Hľadanie umelých analógií
SDĽ je vraj rozdelená na "boľševikov" a "menševikov". Tento názor by bol pravdivý iba do tej miery, ak by sme brali do úvahy pôvodný význam ruských slov "boľšinstvo" a "menšinstvo", väčšina a menšina. Žiadna politická strana nemôže byť (najmä ak ide o parlamentnú demokraciu) monolitná. Vždy, keď sa rieši závažnejší problém, delí sa na menšinu a väčšinu a význam má iba tá okolnosť, nakoľko je toto rozdelenie trvalé. Lenže používanie termínov "boľševický" a "menševický" má navodiť taký postoj k SDĽ, ktorý súvisí so slovom "postkomunistický". Označovanie SDĽ týmto slovom možno považovať iba za tzv. genetickú definíciu, ktorá nevymedzuje pojem určujúcim znakom, ale jeho pôvodom. Naozaj, značná časť členov SDĽ bola členmi komunistickej strany, ale z toho nevyplýva, že by SDĽ nejakým spôsobom bezprostredne nadväzovala na jej tradície. Označovanie dvoch častí jej členov akoby chcelo poukázať, že väčšina je "boľševická"v tom zmysle, že chce zachovávať komunistické tradície, kým menšina je "menševická", lebo sa chce od toho dištancovať. Lenže okrem KSS žiadna slovenská politická strana nechce nadväzovať a ani bezprostredne nenadväzuje na prednovembrové totalitné tradície. Za desať rokov tu už vznikla nová ekonomická a politická realita a problémom SDĽ je jej miesto v tejto realite. Musí dokázať programovo i prakticko-politicky, že sa vie vyrovnať s procesom transformácie. Je to problém, ktorý nedokázala optimálne zvládnuť žiadna strana v žiadnej transformujúcej sa krajine. Navyše ľavica sa v globálnom meradle ocitla na rázcestí, musí dokázať reflektovať problémy súčasného sveta takým spôsobom, aby neprestala byť ľavicou. Samozrejme, okrem toho sa musí SDĽ vedieť vyrovnávať s niektorými typicky slovenskými problémami, napríklad klientelizmom. Ak si to všetko zosumarizujeme, tak konfrontácia medzi Migašom a Weissom nemá prakticky nič spoločné so sporom medzi Plechanovom a Leninom.
