Štátna suverenita a kánonické právo
Niektoré rozdielne názory v rámci živej diskusie o obsahu a budúcej aplikácii pripravovanej Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou vyplývajú predovšetkým z rozličného chápania funkcie štátu pri regulácii jeho vzťahov k cirkvám a náboženským spoločnostiam.
Teológovia funkciu štátu zdôvodňujú najmä potrebou ochrany svedomia ľudí pred údajnou skazenosťou sveta a násilím zlých. Prikazujú veriacim podriadiť sa štátnej autorite, ale len keď rozhoduje a koná spravodlivo a v mene božom. Inak sa im dovoľuje postaviť sa aj na odpor. Odborníci na štátne právo, zaoberajúci sa teoretickými a praktickými problémami štátnej cirkevnej politiky, zdôrazňujú hlavnú úlohu štátu: zabezpečenie reálnych podmienok na uplatnenie práva občianskej slobody svedomia a vyznania ako demokratického princípu, teda právo občana vyznávať akékoľvek náboženstvo alebo byť bez náboženského vyznania. V rámci výkonu tohto práva zabezpečiť, aby sa náboženský život uskutočňoval v súlade s ústavou, vyžadovať, aby cirkvi a náboženské spoločnosti plnili svoje základné poslanie a nezasahovali do riešenia štátnopolitických záležitostí.
Jednostranné záväzky Celkový pohľad na dosiaľ neoficiálne zverejnené texty návrhov základnej zmluvy ukazuje, že je v nich dosť rozporných i protiústavných článkov. Vyplýva to predovšetkým z toho, že SR nemá vypracovanú a schválenú koncepciu štátnej cirkevnej politiky. Naši experti, ktorí návrh pripravujú, pravdepodobne nemajú v týchto otázkach jasno. Podliehajú záujmom katolíckej cirkvi a ako keby záujmy suverénneho právneho štátu vedome či nevedome nepresadzovali.
Takmer v každom článku návrhu sa zdôrazňuje opora kánonického práva (KP) pre pôsobenie katolíckej cirkvi, z čoho vyplývajú aj snahy o jeho nadradené postavenie voči právnemu poriadku SR. Táto tendencia sa nezakryte vyjadruje v čl. 23, podľa ktorého "Slovenská republika sa zaväzuje zabezpečiť súlad svojich zákonov s pravidlami ustanovenými touto zmluvou." Záväzok Vatikánu na zosúladenie aplikácie KP s právnym poriadkom SR a teda aj s touto zmluvou sa nikde neobjavuje.
Kánonické právo je sústava predpisov (kánonov), ktorými sa riadi Rímskokatolícka cirkev. Bolo systematicky spracovávané, ale kodifikované až v roku 1917. Predstavuje ho Codex iuris canonici (CIC). Formovalo sa od 3. storočia podľa vzoru rímskeho práva ako jeho súbežec. Prostredníctvom cirkevných inštitúcií prenikali zásady rímskeho a cirkevného práva do regionálnych (štátnych) práv západnej a strednej Európy. Slúžilo to na zdôvodňovanie a upevňovanie skutočnosti, že mnohé svetské spoločenské inštitúcie, o ktorých zriadenie a využívanie s finančnou podporou štátu sa katolícka cirkev podľa čl. 13 až 20 navrhovanej zmluvy usiluje, boli úplne v rukách cirkvi alebo cirkev v nich mala nezanedbateľný vplyv.
Svojská aplikácia práva Feudálny i kapitalistický štát s otázkou aplikácie KP sa musel vyrovnať a v záujme svojej suverenity sa usiloval podriadiť si cirkev. Vo väčšine prípadov upravili cirkevnopolitické vzťahy podľa svojich potrieb. Tak vzniklo štátne cirkevné právo, upravujúce postavenie cirkevných organizácií podľa toho, aby sa zabezpečila suverenita štátu, využívajúc cirkev na ovplyvňovanie vedomia občanov. Štát mal záujem spolupracovať s cirkvou, ponechávajúc jej pod kontrolou štátu pôsobnosť a uplatňovanie KP vo verejnom živote a verejnej správe.
Podobné praktiky pôsobenia katolíckej cirkvi u nás mala by zabezpečovať Základná zmluva medzi SR a Svätou stolicou, ako aj následné, nešpecifikované zmluvy. Podľa čl. 2 Slovenská republika bude sústavne a aktívne zabezpečovať podmienky pôsobenia katolíckej cirkvi v zmysle KP. Podľa čl. 5 katolícka cirkev má mať právo vykonávať apoštolát a SR sa zmluvne zaväzuje k uplatneniu tohto práva zabezpečovať základné, najmä priestorové a finančné podmienky.
V čl. 12 a 13 sa uplatňuje právo katolíckej cirkvi na katolícku výchovu detí aj dospelých a právo zriaďovať, spravovať a využívať na výchovu všetky druhy a typy škôl (vrátane vysokých) a školských zariadení pomocou štátneho finančného zabezpečenia. Tu sa zdôrazňujú len povinnosti SR a nestanovujú sa práva štátnej kontroly nad obsahom, kvalitou a organizáciou výchovno-vzdelávacieho procesu. Podľa čl. 14 má katolícka cirkev právo na výkon duchovnej a nábožensko-pastoračnej služby v ozbrojených silách a policajných zboroch. Ale o právach SR, ktorá bude tieto služby finančne a materiálne zabezpečovať, sa nikde v texte návrhu nehovorí.
Prispôsobené zákonodarstvo V čl. 16 si katolícka cirkev uplatňuje právo vykonávať pastoračnú, duchovnú a výchovnú činnosť v niektorých štátnych zariadeniach. SR sa zaväzuje zabezpečiť primerané podmienky na výkon tohto práva. Zmluvné strany sa v návrhu zaväzujú spolupracovať na uskutočňovaní spoločných projektov v oblasti zdravotníckej starostlivosti, vzdelávania a výchovy. Svätá stolica bude podporovať tieto projekty najmä personálne, SR materiálne a finančne. V návrhu sa nikde nedočítate o tom, či tieto cirkevné zariadenia, postavené na úroveň štátnych, budú poskytovať rovnaké služby a či za poskytnutie štátnych dotácií bude mať štát právo kontrolovať účelové nakladanie týchto prostriedkov.
Pápež Ján XXIII. pri zvolávaní 2. vatikánskeho koncilu vyjadril prianie preskúmať aj cirkevné zákonodarstvo a prispôsobiť ho dnešnej situácii po stránke obsahovej i formálnej. Po dvadsaťročnej práci v príslušnej komisii vyhlásil Ján Pavol II. konštitúciou Sacral disciplinae leges nový Codex iuri canonici. Prvá zo siedmich kníh sa nedotýka zmlúv uzavretých medzi Svätou stolicou a svetskou autoritou. Ponecháva získané práva a privilégiá, pokiaľ nie sú vyslovene odvolané.
Jedným z úsekov nášho právneho poriadku, kde by výlučnosť štátneho práva plynúca zo štátnej zvrchovanosti mohla byť čiastočne nahlodaná systémom inoštátneho zákonodarcu, je právna úprava vzťahov štátu ku katolíckej cirkvi. Absencia tejto právnej úpravy, obsah i forma textu navrhovanej zmluvy tieto skutočnosti potvrdzujú. Najmä z týchto dôvodov sa proti jej schváleniu vyslovujú námietky. Vychádza sa z toho, že KP spravidla naša právna veda nepovažuje za skutočné právo a pre jeho platnosť na našom území mu neuznáva podporu.
Nabúraný fenomén Z najnovšej verzie návrhu zmluvy vyplýva, že je tu úsilie o uplatnenie širokého vplyvu katolíckej cirkvi v spoločnosti a to aj v mimonáboženských sférach, hoci sa jej forma zahaľuje do náboženského pátosu. Aké sú predpoklady uplatnenia fenoménu štátnej suverenity, keď sa predkladatelia návrhu zmluvy pokúšajú v širokej spoločenskej praxi uplatňovať pápežské encykliky, ktoré sú prameňom cirkevného práva? Keď v prípade schválenia základnej zmluvy zaviažu štátne orgány k rešpektovaniu cirkevného učenia a KP pri určovaní právneho poriadku štátu? Ako je možné hovoriť o suverenite, keď výlučnosť štátneho práva je hoci len čiastkovo v určitej oblasti nahlodaná normatívnym systémom inoštátneho zákonodarstva, teda kánonickým právom?
Dosiaľ nik kvalifikovane nešpecifikoval, akú právnu oporu má KP v našej spoločnosti a ktoré jeho ustanovenia už teraz, pred schválením návrhu zmluvy, kolidujú s normami jednotlivých právnych odvetví, aký je dopad niektorých jeho ustanovení na štátne záujmy, ako ich aplikácia kladne či záporne ovplyvňuje podstatu štátu a jeho funkcie. Ťažko to od niekoho čakať, keď niektorí teoretici i praktici z oblasti štátnej cirkevnej politiky nadbiehajú cirkvám, najmä katolíckej, vychádzajú im aj v neodôvodnených prípadoch v ústrety, pretože preceňujú ich poslanie v spoločnosti.
Keď sa na území SR riadia kánonickým právom biskupi, diecézni kňazi, mužské a ženské rehole a pred veriacimi nijako nezakrývajú jeho obsah a potrebu dodržiavania, keď cirkevní hodnostári sú si vedomí právomocí, ktoré im kánonické ustanovenia dávajú, neobstojí názor niektorých politikov, že KP je iba vnútornou cirkevnou sústavou pravidiel. Z hľadiska slovenského právneho poriadku sú ustanovenia KP irelevantné, nemajú všeobecnú záväznosť a považujú sa len za súkromne uznávané a dobrovoľne dodržiavané, ktorých praktické uplatňovanie nesmie byť v rozpore s platnými predpismi nášho štátneho práva.
Na Slovensku je to inak Uplatňovanie kontroverzných ustanovení KP a klerikálna politická prax zväzujú štátu ruky a nabúravajú fenomén jeho štátnej suverenity. Kánonický predpis by nemal byť v rozpore so štátnym právom, prípadne mu byť nadradeným. Suverénny štát by mal mať oprávnenie zakročiť v prípade odporovateľnosti. Náš právny poriadok nemá však prostriedky, ktorými by rozporu medzi kánonickým pravidlom a všeobecne záväzným predpisom mohol právne zabrániť a konanie s tým spojené vylúčiť. Daný stav je pre cirkev a aplikáciu KP výhodný najmä preto, lebo nie je nútená svoje právo nikomu podriaďovať a jeho aplikáciu či zmeny oznamovať štátu. Z uvedených, ale aj iných dôvodov sa cirkevní činitelia veľmi neponáhľajú o zákonnú úpravu vzťahov štátu a cirkvi, predovšetkým o jej odluku od štátu, o ktorú sa pred rokom 1990 tak intenzívne pod vedením najvyšších cirkevných hodnostárov usilovali. Tento stav im úplne vyhovuje, pretože kde nie je právna norma, dajú sa pre pôsobenie cirkvi vytvoriť nadštandardné podmienky aj za cenu zrieknutia sa štátnej suverenity. O vytvorenie nadštandardných podmienok pre pôsobenie cirkvi sa pričinili už predošlé vlády a niektorí predstavitelia tej terajšej vlády sa tiež o to usilujú.
Z najnovšej verzie návrhu zmluvy môžeme očakávať, že katolícka cirkev na Slovensku sa aj naďalej nebude obmedzovať len na náboženskú oblasť. Aplikáciou tohto dokumentu a následne pripravovaných zmlúv chce prehĺbiť svoje ideové pôsobenie v spoločnosti, plniť úlohu ideového vládcu a garanta mravnosti. K tomu potrebuje právne zabezpečiť, intenzívnejšie využiť existujúce a zriadiť ďalšie právne osoby pre jednotlivé zložky Katolíckej akcie a apoštolátu. SR má podľa čl. 19 garantovať ochranu ich majetku a slobodu ich pôsobenia. Objavujú sa tendencie ešte viac využiť moderné spoločenské oznamovacie prostriedky (čl. 18) na pôsobenie smerom k návratu cirkvi do jej monopolných duchovných a svetských pozícií. Aj z týchto dôvodov nie je u niektorých politikov a cirkevných činiteľov záujem podriadiť cirkevnoprávne normy právnemu poriadku štátu, zabezpečiť suverenitu štátu a jeho nezávislosť od cudzej moci.
Riešenie vzťahu štátu k cirkvám a náboženským spoločnostiam je dôležitá vec. Dotýka sa priamo alebo nepriamo každého občana. V demokratických štátoch sa takéto dôležité riešenia prijímajú aj referendom. Na Slovensku je to inak.
Autor (1941) je publicista
