Islam a sexuálna revolúcia
Švajčiari zakazujú minarety, Francúzi burky. V Nemecku si idú kritici islamu a kritici kritikov islamu po krku. V poslednom čase sa veľa hovorí o berlínskej právničke Seyran Atesovej. Nedávno vydala knihu Islam potrebuje sexuálnu revolúciu, v ktorej sa zaoberá intímnym životom nasledovníkov proroka Mohameda. V téme sexuality a vzťahu pohlaví vidí autorka najhlbšiu priepasť medzi svetmi moslimov a západného sveta. V islamskom svete charakterizuje vzťah mužov k ženám nielen nerovnosť, ale aj násilie. „Silou sa potláča ženská sexualita, mladým ženám sa nanucujú starí muži, sila chráni česť mužov až po vraždu pre obranu cti. To je najväčší konflikt, ktorý musíme prekonať, ak sa má dosiahnuť mier medzi moslimami na jednej strane a kresťanmi a židmi na druhej strane,“ píše právnička, ktorá už roky bráni pred súdmi v Berlíne moslimské ženy proti ich násilníckym manželom. Viackrát jej už pri tom išlo o život, takže vie, o čom hovorí. Ženy sa musia celkom poddať Citáciami z Koránu a zbierok haditov (výrokov Mohameda) predvádza čitateľovi mrzké nástroje, ktoré si islam v priebehu siedmich storočí vymyslel na ovládnutie ženskej sexuality. Panenskosť je v ňom čosi posvätné, práve od nej závisí všetka česť paradoxne – mužova. V manželstve sa mu musí žena celkom poddať. Kým mužovi sa sľubujú po smrti večné zmyslové radosti v raji, žena nemá na splnenie svojich telesných túžob právo ani na zemi. Aj v Starom zákone sa dočítame, že treba ukameňovať tú, čo sa dopustila cudzoložstva. Ten, kto chce ako náboženský fundamentalista nútiť svoju ženu k sexu, môže sa odvolať na všetky sväté písma. Pritom je jedno, či je Žid, moslim alebo kresťan. Rozdiel však spočíva v tom, že v kresťanskom a židovskom svete drakonické tresty vyšli z módy, ale v Saudskej Arábii, Iráne či Jemene pretrvali. Autorka sa zameriava v prvom rade na Nemecko. Kto sa tu ešte pridržiava náboženských zákonov, najmä ak sa týkajú sexuality? Po mnohých rozhovoroch Atesová konštatuje, že aktuálny intímny život moslimských mužov je asi taký, aký ho mali Nemci v 50. rokoch minulého storočia. Keďže vtedy mali na západnú spoločnosť ešte dosť veľký vplyv cirkvi, panovala prudéria, rovnaké obmedzenia pre sexualitu a podobná dvojitá morálka ako dnes v moslimských rodinách. V Nemecku mohol muž zrušiť pracovnú zmluvu manželky, ak podľa neho jej aktivita škodila rodinnému životu, ešte v roku 1976. Preto autorka žiada, aby moslimovia potlačili vplyv islamu na svoj život tak, ako to urobili obyvatelia západnej Európy a USA koncom 60. rokov minulého storočia vo vzťahu k svojim cirkvám. Pomôže liberálne násilie? Samozrejme, inštitúcie viery sa menia menej ako jednotliví veriaci. Nemohlo by to však byť tak, že by mnohí moslimovia jednoducho bez vyhlasovania vojny islamu našli vlastnú cestu medzi sebaurčením a náboženským poručníctvom? Že by moslimské ženy nosili šatku, aj keď sú sebavedomé akademičky? To Atesovej nestačí: „Jednotlivý moslim možno zdolá svoju osobnú revolúciu, oslobodí sa od morálneho nátlaku a stane sa indivíduom voči moslimskej komunite, ale hnutie, ktorého výslovným cieľom by bolo zmeniť spoločenské zriadenie, zatiaľ neexistuje.“ Dejiny sa neopakujú a ani skúsenosti jednej kultúrnej oblasti sa nedajú preniesť do inej. Autorka však nepripúšťa, že by bojovníčky za práva žien v islamských krajinách došli k iným záverom ako ich kolegyne na Západe. Niektorí vravia, že sú aj vážnejšie problémy, ktoré sa musia najprv riešiť. Podľa iných treba nechať rozhodnúť ženy, či si chcú, alebo nechcú zahaľovať tvár či hlavu. Atesová sa nakoniec prihovára za liberálne násilné obšťastnenie moslimov. Predviedol nám ho po prvej svetovej vojne Atatürk v Turecku, keď zakázal mužom nosiť turbany a ženám šatky. Zmeny sa niekedy dejú potichu. Potom zasiahnu hlbšie a trvajú dlhšie. (Podľa príspevku Claudie Kellerovej na webovej stránke www.buecher.de preložil a spracoval Rastislav Škoda.)
