Dvakrát podľa Scotta
Diela škótskeho romantického spisovateľa Waltera Scotta sa stali vzácnym sústom pre dvoch najvýznamnejších operných skladateľov predverdiovského belcanta – Vincenza Belliniho a Gaetana Donizettiho. Prvý siahol po modifikovanej podobe spisovateľovho románu Starý Smrtník, druhý po Neveste z Lammermouru.
Obe operné verzie uzreli svetlo sveta v roku 1835. Belliniho Puritáni v Paríži, opera jeho rivala (skomponovaná za 36 dní) v Neapole len o osem mesiacov neskôr a dva dni po Belliniho predčasnej smrti. Zomrel vo veku 34 rokov. V Bratislave sme ich teraz videli v rozmedzí jedného týždňa. S Donizettiho Luciou di Lammermour hosťovala v Bratislave Košická štátna opera 13. júna, Belliniho predsmrtné operné dielo uviedlo SND 18. resp. 20. júna ako poslednú premiéru sezóny, ktorá, žiaľ, viac žila personálnymi výmenami než umeleckými výsledkami.
Party plné virtuozity
Uvedené diela si konkurujú bohatstvom melódií a náročnými požiadavkami na zvládnutie speváckych partov plných virtuozity. V oboch nájdeme v čase ich zrodu obľúbenú scénu šialenstva hlavnej protagonistky, no kým Donizettiho opera sa končí tragicky, Bellini napokon dramatický konflikt vyrieši zmierlivo. Jeho opera sa pod vplyvom Rossiniho rád a s ohľadom na francúzske publikum mierne odchýlila od dovtedajšieho talianskeho modelu romantickej opery predovšetkým plynulejším prechodom medzi recitatívom a áriou. Obe však vzhľadom na výraznú dominanciu speváckej zložky minimalizujú možnosti réžie. Košickú inscenáciu opery, ktorá sa v SND držala na repertoári nepretržite takmer tri desaťročia, režijne pripravil Marián Chudovský. Práve jeho Dvaja Foscariovci boli kedysi v Košiciach náznakom modernejších postupov, neskôr už nezopakovaných. V Lucii sú charaktery postáv aj hudobne načrtnuté jednoznačne: Lucia ako nevinná obeť intríg, vášnivý milenec Edgardo končiaci napokon samovraždou a Luciin brat ako surový manipulátor s osudom vlastnej sestry. Réžia ponechala dielo v jeho historickom rámci, pričom zásluhou scénografa Jozefa Cillera a kostýmového výtvarníka Petra Čaneckého aktéri príbehu akoby zostúpili z historizujúcich plátien scény do deja opery. Jediným vybočením z inak tradičného režijného poňatia je exponovanie piatich tanečníkov v priebehu celej inscenácie, ktorí pohybom vyjadrovali emócie z paralelne zaznievajúceho spevu. Tie by sme však mali skôr vycítiť z vokálnych prejavov. Z popredných sólistov najviac upútala Michaela Várady ako Lucia, tenorista Jaroslav Dvorský ako Edgardo jej sekundoval pomerne úspešne. Obaja predstavitelia negatívnych postáv – Marián Lukáč ako Enrico a Ondrej Mráz ako Raimundo príliš vsadili na údernosť tónu na úkor jeho elegancie či čistoty. Na praktikáblami preplnenej scéne bol pohyb sólistov značne obmedzený a priveľmi stereotypný. Za výkonmi sólistov zaostal orchester (dirigent Igor Dohovič) i zbor.
Úžasná melodická plynulosť
Puritáni sú príbehom o bojoch medzi puritánmi a Stuartovcami v období Cromwellovho protektorátu a v jeho popredí je romantický príbeh šľachtických snúbencov Miss Lucy Althon (v opere premenovanej na Elvíru) a Lorda Arthura Clifforda, ktorí po nedobrovoľnom odlúčení z politických dôvodov šťastne zavŕšia svoj vzťah. Hudobne je základnou charakteristikou úžasná melodická plynulosť a tento znak musí mať aj spevácky prejav. Bratislavská (nie slovenská, lebo dielo už uvádzali v Banskej Bystrici) premiéra ponúkla zo štyroch úloh v troch prípadoch trojité alternácie. Najťažšiu z úloh – tenorový part Artura pohybujúci sa v závratne vysokej polohe dobre zvládol Otakar Klein a ešte lepšie Talian Ivan Magri. Obe mladé predstaviteľky Elvíry Andrea Čajová a Martina Masaryková (až neskôr vstúpi do inscenácie Ľubica Vargicová) predstavujú typ lyrickej koloratúrky, prvá už s inklináciou k lyrickému sopránu. Výborne bola obsadená úloha Giorgia, ktorú stvárnili Peter Mikuláš, Jozef Benci (neskôr k nim pribudne Ondrej Mráz z Košíc), rovnako dobre sa uviedli dvaja barytonisti v úlohe Ricarda: lyrickejší Aleš Jenis a dramatickejší, v Čechách pôsobiaci Slovák Vladimír Chmelo. Dirigent Heiko Mathiasa Főrstera nie vždy rešpektuje štýl belcantovej opery, v ktorej orchester predsa len v porovnaní so spevákmi „hrá druhé husle“, viac uspokojil alternujúci Pavol Selecký. Režisér Pavol Smolík ponechal dielu historizujúci kolorit oprúc sa o vhodné, do čierna ladené kostýmy Ľudmile Várošovej. Viac v duchu modernejších poňatí ide scéna Martina Hollého. Zo statického aranžovania vybočujú výjavy, v ktorých hrá prím dojemne stvárnená hlavná ženská postava. V SND módnym prvkom je režijné spochybnenie happy-endu. Historické romány Waltera Scotta sú plné napätia a dejových zvratov. Talianski romantickí operní skladatelia ich premenili na vyjadrovanie citov prostredníctvom krásneho spevu.
Autor je hudobný publicista
