Pravica nepočkala na vytriezvenie
Tak nám zostavili pravicovú vládu... Použitie parafrázy z Haškovho Švejka nie je náhodné. Uplynulé dva týždne ukázali, že v najbližšom čase si satiru na politiku užijeme v hojnom množstve.
Pravicová vláda sa dala dokopy rýchlejšie, ako sa očakávalo. Zásadné rozdiely v programoch totiž dávali tušiť, že zladenie partajných priorít bude trvať dlhšie. Kto sa vyzná v slovenskej politike, však dopredu vedel, že ak pravicový zlepenec naozaj vznikne, stane sa to ešte pred ustanovujúcou schôdzou Národnej rady SR. Bola to totiž jediná možnosť, aby sa vôbec zrodil.
Čudná pošoková terapia
Radičovej kabinet by sme pokojne mohli nazvať vládou povolebného šoku. Najviac to bolo evidentné zo správania Bélu Bugára, ktorý sa usmieval a vtipkoval, kadiaľ chodil. Jeho koaliční kolegovia zasa na dôležitej tlačovej konferencii naháňali komára a budúca premiérka sa viac ako otázky novinárov zaujímala o osud dotieravého hmyzu, keď šéf SaS plesol dlaňami. Je nepredstaviteľné, že by takto mohla vyzerať tlačovka rodiacej sa vlády v ktorejkoľvek kultivovanej európskej krajine. Konanie pravicových lídrov pred televíznymi kamerami sa zhoduje so správaním človeka v šoku. Alebo po požití povzbudzujúcej látky. Jedno i druhé na „fantastickú štvorku“ sedí na chlp. Títo ľudia a ďalší okolo nich sa ešte nedokázali spamätať z toho, že majú dostatok poslaneckých mandátov na zostavenie aspoň nasilu zlepenej šesťkoalície. Stále žijú v akejsi eufórii, na míle vzdialenej od reality všedných dní. Bugár akoby doteraz nemohol uveriť, že sa SMK nedostala do parlamentu a jemu sa podarilo totálne poraziť úhlavného nepriateľa napriek tomu, že Pál Csáky mal silnú podporu „fideszáckej“ Budapešti. Ale ani Iveta Radičová si nemyslela, že by mohla byť šéfkou vlády. V strane Spravodlivosť a solidarita zase vôbec nedúfali, že budú mať vyše 20 poslancov. Keby si pravicoví lídri boli schopní zodpovedne uvedomiť, čo to vlastne zlepili dokopy a do čoho sa definitívne púšťajú, ich koaličné rokovania by mali iný koniec. Práve preto bolo jasné, že vládu nemôžu zostavovať veľmi dlho. Nemohli čakať na vytriezvenie.
Priority sa vytratili
Svedčí o tom najmä dramatický záver handlovania o rozdelení postov. Samozrejme, médiá vždy zaujímajú najviac personálne záležitosti. Rozumieť programovým tézam už chce niečo ovládať a vedieť. Novinár, ktorý to dokáže, býva skôr výnimkou. Preto na dramatizovaní rozhovorov o rozdelení vládnych kresiel majú zásluhu aj médiá. Tentoraz však nevarili len tak z vody. Také zásadné vyjadrenia, ako sme najmä od lídrov KDH a SaS počuli okolo sporov o rozdelení moci, pri rokovaniach o programe nezazneli z úst nikoho. Aj pre oponenta novej vlády bolo priam šokujúce, ako rýchlo sa všetky strany dokázali vzdať toho, čo nielen pred voľbami, ale aj po nich vydávali za svoje „absolútne prio- rity“. Napríklad KDH vatikánske zmluvy. Na tlačovej konferencii 16. júna Ján Figeľ vyhlásil, že „táto zmluva je súčasťou nielen nášho programu, ale som presvedčený, že bude súčasťou aj vládneho programu. Je to medzinárodný záväzok Slovenskej republiky.“ Problém s tým nemal ani Daniel Krajcer z SaS: „My sme v zásade pripravení začať rokovanie na akúkoľvek tému.“ Volebná líderka SDKÚ-DS Iveta Radičová požiadavku KDH dokonca priamo podporila: „Nevidím žiaden dôvod, aby sme to nepodporili.“ Už o niekoľko hodín však bolo všetko úplne inak. Vatikánske zmluvy vo vládnom programe nebudú, ale Figeľove „presvedčenie“ o správnosti pravicovej vlády utvrdila dohoda o pravidle „jeden mandát stačí“, ktorú navyše pravicový zlepenec nemôže presadiť bez podpory opozície.
SaS sa vzdala všetkého...
Ešte horšie z hľadiska svojich deklarovaných priorít skončila SaS. Jej šéf Richard Sulík pre Hospodárske noviny 14. júna povedal: „Je to naša najvyššia priorita, čiže sme ochotní sa niečoho iného vzdať. Netreba mať veľa zásad. Dali sme si túto jednu.“ Z tej jednej priority sa stala nič nehovoriaca veta o tom, že pravicová koalícia zavedie odvodový bonus „za predpokladu fiškálnej udržateľnosti a zohľadnenia dopadov na marginalizované skupiny“. A keďže aj koaliční partneri (mimochodom, SDKÚ už pred voľbami) stihli poukázať na fiškálnu neudržateľnosť a negatívne dopady odvodového bonusu na dôchodcov, je jasné, že zostane iba ako vágny sľub. Nuž, SaS bola pre zisk ničoho naozaj ochotná vzdať aj „niečoho iného“. Všetkého. Prehľad priorít, ktoré boli typické práve pre túto stranu (o reforme dôchodkového systému, šetrení a fiškálnej zodpovednosti hovorili všetci), jasne ukazuje, že nedostala do vládneho programu nič. Najmä nič z toho, čo ju od ostatných odlišovalo ako liberálnu stranu: jednoduchšie rozvody, homosexuálne životné partnerstvá, legalizácia marihuany, zrušenie financovania cirkví štátom, duchovní v ozbrojených silách len pre zahraničné misie, zníženie počtu poslancov NR SR zo 150 na 100, vyňatie plánovania pokút z verejných rozpočtov a zmena štruktúry parlamentného výboru pre nezlučiteľnosť funkcií tak, aby v ňom poslanci vládnych strán mali maximálne tretinu členov.
...aby získala ministerstvá
SDKÚ-DS zase chcela nie za štyri roky, ale za prvých sto dní novej vlády predĺžiť materskú dovolenku a zvýšiť materský príspevok na úroveň 100 percent čistého platu, zaviesť otcovskú dovolenku, posilniť motiváciu zamestnávateľov k podpore rodiny, presadiť licencie pre živnostníkov namiesto daní a odvodov, ale aj dvojročné prázdniny v splácaní hypoték po narodení dieťaťa, či namiesto dnešného príspevku pri narodení dieťaťa nový príspevok na splácanie hypotekárneho alebo stavebného úveru v dvojnásobnej výške. Ani z toho sa nič nesplní. Skutočné priority pravicových strán ukazuje fakt, že zásadné ústupky z programových priorít urobili rýchlo a bez komentára. Dokonca ich prezentovali ako pozitívum. Ale pri súboji o posty vo vláde sa už poriadne iskrilo. Figeľ nedbal na Bugárovo lepidlo a o požiadavkách KDH otvorene porozprával médiám. Vedenie SaS mu nezostalo nič dlžné a verejne sa vyhrážalo rozbitím toho, čo sa už krvopotne dohodlo – programových téz. Juraj Miškov pritom naplno odhalil, o čo v novej vláde naozaj pôjde: ak nepresadíme svoje personálne záujmy, musíme získať ústupky v programe. Čiže, ak dostaneme požadované ministerstvá, kašleme na plnenie predvolebných sľubov. Smutná satira už na začiatku. Ale skutočná švejkovčina nás ešte len čaká.
Autor pracuje na úrade vlády
