Reklama
Reklama

Od "vedeckého nasadenia" po germanistiku

Diskusie o minulosti v Nemecku - a ani u nás - ešte dlho nebudú čisto akademickou minulosťou. U nás sa vari najviac vie o filozofovi Martinovi Heideggerovi, jeho trápnosti s politikou temer zakrývajú význam jeho diela. Nové impulzy diskusiám o vzťahu poznania a moci v Nemecku od tridsiatych rokov až po súčasnosť priniesol "prípad Schneider/Schwerte". O čo vlastne ide? Na túto otázku sa pokúšajú dať rozdielne odpovede nemeckí historici Ludwig Jäger a Claus Leggewie vo svojich monografiách.
Počet zobrazení: 667

Diskusie o minulosti v Nemecku - a ani u nás - ešte dlho nebudú čisto akademickou minulosťou. U nás sa vari najviac vie o filozofovi Martinovi Heideggerovi, jeho trápnosti s politikou temer zakrývajú význam jeho diela. Nové impulzy diskusiám o vzťahu poznania a moci v Nemecku od tridsiatych rokov až po súčasnosť priniesol "prípad Schneider/Schwerte". O čo vlastne ide? Na túto otázku sa pokúšajú dať rozdielne odpovede nemeckí historici Ludwig Jäger a Claus Leggewie vo svojich monografiách.

Hans Schneider študoval germanistiku v Kráľovci, Berlíne a vo Viedni na začiatku tridsiatych rokov. V roku 1935, aspoň tak hovoria rešerše, riadne promoval na univerzite v Kráľovci. Po vstupe do SS v roku 1937 urobil vzorovú kariéru. Táto ho viedla z Berlína, kde patril k osobnému štábu ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera, cez Salzburg, kde bol členom juhovýchodného vysunutého pracoviska "Dedičstvo predkov", nakoniec do Haagu a Bruselu, kde v rámci tzv. Nemeckého usmerňujúceho úradu v Holandsku mal na starosti "ideologickú germanizáciu Flámov a Holanďanov", ako aj získavanie vojnových dobrovoľníkov z týchto krajín pre divízie zbraní SS. V auguste 1942, Schneider mal vtedy 32 rokov, ho odvelili späť do Berlína, aby ako vedúci "Dedičstva predkov" riadil oddelenie pre germanistiku a stal sa ideologickým bojovníkom za nacionálne socialistickú politiku v oblasti vedy a organizátorom glajchšaltovania duchovných vied. Aj v záverečnej fáze vojny sa pevne pridŕžal svojich ideologických princípov. Keď Goebbels vo februári 1934 vyzval k "totálnej vojne", tak Schneider vo svojom rozsiahlom memorande z 19. 10. 1944 rozpracoval plán na "totálne vojnové nasadenie vedy" a ešte 17. marca 1945 v liste ríšskemu vedúcemu "Dedičstva predkov" Wolframovi Sieversovi formuloval návrhy na "všeobecné, stále ešte možné nasadenie nemeckých duchovných vied pod vedením SS".

Nový začiatok

V apríli 1945 sa mu podarilo utiecť z Berlína, kde sa ešte stihol postarať o zničenie archívu "Dedičstva predkov". V Lübecku si Schneider osvojil nové meno a vymyslel si nový životopis. Po tom, ako bol oficiálne vyhlásený za mŕtveho, sa druhýkrát oženil so svojou ženou a v roku 1948 opäť vyštudoval germanistiku na univerzite v Erlangene. Roku 1958 habilitoval, roku 1965 bol pozvaný na novo založenú katedru pre novšiu nemeckú literatúru Germanistického inštitútu na univerzite v Aachene. V roku 1968, to už bol považovaný za "ľavicového liberála", bol koalíciou študentov, pracovníkov univerzity a vedeckých pracovníkov a aj niekoľkých profesorov zvolený za rektora a úradoval až do roku 1973. Roku 1974 sa nechal krajinskou vládou Nordrhein - Westfalen vymenovať za poverenca pre "pestovanie a rozvíjanie všeobecných vzťahov medzi vysokými školami krajiny Nordrhein - Westfalen a Holandského a Belgického kráľovstva" a vrátil sa tak na miesta, kde pôsobil ako príslušník SS. Po svojom odchode do dôchodku v roku 1982, pôsobil ako čestný profesor v Salzburgu, kde už účinkoval v roku 1939 v rámci organizácie "Dedičstvo predkov".

Životopisné fakty a ich zmysel

Podľa nemeckého historika C. Leggewiesa je táto dvojitá kariéra, za ktorou stojí pozoruhodná inteligencia a mimoriadna ctižiadosť, "parabolou nemeckých dejín tohto storočia". Veď "aj Nemecko v roku 1945 odložilo svoje meno "Nemecká ríša", a bez toho, že by presne vedelo, kam cesta povedie, si osvojilo nové meno: "Spolková republika Nemecko" na západe a "Nemecká demokrtická republika" na východe". Táto zjednodušujúca analógia sa stáva úplne absurdnou, keď Leggewie z nej vyvodí záver, že Schwerte cestou "sebadenacifikácie" (!) "nie nepodstatným spôsobom prispel k vytvoreniu a stabilizácii demokratickej politickej kultúry v Nemecku". Tu sa zamieňajú príčiny a účinky. Politická kultúra demokratického Nemecka iste najviac vďačí politickým štruktúram vyjadreným v Základnom zákone, ktorý bol ovplyvnený spojencami, ale aj mužmi ako boli Konrad Adenauer a Karl Arnold. Tí v dôsledku svojho hlboko kresťanského základného presvedčenia odmietali nacionálny socializmus. Podobného razenia boli sociálni demokrati ako Kurt Schumacher, Erich Ollenhauer a Heinz Kühn, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov alebo z exilu. Je zrejmé, že na svoju kariéru mysliaci intelektuál postupne mohol vrásť do týchto štruktúr. Možno to však považovať za autentický príspevok k vytváraniu demokratickej kultúry v Nemecku?

Ako sa Saul zmenil na Pavla

O tom, ako ťažko sa Schwerte prispôsoboval novému spôsobu myslenia a hovorenia, by sa Leggewie mohol dozvedieť u Jägera, ktorý ako dobrý filológ dôkladne analyzoval povojnové publikácie Schwerteho a prišiel pritom k záveru, že germanista potreboval skoro desať rokov, kým zbavil vo svojich textoch všetkých stôp nacistického žargónu a naučil sa demokratickej rétorike. Patrilo by sa, aby autor životopisu rozprávanie starého muža porovnal s jeho článkami a knihami, ktoré sú všeobecne prístupné. Podstatným predpokladom Leggewiho konštrukcie demokratického hrdinského života bola "šoková konverzia" Saula na Pavla, nacionálnesocialistického Schneidera na demokratického Schwerteho.

Ako doklad tohto obratu cituje Leggewie doslova samotného Schneidera/ Schwerteho: "V máji (1945) svietilo nádherné, teplé jarné slniečko. Prechádzal som sa v Lübecku, doslova po stopách Thomasa Manna. Nad hlavným námestím sú tam nádherné aleje akoby stvorené na prechádzky. Na tieto stromy Angličania vyvesili fotografie z koncentračných táborov." Tieto obrázky a vágna spomienka na stretnutie s jedným dozorcom koncentračného tábora v uniforme SS, ktorý vraj "skoro ako živý anjel vstúpil do Schwerteho života so zvestovaním viny", vraj spustili v ňom "šok sebapoznania". O tom, že na tejto legende o "obrátení sa" niečo nie je v poriadku, by Leggewie mohol zistiť z toho, že nenávistné kritiky Thomasa Manna boli až do polovice päťdesiatych rokov najnápadnejším reliktom nacionálneho socializmu vo Schwerteho textoch.

Ústretovosť životopisca k svojmu predmetu sa stáva obscénnou tam, kde sa stiera rozdiel medzi páchateľmi a obeťami. Tak je to vtedy, keď Leggewie zdôvodňuje, prečo sa v roku 1945 Schwerte rozhodol "ako pedagóg ... postarať sa o pomery, ktoré by vylučovali zvody totalitárnou ideológiou". Môže kritický životopisec tak bezmyšlienkovito stotožniť motivácie toho, kto ešte pred dvomi mesiacmi požadoval vojnové nasadenie duchovných vied pod záštitou SS a SD, s motiváciami obetí teroristického režimu?

Niet sa teda čo čudovať, že vo svojom záverečnom úsudku sa Leggewie dá viesť svojim partnerom. Záverečné vety knihy sú vedomou provokáciou: "Schwerte sa síce verejne, ako sa to od neho žiadalo, nevysporiadal so svojou minulosťou, zato si ju však odpracoval svojou profesiou v rámci univerzity. A práve tým sa dokonca zaslúžil o Spolkovú republiku Nemecko". Toto je doslovné zopakovanie výpovede Schwerteho, ktorú Leggewie použil ako motto svojej knihy. Súkromná osoba Schwerte si môže nárokovať na takúto zásluhu. O tom, či oprávnene alebo nie, o tom nikto nezúčastnený nemôže nič povedať. Vo verejnosti však tieto vety nemajú nijaké oprávnenie. Pokiaľ premena príslušníka SS nie je historicky, politicky, a morálne prediskutovaná verejne, tak pre všeobecnosť nemá nijakú hodnotu. Ako môže byť človek, ktorý nepozná sám seba, byť vzorom iným. "Neviem, kto je Schneider, budem to však musieť pretrpieť", ako sa vyjadril Schwerte v rozhovore pre Die Zeit v roku 1995.

Iný pohľad na ten istý život

Kto bol Schneider sa čitateľ dozvie v Jägerovej knihe, tá podrobne sleduje jeho život, a dokonca ho dokumentuje podľa jednotlivých dní. Presnosť faktov sa dá ilustrovať na ústrednom a najsporenejšom detaile Schneiderovej kariéry. Už dávnejšie bolo známe, že Schneiderovými rukami prešiel zoznam lekárskych prístrojov, ktoré boli určené pre pokusy s ľuďmi v koncentračnom tábore v Dachau. Schwerte vždy popieral znalosť týchto súvislostí a väčšina životopiscov mu uverila. Doklady však hovoria o tom, že Schneider sa podieľal na zaobstarávaní lekárskych prístrojov pre "Inštitút pre branné účelové výskumy". Domnienka, že Schneider vedel aj o tom, na čo budú použité, je vysoko pravdepodobná.

Jäger vysvetľuje dvojitý život Schneidera/ Schwerteho, ktorý do istej miery zločinecké fázy svojej životnej dráhy príslušníka SS "prepísal" pozitívami svojej kariéry demokratického vysokoškolského učiteľa ako "palimpsest", teda ako pergamen, na ktorom prvý text bol vymazaný a bol naň napísaný druhý text. Jäger ako archeológ najnovších dejín znovu číta text, ktorý bol vymazaný dokonca aj z pamäte svojho autora. Tieto, z filológie vypožičané metafory a postupy dovoľujú analyzovať bez psychologizovania a moralizovania udivujúci fakt, že tu istý človek dvakrát žil ten istý život s obrátenými znamienkami. Jasne však vyslovuje svoj politický a spoločenský posudok, keď Schwerteho druhý život klasifikuje ako "mlčanlivé odvolanie".

Solidarita profesorov

Jägerov pokus dokázať, že veľa Schwerteho kolegov podporovalo jeho profesúru v Aachene, i keď vedeli o jeho minulosti, znovu pripomína škandalózny fakt, že všetky veličiny nemeckej germanistiky, až na malé výnimky, boli zapletené do ideologických zmätkov Tretej ríše. Profesori, ktorí po roku 1945 mladej generácii, túžiacej po poznaní, sprostredkovávali "hodnoty západnej civilizácie", písali počas nacistickej éry v duchu nacistickej ideológie a niektorí dokonca aktívne pôsobili v "nasadení vedy", ktoré organizoval Schneider. Jägerove výskumy tak dostávajú pálčivú aktuálnosť. Oprávnene môže konštatovať, že jeho kniha pojednáva o "nacistickej minulosti germanistiky ako disciplíny, minulosti, ktorá ešte zasahuje aj do súčasnosti".

Keď vezmeme do úvahy fakty o zapletení sa Martina Heideggera s nacionálnym socializmom a jeho mlčanie, alebo najnovšie odhalenia o historikoch a romanistoch - dôstojníkom SS bol napríklad aj Hans Robert Jauss - tak sa objaví zdrvujúci obraz nemeckej univerzity v Tretej ríši. To, že sa bojovníci za "veľkogermánsku Európu" bez prechodu stali obhajcami "západných humanistických hodnôt" v dejinách, literatúre a filozofii, veľa hovorí o práchnivých základoch súčasnej univerzity. V nereflektovanom, verejne nezdôvodnenom a nezdôvodniteľnom nahradení "germánskeho" mýtu "západným" nájdeme zárodky falošne pochopenej postmoderny, riadiacej sa heslom "Všetko je povolené".

Čo sa dá a čo nie

Mandaríni západonemeckej univerzity po roku 1945 boli v prevažnej väčšine renegátmi, ktorí, na rozdiel od komunistov tridsiatych a štyridsiatych rokov otvorene sa priznávajúcim k svojmu renegátstvu, zostali mlčiacimi renegátmi. Zmeny myslenia, politicko-morálny obrat na pozadí marxistického diskurzu, sú intelektuálne možné. Čo však s primitívnymi rečami o "krvi a pôde", alebo s "mýtom o bojovníkoch, vojakoch a rytieroch nemeckej krvi", ktorí "napriek smrti a diablovi" budú pokračovať - o nich táral Schneider v úvodníku pre Goebbelsov časopis Das Reich vo februári 1943 po porážke pri Stalingrade. Preto aj "mlčanlivé zahladzovanie stôp", ktorým sa Schwerte pokúšal zabudnúť na svoj predchádzajúci život. Práve týmto je jeho kariéra typická, nie však pre demokratické obnovenie Spolkovej republiky, ale pre potlačenie minulosti, ktorým sa previnila celá jedna generácia duchovnej elity - odhliadnuc od niekoľkých výnimiek - po roku 1945.

Autor je profesor germanistiky na univerzite Heinricha Heineho v Düsseldorfe, spracované podľa Frankfurter Hefte

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama