Občianska spoločnosť a štát
Súčasná politická situácia na Slovensku je súbehom niekoľkých procesov. Prvým je eskalácia napätia medzi politickými blokmi v parlamente. Druhým je rastúca ľahostajnosť verejnosti k sporom politických strán. Posledným je rast vplyvu občianskej spoločnosti, teda spolkov, združení a neformálnych sietí, ktoré si chránia priestor svojho pôsobenia pred zásahom zo strany štátu. Neraz počujeme, že štát ako taký (nielen tento) je rozhadzovačný, necieľavedomý a lenivý. Aká je však skutočná úloha štátu v spoločnosti?
Pojem občianskej spoločnosti sa pre mnohých, najmä pre tých, ktorí si pamätajú nielen na dobu, ale i na jazyk používaný dobou, združil s prvými mesiacmi roku 1990. Vtedy temer všetky politické zoskupenia, ktoré chceli byť na úrovni doby, charakterizovali svoje ciele jednoducho: ide nám o vytvorenie občianskej spoločnosti. Ústredné postavenie pojmu "občianska spoločnosť" v politických diskusiách bolo jedným z prejavov ideologických improvizácií, ktoré boli tak charakteristické pre začiatok deväťdesiatych rokov. Vari vo všetkých politických programoch z tohto obdobia hrá termín "občianska spoločnosť" kľúčovú úlohu a temer vo všetkých - a práve to je symptomatické - sa tento termín považuje za významovo sebestačný, za samozrejme zrozumiteľný, nepotrebujúci vysvetlení, komentárov. Samozrejmosť termínu občianska spoločnosť zrejme súvisí s predstavou, že premena spoločnosti je vlastne len záležitosť "dobrej vôle", že stačí odstrániť parazitujúci štát, "vrátiť" občanom ich práva a spoločnosť sa akosi "sama od seba" začne vyvíjať rovnakým smerom ako západoeurópske spoločnosti.
Doba improvizácií
Občianska spoločnosť bola jednoducho pochopená ako spoločnosť občanov, pričom občianstvo je primárne charakterizované určitým súborom práv, ktoré si občan mal vybojovať v zápase so štátom. Občianska spoločnosť a štát tak boli postavené proti sebe, štát sa apriori zavrhoval ako "parazit", ktorý nevie nič iné ako "míňať" naše dane. "Antietatizmus", apriórna averzia voči štátu, je doteraz pozadím väčšiny publicistických vyjadrení sa na tému občianskej spoločnosti. K týmto kritikom štátu zo strany obhajcov občianskej spoločnosti sa pridali prívrženci "trhu bez prívlastkov" a proroci globalizácie. V týchto kritikách štátu sa však veľmi často s vodou z vaničky vylieva aj dieťa. Zabúda sa na to, že občianske práva predpokladajú štát ako svojho garanta, že moderný štát sa nevytváral "proti" občanovi, ale práve v súlade s jeho vôľou ako základný garant jeho práv. Moderný štát rešpektuje a zároveň garantuje občianske práva a štát je zasa kontrolovaný občianskou spoločnosťou. Občiansku spoločnosť potom dopĺňa právny štát, vzájomne sa predpokladajú a vyžadujú, jedno nemôže byť bez druhého. Práve tak sa zabúda na to, že právny poriadok garantovaný štátom je predpokladom trhu a garantom zmlúv. Práve tak i procesy globalizácie povedú skôr k novej definícii úlohy štátu a nie k jeho "odstráneniu".
Práva národa na štátnosť
Polemika o vzťahu občianskej spoločnosti, trhu a štátu sa u nás veľmi rýchlo, aspoň na politickej rovine, dostala po pozadia v dôsledku formovania sa politických prúdov smerujúcich k vytvoreniu samostatného štátu. Tu štát so samozrejmosťou vystupoval ako pozitívna veličina, dokonca mnohí boli presvedčení, že ustanovenie vlastného štátu je kľúčom k riešeniu všetkých dôležitých problémov slovenskej spoločnosti. Tak ako niektorí tvrdili, že "trh všetko vyrieši", teraz bolo možno počuť "samostatný štát všetko vyrieši". Ukázalo sa, že všetko je trochu ináč: nemožno si pliesť podmienky riešenia problému s riešením samotným. Tak trh, ako aj samostatný štát vytvárajú predpoklad na lepšie riešenie ako direktívne riadená ekonomika alebo štát, ktorý je "šitý" zároveň na mieru dvoch odlišných národov. Predovšetkým na štát sa musíme, pri všetkom rešpekte k hodnote jeho existencie ako takej, pozerať pragmaticky a neustále sa pýtať na jeho spoločenskú efektívnosť.
Racionalizácia nevyhnutná
Pri hodnotení premien slovenskej spoločnosti v deväťdesiatych rokoch máme tendenciu klásť dôraz predovšetkým na sféru občianskej spoločnosti a na štát sa pozeráme s apriórnou nedôverou. Nesmieme však stratiť zo zreteľa, že pojem občianskej spoločnosti, pokiaľ ho použijeme na realistický opis skutočnosti, zahŕňa súbor záujmových zoskupení, ktoré sa usilujú prostredníctvom politiky ovplyvniť štát, prípadne získať priamy podiel na politickej moci. "Váha" týchto záujmov je odlišná a odlišný je aj stupeň ich organizovanosti, teda aj schopnosť presadiť sa. Je zrejmé, že voči slabému alebo príliš spolitizovanému štátu sa ľahšie presadia záujmy úzkych skupín, ako tie záujmy, ktorých realizácia je súčasťou udržania integrity spoločnosti. Práve preto je základnou úlohou súčasnosti dať do poriadku štát, teda presne vymedziť jeho kompetencie, dosiahnuť, aby štát bol reprezentovaný zákonom a nie svojvôľou úradníka. Ide o usporiadanie, doslova o "upratanie" právneho systému, o vymedzenie pomeru medzi politickými a administratívnymi aspektmi existencie štátu. Súčasťou tohto "upratovania" je i presné vymedzenie vzťahu štátu a občianskej spoločnosti.
Tým, že štát definuje sám seba, zároveň definuje aj priestor pre pôsobenie občianskej spoločnosti. Tak ako sa silný štát môže veľmi ľahko zmeniť na panstvo aparátu, dokonca na diktatúru, tak sa občianska spoločnosť môže anarchizovať. Dnes sme skeptickí voči samoregulačným silám "v štáte", tak isto ako aj "v občianskej spoločnosti". Samoregulačné procesy sú limitované "vzájomným strážením sa" štátu a občianskej spoločnosti: zákon predsa musí vždy počítať s "najhoršími možnými" prípadmi (pokiaľ je to len ekonomicky únosné), tak isto ako je občianska spoločnosť nedôverčivá voči štátu a "vopred" počíta s tým, že štát sa "odcudzuje" svojmu vlastnému poslaniu, prestáva "slúžiť" a stáva sa "pánom" spoločnosti.
Optimálna úloha pre štát
Štát je znovu v centre pozornosti politiky. Ide o výsostne praktickú otázku. Fakticky všetky politické spory súčasnosti sa priamo alebo nepriamo krútia okolo problému štátu, jeho možností a kompetencií. Dnes už nemôže ísť len o to, či viac alebo menej štátu, ide skôr o to, ako je štát prítomný v spoločnosti.
V tých diskusiách, kde išlo o to, či viac alebo menej štátu, sa stále ešte predpokladalo, že štát má, resp. mal by, určovať alebo sa aspoň podieľať aj na určovaní cieľov ľudského konania. A práve na tejto obsahovej rovine, tam kde sa určujú ciele ľudského konania, bolo možné uvažovať o tom, či má byť štátu viac alebo menej. Avšak i vtedy, keď sa presadili prívrženci "minimálneho" štátu, štát "nezmizol". Ba ukázalo sa, že dnes, napriek ideológii minimálneho štátu, je prítomný stále viac, i keď - a to je vari dôležitejšie - iným spôsobom. Štát dnes určuje predovšetkým podmienky voľby, podmienky stanovovania cieľov a výberu vhodných prostriedkov k ich realizácii.
Štát a občianska spoločnosť teda koexistujú a musíme ich považovať za dva vzájomne súvisiace, ale osobitne sa prejavujúce rozmery života spoločnosti. Ak súhlasíme s názorom, že štát sa nemá čo miešať do obsahových a cieľových zložiek ľudského konania, práve vtedy sa ukáže "pravý" účel štátu: ukáže sa, že štát určuje podmienky existencie, určuje priestor existencie, posudzuje nie ciele a prostriedky, ale predovšetkým primeranosť cieľov a prostriedkov. Pritom sa so samozrejmosťou predpokladá, že štát - v súlade so všeobecným morálnym povedomím spoločnosti - isté ciele vylučuje zo sféry dovoleného. Možno majú pravdu anarchisti a radikálni liberáli, podľa ktorých je štát chorobou. Podľa všetkého však ide o nevyliečiteľnú chorobu. Preto sa so štátom musíme naučiť žiť a usilovať sa, aby nezaberal v našom živote viac miesta ako je nevyhnutné potrebné.
