Maják v mori neistôt
Mnohých výsledky volieb pred siedmimi rokmi šokovali. Spoločná voľba získala iba 10,41 percenta hlasov. Ako ukázali výskumy verejnej mienky, okolo deväť percent z nich pripadlo na voličov SDĽ, lebo podstatná časť priaznivcov SZS i SDSS uprednostnila iné subjekty. Napriek tomu, že si ostrú kritiku vyslúžil najmä hlavný iniciátor vzniku tohto ľavicovo-zeleného zoskupenia Peter Weiss, 3. zjazd SDĽ ho potvrdil vo funkcii jej predsedu. Až keď preferencie naďalej klesali pod osem percent, na 4. zjazde v apríli 1996 už na tento post nekandidoval. Po prekvapivom odstúpení Roberta Fica z boja kormidla sa chopil Jozef Migaš. Všetka česť, SDĽ pod jeho vedením zaznamenala o dva roky volebný úspech - 14,5 percenta.
Ľady sa zrejme pohýnajú
Paradoxne, strana so serióznym programom a intelektuálnym zázemím akoby nevedela spoluvládnuť. Už vyše roka sa jej preferencie žalostne pohybujú medzi troma až piatimi percentami, no v jej vedení sa nájdu aj takí, čo zrejme nie sú schopní sebareflexie. Migaš má dokonca po tretí raz zálusk na predsednícke kreslo: "Viem, čo mám strane ponúknuť v tejto situácii." Na pravde sa nezakladajú ani špekulácie o tom, že ide iba o akúsi taktiku a že sa v poslednej chvíli s veľkým gestom vzdá kandidatúry v prospech Pavla Koncoša, ktorého republiková rada navrhla za volebného lídra. Podľa našich informácií Migaša zaskočila správa, že sa minister pôdohospodárstva mieni uchádzať aj o funkciu predsedu strany.
Avšak na celú záležitosť menia názor aj poslanci považovaní za skalných zástancov šéfa parlamentu. Pritom zdôrazňujú, že vyjadrujú najmä postoje svojich voličov. V tejto zložitej situácii viacerí vo vedení SDĽ naďalej bohorovne tvrdia, že za takmer voľný pád popularity strany nesú až 95 percent zodpovednosti jej zástupcovia vo vláde a iba za zvyšných päť percent oni sami, prípadne aj ",zlí" novinári. Na to sa dá reagovať iba dvoma spôsobmi: zasmiať sa alebo zaplakať. Iní sa však stavajú k tomuto problému reálne, vítajú urýchlené zvolanie 7. zjazdu. A aj tí, čo propagovali vysoké zastúpenie predstaviteľov regiónov v republikovom výbore, si začínajú uvedomovať, že v tomto orgáne nemajú byť iba ľudia, ktorí monitorujú atmosféru "dole" a prinášajú "hore" názory členskej základne. Mali by v ňom pracovať i tí, čo dokážu analyzovať situáciu v štáte v širších súvislostiach a predkladať racionálne riešenia.
Spochybniteľný je aj Weissov pokus o "comeback" na čelo strany. Nielen preto, že už viacero múdrych ľudí povedalo čosi o tom, ako to vyzerá, keď sa niekto pokúša o zopakovanie dejín. Napriek tomu, že mu sotvakto upiera zásluhy o transformáciu bývalej štátostrany na modernú, Socialistickou internacionálou uznávanú ľavicovú stranu, už raz na poste predsedu zlyhal. Asi ťažko by ho v ešte komplikovanejšej súčasnosti akceptovala drvivá väčšinou voličov SDĽ. Navyše, tri dni po tom, ako oznámil, že má záujem o najvyšší stranícky post a že sa rozhodol po konzultáciách s ostatnými Migašovými oponentmi, vrátane s Milanom Ftáčnikom, práve minister školstva vyrukoval s vlastnou kandidatúrou. Čo si myslieť o tom, keď sa ani blízki politickí spolupracovníci nevedia dohodnúť na takej háklivej záležitosti?
A čo tak Koncoš?
Či sa to niekomu páči alebo nie, SDĽ nie je v situácii, aby sa teraz mohla zoslabovať vnútrostraníckym zápasom a hľadať za tým hlboké ideologické protirečenia. Napokon, nevšimol som si, že by sa ktorýsi z jej lídrov dištancoval od prijatého politického programu. Skôr ide o to, kto a ako ho naplňuje. Ak dnes ide v SDĽ o niečo, tak o to, aby sa jej v budúcich voľbách vôbec podarilo preskočiť osudnú päťpercentnú klauzulu nevyhnutnú pre vstup do parlamentu. Tomu by sa mala podriadiť všetka aktivita v najbližších mesiacoch, teda zamerať sa aj na realizáciu programového vyhlásenia vlády, ako základného predpokladu, aby koaličné subjekty v súboji so starou i novou opozíciou neprepadli.
Ľavicoví demokrati potrebujú na čele strany muža (samozrejme aj ženu, keby sa našla), ktorý by sa stal majákom v súčasnom rozbúrenom mori neistôt o osude celej ľavice na Slovensku. Výraznú osobnosť, ktorá sa nesprofanovala podozreniami z klientelizmu a žabomyšími vnútrostraníckymi vojnami, ktorá nemení svoje názory podľa toho, čo kto zahundre z koalície, či opozície. Muža, s ktorým by síce priaznivci SDĽ nemuseli vo všetkom súhlasiť, ale by bol pre nich vypočítateľný, lebo keď čosi povie, tak si za tým stojí a svoje sľuby splní. Takýmto kritériám by mohol vyhovovať Pavel Koncoš. Pripomienky na jeho mediálne výstupy boli síce opodstatnené, no ruku na srdce, kto z predstaviteľov SDĽ - s výnimkou Weissa - ešte dobre vychádza s väčšinou novinárov rozličnej politickej orientácie? Veď aj takí miláčikovia médií, akým bola donedávna Brigita Schmögnerová či Milan Ftáčnik, sa pre pravicových žurnalistov stali po presadzovaní zásadných ľavicových princípov v daňovej a školskej politike priam červeným súknom.
Strana, samozrejme, to nie je iba predseda. Delegáti 7. zjazdu SDĽ by dobre urobili, keby za podpredsedov zvolili nekontroverzné osobnosti typu Jozefa Stanka, ale aj nových ľudí z republikového výboru (medzi nimi by sa našla prinajmenšom jedna žena). V širšom vedení by nemal chýbať ani Migaš, Ftáčnik, či Weiss, ktorý má tejto strane stále čo povedať. Nejde o dajaké falošné všeobjímanie, ale o historickú nevyhnutnosť. Ak by SDĽ zaznamenala v budúcich voľbách úspech - a v dnešnej situácii to znamená i 5,1 percenta hlasov - je dosť možné, že bude odbremenená od ťarchy vládnutia. Potom bude mať dostatok času na to, aby si v pokoji zrevidovala svoj program i personálne otázky a hľadela najmä do budúcnosti, aby do ďalších volieb nabrala nový dych aj ducha.
