Reklama
Reklama

Počiatok Husákovskej normalizácie

Keď sa po roku 1990 objavili názory, že existuje analógia medzi Tisovou politikou po roku marci 1939 a Husákovou po apríli 1969, Gustáv Husák ich rozhorčene odmietol. Sám však vo výroku odmietajúcom túto analógiu priznal, že: "Nebol som slobodný. Jediné, čo som mohol urobiť slobodne - odísť z funkcie..."
Počet zobrazení: 836

Keď sa po roku 1990 objavili názory, že existuje analógia medzi Tisovou politikou po roku marci 1939 a Husákovou po apríli 1969, Gustáv Husák ich rozhorčene odmietol. Sám však vo výroku odmietajúcom túto analógiu priznal, že: "Nebol som slobodný. Jediné, čo som mohol urobiť slobodne - odísť z funkcie..."

17. APRÍL 1969

V ten večer ľudia čakali netrpezlivo na správu o výsledku zasadania pléna ÚV KSČ. Stalo sa to, čo všetci tušili, Alexander Dubček musel odísť z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a jeho nástupcom sa stal Gustáv Husák.

Na zasadaní ÚV KSČ Husák povedal, že "hlavnou úlohou straníckeho vedenia, ktoré ste dnes zvolili a ktorému ste dali dôveru, je vyviesť našu stranu, vyviesť naše národy z tejto krízovej situácie. Vyviesť náš ľud, našu republiku do pokojného dňa... do pokojného života - v tom prekrásnom ľudskom slova zmysle."

Husákov životopisec skonštatoval, že už od jesene 1968 sa u Husáka začal prejavovať prehlbujúci sa rozpor medzi tým, čo hovoril a tým, ako konal. Zhubnosť tejto schizofrénie sa ukázala neskôr a jej dôsledky trvajú dodnes. Podľa historika v slovenskej politickej tradícii je zakódované, že slovo sa používa ako účelový, taktický prostriedok politického zápasu.

Ešte po apríli 1969 veľa ľudí, najmä na Slovensku, sa domnievalo, že Husák sa obetoval, aby zabránil čomusi horšiemu, čo reprezentovali Biľak, Indra, Kapek, Šalgovič, Švestka a ďalší.

BREŽNEVOVE SĽUBY HUSÁKOVI A REALITA

Podľa vlastných slov sa pred 17.aprílom 1969 stretol Husák s Brežnevom na letisku v Užhorode. Malo ísť o odstránenie Dubčeka z vedúcich funkcií, ktorého Brežnev neznášal a neveril mu. Brežnev Husákovi sľúbil, že ak sa podarí upokojiť krízovú situáciu a skončiť vnútrostranícke zápasy, sovietske vojská odídu. Husák tvrdil, že Brežnevovi veril...

Husákovi však verila značná časť slovenskej verejnosti. Išlo o to, "uhrať" nielen riešenie vzťahu Slovákov a Čechov na základe "rovný s rovným", teda na základe federácie, ale aj presadiť ekonomickú reformu, ktorá by dokázala byť východiskom zo stagnácie 60. rokov. Vo vtedajšej terminológii otázka znela, či bude Husák "kádarizovať"alebo "gomulkizovať". Dnes už je jasné, že to bol pseudoproblém.

Brežnevove sľuby Husákovi však mali aj iný kontext. V júni 1969 sa v Moskve konala porada komunistických a robotníckych strán. Obrodný proces z roku 1968 mal kladný ohlas u mnohých vplyvných komunistických strán. Diskusia o Československu mohla jednak priniesť mnohé podnety pre komunistické hnutie, dostať ho z ideovej stagnácie, ktorá sa prejavovala od začiatku 60. rokov, a zároveň mohla pomôcť aj samotnému Československu. Lenže porada demonštrovala "pevné odhodlanie dôsledne vystupovať proti všetkým prejavom oportunizmu a revizionizmu a za principiálnu jednotu marxisticko-leninského učenia", čím doslova zamurovala bezvýchodiskový stav.

DVE OSUDOVÉ ROZHODNUTIA

Aprílové plénum ÚV KSČ v roku 1968 prijalo uznesenie, aby sa určila politická zodpovednosť za politické procesy v 50. rokoch a aby boli rehabilitované všetky obete perzekúcie. Vo februári 1970 ÚV KSČ rozhodol toto uznesenie odložiť ad acta. Sám Husák to okomentoval slovami: "Nechcel som rozkrúcať kolo kampaní, obvinení a možných procesov. Súhlasil som, aby sa im vrátili stranícke legitimácie, myslel som si, že to riešeniu vecí dá ľudský rozmer..." Humanizmus dojímajúci až k slzám, najmä ak si uvedomíme, že išlo o ľudí, ktorí nechali bezdôvodne odsúdiť na doživotie samotného Husáka.

Rozmer bezhraničného cynizmu však týmto Husákovým slovám však dalo iné uznesenie - o tzv. výmene straníckych legitimácií, čo v skutočnosti znamenalo čistku postihujúcu státisíce ľudí. Husák sám uznal, že v tejto situácii by nemohol urobiť iné, než abdikovať. Nakoniec to dopadlo tak, že organizátori politických procesov z 50. rokov v KSČ zostali, kým prívrženci demokratizačného procesu z nej boli vyhodení. Zo strany boli vyhodení aj blízki Husákovi spolupracovníci, napríklad Pavlenda, Graca, Fabian a desiatky ďalších. Nakoniec Husák súhlasil dokonca aj s tým, že sa vopred určí percentuálna kvóta na vylúčených z KSČ, keď tvrdil, že ide o principiálny prístup, ktorý "odhaľuje nedostatky minulej práce strany a potvrdzuje, že jej rozklad bol hlbší, než sa pred začiatkom pohovorov predpokladalo".

CESTA DO PEKLA

Tzv. normalizácia nielen zabrzdila vývoj krajiny, ale v mnohom ju vrhla späť. Husákovi samotnému sa podarilo "uhrať" jediné: nezabránil síce politickým procesom, ale rozsudky v nich vynášané neboli trestami smrti ako v päťdesiatych rokoch.

V čase husákovskej normalizácie sa posilnili demoralizačné, korupčné tendencie, ktoré sa stali charakteristickým znakom vládnucej elity. Husák aj tu nachádzal skôr "ľudský rozmer riešenia". Sám sa veľa ráz zaklínal slovom "socializmus" a samotnú normalizáciu považoval najprv za "záchranu", potom za "rozvíjanie". V skutočnosti išlo o kompromitáciu ideí socializmu.

Gustáv Husák je tragickou politickou osobnosťou. Jeho tragika spočíva v tom, že jeho politika "menšieho zla" viedla k tomu, že svoje meno jedného z organizátorov a vodcov Slovenského národného povstania prepožičal čomusi, s čím nemohol úprimne súhlasiť a čo skompromitovalo ideály, ktorým chcel venovať svoj život.

Dejiny bývajú často súbojom moci, ktorú má pravda a moci bez pravdy. Politika "menšieho zla" vedie k tomu, že pravda sa v mene pravdy mrzačí a okliešťuje, až z nej nezostáva nič, iba púhe slovo. Gustáv Husák sa dožil toho, že mohol vidieť dôsledky politiky, ktorá sa obraňovala jeho menom. Nakoľko si to uvedomil, zostane otázkou, ktorú nik nezodpovie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama