Čaputová – prezidentka „frontovej krajiny“

O jej vystúpení na Globsecu 2022 s jasne militaristickými postojmi
Počet zobrazení: 5500

Vo vystúpení Čaputovej na konferencii Globsecu ma zaujalo niekoľko bodov, ktoré jasne naznačujú, že jej politické postoje nadobúdajú čoraz viac a viac podobu militaristickej politiky, ktorá môže premeniť našu krajinu z frontovej krajiny na krajinu, ktorou bude prechádzať frontová línia.   

Vystúpenie začala sériou dramatických otázok. Ako sa mohlo Európe 21. storočia prihodiť, že Rusko napadlo Ukrajinu na základe práva silnejšieho len preto, že mala odvahu „byť iná“? Veď mier až na „zlyhania“ ako napríklad vojna na Balkáne bol pre väčšinu „z nás na európskom kontinente“ realitou. Čo sa stalo, že sa európska bezpečnostná architektúra rozpadla a ako ju opravíme?

gcaputova_globsec_2022.jpg
Foto: globsec.org

Uvedené otázky nás vzhľadom na svoju formuláciu nemôžu priviesť k nijakému skutočnému riešeniu, pretože nemajú reálny obsah. V nastolených otázkach Čaputová narába svojvoľne výrazom Európa a to vedie k tomu, že jej tvrdenia sú nepravdivé alebo inak povedané, realita nezodpovedá jej otázkam. Jej snaha redukovať mier len na európsky kontinent, aby sa vyhla vojnám mimo Európy, vojnám v Iraku, Líbyi, Afganistane atď., na ktorých sa podieľali aj štáty EÚ či NATO je neúčinná jednoducho preto, že prehliadla takú drobnosť, akou je oblasť Donbasu. Obyvatelia tejto častí Európy boli ukrajinskou armádou terorizovaní celých osem rokov, bez toho, aby si to Čaputová všimla a už vôbec ju nenapadlo, aby si toto utrpenie obyvateľov Donbasu osobne pozrela.

Jej rečnícka otázka, prečo sa európska bezpečnostná architektúra rozpadla, musela vo vzdelanejšej časti jej poslucháčov vyvolať len úškrn, pretože každému vzdelanejšiemu človeku je jasné, že po rozpade socializmu v Európe žiadna celoeurópska bezpečnostná architektúra nevznikla a teda sa ani nemohla rozpadnúť. Idea takejto štruktúry, Charta európskej bezpečnosti bola sformovaná na konferencii OBSE v Turecku v roku 1999. Avšak namiesto zániku NATO a jeho nahradenia spoločnou európskou bezpečnosťou došlo k opaku. Európska bezpečnosť bola nahradená „bezpečnosťou“ opierajúcou sa vojenský blok NATO a tým pádom európske štáty mimo toto vojenské zoskupenie sa stali potenciálnymi nepriateľmi štátov združených v NATO. Namiesto bezpečnosti opierajúcej sa o mierové porozumenie a spoluprácu medzi štátmi sa bezpečnosť opäť začala opierať o vojenskú moc, o odstrašovanie ako v časoch sveta rozdeleného na kapitalizmus a socializmus.

Z falošnej pozície, o ktorú sa Čaputová v otázke európskej bezpečnosti opiera, nie je možné nájsť nielen „okamžitú“ odpoveď, ale žiadnu správnu odpoveď na nápravu bezpečnostnej architektúry Európy. Takúto odpoveď je možné hľadať jedine v prípade, ak sa zamietne premisa, že NATO je nástrojom európskej bezpečnosti. NATO nie je nástrojom európskej bezpečnosti, ale trvalou hrozbou mieru v Európe a vojnový konflikt na Ukrajine, ktorý bol vyvolaný politikou neustáleho rozširovania NATO na úkor vojenskej bezpečnosti Ruska to aj empiricky potvrdzuje.

Na počiatku vystúpenia konštatovala, že účastníkom konferencie nie je schopná predložiť odpoveď na to „Čo sa vlastne stalo“ s európskou bezpečnosťou a tak im predkladá „niekoľko nápadov“. A jej hlavným „nápadom“ ktorý predložila konferencii, je, že za rozpadom „európskej“ bezpečnostnej architektúry je politika Putina. Tento nápad je mimochodom aj hlavným motívom jej vystúpenia. Posadnutá ideou identity NATO a európskej bezpečnosti ako aj identitou Európy a EÚ upozorňuje, že signály o vojnových chúťkach Ruska, ktoré sa ukázali v Gruzínsku v roku 2008 alebo na Ukrajine v roku 2014 sme zle interpretovali. „Vnímali sme ich skôr ako navzájom nesúvisiace epizódy než príznaky vážnej výzvy. Bola to chyba.“

Čaputovej konkretizácia „nápadu“, že za všetkým je Rusko, je zaujímavá len tým, že tu obracia fakty na hlavu. Komisia EÚ, ktorá prešetrovala udalosti v Južnom Osetsku, konštatovala, že za vojnový konflikt je zodpovedné Gruzínsko. Aké signály vyslalo Rusko v roku 2014 v súvislosti s Ukrajinou, Čaputová nekonkretizuje. Ale je možné, že má na mysli pripojenie Krymu k Ruskej federácii ako aj konflikt na Donbase. Ale aj tieto „signály“ ktoré Rusko vyslalo, boli len reakciou nie na signály, ale na protiruskú politiku kyjevskej kliky, ktorá prišla k moci po štátnom prevrate, finančne ako aj organizačne podporovanou USA a EÚ. V každom prípade je však pravdou, že ani EÚ a ani NATO sa zo svojich chybných krokov voči Rusku nepoučili a naďalej pretláčali politiku ohrozujúcu bezpečnosť Ruska.

Nesporne pikantnou časťou vystúpenie Čaputovej je odsek, kde konštatuje, že Rusko napadlo Ukrajinu, pretože táto si dovolila byť iná „ako Putinovo Rusko“. Inakosť Ukrajiny má spočívať  v tom, že posilňovala právny štát, bojovala proti korupcii a budovala otvorenú spoločnosť. V uvedenej súvislosti by nezaškodilo, ak by pán Korčok, minister zahraničných vecí oboznámil Čaputovú so správou Ministerstva zahraničných vecí US o dodržiavaní ľudských práv na Ukrajine z roku 2020, kde sa hneď v úvode píše: „Významné problémy ľudských práv zahrňujú: nezákonné alebo svojvoľné zabíjanie; mučenie a prípady krutosti, neľudské alebo degradujúce zaobchádzanie alebo trestanie zadržaných personálom činným v trestnom konaní; tvrdé a život ohrozujúce podmienky vo väzniciach a detenčných centrách; svojvoľné zatknutie alebo zadržanie; vážne problémy s nezávislosťou súdnictva ... Vláda vo všeobecnosti nepodnikla primerané kroky na stíhanie alebo potrestanie väčšiny úradníkov, ktorí sa dopustili zneužívania, čo viedlo k atmosfére beztrestnosti.“ Realita z roku 2020, ako ju opisuje Ministerstvo zahraničných vecí US sa zásadným spôsobom do februára 2022 nijako nezmenila. Okrem toho, Čaputovej charakteristika „inakosti“ Ukrajiny podľa všetkého zámerne vynechala politiku rehabilitácie banderovcov, t. j. ukrajinských fašistov, pretože táto rehabilitácia banderovcov je asi normálnou súčasťou budovania právneho a demokratického štátu.

Prezidentka nás tiež vyzýva, aby sme neopakovali chybu z roku 1938, kedy bolo Československo Mníchovskou dohodou obetované Hitlerovi pre udržanie dočasného mieru, ktorý bol však rýchlo nahradený totálnou vojnou. Vonkajší význam uvedeného upozornenia spočíva v tom, aby sme nesúhlasili s mierovou dohodou medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorá by Rusku priznala nejaké územia Ukrajiny. Pretože potom by sa opakoval scenár z obdobia po mníchovskej dohode, kedy expanzné chúťky Nemecka neboli zastavené územnými ústupkami mocností a tieto vyústili do svetovej vojny. Podobnú ideu vyslovil už Litovský prezident G. Nauséda, ktorý americkému ministrovi zahraničných vecí A. Blinkenovi povedal, že „ak sa nepodarí zastaviť ruskú agresiu na Ukrajine, potom táto vojna vyústi do globálneho konfliktu“. Čaputová uvedený názor pretransformovala do svojskej iracionálnej podoby, že „Ak sa Rusko nezastaví na Ukrajine, tak už sa nezastaví pred ničím,“ ktorá premieňa Rusko na hotového démona schopného všetkého.

Skutočný zmysel Čaputovej tvrdenia však spočíva v tom, že mierová dohoda medzi Ukrajinou a Ruskom nie je možná, pokiaľ ju Ukrajina nebude môcť uzatvoriť „slobodne“ a nie pod hlavňou zbraní, teda pod tlakom obsadených území ruskou armádou. V opačnom prípade to bude len iná verzia Mníchovskej dohody, ktorá rovnako ako nezastavila Hitlera, tak nezastaví ani Rusko v snahe dobyť náš „demokratický svet“. Samotná idea identity politiky Hitlera a Putina, ktorú Čaputová pozdvihla na hlavnú ideu svojho vystúpenia na Globsecu, ukazuje na úroveň jej historicko-politických kvalít, podstatou ktorých je len „tvorivé“ opakovanie toho, čo už niekto povedal. V danom prípade Bidenove tvrdenie o Putinovi ako zločincovi Čaputová transformovala do historickej podoby Hitlera nie na základe skutočného poznania, ale preto, že jej nič lepšie „nenapadlo“.

Nech už má Čaputová na mysli pod „slobodou“ Ukrajiny čokoľvek, tak v každom prípade požaduje, aby sa ruské vojská stiahli zo všetkých území Ukrajiny. Bol by to návrat pred 24. február 2022, teda návrat ku genocíde obyvateľov Donbasu ukrajinskou armádou, ako aj návrat k politike postupnej premeny ukrajinskej armády na súčasť NATO a tým aj k ďalšiemu narastaniu bezpečnostnej hrozby pre Rusko. Vo svojej podstate by to bola kapitulácia Ruska pred záujmami USA a NATO. Uvedený stav by bol podľa Čaputovej formou opravy európskej bezpečnostnej architektúry, ale vo svojej podstate by to bol len stav dočasného prímeria, ktorý by už nebol porušený „špeciálnou vojenskou operáciou“, ale veľkou vojnou.

Čaputová však sama neverí v takúto „slobodnú“ dohodu, a preto požaduje jej dosiahnutie vojenskou silou, t .j. požaduje vyzbrojovať Ukrajincov, aby mohli bojovať až do posledného, len aby bolo Rusko porazené. Lebo: „Samotná humanitárna pomoc ... Ukrajine nepomôže vyhnať agresora. Slovensko už dnes patrí medzi najvýznamnejších poskytovateľov vojenskej podpory v prepočte na obyvateľa. Situácia na bojisku je však vážna a všetci musíme urobiť viac, aby sme pomohli.“ Tu je aj skutočná príčina toho, prečo Čaputová celkom oprávnene nazýva našu krajinu „frontovou krajinou“. Nie je to preto, že prijímame ukrajinských utečencov, tí front nijakým spôsobom neovplyvňujú. Sme „frontovou krajinou“ preto, že v prepočte na obyvateľa poskytujeme Ukrajine najviac zbraní a tým sa aj prakticky podieľame na vojenskom konflikte.

Posledná časť jej prejavu je len rozvinutím jej militaristickej politiky, ktorú by celkom iste pri jej kandidatúre na prezidentku nikto nečakal. Občanov Slovenska upozorňuje, že „mier a sloboda nie sú zadarmo“. Sama však svoje tvrdenie mení len na rečnícky obrat, ktorý má zakryť skutočnú podstatu jej upozornenia. Má pravdu, že za slobodu je potrebné bojovať, ale najprv je potrebné vedieť, kto tú našu slobodu ohrozuje a v danom prípade to rozhodne nie je Putin, ale naši politici pri moci. Oni svojou politikou neustále obmedzujú predovšetkým našu slobodu slova, napádajú a snažia sa likvidovať tých, ktorí si dovolia mať iní názor. Príklad vyšetrovania podnikateľov, ktorí využívajú ruské energetické zdroje na výrobu už signalizuje, že sa u nás začína potláčať nie len „inakosť“ názoru, ale aj „inakosť“ v iných sférach spoločnosti, čo je neklamným znakom likvidácie základov demokracie a šírenia politickej totality. Ak by Čaputová disponovala aspoň nejakou sebareflexiou, tak by si musela položiť otázku, prečo v prípade Ukrajiny bráni jej „inakosť“ a prečo považuje „inakosť“ v našej demokratickej spoločnosti za zdroj ohrozovania demokracie, keď existujúca, teda buržoázna  demokracia je podmienená práve pluralitou? Jej záver v tejto otázke, že „Naše demokratické nástroje – vrátane slobody slova – nemožno použiť na zničenie demokracie samotnej“, je buď tautológia alebo sa použitým výrazom dáva iným význam.

Na jednej strane je jasné, že ak sa v spoločnosti používajú demokratické nástroje vrátane slobody slova, tak tento proces nemôže viesť k zničeniu demokracie. K zničeniu buržoáznej demokracie vedie práve to, že na riadenie spoločnosti sa prestávajú používať demokratické nástroje. Namiesto nich sa začínajú používať rôzne nástroje „násilného“ pretláčania „nápadov“ politikov pri moci, ktoré nie sú v súlade so záujmami väčšiny občanov spoločnosti.

Tvrdenie Čaputovej, že aj za mier je potrebné bojovať, je iste pravdivý, ale je zvrátené boj za mier stotožňovať s vyzbrojovaním a rastom vojenskej sily. „Naše rozpočty na obranu nemôžu byť prvé, ktoré budú škrtané a posledné, ktoré sa budú zvyšovať. Na summit NATO v Madride by sme mali všetci prísť pripravení a vynaložiť na obranu aspoň 2 % HDP a to ešte pred pôvodne plánovaným rokom 2024.“ Takáto forma boja môže viesť len k mocensky vynútenému mieru, t .j. len k dočasnému prímeriu, ale nie k skutočnému mieru. Vyzbrojovanie a posilňovanie moci NATO, zameranej jednoznačne proti Rusku nepovedie k ničomu inému, len skutočnej globálnej vojne.

Je tu ešte jeden moment v správaní a konaní nielen Čaputovej, ale aj širšieho okruhu politikov, na ktorý by som rád upozornil. Pri prezeraní fotografickej dokumentácie z Čaputovej návštevy Kyjeva ma upútala zjavne priateľská forma správania Čaputovej voči Zelenskému, či už išlo o zvítanie alebo o jej komunikáciu so Zelenským. Ak je to prejav jej ženskej náklonnosti k Zelenskému, tak je to vec prírody. Ak ale vychádzam z Čaputovej tvrdohlavého pretláčania rôznych politických riešení, ktoré škodia Slovensku, tak sa začínam pohrávať s myšlienkou, či to nie je jej snaha ,ako aj snaha ďalších politikov, napodobňovať tvrdohlavú vojnovú politiku Zelenského, ktorú USA vyzdvihujú div nie ako príklad jeho hrdinstva. Takto „hrdinsky“ postupuje aj Čaputová, keď požaduje div nie okamžité odstrihnutie sa od dodávok plynu a ropy z Ruska, striktné dodržiavanie jednotného postoja EÚ, keď požaduje bez ohľadu na ekonomické pomery navyšovať výdavky na zbrojenie, keď Ukrajinu vyzbrojujeme nad naše ekonomické sily a pod. Vo všetkých týchto prípadoch sa prejavuje jej „zásadovosť“ či „hodnotovosť“, teda jej politické „hrdinstvo“ vykúpené strádaním a životnými obeťami slovenských občanov, rovnako ako „hrdinstvo“ Zelenského vedie len k strate tisícok životov Ukrajincov. Čaputová nebude v prípade útrap obyvateľov Slovenska nijako trpieť, rovnako ako netrpí útrapami Zelenský. Tento „hrdinský“ postoj je celkom jasný aj u Hegera, ktorý sa svoju politickú neschopnosť  snaží skryť za tvrdú obhajobu jednotného postoja s EÚ, namiesto toho, aby bojoval za životné podmienky občanov Slovenska. A pravdepodobne nikoho neprekvapí, že podobný „hrdinský postoj“, ktorý by sme mohli nazvať „zelenského postojom“ zaujala aj barónka Leyenová, keď na konferencii Globsecu požaduje: „Ukrajinci musia vyhrať a Putin musí pocítiť veľkú strategickú prehru.“ A rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch na to doplatia obyvatelia EÚ.

Čaputovej prejav na konferencii Globsecu potvrdzuje jej jasný príklon k politike militarizácie slovenskej spoločnosti vo všetkých oblastiach a v tomto smere sa stáva jednou z hlavných propagátoriek politiky militarizácie aj v rámci EÚ. Je to však politika, ktorá nezodpovedá reálnej hrozbe pochádzajúcej zo strany Ruska a už vôbec nezodpovedá záujmom slovenských občanov. Je to politika, ktorá zodpovedá politike USA a NATO, ktoré vojnový konflikt na Ukrajine využívajú na presadzovanie svojich záujmov a to bez ohľadu na to, že tým vyostrujú vojnové napätie v Európe. Slovensko nie je reálne ohrozené Ruskom, ale skôr politikou NATO a politikou našich čelných predstaviteľov vo vzťahu k Rusku, ktorá okrem sociálnych nepokojov môže vyprovokovať aj veľký vojnový konflikt.  

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984