Boris Buden: Konec postkomunismu

Počet zobrazení: 1578

6df980c-00139618-23.jpgBoris Buden: Konec postkomunismu.
Od společnosti bez naděje k naději bez společnosti.
Rybka Publishers Praha 2013, strán 292,
preložil Radovan Baroš. ISBN: 978-80-87067-70-3.

Recenzia bola uverejnená v časopise
Studia politica Slovaca




Podľa chorvátskeho kultúrneho kritika a filozofa Borisa Budena sa pádom režimov, ktoré sa označovali ako komunistické, uzavrela éra industriálnej moderny a perspektíva budúcnosti. Nádeje, sprevádzajúce predstavu, podľa ktorej bývalé socialistické krajiny prejdú akýmsi tranformačným procesom, v rámci ktorého sa oslobodia od dedičstva totalitarizmu a nadviažu na historický mainstream, ktorý predstavuje na Západe už uskutočnený ideál demokracie, slobody a predovšetkým trhového hospodárstva, sa ukázali ako prelud, ilúzia. To, čo nazývame postkomunizmom, pretrváva iba ako sklamaná nádej.


Podľa základnej tézy Budenovej knihy  koniec éry politického totalitarizmu znamená súmrak celej éry industriálnej moderny. Zrútenie reálneho socializmu líči ako epochálny krach spoločnosti ako „Spoločnosti“ bez ohľadu na to, či sa svojho času hlásila k totalitárnej či liberálnej politickej ideológii. Práve epochálny krach liberalizmu ako životaschopnej alternatívy je prelomovou udalosťou, ktorá Budenovi dovoľuje konštatovať, že spolu s koncom éry politického totalitarizmu sa odporúčala i samotná Spoločnosť. Éra industriálnej moderny (priemyselnej revolúcie) od polovice 18.storočia teda skončila s pádom  Berlínskeho múru. Tým skončil aj moderný sociálny štát so štátom garantovaným sociálnym poistením, bezplatnou zdravotnou starostlivosťou a verejným školstvom. „Spoločnosť“, ako sme ju kedysi poznali, neexistuje, odporúčala sa s odchádzajúcimi masami priemyselného proletariátu.

Najprv sa hovorilo o demokratických revolúciách, neskôr zamatových, ešte neskôr farebných,  čím sa pojem revolúcie vyprázdňuje, aby nikto nepodľahol pokušeniu klásť revolučné zvrhnutie východoeurópskych režimov do historickej súvislosti so „zlou“ a „antidemokratickou“  Októbrovou revolúciou, ktorá zvrhla ruského cára. Táto bola v Ruskej federácii dokonca vymazaná z kalendára. Podľa Budena sa takto prejavuje ambivalentný vzťah liberálno-demokratickej ideológie k idei revolúcie, obava z „prílišnej slobody“, ktorá sa nedá udržať pod kontrolou. Tak sa rané východoeurópske demokracie museli skôr či neskôr podriadiť neúprosnému diktátu demokratického parlamentarizmu a kapitalistického vykorisťovania. Ide o to, že ideológia si osobuje právo sama autorizovať demokratický charakter každého revolučného činu, aby nikoho nenapadlo pokladať za demokratickú aj nejakú antikapitalistickú revolúciu. Tento Budenov postreh je aktuálny najmä v súčasnosti, kedy kríza umožnila precitnutie zo sugescie vyvolanej prostredníctvom ideologickej dominancie neoliberalizmu.

V období neskorého kapitalizmu masy ľudí na Západe už nie sú presvedčenými veriacimi v prednosti demokracie, na rozdiel od obyvateľov v „postkomunistických“ krajinách, kde – podľa definície Z. Brzezinského – sami komunisti prestali brať komunizmus vážne.  Pre „postkomunizmus“ je charakteristický ironický odstup od ústredných postulátov komunistickej ideológie. Tak sa komunisti rozhodli namiesto komunistickej realizovať inú utópiu – liberálnu. Tým sa, ako je známe, mal naplniť „koniec dejín“ na základe liberálneho triumfalizmu. Niet pochybností o tom, že „glasnosť“ a „perestrojka“ so zámerom reformovať „reálny“ socializmus boli historickým fiaskom, ale fiaskom nebolo prebudenie nádeje na lepší svet a vôľa zmeniť vtedajšie pomery.

Podľa môjho názoru práve „prebudenie nádeje“ bolo historickou zásluhou M. Gorbačova. Aj v tomto prípade platí, že úmysel sa v politike pozitívne hodnotí bez ohľadu na to, že nemusí skončiť úspechom. Buden zrejme vychádzal zo skúseností s juhoslovanským socializmom a z udalostí na Balkáne v 90-tych rokoch. Čo bolo včera ešte nemysliteľné, sa naraz ocitlo vo sfére možného, podľa Budena ide o vpád náhodnosti do všetkých sfér socialistických spoločností. Všetko sa zdá zrazu možným – aj lepší socializmus. V našich špecifických podmienkach sa krátke prebudenie nádeje spájalo so spomienkou na obrodný proces z roku 1968, spätý s ideou „demokratického socializmu“. Normalizačné vedenie KSČ sa stalo obeťou svojej vlastnej nehybnosti, uviazlo v ideologickej pasci „Poučenia“, ktorým legitimizovalo svoje postavenie. Reformní komunisti však v demokracii videli príležitosť pre nový komunistický začiatok (s. 32). Naši „obrodári“ v prevrate na sklonku roku 1989 určite videli príležitosť pre nový socialistický – resp. sociálno-demokratický (A. Dubček) - začiatok. Na tom nič nemení, že niektorí „obrodári“ sa neskôr aktívne zapojili do rekapitalizačného procesu.

Buden pripomína vytesnenú pravdu modernej demokracie, totiž jej revolučný charakter. V prevratných udalostiach rokov 1989-1990 sa manifestovalo, že demokracia a revolúcia majú jeden a ten istý pôvod, vôľa na radikálnu zmenu existujúcich pomerov bola totiž spätá s vôľou k demokracii. Vo figúre naivity sa prejavuje hegemonické vedomie liberálno-demokratického kapitalizmu ako nespochybniteľného víťaza v studenej vojne, ktoré sa ako v nejakom druhu narcistického delíria stotožnilo s posledným slovom histórie ľudstva: niet demokracie bez kapitalizmu. K uvedenému dodávam, že studená vojna sa  reálne skončila tým, že jedna strana odmietla hrať podľa pravidiel, čo otvorilo priestor k formovaniu nového multipolárneho svetového poriadku. Táto strana síce zaplatila značnú cenu, s odstupom času však je  problematické reflektovať výsledok studenej vojny v rovine nulového súčtu „víťaz-porazený“. Som presvedčený, že R. Reagan, keď svojho času vyslovil dramatickú výzvu, aby M. Gorbačov odstránil berlínsky múr, ani sám nepredpokladal, že mu protistrana v krátkom čase vyhovie.

Pravdepodobne najpôsobivejšou pasážou Budenovej knihy je druhá kapitola, kde analyzuje jazyk postkomunizmu ako „infantilizáciu“: s ľuďmi, ktorí zvrhli totalitné režimy, v ktorých neotrasiteľnosť celý tzv. slobodný svet až do poslednej chvíle neochvejne veril, sa naraz zachádza ako s deťmi, musia pred samozvanými „vychovávateľmi“ osvedčovať svoju spôsobilosť ako ich poslušní zverenci. Uvedenému cieľu slúži ideológia zvaná „tranzitológia“ (ako ľahko sa napríklad u nás takto získavali akademické hodnosti! - pozn. L.H.). Pôvodne termín „transition“ označoval interval medzi dvoma rôznymi politickými režimami, od konca osemdesiatych rokov sa proces politickej zmeny chápe ako jednoznačne determinovaný: je ním prijatie do globálneho kapitalistického systému západnej liberálnej demokracie. Buden píše o cynických ideológoch prechodu, ktorí prostredníctvom represívnej infantilizácie sledujú logiku nadvlády. Ľudia, čo zvíťazili v boji za slobodu, boli v krátkom čase degradovaní na porazencov dejín, súčasne boli zbavení svojprávnosti a odsúdení na mechanickú imitáciu svojich poručníkov v naivnej viere, že z nich budú vychovaní suverénni občania. Neodráža sa v tom len zvoľa nových vládcov, lež predovšetkým logika ich panovania. Minulosť pripomína tým, že nedáva „deťom komunizmu“ možnosť slobodnej voľby, ostávajú tým, čím už boli, bábkami v rámci historického procesu, ktorý sa odohráva nezávisle na ich vôli a ktorý ich mal a má doviesť do lepšej budúcnosti. Komunizmus totiž - pripomína Buden - napriek  sprievodnému teroru bol konceptom univerzálnej emancipácie  (s. 62). Ak považujeme za historické poslanie hľadanie nekapitalistickej alternatívy, odpoveďou musí byť viac slobody, nie menej slobody, teda to, čo K. Marx vymedzil ako dovŕšenie predhistórie ľudskej spoločnosti.   

Prechod ku kapitalizmu sprevádzala radikálna zmena vlastníckych vzťahov  na základe kriminálnej privatizácie bez odporu vyvlastnených, rovnako ľudia bez najmenšieho odporu rezignovali na svoje sociálne práva. Budovanie moderného sociálneho štátu po druhej svetovej vojne bolo spoločným rysom Európy na východe rovnako ako na západe. Ruská októbrová revolúcia umožnila formovanie sociálneho štátu na periférii v politickom rámci  „diktatúry proletariátu“. Liberálno-demokratický sociálny štát v rozvinutom centre kapitalistického systému bol tiež výsledkom urputného zápasu pracujúcej triedy na základe princípu ľudovej suverenity. Oba tieto odlišné inštitucionálne politické rámce boli uzurpované politickými elitami: v centre partokraciou (nadvláda uzavretého  klubu strán), ktorá sa legitimizovala ako reprezentant ľudu, na periférii byrokraciou (nadvláda jednej strany), ktorá predstierala, že reprezentuje proletariát. Keď sa v sedemdesiatych rokoch klasický fordistický kapitalizmus ocitol v kríze, totiž kapitál investovaný do priemyselnej výroby prinášal stále menší zisk a začal sa preto presúvať do finančného sektoru, začali politické elity centra opúšťať tradičnú sociálno-demokratickú líniu, až nakoniec svojim spoločnostiam, niekedy veľmi brutálne, vnútili neoliberalizmus. Na východnej periférii stranícke elity nedokázali udržať sociálny zmier v socialistickom sociálnom štáte, lebo ho priviedli ku zrúteniu vlastnou neschopnosťou, takže masy ich zvrhli. Na krátky okamih sa na historickom horizonte objavil prísľub socializmu rozšírený o klasické ľudské práva, lenže realitou sa stal divoký kapitalizmus. Na periférii globalizovaného kapitalizmu sa tento radikálne emancipoval od socialistických a štandardných sociálnych obmedzení, najmä od akýchkoľvek inštitucionálnych foriem spoločenskej solidarity. Likvidácia sociálneho štátu sa odohráva na oboch stranách, skúsenosť sociálnej solidarity bola vymazaná z historického vedomia, aby sa tak predišlo jej pôsobeniu v prítomnosti.             

Okrem kvalitného odborného prekladu R. Baroš vypracoval vlastný poznámkový aparát, niekde akoby viedol dialóg s Budenom, a to aj v rámci rozsiahleho a veľmi podnetného doslovu.

Baroš pripomína, že podobne ako mal predvojnový nástup fašizmu zastaviť šírenie ruského boľševizmu, kládlo si urýchlené budovanie inštitútov liberálneho kapitalizmu vo východnej Európe po roku 1989 za cieľ zabrániť vypuknutiu radikálne-demokratických revolúcií, ku ktorým sa vtedy schyľovalo (pozn. na s. 72). Pojem „spoločensky možného“ sa dnes používa na označenie „spoločensky nemožného“: dostáva sa k slovu tam, kde sú nastoľované požiadavky na sociálnu spravodlivosť alebo uplatňovaný nárok na sociálnu solidaritu. Takže nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých alebo spoločensky zaručené zaopatrenie v starobe už nepatrí k „spoločensky možnému“ na rozdiel od nárokov súkromného kapitálu na neobmedzenú maximalizáciu zisku (s. 192).

Liberálny demokrat podľa Baroša je nekompromisne presvedčený o nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva, hoci s humanitárnymi a demokratickými ohľadmi. Radikálna ľavica sa voči pravicovému populizmu môže brániť výlučne prostredníctvom mobilizácie demokratických práv a občianskych slobôd za účelom systémovej zmeny, ktorá sa dotkne samotnej štruktúry kapitalistických vlastníckych vzťahov. Smrteľná agónia spoločnosti teda spočíva v diskreditácii politického liberalizmu, ktorý vlastný program nikdy nemal. Jedinečnou skúsenosťou obyvateľov krajín východného bloku bolo kolektívne vedomie, že zmyslom ich životov nie je hľadanie osobného šťastia, ale vybudovanie šťastnejšieho sveta pre všetkých. Na Západe sa nevyskytovalo takéto kolektívne snaženie, ľudia sa mohli usilovať o posilnenie výdobytkov sociálneho štátu alebo sa angažovať vo verejnom odsudzovaní nerešpektovania ľudských práv v krajinách reálneho socializmu. (Baroš, s. 243).

Namiesto sociálneho štátu v oboch jeho podobách, teda v centre i na periférii,  nastupuje nový poriadok, ktorý do svojich služieb zapojil mocné sily globalizovaného kapitálu, technologický pokrok postindustriálnej doby sa spája s návratom k vykorisťovateľským praktikám predindustriálnej éry. Vlády sa tak ujíma dosiaľ nevídané barbarstvo. (Baroš, s. 270). S uvedeným pesimistickým záverom možno len súhlasiť. A čo ak čakáme na Udalosť – postupne sa vynárajú nekapitalistické alternatívy, ktoré by umožnili návrat stratenej Spoločnosti?!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984