Reklama
Reklama

Otcovia a deti (alebo o demokracii a chlebových vzburách)

Počet zobrazení: 784

Zakaždým, keď vidím oduševnenú tvár českého Jana Rumla, Vladimíra Mlynářa či slovenského Martina M Šimečku a zakaždým, keď počujem ich hlboké presvedčenie, že sú najdôslednejšími zástancami demokracie a autentickými predstaviteľmi pravice, ergo čohosi jedinečne spravodlivého, čo navždy vyrieši naše ľudské trápenia, blikne mi v hlave deja-vu.

Jiří Ruml, otec dnešného predsedu liberálnej českej strany, býval v mladosti presvedčeným komunistom. Keď si vládnuca komunistická strana upevňovala mocenskú pozíciu, keď nielen väznila, ale aj skracovala o hlavu, Jiří Ruml pracoval ako politický spravodajca československého rozhlasu a referoval o procesoch. Píše o tom vo svojej knihe Daň z blbosti. Pracoval s nadšením a spravodlivým hnevom nad "zločincami". Zdeněk Mlynář, otec Vladimíra Mlynářa, v tom čase študoval v Moskve, a ani jeho neobišla osobná dráma - píše o nej v knihe Mráz přichází z Kremlu. Nezapiera ani tragický list proti vlastnému otcovi. V tomto príbehu je až strašná osudovosť - keď sympatický Vladimír Mlynář povie o svojom dnes už zosnulom otcovi, že vstúpil do Levého bloku z preňho akýchsi nepochopiteľných dôvodov? Komunista bol otec Františka Šebeja, Petra Zajaca, Martina M Šimečku. Prečo však o tom hovorím: ani náhodou nechcem vrhnúť pochybnosť pre "blbosť" svojich otcov na synov a zhadzovať ich za to v očiach dnešnej verejnosti. A to nielen preto, že - ako sa zvykne hovoriť a nedodržiavať - deti za svojich rodičov nemôžu. Ale najmä a predovšetkým preto, že si týchto mužov - napriek ich omylom - vážim. V ich živote bol etos, a to napriek všetkému.

Česká spisovateľka Eva Kantůrková vo svojich spomienkach píše, ako sa stretávali vtedajší disidenti na chate u Milana Šimečku a ako vždy večer, keď sa už čosi popilo, vybúšilo zúfalo zo spravodlivého mladého Jana Rumla: "Jak jste mohli! A ako mu na to horké obviňujúce - ako ste mohli, teda ako ste mohli byť komunistami - mäkko odpovedal múdry a trpezlivý Milan Šimečka: pretože vtedy sme skutočne boli presvedčení, že niet inej cesty a táto že je najlepšia.

O tom chcem hovoriť. Otcovia dnešných politikov žili svoje mladé roky v určitom čase a s určitými skúsenosťami. Nie vyčítanými z kníh, nie počutými v zlých televíznych príbehoch. Jiří Dienstbier raz spomenul, že sa medzi svojimi spolužiakmi hanbil zjesť na desiatu svoj chlieb so salámou, a tak ho radšej nepozorovane odhodil do koša. Hanbil sa, pretože žil v lepších pomeroch ako oni, jeho priatelia a spolužiaci, a preto, že iba on tú desiatu mal. Komunistickí otcovia dnešných pravicových politikov svoj kríž poznania preniesli od rokov nadšenia a romantického presvedčenia, až po trpké poznanie, rozčarovanie. Už zrelí a poučení priznali - nebolo ani vtedy iba jedinej cesty, hocijako ju kedysi propagandisticky hlásali.

Čo o tom vedia ich synovia - napriek solídnemu vzdelaniu, napriek kultúre, ktorú nasávali z bohatého domáceho zdroja? Čo o tom vieme my, vlastne všetci ich potomkovia, lebo potomkovia skúsenosti ľudí, ktorí chceli zmeniť svet a - wolkrovsky povedané - za spravodlivosť jeho šli sa biť? A ako sme schopní zužitkovať túto skúsenosť? Dívala som sa nedávno v televízii na valiaci sa dav rumunských baníkov, videla som, ako sa bijú so svojimi bratmi - policajtmi, šťastnejšími, lebo na rozdiel od baníkov prácu majú. Zavierala som oči, aby som nevidela zúfalstvo a odhodlanie, ktoré môže porodiť iba smrť.

Rumunskí baníci v januári tohto roku netiahli na Bukurešť po prvý raz. Za Ceaucesca bol ich pochod považovaný za najväčšiu protikomunistickú vzburu. Ako je možné, že po zmene režimu sa pochod niesol pod tou istou zástavou, za tie isté požiadavky? Nechýbalo veľa, a v Bukurešti mohla tiecť krv - baníci, podporovaní vidieckym obyvateľstvom, okrem života už nemali čo stratiť. Zdá sa, že kým po prevrate uverili, že sa všetko zmení, a preto aj masovo volili, po desiatich rokoch rezignovali na demokratické voľby, pretože ani jedna demokraticky zvolená vláda nedokázala vyriešiť to, čo nedokázal ani Ceaucescu. Pochod rumunských baníkov by mal byť vážnym dôvodom na zamyslenie. Nech nás chráni Boh od chvíle, keď k voľbám pôjde iba necelá polovica oprávnených voličov, a tá druhá polovica nadobudne presvedčenie, že voľby sú zbytočné, lebo na postavení obyčajných ľudí sa aj tak nič nezmení. Ak desať rokov od prevratu sa životná úroveň postkomunistických krajín nedostala na úroveň roka 89, je to varovanie. Komunizmus, ale ani fašizmus nevnikajú ako chrípková epidémia zákerným vírusom do organizmu ľudí. Prídu vtedy a tam, kde ľudia stratia vieru v demokraciu a zúfalí chcú vziať riešenie do vlastných rúk. Autokratickí vodcovia iba využijú náladu spoločnosti, sú dôsledkom, nie príčinou budúcich nešťastí. Táto situácia je osudovou výzvou pre demokratickú a predpokladám, že na humanistických ideáloch odkojenú ľavicu: ak ľuďom práve ona neponúkne nádej, nech sa potom nečuduje.

Keď sa u nás po roku 1989 začal najväčší majetkový prevrat, nadšená propaganda ho zabaľovala do zamatových slov o slobode. Pragmatik Miroslav Macek mi pri káve povedal, že ide samozrejme o peniaze a o to, kto ich teraz dostane. Pozývala som ho do Bratislavy, a trochu rozhorčene provokovala, aby to povedal verejne, na ľavicovom mítingu, on sa iba usmial a povedal: Klidně. Ale vraj čo by z toho mal? To nie sú jeho voliči? Dnes zamatoví propagandisti tvrdia, že to všetko preto, lebo sme mali Mečiara. Ale poľskí a rumunskí baníci, maďarskí a českí železničiari Mečiara nemali - tak čo s tým? A najmä - ako ďalej, aby sa nás raz synovia a ich synovia nepýtali: ako ste mohli - nevidieť a nepredpokladať? Historia magistra vitae, neprepadnime ako nepoučiteľní žiaci.

Autorka je šéfredaktorkou Rádia Devín

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama