Reklama
Reklama

Aký bude nastupujúci «rok sklamaní» 2016

Nouriel Roubini a Joseph Stiglitz
Počet zobrazení: 3254

Nový rok 2016 je rokom kumulácie geopolitických a geoekonomických rizík. Nositeľ Nobelovej ceny J. Stiglitz píše o novej Geo-ekonomike. N. Roubini naznačuje dlhotrvajúcu sunnitsko-šiítsku vojnu na Blízkom východe, podobnú tridsaťročnej náboženskej vojne v Európe. Vzostup Číny vyvoláva územné spory a ohrozuje „strategické vedenie USA v regióne“. Ruská „invázia“ na Ukrajinu (?) sa stala polozamrznutým konfliktom. Ďalšími rizikami sú hrozba epidémií, kybernetická vojna, klimatické zmeny.

Dvaja poprední ekonómovia s bohatými skúsenosťami z establishmentu majú odlišné akcenty. Stiglitz situáciu označil ako dôvod na sklamanie, pričom zdôrazňuje zásadné zmeny v rámci globálneho ekonomického systému. Roubini upozorňuje, že Európa sa môže stať epicentrom geopolitického výbuchu. Navyše neštátni aktéri vytvárajú konfliktné pásmo chaosu od Blízkeho východu cez severnú Afriku až po subsaharskú Afriku. Obaja sa zhodnú ohľadom rizík z klimatických zmien. Tým, že dochádza k častejšiemu výskytu extrémneho počasia, narastajú škody a počet obetí. (Roubini)Parížska dohoda má ďaleko k tomu, aby obmedzila narastanie globálneho otepľovania na úroveň dvoch stupňov nad predindustriálnu úroveň. Každý však vidí, že svet sa nezadržateľne posunul smerom k  zelenej ekonomike. Príde deň, nie príliš vzdialený, kedy fosílne palivá budú prevažne vecou minulosti. Takže každý, čo dnes investuje do uhlia, činí tak na vlastné riziko. Stiglitz verí, že bude viac zelených investícií a títo investori dokážu vyvážiť lobovanie uhoľného priemyslu, ktoré núti do svetového rizika v mene krátkozrakých záujmov.

Ďalšie zmeny v rámci globálneho geoekonomického poriadku sú vynútené ústupky ohľadom čínskej meny, suspendovanie kola rokovaní WTO v Doha a tajné rozhovory o dohode TPP. USA konečne nebránili pridaniu renminbi do koša mien, ktoré tvoria rezervné aktíva MMF (SDRs-Special Drawing Rights). Päť rokov  potom, ako Obamova administratíva odobrila umiernené zmeny v hlasovacích právach Číny a ďalších rozvojových trhov v rámci MMF, konečne tieto reformy odsúhlasil americký Kongres. Zrejme zavážil narastajúci podiel Číny na globálnom dopyte a ponuke. Nová rozvojová banka, ktorú založili tento rok krajiny BRICS, sa stala prvou významnou medzinárodnou finančnou inštitúciou, ktorú vedú rozvojové krajiny. Navyše napriek odporu prezidenta Obamu bola založená aj Čínou vedená Ázijská infraštruktúrna investičná banka, ktorá tento mesiac začala fungovať.

Stiglitz odhaľuje americké pokrytectvo ohľadom rokovaní v rámci Svetovej obchodnej organizácie Obhajoba slobodného obchodu na jednej strane spojená s odmietaním zrušiť subvencie na bavlnu a iné poľnohospodárskej tovary na strane druhej sa stali pre  rokovania v Doha neprekonateľnou prekážkou. USA a Európa následne začali uplatňovať stratégiu „rozdeľuj a panuj“, ktorá sa zakladá na prekrývajúcich obchodných blokoch a dohodách. Obchod v Pacifiku a Atlantiku sa bude riadiť prostredníctvom dohôd, ktoré majú tisíce strán zaplnených zložitými pravidlami, ktoré odporujú základným princípom efektívnosti a slobodného toku tovarov.

USA viedli tajné rozhovory o dohode, ktorá sa môže stať najhoršou obchodnou dohodou v ostatných desaťročiach, tzv. Trans-Pacifické partnerstvo (TPP). Prezident Obama stále opakoval, že TPP určí, kto bude písať obchodné pravidlá pre dvadsiate prvé storočie – Čína alebo USA. Korektný prístup podľa Stiglitza by bol, keby sa k takýmto pravidlám dospelo kolektívne a transparentným spôsobom, aby všetky hlasy boli vypočuté a nie „biznis ako obyčajne“, t. j., že pravidlá, ktorými sa riadi globálny obchod a investície, píšu americké korporácie pre americké korporácie. Aktuálne vrcholí boj o ratifikáciu, lež vedúci prezidentskí kandidáti demokratov a veľa republikánov sa stavajú proti tejto dohode.  Problém nespočíva ani tak v dohode o obchodných províziách, ale v kapitole o investíciách, ktorá ostro obmedzuje environmentálne, zdravotné a bezpečnostné regulácie vrátane finančných regulácií s významným makroekonomickým dopadom. Táto kapitola dáva zahraničným investorom právo žalovať vlády prostredníctvom súkromných medzinárodných tribunálov, ak dospejú k názoru, že vládne regulácie odporujú pravidlám TPP, ktoré sú popísané asi na šesťtisíc stranách. Podobné tribunály v minulosti uplatňovali princíp, že zahraniční investori majú nárok na „férový  a rovný prístup“ ako dôvod na rušenie nových vládnych regulácií a to aj vtedy, keď tieto neboli diskriminačné a boli zavedené iba preto, aby chránili obyvateľstvo od novoobjavených nevídaných škôd.

Text dohody je zložitý. Nákladné súdy mocných korporácií proti chudobne financovaným vládam. Zraniteľné sú dokonca regulácie ktoré chránia planétu od emisií skleníkových plynov. Jediné regulácie, ktoré sú bezpečné, sa týkajú cigariet, lebo právne ťaženie proti Uruguayu a Austrálii pre zavedenie umiernených obmedzení ohľadom hazardovania so zdravím vyvolali príliš veľa negatívnej pozornosti. Ostáva rad otázok o možnosti súdov v množstve ďalších oblastí. Navyše doložka najvyšších výhod zaručuje, že korporácie si môžu nárokovať najlepšie zaobchádzanie, aké poskytuje hociktorá z hostiteľských krajín. Tým sa zavádzajú preteky ku dnu medzi vládami. (Nepostupuje takto od počiatku automobilizácie až po ostatnú investíciu aj Slovensko?)

Rizikový faktor Európa podľa Roubiniho znamená možný odchod Grécka z eurozóny, ktorý sa pravdepodobne podarilo iba oddialiť, lebo penzijné a iné reformy vedú ku kolíziám s veriteľmi. Grexit by mohol byť začiatkom konca menovej únie,  ďalšie odchody sú možné (Fínsko). V takom prípade by sa zvýšila pravdepodobnosť vystúpenia V. Británie z EÚ, lebo premiér D. Cameron požaduje reformy, ktoré sú pre Nemecko neprijateľné. Mohol by nasledovať domino efekt secesie – Katalánsko, ďalšie severské krajiny. Terorizmus a migrácia sú pre Európu aktuálnymi hrozbami. Otázka nestojí tak, či dôjde k ďalšiemu útoku, ale kedy a ako sa tak stane. Problémom nie je milión migrantov, ktorí v Európe už sú, ale dvadsať miliónov bez strechy nad hlavou, ktorí sa snažia uniknúť násiliu, občianskej vojne, nefunkčnému štátu, rozširovaniu púšte a hospodárskemu kolapsu na Blízkom východe a v časti Afriky. Ak si Európa nedokáže vynútiť spoločnú vonkajšiu hranicu, prestane platiť Schengenská dohoda. Ďalší problém predstavujú populistické strany na ľavici a pravici, rovnako nevraživé vo vzťahu k aspektom globalizácie. Roubini má pravdu v tom že sa zväčšuje priepasť medzi tým, čo Európa potrebuje a tým, čo chcú a očakávajú Európania.

Doplnené 11. 1. 2016

Vo svojom najnovšom komentári Joseph Stiglitz pripomína svoju knihu Voľný pád (Frefall): v roku 2010 upozornil, že svetu hrozí upadnutie do stavu «Veľkej malátnosti». Dnes konštatuje, že mal pravdu: „neurobili sme to, čo bolo treba urobiť a dospeli sme presne tam, kam som sa obával, že dospejeme“. Dôvodom je nedostatok agregátneho dopytu, pod čím sa rozumie množstvo spotrebovaných statkov a služieb, teda tých, za ktoré bola zaplatená požadovaná cena. Nedostatok je vyvolaný tým, že sa kombinuje narastajúca nerovnosť a nezmyslená fiškálna strohosť. Ľudia na vrchole pyramídy utratia oveľa menej ako tí na spodku, takže keď sa peniaze presúvajú nahor, dopyt klesá. Stiglitz najviac kritizuje Nemecko, slabšou fiškálnou strohosťou v porovnaní s EÚ trpia USA. Vo verejnom sektore je zamestnaných o pol milióna ľudí menej než pred krízou, hoci pri normálnom raste zamestnanosti by od roku 2008 malo byť zamestnaných o dva milióny viac.

Veľká časť sveta sa trápi s nutnosťou štrukturálnej transformácie – od výroby k službám v Európe a Amerike, od rastu založeného na exporte k zvyšovaniu domáceho dopytu v Číne. Ekonomiky založené na prírodných zdrojoch v Afrike a Latinskej Amerike nevyužili šancu na diverzifikáciu svojho hospodárstva, keď ceny v dôsledku vzostupu Číny stúpali, aktuálne musia čeliť pádu cien svojich hlavných vývozných artiklov. Stiglitz pripomína existenciu obrovských nenaplnených globálnych potrieb, ktoré by mohli urýchliť rast. Investície do bázovej infraštruktúry sa netýkajú len rozvojového sveta, ale aj USA, ktoré už desiatky rokov nedostatočne investujú. Celý svet sa musí zásadne modernizovať, aby zvládol realitu globálneho otepľovania.

Banky sa vrátili do „primerane dobrého zdravotného stavu“, nie sú však schopné plniť svoj účel. Vynikajú v zneužívaní svojho postavenia a v trhových manipuláciách, ale neplnia svoju základnú funkciu sprostredkovateľa. Finančný sektor je krátkozraký a disfunkčný. V skutočnom svete je nedostatok financií, lebo finančné prostriedky často nezískajú ani projekty s vysokým spoločenským prínosom. Jediným liekom na malátnosť sveta je zvýšenie agregátneho dopytu. Podľa Stiglitza by pomohlo ďalekosiahle prerozdeľovanie príjmov spolu so zásadnou reformou finančnej sústavy, aby sme primäli banky plniť svoje poslanie. Poslaním finančných inštitúcií je vytvárať spojenie medzi dlhodobými úsporami (suverénne a penzijné fondy) a dlhodobými investičnými potrebami.

Najdôležitejšie problémy sveta budú vyžadovať vládne investície. Ide o výdaje v infraštruktúre, školstve, technológiách, životnom prostredí a o podporu štrukturálnych transformácií na celom svete. Stiglitz má  pravdu v tom, že ťažkosti globálnej ekonomiky majú svoj pôvod v politike a v ideológii. Nerovnosť a degradáciu životného prostredia zapríčinil súkromný sektor. Trhy nedokážu vyriešiť tieto problémy ani obnoviť prosperitu. Treba prekonať schodkový fetišizmus. USA a Nemecko, ktorým sú ponúkané záporné dlhodobé úrokové sadzby, si pokojne môžu požičať na potrebné investície. Vo väčšine ďalších krajín tiež návratnosť verejných investícií ďaleko prevyšuje náklady na financovanie. Krajiny, ktorých možnosti zadlženia sú obmedzené, by mohli zvýšenie vládnych výdavkov vyrovnať zvýšením daní. Pokiaľ sa nevysporiadame s problémom nedostatočného globálneho agregátneho dopytu, veľká malátnosť bude pokračovať.

N. Roubini &  J.Stiglitz ©Project Syndicate

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama