Do neba volajúca krivda
O niekoľko mesiacov budem mať 80 rokov, ale aj tak ma veľmi trápi, v akom stave sa u nás nachádza zodpovednosť občanov za ich verejné výroky. Práve som na túto tému napísal článok do týždenníka SLOVO, keď som si v istom denníku prečítal noticku o Antonovi Rašlovi, že je "lotor na jednotku".
To by som musel byť mŕtvy a nečestný človek, aby som sa na takúto hrubú nehoráznosť neozval. Veď som bol ako najmladší pracovník, dôstojník justície niekoko rokov na Vrchnej vojenskej prokuratúre v Bratislave, ktorej šéfoval práve Rašla.
Vraj odsúdil Tisa
Kde sa zrodilo toľko nenávisti voči tomuto človeku? Zrejme to súvisí s procesom s Jozefom Tisom. Vraj ho práve Rašla odsúdil na smrť. Je podivuhodné, ako sa táto výslovná nepravda aj po rokoch drží pri živote. Telefonicky som sa spojil s Annou O. z Rusoviec, ktorá v spomínanej noticke označila Rašlu za lotra číslo jeden, s prosbou o vysvetlenie, prečo ho za takého pokladá. Súčasne som sa jej spýtal, prečo tvrdí, že si generál "chodí po ulici ako boží baránok", keď je na invalidnom vozíku. Odpovedala mi, že Rašla na smrť odsúdil do sto ľudí, vrátane Tisu. Na moje slová, že nebol sudcom, ale prokurátorom, a teda nemohol vôbec nikoho odsúdiť, sa zarazila. Vraj to iba kdesi čítala a veľmi ju to rozrušilo. Ospravedlnila sa za výraz "lotor" a ľutuje, čo napísala.
Vážim si prácu novinárov, ako aj názory občanov, ktorí sú strážcom demokracie. Lenže niekedy popri kritike dostane po hlave i nevinný človek a to bolí. Pred 50 rokmi som vychodil tvrdú dvojročnú vojenskú akadémiu a potom som vyštudoval právo. Pridelili ma ako mladého nadporučíka na Vrchnú vojenskú prokuratúru. Moju prácu kontroloval plukovník, neskôr generál JUDr. Anton Rašla. Bol to prísny, ale spravodlivý šéf, v ktorom som spoznal poctivého, múdreho a zásadového právnika. Bol nekompromisný v stíhaní rozkrádačov, podvodníkov a násilníkov podľa Trestného zákona.
Keď som sa ženil, odišiel som do civilu s hodnotením svedomitého pracovníka justície. No nebadane som pri odchode dostal aj malý darček - epiteton ornas "rašlovec". No keď Rašlu v 50. rokoch zatvorili, pozitívny epiteton sa zmenil na negatívny s príchuťou označenia za nespoľahlivého. Aj kádrovník začal na mňa poškuľovať a preverovať ma. Najhoršie bolo, keď prišli príslušníci ŠtB z Prahy, zaviezli ma hlboko do lesov a začali ma vypočúvať pod hlavňami revolverov: "Doktore, teď budete hovořit jak hodinky. Co víte o Rašlovi? Jak se přátelil s Reicinem, s juhoslovanskými představiteli?"
Pravda vyšla najavo...
Zle sa pozerá na namierenú hlaveň, preto som rýchlo odvetil, že všetko poviem, veď som dôstojník - zbraniar, neviem klamať. Uvedomil som si, že ide o vážne veci. Vzťahy Rašlu s Bedřichom Reicinom som označil skôr za nepriateľské, pretože raz som bol pri podpise spisov svedkom ostrého telefonického rozhovoru medzi nimi. Rašla sa nechcel podriadiť Reicinovmu rozkazu na zmenu pracoviska v Prahe. Povedal som, že to dosvedčím aj pri súde. To "súdruhovia" najmenej potrebovali. Keď som proti Rašlovi nevedel nič povedať, lebo som to ako obyčajný pracovník nemohol vedieť, vypočúvanie sa skončilo. Prepustili ma na slobodu, no neskôr aj z roboty. Dlho som si nevedel nájsť zamestnanie, pracoval som len príležitostne vo vinohradoch.
Keď Rašlu rehabilitovali, veľmi som sa tomu potešil. No čas plynul a jeho meno znovu vláčia po novinách. Ihneď po novembri 1989 sa aj na Slovensku začalo hovoriť o "zločinoch komunizmu". Noví kazatelia majú zrejme na mysli postihy nevinných osôb potrestaných súdmi alebo administratívnymi orgánmi. Chcú tým dohnať akúsi zaostalosť za Čechmi. Veď tam už majú zločinca odsúdeného za účasť na vražde generála Heliodora Píku, treba sa poponáhľať a nájsť páchateľa podobného zločinu, povedzme ešte žijúceho prokurátora a jeho "obeť", ktorá by bola adekvátna veľkosti vlastenca, akým bol Píka. Aj na Slovensku sa vyskytli justičné vraždy bojovníkov proti fašizmu, ale tieto obete mali vo vedomí verejnosti komunistickú minulosť. Napríklad Vladimír Clementis, Viliam Žingor a Jozef Trojan. Lenže ani v jednom z týchto procesov nevystupoval vojenský prokurátor a dôstojníka - účastníka protifašistického odboja na Slovensku vojenský senát Štátneho súdu neodsúdil na trest smrti. Zatiaľ čo v Čechách sa to stalo v 29 prípadoch.
"Nebězpečí ze Slovenska"
Nepomer prísnych rozsudkov smrti u obžalovaných dôstojníkov bol zrejme príčinou nedôvery Prahy k vojenskej justícii v Bratislave. Veď vtedy platilo Gottwaldovo varovanie "nebězpečí pro republiku hrozí právě ze Slovenska". Koncom roku 1948 alebo na jar 1949 k Vrchnej vojenskej prokuratúre do Bratislavy pridelili justičného dôstojníka Juraja Viesku z rezortu MNO. Všetkým bolo jasné, že ide o nasadeného informátora. Priamym predstaveným Rašlu bol generálny vojenský prokurátor, no Vieska denne netelefonoval s ním, ale s Reicinom. O tomto "poslaní" Rašla nepochybne vedel. Pri jednej oficiálnej porade s nami, svojimi námestníkmi vyhlásil: "Uvedomte si, že sme tu pod prísnou kontrolou. Vieska je kontrolórom, ale nie inštruktorom. Zapamätajte si, že inštrukcie tu dávam iba ja a hovorí sa im rozkaz!"
Nedávno som počul v televízii, že istý poslanec na otázku moderátora, či je aj na Slovensku taký Vaš, ktorého by mali súdiť, vyhlásil, že takým prokurátorom je Rašla! On bol vyšším vojenským prokurátorom až do svojho zatknutia v roku 1952 a pred Štátnym súdom zastupoval obžaloby do konca roka 1950. Práve roky 1949 a 1950 znamenajú vyvrcholenie studenej vojny a počas každej vojny, i tejto, sa aj v justícii používajú vojenské maniere. Vždy som bol hrdý, že sa práve vtedy na Vyššej vojenskej prokuratúre v Bratislave darilo zachovávať princíp legality a občianskej slušnosti. Objektívnu pravdu o tom môže zistiť každý nezaujatý občan. O žiadnej inej úradnej alebo spoločenskej činnosti nie sú také objektívne písomné dokumenty, ako v oblasti trestného konania.
Nehorázne porovnávanie
Porovnanie Rašlu k Vašovi je veľká nehoráznosť. Dr. Viesku po splnení jeho (informátorskej?) úlohy vrátili do Prahy, kde sa stal nástupcom prokurátora Vaša. Povýšili ho na podplukovníka a ako prokurátor vystupoval na pojednávaní s Miladou Horákovou, ktorú, tak ako H. Píku, odsúdili na trest smrti a popravili. Rašla sa však musel s vojenskou službou rozlúčiť.
Vaša aj Viesku som poznal najmä, keď som bol na prokurátorskom kurze v Prahe. Bolo tam okolo 40 právnikov rozličných vojenských hodností, Čechov, Moravanov a Slovákov. Všetci sme sa pohoršovali nad aplikáciou práva Vaša i Viesku. Teraz vôbec porovnávať Rašlu s Vašom je do neba volajúca krivda! Kde sa vlastne zrodila? Vraj Rašla súdil Jozefa Tisu. Ide o veľký omyl, ako pri rozlišovaní filagórie a alegórie. Rašla nebol sudca, ale prokurátor. Do tejto funkcie ho vymenoval štát.
Vrchnej vojenskej prokuratúre v Bratislave šéfoval Rašla prísne, no spravodlivo. Všetci sme ho mali radi. Od tých čias už uplynulo pol storočie a viem, že sa nájdu ešte ďalší živí svedkovia, aktívni účastníci udalostí vtedajšej trestnej justície, či už ako vyšetrujúci sudcovia, prokurátori, advokáti a obhajcovia. Aj oni by mohli podať podobné vysvetlenie ako ja.
Autor (1921) je právnik na dôchodku
