Reklama
Reklama

Aké záujmy by mala utvárať spoločnosť?

Počet zobrazení: 850

Eduard Chmelár v Slove píše: „Našu spoločnosť má utvárať verejný záujem, nie súkromný. Súhlasím s mnohými myšlienkami autora a pátosom článku, ale zaujal ma v jeho názve protiklad verejných a súkromných záujmov.

Záujem, to je uvedomená potreba (existujú aj iné definície, ale budem uvažovať len na základe tejto). Potrebu ďalej budem definovať ako niečo dôležité stav človeka (či skupiny alebo celej spoločnosti). Pochopené potreby sa stávajú záujmami, ale nie vždy sú jednoducho pochopiteľné. Napríklad, poznatky, vzdelanosť sú potrebou pre ľudí, ale nie každý to chápe, preto nemusí mať o ne záujem.

Spoločnosť sa skladá z jednotlivcov, slovo „verejnosť“ stráca obsah, ak nehovoríme o ľuďoch. V tomto zmysle je verejný záujem zvyčajne súhrn, presnejšie výslednica rôznobežných súkromných záujmov.

Nie je správne podceňovať ich tvorivú silu. Desaťročia v „socialistických“ krajinách „verejné potreby“, určené ideológmi tých čias, mali prioritu a ľudia podľa nich budovali ideálnu spoločnosť. Zároveň v iných štátoch občania nič nebudovali, žili a mali iba svoje osobné ciele. Práve tieto krajiny dnes prosperujú a „komunistický experiment“ zlyhal.

Potreby, o ktorých píše E. Chmelár (starostlivosť o biednych a slabých), patria k súkromným, vytvárajúcim verejné. Bohužiaľ, okolo nás je dosť ľudí, ktorí potrebujú podporu štátu a spoločnosti. Chvalabohu ,je veľa aj takých, ktorí cítia s nimi solidaritu. Nevidím tu žiadne príznaky protikladu osobných a verejných záujmov.

Z článku nie je úplne jasné, aké sú a komu patria súkromné záujmy, brániace podpore chudobných a slabých. Keď to je o liberáloch, tak medzi nimi je takisto časť verejnosti, majúca iné priority. Tu sú tiež osobné záujmy vytvárajúce spoločné. Sympatizujúc s ľavicou nemôžeme považovať záujmy jej podporovateľov za verejné, a jej oponentov – iba za súkromné...

Verejné záujmy môžu patriť nielen celej spoločnosti, ale aj jej súčastiam, preto tiež sú často rôznobežné. Ak štrajkuje personál Ryanairu (tisícky ľudí), nie je to iba pre ich osobné potreby – v pozadí je výrazný sociálny (profesionálny a triedny) záujem. Trpia tým stovky tisíc pasažierov, ktorý sa potrebujú niekam dopraviť. A pritom Ryanair je „loucoster“ (lacný dopravca) a jeho klienti nie sú bohatí, takže je to o protikladoch vnútri jednej sociálnej vrstvy. Ak hovoríme o rôznych vrstvách, rôznobežnosť očakávaní je nielen možná, dokonca aj nevyhnutná. 

Na tom je vlastne založený celý demokratický systém. Bilancia záujmov sa hýbe, vektor ich výslednice sa mení podľa očakávaní väčšiny voličov, ktorí podporujú tých, o ktorých si myslia, že ich lepšie uskutočnia.

Pravda, nie vždy platí, že spoločné záujmy sú výslednicou veľmi rôznych ľudských túžob. Protiklad aj konfrontácia súkromných a verejných záujmov naozaj môže vznikať. Nie všetky spoločné potreby vychádzajú z osobných. Sú možné aj iné, ktoré sa nedajú znížiť na sumu jednotlivých. Známi ruskí ekonómovia R. Grinberg a A. Rubinštejn podrobne skúmali záujmy, ktorých subjektom je spoločnosť ako celok (Гринберг Р., Рубинштейн А. Индивидуум & Государство. Экономическая дилемма, 2013).

Už som použil príklad plastových balení a fliaš: nerobia problém každému osobne, ale ničia prírodu, preto sa stali ohrozením pre celé ľudstvo a treba ich urgentne riešiť. Podobné potreby niekto musí uvidieť, pochopiť a sformulovať, aby sa stali spoločným záujmom. Obyčajne je to úloha vedcov a médií, aj ideológov a politikov.

Treba však byť na pozore –je tu možný aj subjektivizmus, aj chyby, aj zneužívanie. Poznáme dosť príkladov, keď niekto vyhlasoval svoje osobné ciele za univerzálne. Takto vznikajú falošné „verejné“ záujmy, nevychádzajúce z reálnych potrieb. Určite budú v protiklade so súkromnými.

Ďalej je otázka: ako povzbudiť ľudí na aktivity, v ktorých necítia potrebu, ktoré nie sú v rámcoch ich osobných záujmov? Nemusíme zabúdať na upozornenie: „Idea“ sa vždy blamovala, keď sa odlíšila od „záujmu“ („Die „Idee“ blamierte sich immer, soweit sie von dem „Interesse" unterschieden war“ – Karl Marx, Friedrich Engels, „Die heilige Familie oder Kritik der kritischen Kritik gegen Bruno Bauer und Kunsorten“, 1845). Presne to sa stalo s programom výstavby komunizmu.

Existuje niekoľko spôsobov takého povzbudenia. Prvý (aj najstarší) – nútenie násilím. Bol typický v staroveku a stredoveku, až do teraz sa používa v totalitných systémoch.

Druhý je právnické nútenie. Zákony a pravidlá sú zriadené tak, aby ľudia mali možnosť legitímne robiť iba to, čo z pohľadu zákonodarcov je vo verejnom záujme. Takéto metódy využívajú aj diktatúry, aj demokratické moci. Keďže v pozadí zákonov vždy je viditeľný trest za ich porušenie, preto rozdiel s prvým spôsobom je len relatívny.    

Tretí je ekonomické povzbudenie. Moc, v mene spoločnosti, sa snaží zvýhodniť činnosti a aktivity, relevantné pre verejné potreby (ako ona ich vidí), a znevýhodniť idúce proti nim. Je to typické pre trhovú ekonomiku, obyčajne spojenú s demokraciou.

Napokon štvrtý spôsob je presviedčanie. Prostredníctvom vzdelávania a propagácie sa ľuďom približuje obsah verejných záujmov a ich dôležitosti, aby ich vnímali ako svoje vlastné. Komunistická moc sa o to pokúšala, ale sa jej to nepodarilo. Až doteraz sa na to používajú školské programy, sociálna reklama atď.

Vo všetkých štyroch prípadoch je prítomný subjekt – zvyčajne štát – majúci za úlohu diagnostikovať a formulovať verejné záujmy a zabezpečovať ich realizáciu. Ak to robí neadekvátne, je možný skutočný protiklad medzi súkromnými a verejnými (v pochopení štátu) záujmami.

Už bolo povedané že štát je len abstrakcia, v jeho mene sa správajú úradníci a politici (https://www.noveslovo.sk/c/Stat_da_sa_bez_neho_existovat). Ich vlastné potreby sa niekedy stávajú kľúčovými pri diagnostike verejných záujmov. Preto je ťažké očakávať že ľudia rýchlo uveria cieľom, vyhláseným v mene štátu, a ich hneď interiorizujú (vnímajú ako svoje).

Pritom rôzni ľudia, vrátane predstaviteľov štátu, majú rôzne predstavy o tom, čo spoločnosť potrebuje a aké sú jej priority. Ak ich názory nie sú v súlade s individuálnymi záujmami občanov, bude z toho iba trápenie, bez pozitívnych výsledkov.

Preto „utvárať verejný záujem, nie súkromný“, ako to žiada E. Chmelár, nie je vždy dobrý nápad. Múdrosť politika je v tom, aby správne definoval vektor rozvoja ľudských záujmov, spoliehal sa na ne a určil dostupné ciele. Čo vlastne aj prajem autorovi článku, ktorý podnietil tieto úvahy.

Autor, prof. Vasil Lipitsky, DrSc., je prezidentom Bratislavského akademického združenia

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama