Belasý olympionik
Anton Urban
„Zomrel strieborný olympionik z Tokia Anton Urban,
Slovanista a reprezentant. Bola to legenda čs. futbalu.“
Týmito slovami poskytol Ľuboš Jurík Slovu
reportážny rozhovor s Antonom Urbanom,
ktorý vyšiel v reprezentatívnej knihe
Ľuboš Jurík SLOVAN DO TOHO!
Vydavateľstvo Matica slovenská 2020.
Ánton Urban, svedomitý obranca, tréner aj funkcionár pôsobil v bratislavskom Slovane osemnásť rokov, reprezentoval viackrát Československo, bol kapitánom olympijského výberu, ktorý na olympiáde v Tokiu roku 1964 získal strieborné medaily. Urbanov vzťah k Slovanu i reprezentácii bol vzorový, príkladný a je aj držiteľom Ceny fair play Ivana Chodáka.
Obec Kysak na východe Slovenska mala v tridsiatych rokoch 20. storočia necelých tisíc obyvateľov; v tejto obci sa narodil Anton Urban (1934) v rodine so šiestimi súrodencami. Otec, ktorý bol sprievodca vlakov, zomrel veľmi mladý a tak o šesť hladných krkov sa musela starať matka – a tá bola rada, keď sa deti hrali na blízkom ihrisku.
„Otec prechladol, následne dostal tuberkulózu,“ spomína Anton Urban. „V roku 1941 bola studená zima, vlak, v ktorom bol ako sprievodca, ale aj vedúci súpravy, na trati z Prešova k poľským hraniciam zapadol v snehu. Otec sa aj s ďalšími železničiarmi a cestujúcimi snažili vlak spod snehu vyhrabať... a tam prechladol, z choroby sa už nevyliečil. Jeho brat, môj strýko, pracoval vtedy v Bratislave a ten mame navrhol, aby sme prišli do Bratislavy, že nám pomôže, zoženie byt, aj prácu. Tak sme dostali byt na Michalskej ulici, mal som vtedy osem rokov. Musím podotknúť, že to bol byt po deportovanej židovskej rodine, ale o tom sa ja vtedy nemal ani tušenia... Moja sestra Alžbeta sa vydala za pána Šoltésa, ten pracoval na ministerstve dopravy a mame odporučil, aby sa vrátila do Kysaku, že aj tam je veľa pracovných možností. Okrem toho v roku 1944 začali spojenci bombardovať Bratislavu, tak sme sa na krátky čas vrátili do Kysaku, ale po vojne sme sa už definitívne usadili v Bratislave. Môžem teda povedať, že moje prvé futbalové skúsenosti sú spojené práve s Bratislavou a konkrétne so Slovanom.“
Anton Urban, 2013. Foto: TASR
Anton Urban si po celý život udržal optimizmus, cítiť z neho pozitívnu energiu, odvahu postaviť sa k problémom, ktoré život prináša; a práve futbal bol tou „živou vodou“, ktorá mu pomáhala pri prekonávaní neľahkých životných situácií. Osud mu položil do cesty aj smutné, až tragické udalosti; nielenže v mladom veku stratil otca, ale bol tiež svedkom krutých vojnových udalostí, straty blízkych. Keď už bolo po vojne, v roku 1947 sa jeho brat rozhodol, že odíde do sveta za lepším životom: odvtedy ho Anton nevidel, hoci sa snažil po ňom pátrať, pri cestách do zahraničia sa snažil zistiť, či tam niekde nežije. Neúspešne. Akoby toho nebolo málo: manželka mu zomrela, keď mali jeho dvaja synovia Anton a Peter štrnásť a dvanásť rokov. Syn Anton zomrel, keď mal dvadsať rokov, mladší syn Peter vyštudoval medicínu a stal sa z neho úspešný lekár.
Vojna zanechala v spomienkach Antona Urbana veľa smutných zážitkov: hovorí o tom, ako v noci stáli na stanici v Kysaku deportačné vagóny do koncentračných táborov. Židia vedeli, kam ich vezú a tak vyhadzovali z vagónov cenné veci... „Bolo to zvláštne, ale tí ľudia vo vagónoch spievali,“ spomína na dávne udalosti Anton Urban. „Boli to akési chorály, ktoré zvierali srdce. Už nikdy som nič podobné nepočul. Zažil som akciu nemeckých vojakov, ktorí vyhodili železničný most vedúci do Prešova. Ako mladí chlapci sme boli zvedaví, tak sme boli celkom blízko, počuli sme výbuch, kusy železa a kamenia lietali okolo nás. Našťastie sa nám nič nestalo. Mal som šťastie, keď som raz naskočil do nemeckej sajdky, ktorá hliadkovala. Na vojakov zaútočili ruské stíhačky, len tak-tak som vyskočil a uháňal domov, začul som silný výbuch a až keď nálet skončil, vrátil som sa späť. Sajdka bola prevrátená a po zemi boli rozhádzané mŕtve telá... Na čosi také nemožno zabudnúť. A viete, čo ma ešte zaujalo? Keď sme bývali počas Slovenského štátu v Bratislave, všimol som si, že židovské dievčatá nosia kabelky vyššie, ako ostatné ženy. Nechápal som to. Teraz viem. Zakrývali si kabelkou židovské hviezdy, ktoré museli mať vyšité na šatách...“
Po vojne už Anton Urban býval v Ľudovej štvrti v Bratislave, tam na námestíčku začal hrávať s chlapcami futbal. Do školy chodil na základnú školu v Českej ulici. „Chlapci, čo by ste na to povedali, keby ste si skúsili zahrať za ŠK Bratislavu? Takto nás oslovil pán Jozef Múdry, ktorý bol tajomníkom Slovana,“ spomína si Anton Urban. „Jeho manželkou sa stala Hilda Múdra, krasokorčuliarka, neskôr trénerka slávneho Ondreja Nepelu. Pán Múdry nás zavolal na ihrisko Slovana, veď štadión na Tehelnom poli bol neďaleko Ľudovej štvrte. Prihlásili sme sa vari pätnásti. Mužstvo Slovana vtedy trénoval Karol Bučko a riaditeľom či vedúcim klubu bol Karol Galba. To meno je fanúšikom futbalu skôr známe z jeho pôsobenia rozhodcu, stal sa dokonca rozhodcom FIFA. Veľmi som si vážil, že som sa mohol zaregistrovať ako hráč Slovana, bol som na to nesmierne pyšný a ten registračný preukaz mám dosiaľ odložený. Už kdesi tam som si uvedomil, že futbal bude môj osud. Bol to úžasný pocit, mali sme dresy, trénovali sme, hrávali sme žiacke zápasy. Áno, ten pocit sa mi tak hlboko vryl do pamäti, že dosiaľ si pamätám zostavu nášho žiackeho mužstva: Moze, Buček, Slezák, Zapletal, Berta, Urban, Henter, Jančovič, Lukačovič, Čecho, Cisar, Guriča. Nie je to úžasné?“
Futbalová kariéra Antona Urbana sa rozbiehala. Dostal sa do žiackeho mužstva, zžíval sa so štruktúrou futbalového klubu, tešilo ho, keď mohol počas tréningov seniorského mužstva či počas zápasov vracať lopty na ihrisko; už to bola odmena a pocta. Spomenul aj zaujímavý príbeh z povojnových dejín Slovana: „Bolo to v roku 1948, keď hráči ŠK Slovan Bratislava dostali pozvánku na niekoľko futbalových stretnutí v Mexiku. Bola to exotická destinácia, čosi podobné, ako keď Bohemians odcestoval do Austrálie. Mužstvo Slovana už bolo pripravené, všetko bolo dohodnuté, keď náhle prišlo rozhodnutie z ústredného výboru, že cesta do Mexika sa kvôli administratívnym problémom ruší. Vtedajší funkcionári Slovana, aj tréner Ferdinand Daučík, sa však zaťali a napriek zákazu sa rozhodli do Mexika odcestovať. Aj odcestovali. Hráčom aj funkcionárom hrozili sankcie, no Slovan mal v Mexiku obrovské úspechy, hráči sa odtiaľ vrátili ako hrdinovia – a ústredný výbor sklapol. V tejto súvislosti je zaujímavá jedna vec: hráči Slovana hrali veľmi flexibilne, menili miesta, súperi si s nimi nevedeli rady, nevedeli, kto je na ktorom mieste, koho majú brániť... Vtedy sa vraj organizátori rozhodli, že na dresy hráčov Slovana našijú na chrbát čísla! Takto vraj budú vedieť, kde a kto po ihrisku behá. Je dosť možné, že kdesi tu sa začalo s označovaním čísiel na dresoch hráčov! Prečo to vlastne spomínam? Slovanisti priniesli tieto dresy domov, boli kvalitné, z nejakej bavlnenej látky, no keď ich hospodárka klubu pani Strakošová vyprala, tak sa natoľko scvrkli, že ich mohli obliecť iba žiaci. A tak sme v nich hrávali...“
Jozef Múdry sa postaral o to, aby mladý a začínajúci hráč Anton Urban mohol bývať na Tehelnom poli, kde boli aj menšie izbičky pre hráčov; zhodou okolností v tej istej izbe býval pred časom aj legendárny Ladislav Kubala, hráč slovensko-maďarského pôvodu, ktorý v rokoch 1946 – 1948 hrával za ŠK Bratislava, v 33 zápasoch nastrieľal štrnásť gólov. V reprezentácii Československa odohral šesť zápasov. (Ladislav Kubala sa po zložitých cestách futbalového osudu vrátil späť do Maďarska, kde začínal a kde hrával aj za slávny Ferencváros, ale odtiaľ ušiel na Západ a zakotvil v drese FC Barcelona. Je zaujímavé, že trénerom FC Barcelona bol práve Ferdinand Daučík, inak Kubalov svokor. Od roku 1950 sa Kubala stal ústrednou postavou tohto veľkoklubu, získal s Barcelonou štyri majstrovské tituly, spoločne s Di Stefanom z Realu Madrid boli títo hráči považovaní za najväčšie postavy španielskeho futbalu. V roku 1999, pri príležitosti stého výročia založenia FC Barcelona, bol Ladislav Kubala vyhlásený za najlepšieho hráča klubu v jeho histórii! Pred štadiónom Nou Camp stojí od roku 2009 socha Ladislava Kubalu – jediného hráča tohto mužstva.)
Po skončení meštianky na Českej ulici musel Anton Urban nastúpiť do zamestnania, aby pomohol rodine a odbremenil matkine povinnosti. Diaľkovo študoval na strojníckej priemyslovke, neskôr popri zamestnaní navštevoval Inštitút riadenia a potom aj Fakultu telesnej výchovy a športu, kde získal diplom trénera prvej triedy. Medzitým absolvoval vojenskú základnú službu, hrával za Krídla vlasti Olomouc a Červenú hviezdu Bratislava.
Postupne sa Anton Urban prepracoval cez dorastenecké mužstvo do seniorského áčka. Ako dorastenec – mal devätnásť rokov – vyhral so Slovanom juniorský turnaj v talianskom Viareggu: „Bol som celý od blata, vyhrali sme turnaj a ceny nám odovzdávala slávna herečka Gina Lollobridgida... Tak to bol zážitok! Keď som to rozprával chlapčiskám doma, tí mi závideli – ani nie to víťazstvo, ale že som sa mohol stretnúť s tou slávnou a krásnou herečkou...“
Vzorom pre Antona Urbana boli zvučné mená vtedajšieho Slovana, ako brankár Reimann, obranca Benedikovič, záložník Vičan, útočník Tegelhoff... A postupne sa dostal do základnej zostavy, kde tieto jeho vzory hrávali, stal sa ich spoluhráčom. Do najvyššej ligovej súťaže sa dostal v ročníku 1953 – 1954. „Vyhral som so Slovanom trikrát Československý pohár, ale nemal som šťastie byť aj majstrom ligy. Pritom mojimi trénermi boli ozajstné osobnosti, ako A. Bulla, Leopold (Jimmy) Šťastný, Anton Malatinský, Vičan aj Vengloš, V. Vanák, J. Ember, Karol Borhy, v reprezentácii Rudolf Vytlačil. Bol som viacero rokov kapitánom Slovana a na olympiáde v Tokiu aj kapitánom olympionikov. Celkom bolo tých trénerov dvadsaťtri. A pokiaľ ide o hráčov, dosiaľ poznám naspamäť celé zostavy, môžem vám ich odrapotať. Za vynikajúcich hráčov považujem Vila Schrojfa, hovorili sme mu Gumár, pravdaže, Ján Bimbo Popluhár, už spomenutý Jožko Vengloš, Čurgaly, Obert, Jokl, Molnár, Šaňo Vencel, Jano Medviď, potom z tej mladšej generácie Pivarník, Ondruš, bratia Čapkovičovci, Šaňo Horváth, Masný, Švehlík. Bolo ich však viac, spomenul som iba niektorých...“
Podmienky futbalistov a športovcov boli celkom iné, ako sa neskôr vyvíjali a menili, najmä v období, keď sa šport začal profesionalizovať. Spoločenská atmosféra, zárobky športovcov boli neporovnateľné s tými súčasnými, dalo by sa povedať, že až úsmevné. „Dostávali sme 180 čs. korún ako kalorické na mesiac a za vyhratý zápas tiež 180 korún. Futbal mi mesačne prinášal až 600 – 700 korún, takže som si vlastne prilepšil. Musím však podotknúť, že na naše zápasy chodilo tak 30 000 divákov, každý divák platil vstupné, čiže tie finančné zdroje pre klub bolo pomerne vysoké. Príjmy z futbalu sa však rozdeľovali aj medzi iné kluby Slovana, ktoré neboli ziskové – medzi basketbalistov, volejbalistov, atlétov a tak. Nám to bolo príjemné, hrdili sme sa tým, nikomu sme nezávideli, naopak, boli sme radi, že tie peniaze, ktoré sme my zarobili, sa prerozdeľovali aj iným športovcom Slovana.“
Aj atmosféra v samotných kluboch, medzi hráčmi, trénermi a divákmi je neporovnateľne iná, aká bola v čase vrcholného obdobia Antona Urbana. Futbalové kluby sú v rukách majiteľov, ktorí chcú na futbale predovšetkým zarobiť, v mužstvách hrávajú zahraniční hráči, ktorých zaujímajú najmä odmeny a prestup do lepších klubov, na futbal chodí oveľa menej divákov, štadióny sa takmer pravidelne stávajú svedkom výtržností. Najmä mladí diváci sú agresívni, frustráciu si vybíjajú v urážkach a násilnostiach, chcú sa vybúriť a hra na ihrisku je to posledné, kvôli čomu chodia na štadióny. „V kluboch bola takmer rodinná atmosféra, hoci aj medzi hráčmi bola rivalita, aj hádky a nadávky. Predsa len, ako sa vraví, bilo nám spoločné srdce,“ hovorí Anton Urban. „Často sa hráči aj tréneri stretávali mimo ihriska v bratislavskej kaviarni Luxor, potom v kaviarni Tulipán, diskutovali sme o futbale, ale nielen o ňom, hovorilo sa aj o spoločenských, aj politických témach. Rád na to spomínam, pretože tréneri nás takýmto spôsobom usmerňovali, dalo by sa povedať, že vychovávali. Aj dosiaľ sa stretávame, chodievame do kaviarničky, kde je kino Lumiér, hoci to už sú hráči aj iných generácií – Hrdlička, Medviď, Molnár, Kučera, Švehlík... Už len spomíname, vraciame sa v mysliach k tým krásnym spomienkam z nášho športového, futbalového života. Spolu nás držia nielen spomienky, ale aj samotný fenomén futbalu, veď vďaka nemu sme našli, môžem to tak povedať, samotnú podstatu nášho bytia. Ponad všetky tie problémy, ktoré ma v živote sprevádzali, som si zachoval optimizmus. Keď som chodieval na tréningy, keď sme nastupovali na zápasy, tak som sa sústreďoval na hru, akoby sa mi čistil mozog a vypúšťal to, čo bolo zlé. Môžem pokojne povedať, že futbal bol posvätením môjho života. Nebyť futbalu, nikdy by som nezažil veľké športové udalosti a nenavštívil všetky kontinenty. Keď som si to zrátal, celkovo to bolo neuveriteľných 55 štátov!“
Podľa Antona Urbana bol v čase jeho futbalovej dráhy dôležitý – okrem talentu a vytrvalosti – najmä vzťah ku klubu. „Odvtedy sa veľa zmenilo. Aj dnešní hráči sú talentovaní, no podľa mňa nevydávajú na ihrisku zo seba všetko. My sme vydali zo seba všetko, fyzicky aj psychicky. Dnes už nehrajú s takým nasadením a koncentráciou. Keď som sa pred zápasom a po zápase postavil na váhu, tak som bol aj o dva kilogramy ľahší, toľko som vypotil. Slovenskí ligoví futbalisti boli v porovnaní s českými lepšie kondične pripravení, českí boli technickejší. Česi hrávali umne aj takticky, tie známe české uličky, hovorili sme tomu strčko–brčko, no my sme ich ubehali, boli sme dôraznejší a srdnatejší. Neplatilo na každého hráča, veď aj Slováci mali technické individuality a Česi zase futbalových nádenníkov, no bežne to diváci aj hráči tak pociťovali.“
Reprezentovať svoju vlasť je veľkou cťou pre každého športovca, reprezentovať ju však na olympijských hrách je už, dalo by sa povedať, mimoriadnou udalosťou. Anton Urban bol kapitánom olympijského výberu Československa, ktorý sa kvalifikoval na Olympijské hry roku 1964 v Tokiu. Československí olympionici sa dostali do kvalifikačnej skupiny C a hrali zápasy so Sýriou, Brazíliou a Južnou Kóreou. Olympijský výber nebol totožný s reprezentačným, ale aj tak odcestovalo do Tokia silné družstvo. V kádri bolo deväť Slovákov, nastupovali sme však v zostave: Josef Vota, Jan Geleta, Karol Lichtnégl, Vladimír Weiss, Zdeněk Pičman, František Schmucker, Anton Urban, Vojtech Masný, Jan Brumovský, Ľudovít Cvetler, Ivan Mráz. V skupine naši futbalisti neprehrali ani zápas: postupne porazili Južnú Kóreu 6 : 1, Sýriu 5 :1, Brazíliu 1 : 0. V zápase proti Sýrii strelil gól aj Anton Urban. Vo štvrťfinále naši futbalisti porazili Japonsko 4 : 0 a potom v semifinále Nemecko (Nemeckú demokratickú republiku) v pomere 2 : 1, keď víťazný gól strelil v poslednej minúte Mráz. Vo finále sme nastúpili proti Maďarsku v Tokiu 23. októbra 1964 pred 75 000 divákmi. Rozhodcom bol Izraelčan Ashkenazi.
„Keď som nastupoval za našich olympionikov v Tokiu, mal som už tridsať rokov,“ spomína Anton Urban. „Svojím spôsobom to bol vrchol mojej futbalovej kariéry. Už samotná olympiáda je udalosť, na ktorú sa jednoducho nezabúda do konca života, je to veľký športový sviatok. Na olympiáde sa zúčastnilo vyše 7 000 športovcov z celého sveta... a keď som si uvedomil, že medzi nimi som bol i ja, chudobný chlapec z Kysaku, tak mi až stislo hrdlo. V našej olympijskej výprave boli vynikajúci športovci, ako Věra Čáslavská, ktorá tam získala tri zlaté medaily, ďalší medailisti – Ludvík Daněk, Hans Zdražila, Josef Odložil... vo výprave bol aj Emil Zátopek či Eva Bosáková. Československo získalo štrnásť medailí! Bol som poctený... Trénerom bol Rudolf Vytlačil, aj v kádri boli výborní hráči. Už finále bolo samo o sebe veľkým úspechom, mali sme isté strieborné medaile, takže ani to, že sme nevyhrali, až tak nebolelo. Maďari mali výborný tím, bolo to prakticky kompletné reprezentačné mužstvo, hviezdou bol vtedy Ferenc Bene. Ten nám aj dal gól. Ale zápas bol vyrovnaný, mohli sme ho aj vyhrať. Obranca Pepo Vojta si dal nešťastný vlastný gól, keď chcel prihrať malú domov brankárovi Schumacherovi. Bola to ľahká lopta... Dostali sme aj druhý gól, potom ešte v 80.minúte znížil Brumovský, no už sa nám nepodarilo vyrovnať. V obrane som hral spolu s Vojtom, Pičmanom a Vladom Weissom, ktorý bol vtedy hráčom Červenej hviezdy. Ale vravím, nebol som sklamaný. Aj druhé miesto viac, ako od nás očakávala verejnosť, ako sme očakávali my sami od seba. Najcennejší pohár prevzal kapitán Maďarov Orbán, za druhé miesto kapitán Československa Urban...“
Aj keď Anton Urban pripúšťa, že účasť na Olympijských hrách v Tokiu patrí k vrcholom jeho futbalovej kariéry, v našich viacerých osobných rozhovoroch na túto tému pripomína, že futbal nie je len o úspechoch, o vrcholkoch športovej dráhy, o prehrách či sklamaniach... futbal je životná filozofia, je to spôsob života, nazerania na vzťahy medzi ľuďmi, je to vnútorná disciplína, neraz aj odriekanie. Ale najmä je to radosť z toho, že si mladý športovec nájde náplň životosprávy, pochopí hierarchiu hodnôt, ukotví sa v živote a nepodlieha výkyvom, ktoré by ho zviedli zo životnej cesty. „Keď som nastupoval na päťsté derby Slovan – Sparta v drese Slovana, tak som si uvedomil, aké požehnanie ma stretlo, keď som si prvýkrát obul kopačky a obliekol dres. Celkovo som v drese Slovana odohral 279 zápasov, ďalšie v dresoch Křídla vlasti Olomouc, ČH Bratislava a Wacker Innsbruck. Nikdy som nepovažoval futbal za nejakú záťaž či povinnosť, nikdy som na tréningy nechodil s nechuťou a odporom, nikdy som po prehratých zápasoch a sklamaniach nepodliehal depresiám, ani som nikdy v kabíne nenadával spoluhráčom a nevyčítal som im chyby, ani som nikdy nekomentoval rozhodnutia rozhodcov alebo sa sporil s názormi trénerov. Snažil som sa brať futbal komplexne. Tak ako život. Keď som sa nad tým zamýšľal, tak futbal je čosi ako zrkadlenie ľudského života: aj v ňom je tvrdá príprava, sú výhry aj prehry, sú sklamania, sú rozchody a nové vzťahy, nové výzvy, potom výchova novej generácie... A sú aj, žiaľ, tresty za zlyhania.“
Keď Anton Urban vyzliekol dres a kopačky zavesil na klinec, neprestal žiť futbalom. Bol trénerom Slovana, neskôr funkcionárom, pôsobil aj ako člen disciplinárnej komisie futbalového zväzu. Vždy pristupoval ku každej povinnosti poctivo a čestne, zaiste aj preto je členom Klubu fair play Slovenského olympijského výboru. „Na disciplinárke riešime nielen priestupky hráčov, ale aj divákov. Hoci som telom i dušou stále slovanista, keď sa na stôl disciplinárnej komisie dostane priestupok hráča Slovana, zostávam objektívnym posudzovateľom, som rovnako prísny ako k hráčom z iných klubov, dokonca ešte prísnejší. Tých priestupkov nie je až tak veľa, väčšinou vyplývajú z nasadenia hráčov a zo zápalu boja, pravda, riešime aj vyslovene nešportové správanie, surovú až zákernú hru, potom posudzovanie žltých a červených kariet a podobne. Myslím, že hráči sú dnes oveľa agresívnejší ako za našich čias. Hrával som na poste obrancu, krajného aj stredového, ale nikdy som nehral surovo, nikdy som súpera nezranil. Žiada sa mi povedať, že kedysi boli hráči k sebe ohľaduplnejší, že po ihriskách behalo nepomerne viac džentlmenov, ako je to teraz. Keď chce dnes obranca zastaviť súpera, tak vari pri každom zákroku sa snaží loptu vypichnúť kĺzaním po trávniku, často netrafí len loptu, ale aj protihráčove nohy. Nehovoriac o tom, že takéto kĺzanie zozadu je vrcholne nebezpečné a že prichádza k zraneniam a vylúčeniam. Nespomínam si, že počas mojej kariéry sa hráči takto hádzali po zemi v snahe za každú cenu zastaviť súpera... Oveľa vážnejšie problémy však vznikajú pri riešení priestupkov divákov na štadiónoch. Už sme o tom hovorili. Radikálni a násilnícki tiež fanúšikovia vytvárajú na štadiónoch dusnú atmosféru, miestami až neonacistickú, kluby im ustupujú, len aby ktosi na štadión chodil. Zrejme si tie kluby neuvedomujú, že práve takýmto prístupom slušných divákov odrádzajú a preto aj dlhodobo klesá návštevnosť. Je to zrkadlenie pomerov v našej spoločnosti. Rozpoltenosť, zloba, urážky. Zle je nastavená aj legislatíva, represívne opatrenia sú nedostatočné, o prevencii ani nehovorím. Keď na naše zápasy chodilo aj tridsaťtisíc divákov, tak nikdy sa na štadiónoch neobjavovali nenávistné transparenty, nepočuli ste nenávistné pokriky, nelietali delobuchy či rôzne dymovnice. Poviem otvorene, že aj keď ja na futbal chodievam, svojho vnuka by som na štadión nevzal.“
Aktívni športovci, a nielen futbalisti, majú po skončení svojej kariérnej dráhy neraz ťažkosti; nevedia sa psychicky vyrovnať s tým, že už nešportujú, že nehrávajú svoj obľúbený šport, že verejnosť na nich zabúda a médiá im nevenujú pozornosť. Dokonca sa stáva, že mnohí športovci sa dostanú do finančných ťažkostí, prípadne sa oddajú alkoholu. Anton Urban takéto problémy nikdy nepocítil. Futbalu sa ďalej venoval ako tréner, najprv trénoval ZŤS Petržalka, potom ČH Bratislava a tiež Slovan Bratislava. „Viacerí úspešní futbalisti sa stanú trénermi, keď prestanú hrať. Takých príkladov je veľmi veľa, známi hráči dosahujú úspechy aj ako tréneri, pravda, nemusí to byť pravidlo,“ hovorí Anton Urban. „Má to svoje výhody, ale aj nevýhody. Bývalý hráč zväčša prenáša do tréningov a do herného systému mužstva svoje zaužívané zvyky, metódy a taktiku, podľa ktorej hrával. To nemusí byť vždy vyhovujúce kádru, ktorý trénuje. Na druhej strane má takýto tréner skúsenosti, dobre pozná, ako sa získava kondícia, ako naučiť hráčov loptovej technike, koľko hráč vydrží behať a podobne. Ale tréner musí byť aj psychológ, musí poznať mentalitu a vlastnosti hráčov. Až keď som bol i ja trénerom, tak som opätovne ocenil kvality trénerov, ktorí ma viedli a snažil som sa poučiť sa z ich prístupu k hráčom, z ich metód. Kolektív je zložený z rôznych individualít, hráči pochopiteľne nemajú rovnaké hráčske, ani ľudské kvality. Niektorí sú dobrí technici, no povedzme nevydržia dlho behať, neplnia taktické pokyny, hrajú na svoje tričko, môžu byť výborní šprintéri, no nechce sa im do defenzívy... Nehovoriac o tom, že v kolektíve musí tréner udržať vyváženosť, pohodu a rovnováhu. Nie každý hráč je stvorený pre kolektívnu hru a futbal je najmä kolektívna hra. Tréner si musí poradiť aj s takými, ktorí sú prchkí, priečni, ktorí sa hádajú, neštítia sa ohovárať spoluhráčov, aj intrigovať. Kabína je počas zápasov nabitá emóciami, tie musí tréner zvládnuť, prípadne využiť. Dôležité je vedieť, kedy hráča striedať, kedy ho nechať sedieť na lavičke. Nejeden hráč zle znáša, keď pravidelne nenastupuje, považuje to za krivdu a tak mu treba zdôvodniť, prečo je to trénerov zámer. Popritom musí tréner citlivo dopĺňať káder, sledovať mládežnícke mužstvo, pozerať sa na zápasy béčka a pravdaže, mať aj prehľad o kádri iných mužstiev, všímať si futbalistov, ktorí by mohli k vám prestúpiť a podporiť váš herný systém. Keď hráč urobí chybu, netreba ho hneď zatracovať, treba mu dať ďalšiu príležitosť, pretože aj chybami hráč rastie, vyvíja sa. Ako tréner som sa snažil odovzdať svoje skúsenosti, ale i ja som sa obohacoval. Snažil som sa byť aspoň taký tréner ako bolí tí, ktorí trénovali mňa, som si však vedomý, že im som sa vyrovnať nemohol...“
Generácie futbalistov sa vymieňajú, starší hráči odchádzajú do futbalového dôchodku, na ich miesta nastupujú mladší. Anton Urban vidí najmä v mládeži veľký potenciál. „Všetko sa začína mládežou,“ povedal na záver rozhovoru. „Len keď sa budeme venovať mládeži, máme možnosť vychovať dobrých športovcov, nielen futbalistov. Nechcem sa staromódne vracať do minulosti a spomínať na to, v akých doslova biednych podmienkach sme hrávali my, ako a kde sme sa začínali naháňať za loptou. V tom čase sa amatérsky futbal mohol hrať na lúkach, na dedinských pľacoch, v mestách a mestečkách na každom voľnom mieste, dokonca aj na uliciach. Svet bol iný. Keďže je iná doba, nemôžeme očakávať, že chlapci budú behať po lúkach, alebo hrať futbal v uliciach. Ak nám záleží na tom, aby bola mládež nielen telesne zdatná, ale aby nám vyrastali aj úspešní športovci, je potrebné pristupovať k výchove systémovo a pre začínajúcich športovcov vytvárať podmienky. Malo by sa s tým začať už na školách, nie nadarmo mnohí odborníci prízvukujú, že oveľa väčší dôraz by sa mal klásť na výučbu telesnej výchovy. A potom podporovať ihriská, telocvične, štadióny, zabezpečovať aspoň primerané podmienky, nespoliehať sa na rodičov, ktorí by to mali zatiahnuť. Vývoju neprospela ani komercializácia, takmer na všetko sa hľadí cez peniaze a na benefity, ktoré zo športu plynú. Keď si budeme myslieť, že najlepší budú tí športovci, ktorí budú mať štedrých sponzorov, že majiteľom klubov pôjde len o zisky z predaja hráčov, že štátna reprezentácia bude chudobná popoluška... tak sme na veľkom omyle. Investície do mládeže už od útleho veku sú tým najlepším, čo môžeme urobiť nielen pre mladých, ale pre celú spoločnosť. Preto budem, ak mi to ešte čas a zdravie dovolia, podporovať také projekty, ktoré pomôžu vývoju športu... Iné ambície už nemám.“
