Reklama
Reklama

Aj Petržalka má svoje osudové osmičky

V týchto dňoch si pripomíname 80 rokov od okupácie Petržalky a Devína hitlerovským Nemeckom
Počet zobrazení: 920

Bezpamäť. Tak sa dá označiť dnešný stav verejného povedomia slovenskej spoločnosti. Zámerne nepridávam slovo „národné“. To by som chcel príliš veľa od okolia a najmä od tých, ktorí ovládajú kohútiky spravodajských relácií a filtrovacie stanice hodnotových prísad pri formovaní verejnej mienky. Tohto roku si viac ako inokedy voľkáme v dejinnej ezoterike a inej duchárčine. Máme totiž letopočet zakončený osmičkou. Konečne dôvod zaspomínať si na našu minulosť. Ako vždy len primerane, so slovenskou mierou. Aby sme náhodou niekoho neurazili a aby sme sa nebodaj neporovnávali s tým pokrokovým vo svete.

Rok 1918 je pre Slovákov jedinečný, veľkolepý a rozhodujúci. Vtedy sa začalo slovenské storočie! Preto úctivo ďakujem prezidentovi, vláde a parlamentu, že nezabudli na míľnik umožňujúci napísať aj môj dnešný text a schválili zákon o zriadení jednorazového štátneho sviatku v deň 30. októbra 2018. Pripomenieme si deň (česko)slovenskej štátnosti. Navrhujem zákon doplniť o jeho periodicitu – každých sto rokov…

Prvá (česko)slovenská štátnosť trvala bez pár dní dvadsať rokov. Ukončil ju paškvil na medzinárodné rokovania v Mníchove nad ránom 30. septembra 1938. Hľa osmička – náš osud! Prvá republika sa začala rozkladať. Podľa prvých príznakov mali doplatiť na to len Česi a prísť o našich Nemcov. My Slováci sme si prihriali vlastný „čušpajz“ a 6. októbra 1938 si splnili (poniektorých) sen o autonómii. Aj v tomto prípade sa ukázala naša slovenská malosť. Vybojovali sme si autonómiu, ale vzdali sme sa podielu na riadení vecí spoločných československých. Autonómia z 38. nebola o nič lepšia ako neskoršia  socialistická asymetria. Autonómia bola v slovenskom politickom myslení vždy len slepou uličkou štátnosti. Bohužiaľ, autonómny sen sa zmenil na nočnú moru zániku spoločnej republiky, likvidácie demokracie a následného vojnového konfliktu.

iu7-ps5.jpg

Iba deň po vzniku slovenskej autonómie a po príchode čerstvej autonómnej vlády do Bratislavy: v piatok 7. októbra 1938 sa obyvatelia už autonómneho Slovenska dozvedeli, že Mníchov je pohromou aj pre nich, najmä pre Petržalčanov. Najneskôr v pondelok 10. 10. 1938 ich obec prestáva byť Petržalkou a stáva sa obcou Engerau v Ostmarke vo Veľkonemeckej ríši. Ako bonus si Hitler prisvojil i staroslávny staroslovanský Devín. Tá tlačová správa na tretej strane novín bola ako blesk z jasného neba. Nočná mora sa transformovala v nemeckú orlicu, ktorá krídlami nielen prikrýva (vraj chráni) slovenskú štátnu budúcnosť, ale využíva aj svoje drápy a ostrý zobák na zrovnanie kroku.

My Petržalčania existujeme bez dvoch rokov už takmer sto rokov. Nieže by na pravom brehu Dunaja oproti mestu Bratislava ľudia predtým nežili. Petržalské ostrovy, nespočetné množstvo dunajských ramien, lesy a nivy na nich, ako aj brod či prievoz do Panónskych nížin a či k vrchom Álp vždy lákali. Ich sídla niesli však mená latinské, najmä nemecké, ktorých je najviac a od polovice 19. storočia aj maďarské. Naše, našské pomenovanie sa zjavuje až v rokoch 1919 – 1920. Dokladuje je „Bratislavský topografický lexikón“ Vladimíra Horvátha z roku 1990. Ten uvádza prvýkrát pomenovanie Petržalka v roku 1920. Nuž ak je názov Petržalka slovenský.…

Dnešná Petržalka je spoločenský taviaci kotlík. Môže za to ďalšia osmička. Na počesť „25 výročia Víťazného februára v roku 1948 sa začala výstavba obytného súboru“(v roku 1973), ktorý je základom dnešnej početnej populácie. Tá sem prúdila z celého Slovenska, ba aj z Česka a ostatných 25 rokov sa takrečeno globalizuje. Nečudo, že si hľadáme všeobecné znaky našej identity. Petržalskej identity, ľudskej identity. Byť bez pamäte je horšie ako byť bez rozumu.

iu7-ps6.jpg

Čitatelia Slova si mohli všimnúť, že poniektorí Petržalčania sa snažia zaľudniť a spríbehovať (dobré slovo som si vymyslel, čo?!) naše petržalské dejiny. Miestni matičiari pravidelne organizujú petržalský matičný rok. Jednotlivými potulkami zviazanými priamo či nepriamo s dejinami Petržalky, ale aj širšieho slovenského a ľudského spoločenstva napĺňajú našu pamäť poznatkami. Tak sme urobili aj v nedeľu 7. októbra 2018 v podobe vlastivednej potulky k osemdesiatke „mníchova“ a jeho agresívneho dopadu na našu vlasť. Vybrali sme sa od železničnej stanice k opevneniam blízo Kopčianskej cesty. Tie sú jedinou materiálnou pripomienkou toho obdobia. Ich „nebránenie“ je akýmsi symbolickým pamätníkom našej vtedajšej poroby. A miera masovosti spomínania na tie časy po osemdesiatich rokoch je aj mierou kvality a rozšírenosti nášho nielen slovenského historického povedomia.

Naše slovenské dejiny sú nielen slávne víťazstvá ,ale aj prehry, ústupy alebo len úkroky. Z hľadiska našej slovenskej oficiálnej pamäti je na výslní roku 1938 žilinská autonómia. Okupácia Petržalky a Devína je skôr v závetrí. A nielen tento rok je v zabudnutí. Dočkáme sa petržalského múzea? Pribudnú pomníky Šrobára, čs. legionárov, okupácie, oslobodenia či pripojenia Petržalky k Bratislave? Postavíme busty a pamätné tabule výraznejším Petržalčanom: F. Urbánkovi, F. Gabajovi, B. Chňoupkovi a mnohým ďalším?

Bohuslav Chňoupek – rodák z Petržalky – historickú reportáž „Zóna divých svíň“ z roku 2003, ktorá opisuje štyri čierne dni Petržalčanov v októbri 1938, končí slovami: „Okupácia sa začínala. Trvala sedem rokov. Nik sa za ňu Petržalčanom dodnes neospravedlnil.“

Foto: Jozef Schwarz, Michal Petrovič Slovanský

iu7-ps3.jpg

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama