Bude v Nemecku prvý krajinský predseda vlády zo strany Die Linke?

V narastajúcom chaose, ktorý, zdá sa, po tohtoročnom lete nadobúda čoraz väčšie turbulencie, ukážeme na jeden moment, ktorý poteší stúpencov autentickej (radikálnej) ľavice. Krajinské (zemské) voľby sa považujú za vnútropolitickú záležitosť Nemecka a tak sa im, pochopiteľne, nevenuje toľko pozornosti ako iným udalostiam či už volebného alebo aj nevolebného charakteru v medzinárodnopolitickom dianí.

Durýnsko

Zastavíme sa preto pri voľbách do parlamentu nemeckej spolkovej krajiny Durýnsko, ktoré sa uskutočnili 14. septembra a príliš sa v médiách mimo Nemecka nespomínajú. Durýnsko je tzv. nová spolková krajina a nachádza sa na území bývalej Nemeckej demokratickej republiky Jeho oficiálny názov je Freistaat Thüringen. Patrí k menším spolkovým krajinám a má rozlohu o niečo viac ako 16 000 km a necelých 2,2 milióna obyvateľov. Niekedy sa nazýva vďaka veľkému pokrytiu lesmi aj zeleným srdcom Nemecka. Je aj jednou z mála vnútrozemských spolkových krajín, ktorá nehraničí so žiadnym iným štátom.

K najväčším mestám Durýnska patria hlavné mesto Erfurt (viac ako 200 tisíc obyv.), Jena (viac ako 100 tisíc obyv.) a Gera (necelých 100 tisíc obyv.). Historicky známe najmä z hľadiska dejín socialistického hnutia sú aj menšie mestá Gotha a Weimar. Mnoho ľudí zo staršej generácie pozná z tejto krajiny aj Eisenach. Zaujímavé je, že všetky spomenuté mestá sa nachádzajú pri autostráde A4.

V Gothe sa o. i. v roku 1875 prijal na zlučovacom zjazde nemeckých sociálnych demokratov Gothajský program, ktorý vo svojich dielach často kritizovali K. Marx a F. Engels. Weimar dal názov nemeckému štátu od vyhlásenia republiky 9. novembra 1918 (novembrovej revolúcie) do 30. januára 1933, kedy bol vymenovaný za ríšskeho kancelára A. Hitler. Oficiálne sa síce štát nazýval Nemeckou ríšou, ale na túto epochu jeho dejín sa používa označenie Weimarská republika na základe toho, že v meste sa 6. februára 1919 zišiel prvýkrát demokraticky zvolený nemecký parlament a neskôr prijal novú ústavu. 

Eisenach je mesto, kde sa v rokoch 1956 – 1991 vyrábali autá značky Wartburg (podľa hradu nad mestom, ktorý patrí do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO). Z výrobných pásov zišlo vyše 1 600 000 vozidiel tejto značky. Je tam aj zaujímavé automobilové a technické múzeum „automobile welt eisenach“, kde sú exponáty od začiatku výroby automobilov v meste v roku 1898.

Die Linke

Jednou zo strán, ktoré kandidovali v týchto voľbách, bola aj Die Linke (v slovenskom doslovnom preklade Ľavica). Vznikla po zložitom vývoji na ľavej strane nemeckého politického spektra – naľavo od SPD zlúčením Die Linkspartei.PDS a WASG v júni 2007.  K dôvodom spojenia patrilo okrem ideologickej blízkosti aj posilnenie možností celoštátneho pôsobenia vrátane väčšieho zastúpenia v Bundestagu i v Európskom parlamente.

Die Linkspartei.PDS fungovala od júla 2005 po premenovaní postkomunistickej PDS (Partei des Demokratischen Sozialismus – Strany demokratického socializmu), ktorá pôsobila od roku 1989 takmer výlučne na území bývalej NDR – teda tzv. nových spolkových krajín (výnimku predstavuje mestský štát Berlín, ktorého územie zahŕňa západný Berlín aj tú časť Berlín, ktorá patrila do NDR). WASG bol akronym - upravená skratka slov Arbeit & soziale Gerechtigkeit – Die Wahlalternative (Práca a sociálna spravodlivosť – volebná  alternatíva). Strana vznikla v roku 2004 odštiepením od SPD za podpory časti odborov a počas svojho krátkeho trvania pôsobila takmer výlučne na území tzv. starých spolkových krajín.

Die Linke sa hlási k demokratickému socializmu a patrí k autentickým (radikálnym) ľavicovým stranám v Európe, čo dokazuje aj zaradenie jej poslancov v Európskom parlamente do frakcie, konfederatívnej skupiny Európska zjednotená ľavica – Severská zelená ľavica, kde je najväčšou skupinou (má 7 poslancov z 52). Zloženie frakcie je veľmi pestré – pozostáva zo zástupcov 22 politických strán, hnutí a koalícií z 13 štátov a je tak ako v predchádzajúcom parlamente piatou najväčšou, pričom v nej pribudlo 17 poslancov.

Predsedníčkou frakcie je členka Die Linke G. Zimmerová, ktorá bola v rokoch 1990 – 2004 poslankyňou v durýnskom krajinskom parlament (1999 – 2000 predsedníčkou frakcie SPD v ňom) a v rokoch 2000 – 2003 predsedníčkou celej SPD.

Z hľadiska politického programu má Die Linke vyhranené ľavicové požiadavky vrátane vystúpenia z NATO. Chce spolupracovať s SPD, ktorú kritizuje za účasť na súčasnej veľkej koalícii s CDU/CSU, ale sociálni demokrati to odmietajú. Zelení určitú spoluprácu s Die Linke pripúšťajú, ale považujú ju za príliš ľavicovú. Pravá časť nemeckej politickej scény sa tradične k nemeckej autentickej ľavici správa veľmi odmietavo.

Aktuálne možno poukázať na silne kritické vystúpenia G. Gysiho (ako predseda najsilnejšej opozičnej frakcie v Bundestagu je aj šéfom /vodcom/ opozície – prvýkrát je to za Die Linke) a S. Wagenknechtovej (podpredsedníčky strany) v Bundestagu najmä v súvislosti s hodnotením postoja berlínskej vlády k ukrajinskej kríze, ale aj jej širšími medzinárodnými súvislosťami a dôsledkami.

Die Linke je zo 16 nemeckých krajinských parlamentov (z nich sú 3 mestské štáty) aktuálne zastúpená na základe ostatných volieb v desiatich z nich: v Berlíne (2011 – 11,7 %), Brandebursku (2014 – 18,6 %), Brémach (2011 – 5,6 %), Durýnsku (2014 – 28,4%)  Hamburgu (2011 – 6,4 %), Hessensku (2013 – 5,2 %), Meklenbursku-Predpomoransku (2011 – 18, 4 %), Sársku (2012 – 16,1 %), Sasku (2014 – 18,9 %) a Sasku-Anhaltsku (2011 – 23,7 %). Durýnskym parlamentom sa budeme teda zaoberať aj z toho dôvodu, že momentálne (ale aj od čias svojho vzniku) je tam Die Linke zastúpená najsilnejšie. 

V minulosti bola strana (nepočítame do toho jej predchodcov) zastúpená aj v Dolnom Sasku (2008 – 2013 – 7,1 %), v Severnom Porýní-Vestfálsku (2010 – 2012 – 5,6 %) a Šlezvicku-Holštejnsku (2009 – 2102 – 6,0 %). V rokoch 2011 a 2012 mala Die Linke poslancov až v 13 krajinských parlamentoch.

Výsledky volieb do durýnskeho krajinského parlamentu

Na krajinských voľbách sa zúčastnilo 52,7 % oprávnených voličov. Na ich základe budú v durýnskom krajinskom parlamente (Thüringer Landtag), kde je 91 poslancov, zastúpené:

- CDU, 33,5 % – 34 poslancami,
- Die Linke, 28,4 % – 28 poslancami,
- SPD, 12,4 % – 12 poslancami,
- Alternative für Deutschland (AfD), 10,6 %  – 11 poslancami,
- Zelení (Grüne), 5,7 %  – 6 poslancami.

Do krajinského parlamentu sa nedostali pravicovo extrémistická NPD (3,6 %), liberálna FDP (2,5 %) ani Freie Wähler (Slobodní voliči), ktorí preferujú posilnenie miestnej samosprávy (1,7 %). Ďalšie štyri strany, ktoré sa zúčastnili na voľbách, získali spolu 1,9 % platných hlasov.   

O možných koalíciách v novom durýnskom parlamente

V médiách sa počíta s tým, že „volebná matematika“ súčasného Nemecka naznačuje dve možné koalície. Prvou je pokračovanie doterajšej koalície CDU a SPD (spolu by mali 46 poslancov). Objavuje sa však aj možnosť novej červeno-červeno-zelenej koalície strán Die Linke, SPD a Zelených, ktorá by mala spolu tiež 46 poslancov. V oboch prípadoch by koalícia mala tesnú väčšinu 1 poslanca. V prípade, že by sa vytvorila koalícia Die Linke, SPD a Zelení, podľa tradícií by sa mal stať predsedom krajinskej vlády vedúci kandidátky (Spitzenkandidat) Die Linke ako druhej najsilnejšej politickej strany v parlamente – Bodo Ramelow (*1956).

B. Ramelow v roku 1977 absolvoval štúdium na Fachhochschulereife, čo je vzdelanie porovnateľné s bakalárskym štúdiom na univerzite. V rokoch 1981 – 1999 pôsobil v odboroch. Do krajinskej politiky vstúpil v 90. rokoch. Bol jedným z iniciátorov Erfurtského vyhlásenia, vydaného skupinou asi 40 politikov, odborárov, intelektuálov a umelcov, ktoré vyzývalo k väčšej sociálnej spravodlivosti a k zmene v nemeckej politike na základe užšej spolupráce SPD, Zelených a PDS. V roku 1999 bol na kandidátke PDS prvýkrát zvolený do durýnskeho krajinského parlamentu. O dva roky neskôr sa stal predsedom frakcie strany v parlamente.

V roku 2003 bol B. Ramelow nominovaný za PDS prvýkrát za kandidáta strany na funkciu krajinského ministerského predsedu. Napriek tomu, že PDS v krajinských voľbách v roku 2004 získala 26,1 % hlasov, nepodarilo sa jej splniť cieľ – získať viac hlasov ako CDU.

O dva roky neskôr bol B. Ramelow zvolený za poslanca Bundestagu. Treba poznamenať, že na rozdiel od slovenských ľavicových i iných poslancov sa vzdal funkcie v krajinskom parlamente. Do durýnskeho parlamentu sa vrátil v roku 2009. Kandidátka Die Linke pod jeho vedením síce získala o 1,2 % viac hlasov ako v predchádzajúcich krajinských voľbách, ale opäť sa nepodarilo dosiahnuť stanovený cieľ – získať 30 % hlasov. Vtedy vznikla aj možnosť vytvoriť dokonca červeno-červenú koalíciu (Linke a SPD disponovali 45 poslancami v 88 člennom parlamente), ale ani rokovania o vytvorení väčšej červeno-červeno-zelenej koalície (s 51 poslancami) nedopadli úspešne. B. Ramelow sa dokonca vzdal nároku na funkciu premiéra v prospech kandidáta SPD C. Matschieho, ale nakoniec sa vytvorila čierno-červená koalícia (CDU a SPD) a na jej čelo bola zvolená až po treťom hlasovaní  Ch. Lieberknechtová z CDU.

Dynamika durýnskej politickej scény a jej odraz vo výsledkoch volieb

Časť médií však považuje za neformálneho víťaza volieb konzervatívnu a euroskeptickú  Alternative für Deutschland (AfD), ktorá bola založená 6. februára 2013 a na nemecké pomery dokázala dosiahnuť za rýchly čas významné volebné úspechy. Vo voľbách do Bundestagu 2013 získala ešte len 4,7 % hlasov a zostala  tesne pod päťpercentným kvórom. Vo voľbách do Európskeho parlamentu však už dosiahla získala 7,0 % a má 7 poslancov. Odvtedy sa zúčastnila aj viacerých krajinských volieb, a po Sasku, kde v auguste 2014 získala 9,7 % hlasov a prvýkrát sa dostala do krajinského parlamentu, svoj úspech zopakovala aj v Durýnsku. Vo voľbách v Brandenbursku, ktorá sa konali v rovnakom čase ako v Durýnsku, získala dokonca 12,2 % hlasov (pri volebnej účasti 47,9 %).

V Durýnsku sa stretávame so špecifickou volebnou dynamikou, ktorá sa prejavuje aj v iných spolkových krajinách na území bývalej NDR. Na získanie základného prehľadu o tomto fenoméne uvedieme výsledky volieb do krajinského parlamentu v roku 2014 a 2009, do Bundestagu v septembri 2013 a v septembri 2009 a do Európskeho parlamentu v máji 2014 a júni 2009 v Durýnsku.

Osud novej durýnskej krajinskej vlády je v rukách politických vyjednávačov a do ich rokovaní nevidíme. Vzniká však opäť fatálna otázka o tom, prečo desiatky rokov v Európe neexistuje spolupráca strán naľavo od stredu.

Zatiaľ nič priamo nenasvedčuje tomu, že by sa mohla vytvoriť červeno-červeno-zelená koalícia. Ak by k jej vzniku došlo, bola by to zásadná zmena na nemeckej politickej scéne, ktorá by mala aj širšie medzinárodné súvislosti a dopady. Možno poznamenať, že v tohtoročných voľbách aj napriek historicky najlepšiemu výsledku Die Linke v krajinských voľbách od vzniku strany bol však rozdiel v durýnskych voľbách medzi CDU (33,5 %) a Die Linke (28,2 %) teda 5,3 % väčší ako vo voľbách v roku 2009 CDU (31,2 %) a Die Linke (27,4 %) teda 3,8 %. Počkajme si teda pár dní či nejaký ten týždeň, pokiaľ sa všetko dohodne a rozhodne.

Záverom o niektorých chúlostivých otázkach aktuálneho pôsobenia
ľavice v EÚ a v jej členských štátoch

Bezpochyby treba vyjadriť spokojnosť s tým, že vo Švédsku v parlamentných voľbách zvíťazila ľavica, žiaľ, nie je schopná sama vládnuť. Iste môže dôjsť k určitým, nevýrazným korekciám v sociálnej politike, ako sme toho svedkami vo viacerých štátoch, kde sú pri moci socialistické (sociálnodemokratické) vlády a nimi vedené koalície, ale zásadné zmeny v žiadnom z hlavných smerov súčasnej politiky sa nedajú očakávať.

Ešte horšie to je v zahranično- a bezpečnostnopolitickej oblasti. Aktuálne sa dá poznamenať, že ak by sme sa pozreli niekoľko desiatok rokov dozadu, tak práve Švédsko spolu s Holandskom a Dánskom patrili z historicko-sociologického pohľadu k malým európskym štátom, ktoré mali najsilnejší antisovietsky kurz. V súčasnosti sa takmer freudovsky sublimoval na rusofóbiu, brániacu reálnemu pohľadu na ukrajinskú krízu a jej riešenie. Možno aj myslenie a konanie končiaceho generálneho tajomníka NATO A. P. Rasmussena by sme dokázali psychoanalyticky (najmä v koncepcii E. Fromma) vysvetliť takto. 

Ak by sa však prelomila bariéra spolupráce politických strán na ľavej strane politického spektra, domnievame sa, že by to pomohlo aj mieru, bezpečnosti a stabilite v súčasnej Európe oveľa viac ako uzatváranie politicky kompromisných a utilitárnych koalícií, ktoré náš „starý kontinent“ ťahajú nielen do ekonomického, ale aj morálneho bahna, samozrejme, za silnej asistencie z Washingtonu a NATO. Azda vytvorenie červeno-červeno-zelenej koalície v Durýnsku, ktoré napriek nesmiernej príťažlivosti chvíle vidíme skôr v rovine „zbožného želania“ než ako možnosti s vysokou pravdepodobnosťou realizácie, by však bolo prvou zmenou v podmienkach, keď tú zmenu nevyhnutne potrebujeme.
 

Doplnok k poslancom konfederatívnej skupiny Európska zjednotená ľavica – Severská zelená ľavica

Manolis Glezos
Foto: Michalis Farmelis, Wikimedia Commons

Najmä pre staršiu generáciu je asi najznámejším radikálnym ľavicovým poslancom vo frakcii Manolis Glezos (*1922) z gréckej Syrizy, ktorý získal najviac hlasov spomedzi všetkých gréckych kandidátov. Len pripomenieme, že ide už o legendárnu osobu, komunistu, novinára a spisovateľa. Je to hrdina gréckeho protifašistického odboja (Ch. de Gaulle ho vraj označil za prvého európskeho partizána) a neskôr aj odboja proti junte čiernych plukovníkov. V roku 1948 po porážke komunistov v občianskej vojne, prvého veľkého ozbrojeného konfliktu v Európe po druhej svetovej vojne (za silného zasahovania najprv Veľkej Británie a potom USA) bol odsúdený dokonca až na trest smrti, ktorý sa mu zmenil na doživotie a v roku 1954 ho nakoniec prepustili na slobodu. V roku 1963 sa stal laureátom Leninovej ceny mieru. Okrem toho bol v gréckej „demokracii“ po občianskej vojne ešte dvakrát uväznený na niekoľko rokov a 1971 – 1975 žil v exile. Po návrate do vlasti  sa znovu zapojil do politiky. Aj napriek kmeťovskému veku bol pri jednej protestnej akcii v roku 2010 napadnutý a zranený policajtmi, ktorí mu priamo do očí nastriekali slzotvorný plyn. V tomto roku vyvolal pozdvihnutie, keď ako reakciu na tlak na Grécko pri presadzovaní krutých reštrikčných opatrení požadoval, aby Nemecko zaplatilo vojnové reparácie Grécku, pričom zdôraznil, že mu nejde ani tak o peniaze ako o historickú spravodlivosť.