; zástupca Českej biskupskej konferencie; zástupca Armády ČR, ktorého určí náčelník Generálneho štábu Armády ČR, a zástupca Civilnej obrany, ktorého určí veliteľ Civilnej obrany Českej republiky.

Aby druhá zmluvná strana mala pri rokovaní a akýchkoľvek krokoch váhu, všetky zainteresované cirkvi sa najskôr musia dohovoriť medzi sebou a vystupovať jednomyseľne.

Český minister ustanovuje aj hlavného kaplána. Zaviazal sa pritom, že neobíde odporúčanie všetkých zainteresovaných cirkví. Ak sa na nominácii jedného človeka dohodnú. Ak sa však cirkvi ani do pol roka nedohodnú na jednom kandidátovi, minister nie je záväzkom viazaný.

Česká zmluva je predovšetkým zmluvou medzi domácimi subjektmi (český štát neumožňuje zahraničnej mocnosti zasahovať do svojich vnútorných vecí), zachováva českú zvrchovanosť vo všetkých súvislostiach! Oproti našej zmluve je okrem toho česká zmluva pomerne jednoducho vypovedateľná.

Stručne zhrnuté – v českom prípade ide o moderný, demokratický dokument. To je zároveň to, čo českú zmluvu zásadne odlišuje od slovenskej (ktorá je poznačená myslením na spôsob stredovekej vatikánskej absolutistickej monarchie).

Ako to je v najmocnejšej armáde súčasnosti a v krajine, ktorá sa aj u nás často vydáva za vzor demokracie súčasného sveta? Je to veľmi podobné situácii v Českej republike (alebo v ČR to je ako v USA). Náboženské (cirkevné) služby riadi Armed Forces Chaplain Board (v preklade čosi ako Rada kaplánov v ozbrojených silách), ktorá je poradným orgánom ministra obrany USA a tvorí sa z predstaviteľov všetkých významných náboženstiev v spoločnosti (protestantov, katolíkov, moslimov, budhistov, židov, pravoslávnych...). Keďže armáda USA má tri relatívne samostatné zložky (pozemné vojsko, námorníctvo a letectvo), spomínaná rada kaplánov sa skladá zo šéfov rád jednotlivých armádnych zložiek. V krajine, v ktorej sa spomedzi všetkých vyspelých krajín sveta hlási k náboženskej viere najviac obyvateľstva, sa však prísne dodržiava oddelenie štátu od cirkví a štát – ani ministerstvo obrany – si v ničom nedá diktovať nielen od žiadnej cirkvi, no predovšetkým nie od žiadnej zahraničnej ideologickej mocnosti!

Slovenskí politici dostali vlastnú republiku vo viacerých súvislostiach do závislosti od Vatikánu, čo sa raz pravdepodobne vyhodnotí ako vlastizrada. Nedoceňujúc, čo robí, sa k jej organizovaniu prihlásil Mikuláš Dzurinda. Koncom júna 2012[5] sa pochválil, že to boli jeho vlády, kto uzatvoril s Vatikánom nielen samotnú základnú zmluvu, ale aj dve vykonávacie. Dovtedy ho veľká časť voličov považovala za človeka, ktorý aj za cenu pádu vlády zabránil prijať taký nezmysel, akým bola pripravovaná zmluva o výhrade vo svedomí. Dnes však už vieme, komu môžeme „vďačiť“ za vmanévrovanie štátu vo vzťahu ku katolíckej cirkvi do takej pozície, ktorá asi na celom svete nemá obdobu.

Vatikán sa zmluvami so Slovenskou republikou pokúša zastaviť vývoj, predísť možným zmenám, ktoré sa ukazujú v niektorých vyspelých krajinách, a zakonzervovať do budúcnosti stav, ktorý mu vyhovuje. V súvislosti s ozbrojenými silami naznačuje vývoj napríklad Holandsko, kde na poste kaplána zamestnávajú už aj humanistov (ateisti, agnostici, sekularisti, racionalisti, naturalisti, skeptici...), od ktorých sa očakáva nenáboženský prístup k vojakom. Myšlienku takýchto „svetských“ kaplánov v armáde Spojených štátov presadzujú v USA viaceré skupiny (napríklad Military Association of Atheists and Freethinkers). Chcú, aby kapláni humanisti mohli citlivejšie reagovať na práva a potreby príslušníkov ozbrojených síl, ktorí nevyznávajú vieru v žiadneho boha.

Zmluva s Vatikánom síce obsadzovaniu kaplánskych miest aj humanistami nezabráni, no súčasné ukotvenie Svätej stolice v armáde sa slovenskému štátu bude dať uvoľňovať už len s veľkými problémami.

Poznámky


[1] Denník Daily Telegraph, 20. septembra 2007

[2] Denník PRAVDA, 6. júna 2006

[3] Televízia Joj plus, 20. januára 2011

[4] Týždenník Plus 7 dní, 9. januára 2011

[5] Urobil to v čase, keď vrcholil pokus predsedu vlády Roberta Fica škrtnúť v čase krízy aspoň jeden cirkevný sviatok a katolícka cirkev, využívajúc pri tom zmluvu s Vatikánom, jeho úsilie torpédovala. Dzurinda chcel možno občanom odkázať, že to bol on, kto sa prostredníctvom zmluvy zaslúžil o uchovanie dňa pracovného voľna. V podstate však len zdokumentoval nemohúcnosť Slovenskej republiky, jej podriadené postavenie vo vzťahu k Vatikánu. Deň pracovného voľna je v tomto prípade zanedbateľný. Ak by to spoločnosť utiahla, môže si ich narobiť, koľko len chce. Podstata problému je v tom, že ak by aj všetci občania Slovenska štátny sviatok dohodnutý v zmluve nechceli, nemôžu ho zrušiť bez súhlasu Vatikánu. A rovnako to platí v prípade iných, podstatne dôležitejších, vecí.
Inak aj počet cirkevných a štátom uznaných sviatkov svedčí o nebývalom raste vplyvu cirkví na spoločnosť. V porovnaní s najkatolíckejším obdobím v moderných dejinách (vojnovej farskej republiky) pribudlo na Slovensku na základe zmluvy s Vatikánom šesť dní cirkevných sviatkov!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama